zemegula

Opäť podľa názvu dažďová, lejaková krajina. Jazykovedci dávajú meno krajiny do súvisu s baltským kmeňom Latov-lenže prečo sa to potom nevolá Latia ? Po anglicky, po lotyšsky i po rusky je po „L“ písmeno „a“ /Latvia resp.Latvija/. Prečo sa potom v slovenčine po „L“ objavilo „o“, nevedno. Jednoducho, záhada nad záhadu.

Hľadať v názvoch národov a krajín logiku nemá veľký význam. Aj na Slovensku žijú, podľa českej prezývky- „Slováci“, hoci by podľa správnosti mali byť „Sloveni“. Aspoň, že naše slovenské polovičky nie sú hnusne znejúcimi „Slováčkami“ ale jemnými Slovenkami. A aspoň, že žijeme na Slovensku a nie na nejakom skanzenizovanom folklórnom /moravskom/ Slovácku. Máme podozrenie, že aj v prípade Lotyšska ide o z češtiny prevzatú skomoleninu.

Vec sa dá /ako všetko/ ešte ďalej komplikovať. Tak ak v Litve žili Litevcom podobní Kuroni, v prípade Lotyšov/Latyšov to boli Livónci. Ibaže tí už neboli z baltskej jazykovej skupiny ale z ugrofínskej. Najbližšie to mali ku Estóncom. Tak či tak, podvoľujeme sa oficiálnemu menu „Lotyšsko“ a nebudeme krajinu prezývať „Latyšsko“. Lotyši/Latyši by sa ešte mohli škaredo uraziť…

Keď sa na Lotyšsko pozriete na mape, tak s prepáčením pripomína zem, do ktorej ktosi riadne zahryzol, prípadne odhryzol /celý Rižský záliv/. Niektorí Lotyši si možno myslia, že to boli Rusi /lebo tí v Lotyšsku najnovšie môžu za všetko zlé, za všetky historické hryzance na tele a na duši Lotyšov/. Keď sa však pozriete znovu na mapu, aj bez H.Poirota prídete na to, že zahryznutie muselo prísť zo severozápadu, nie zo „zločinného“ ruského východu.

Dnes 1,93 mil. oficiálnych Lotyšov / z nich 58% etnických Lotyšov a 42% príslušníkov menšín, v drvivej väčšine ruskojazyčných/ žije na území o štvrtinu väčšom ako SR / 64, 6 tis. km2/. Aby sme pochopili MENTALITU súčasných Lotyšov, MUSÍME začať históriou, – ktorá je akoby rodinnou anamnézou každého národa. Predkovia Lotyšov sa v Pobaltí objavujú v 9.storočí, keď začína postupná urbanizácia krajiny. V 10.storočí preberá hlavné slovo nepobaltské ugrofínske etnikum – LIVÓNI. Ich náčelníci si starých Lotyšov podmanili, no sami platili lénny poplatok ruským kniežatám. Pre tých, čo radi omieľajú učivo zo ZŠ o akomsi „pakte Molotov-Ribbentrop“ /no zabúdajú na skutočne zločinný pakt, ktorý viedol ku 2.sv.vojne: pakt „Hitler-Chamberlain-Daladier-Mussolini“ z Mníchova 1938/ ako o začiatku ruského útlaku v Lotyšsku teda zdôrazňujeme: ruská supremácia začala už úplne na počiatku lotyšských dejín, v 10.storočí. Kdeže bol vtedy ešte nešťastný von Ribbentrop, kdeže boli jeho rytierski predkovia …Po 200 rokoch ruského vplyvu začínajú v 12.storočí prvé prieniky nemeckých kupcov, smerujúce k baltskému pobrežiu Lotyšska. Po kupcoch prišli z Nemecka križiacki rytieri a začala násilná kristianizácia. V 13.storočí /1201/ vznikol Nemcami riadený Livónsky križiacky rád. Svoje sídlo si vybudoval na mieste, ktoré nazvali Riga. Politicky však Lotyšsko aj pod nadvládou nemeckých križiakov zostávalo v područí Ruska a platilo polockým kniežatám lénny poplatok. Platiť sa prestalo až v 1205. Livóni využili vtedajšiu slabosť Ruska, bojujúceho o prežitie proti krutým hordám nájazdníkov z Ázie /Džingischán a jeho potomkovia/. Livónsko bolo odvtedy podriadené Západu-jednak cez rižské arcibiskupstvo pápežovi v Ríme /Riga a okolie/ a jednak Rádu livonských križiakov /zvyšok krajiny/. Na čele centralizovane riadeného rádu Fratres militiae christi resp. rádu mečových bratov bol magister rádu a ten menoval všade svojich hradných správcov /komtúrov a fogtov/.

V 13.storočí sa objavujú prvé pokusy Dánov o ovládnutie Livónska. Svoju pozornosť zamerali na Rigu. Riga reagovala tak, že sa spojila s nemeckými hansovnými mestami a stala sa členom Hansy. Po bitke pri Grunwalde v 15.stor. skončil v Pobaltí Rád nemeckých rytierov. Aj Livónsky rytiersky rád zoslabol a dostal sa pod supremáciu silnejúceho Poľska resp. Litvy. Bolo to však len nakrátko. Od r.1471 začali hrať rolu hegemóna v Livónsku-Lotyšsku opäť Rusi /moskovské knieža Ivan III./. Obdobie ruskej nadvlády trvalo asi 50 rokov a bolo veľmi plodné. Livóni-Lotyši na obchode s Ruskom prudko zbohatli /potraviny, soľ a jantár menili za kožušiny, drevo, diamanty a zlato/. Zlatý vek Livónska-Lotyšska trval do objavenia sa prvých príznakov reformácie /16.stor./. Reformačné učenie bolo v Livónsku-Lotyšsku spojené s objavom prvých /liturgických/ písomností v lotyštine. V polovici 16.storočia Livónsky rád de facto zanikol a územie dnešného Lotyšska si z hľadiska vplyvu podelili Litva/Poľsko, Dánsko, Švédsko a Rusko. Najskôr dominovala poľsko-litovská supremácia, vzápätí ruská, potom švédska, potom zase poľská, potom zase ruská a potom opäť poľsko-litovská. Táto odštartovala proti-reformáciu. No netrvalo dlho a poľsko-litovských katolíkov nahradili švédski protestanti. Švédska hegemónia trvala do 18.storočia. Po víťaznej bitke proti Švédom /Poltava , 1709/ cár-imperátor Peter I. Veľký získal Livónsko/Lotyšsko pre Ruské impérium.

Pokiaľ ide o kurónsku časť Lotyšska, tu zväčša vládli bohaté kurónske kniežatá pod patronátom Poľska. Na vrchole moci sa dokonca pokúšali o zaoceánske výboje /africká Gambia, karibské Tobago a i./. Koncom 18.storočia však aj tu začal tlak Ruska a Kurónsko sa v r.1795 stalo súčasťou Ruského impéria ako „Kurónska gubernia“. Ešte predtým, v r.1792 sa guberniou Ruského impéria stalo aj Lutgalsko. Od konca 18.storočia až do r.1918 resp. 1920 bolo už Lotyšsko súčasťou „ruského sveta“, integrálnou časťou Ruského impéria. Nebol to však totálny ruský „civilizačný diktát“. Svedčí o tom fakt, že v 1845 si mestská rada Rigy odhlasovala ako úradný jazyk nemčinu /väčšina obyvateľov mesta bola nemeckojazyčná/. Samozrejme, úradnou rečou v Rige a iných častiach Lotyšska bola aj ruština. Lotyšský jazyk /písaný latinkou/ sa používal sporadicky, najmä v cirkvách, no prežíval na vidieku ako jazyk prostého roľníckeho ľudu.

Počas 1.sv.vojny, napriek germanizácii lotyšských elít sa Lotyši-dobrovoľníci, hlásili do tzv. plukov lotyšských strelcov „Latviešu strelnieki“/8 plukov/ a bojovali proti Nemcom na strane vojsk Ruského impéria /asi 40 000 mužov, z nich 98% gramotných/. Po revolúcii vo februári 1917 boli odvelení do St.Petersburgu, kde sa paradoxne pridali na stranu boľševikov a citeľne pomohli rodiacej sa Trockého Červenej armáde ovládnuť hlavné mesto. Lotyšskí strelci bola mimoriadne disciplinovaná elitná garda ČA, fungujúca aj ako tzv.Leninovi praetoriani. Veliacim jazykom bola lotyština. Pluky sa neskôr transformovali na Lotyšskú sovietsku pešiu divíziu. Prvým hlavným veliteľom oszbrojených sál sovietskeho Ruska sa stal Lotyš Il Vatsetis. Prvé gulagy organizovali a riadili práve Lotyšskí strelci. S ich iniciatívy bola v novembri 1917 vyhlásená Lotyšská sovietska republika. Po Brest-litovskom kapitulačnom mieri však Lotyšsko okupovali Nemci. Tí miesto Litovskej sovietskej republiky zorganizovali vyhlásenie Lotyšskej republiky /november 1918/. Lotyšskí strelci však z Ruska prišli späť do vlasti a v decembri 1918 Lotyšskú sovietsku republiku opäť obnovili. Čakali, že ich Moskva podporí, no tá mala na vrchole občianskej vojny starosti s bielogvardejcami a tak sa v r.1920 Lotyšská republika zbavila prívlastku „socialistická“ a stala sa – i z vôle veľmocí, ktoré si nárokovali na víťazstvo v 1.sv.vojne, samostatným štátom. Mladé a slabé Sovietske Rusko to akceptovalo. Nasledovalo obdobie lotyšských pokusov o demokraciu, vyúsťujúce /podobne ako v ostatnom Pobaltí ale aj Poľsku/ do nastolenia fašizujúceho autoritatívneho režimu prezidenta Ulmanisa /1934/. Jeho blízky príbuzný sa neskôr stal piatym prezidentom postsovietskeho Lotyšska. -Predstavte si, že by sa prezidentom súčasnej Slovenskej republiky stal synovec ministra vnútra prvej SR Šaňa Macha alebo synovec prezidenta prvej SR – Thdr.Mons.Jozefa Tisa…Nuž v Lotyšsku je dnes všetko možné. Ale nepredbiehajme.

V októbri 1939 /po začiatku 2.sv.vojny a páde Poľska/ lotyšský národný parlament ratifikoval zmluvu o priateľstve so ZSSR. Viedlo ho k tomu akútne nebezpečenstvo nemeckej okupácie a fakt, že Lotyšsko podobnú ponuku napr. z V.Británie či USA vtedy nedostalo. Súčasťou zmluvy bolo aj umiestnenie jednotiek Červenej armády v Kuronsku, odkiaľ sa /po obsadení Litvy/ čakal hlavný nápor wehrmachtu. V júni sa parlamentnou cestou dostala k moci ľavica. Tá 15.júla 1940 iniciovala v národnom parlamente pripojenie Lotyšska ako obnovenej Lotyšskej SSR ku ZSSR.

Po okupácii Lotyšska wehrmachtom časť Lotyšov /najmä nemeckého pôvodu/ začala vstupovať do tzv. Dobrovoľníckych lotyšských plukov Waffen SS. Lotyšskí esesáci miesto bojov na fronte masakrovali domáce antifašistické obyvateľstvo: ľavicových Lotyšov, Poliakov, Rusov no predovšetkým Židov. Lotyšskí esesáci /nie Nemci/ majú na svedomí 60-70 tisíc zavraždených lotyšských Židov.

Lotyšsko je spomedzi pobaltských krajín tradične najviac ĽAVICOVO orientované. Preto nečudo, že sa napriek represáliám našlo v krajine dosť antifašistov, vyvíjajúcich odbojovú, neraz i ozbrojenú sabotážnickú aktivitu. Po oslobodení Lotyšska sovietskou Červenou armádou lotyšskí esesáci buď ušli do USA /kde na základe vlastných praktických skúseností radili Washingtonu a CIA ako „zakrútiť sovietom krk“/ alebo poskrývaní na vidieku /najmä v lesoch – ako tzv. „lesní bratia“/ záškodníčili proti Lotyšskej SSR až do r. 1948-1949. Tí, čo sa vzdali milícii, boli odoslaní do nápravných pracovných táborov na Sibíri /na Západe uvádzajú číslo 40 tisíc/.

V roku 1990 začal formálny rozpad ZSSR /de iure ho zahájila Gorbačovova perestrojka/. V máji 1990 Najvyššia rada Lotyšskej SSR jednostranne /bez referenda a proti vôli takmer polovice obyvateľstva, najmä ruskojazyčnej menšiny/ vyhlásila úplnú nezávislosť Lotyšska a z názvu vypustila slová „sovietska socialistická“. Začali občianske nepokoje, ktoré si vyžiadali aj malý počet obetí na životoch. Orgány ešte stále formálne fungujúceho ZSSR uznali nezávislosť Lotyšska v septembri 1990. Potom už bol proces nacionalizácie-šovinizácie a re-inštalovania kapitalizmu veľmi rýchly. V r. 2002 bolo Lotyšsko /bez referenda/ prijaté do NATO a v r. 2004 /po referende/ do EU. Tvrdá lotyšizácia obyvateľstva /bez kritickej odozvy v orgánoch EU/ začala prinášať svoje výsledky. Podiel etnických Lotyšov v populácii vzrástol o cca 7%. /Nebolo to zásluhou vyššej natality Lotyšov…/. Kým v r. 1989 /tesne pred vyhlásením nezávislosti Lotyšska/ žilo v krajine 52% etnických Lotyšov, v súčasnosti ich je až 59%. Oproti 1,39 milióna Lotyšov predstavuje ruská menšina masu 710 tisíc Rusov. Z nej necelá polovica sa podrobila ponižujúcej nostrifikačnej procedúre /skúšky z jazyka, dejín a ústavy Lotyšska a nulová opozičná aktivita proti Lotyšsku/. Tí, čo to podstúpili, dostali občianstvo, tí čo to neurobili, majú iba štatút gastarbeiterov. – Nota bene, hostí vo svojej rodnej krajine. Sú ne-občanmi. S podielom JEDNEJ ŠTVRTINY NE-OBČANOV /430 tisíc ľudí/ na populácii krajiny je Lotyšsko svetová rarita v rámci celej OSN. Menšiny proti takýmto metódam etnickej diskriminácie protestovali a protestujú. Podarilo sa im dosiahnuť iba to, že deti ruskojazyčných a i. Lotyšov-neobčanov, narodené po r.1991 dostávajú občianstvo bez nostrifikačnej procedúry. A tak Rusom v Lotyšsku zostáva iba čakať a robiť deti a mať vnúčatá. Po dvoch-troch desaťročiach sa Rusi v Lotyšsku azda stanú rovnoprávni. – Alebo nie, pretože etnickí Lotyši proti nim vytiahnu zase ďalšiu fintu ?

Potlačenie svojbytných prejavov ruskojazyčného obyvateľstva je v Lotyšsku niekedy až komické. Svetoznáma ruská baletka Maja Pliseckaja /primabalerina Veľkého divadla v Moskve/ prestala byť odrazu pre lotyšské a západné médiá Ruskou a stala sa, -pretože sa odrazu „pobaltskou resp. umelkyńou židovského pôvodu“. Dôvod ? Mnoho času trávila na svojej dači pri hrade Trakai v Litve… Lotyšskí hokejisti, hrajúci kedysi štýlom podobným sovietskej /ruskej/ zbornej sa museli preorientovať na kanadsko-americký štýl hry. Dostali na to od vlády kráľovsky zaplateného trénera zo Západu. Nebolo to žiadne „béčko“ ako v prípade Bieloruska či Slovenska, ale trénerská hviezda. No a hráči ruského pôvodu, ktorých je dodnes v reprezentačnom mužstve väčšina, dostali na koniec svojich mien KONCOVKU S /prečo nie už hneď SS ?/. A tak za Lotyšsko nehrá Vasiliev či Ivanov, ale Vasilievs a Ivanovs. – S povinným prichyľovaním bez diskusie. Basta !

Lotyši si môžu dovoliť /kvôli svojej polohe na americkej geopolitickej šachovnici/ všeličo. Historickú secesnú zástavbu hlavného mesta Rigy /632 tis.obyv.-za čias ZSSR takmer 1 milión/, ktorú dostali Lotyši na zoznam historického dedičstva UNESCO, spotvorili novodobí lotyšskí kapitalistickí developeri budovami imitujúcimi newyorský Manhattan. Dokaličili tým scenériu secesného vzhľadu centra mesta. A čo na to UNESCO ? Nič. Riga na zozname dedičstva UNESCO zostala. No za oveľa menšie prešľapy sa našej Banskej Štiavnici a Levoči páni z UNESCO vyhrážajú div nie okamžitou exkomunikáciou.

Lotyšské hlavné mesto Riga je ale napriek tým mrakodrapom stále pekné mesto. Kedysi jediné takmer veľkomesto v sovietskom Pobaltí. Sústreďuje sa tu ruskojazyčná menšina no i najšovinistickejšie sily v rámci lotyšského establišmentu. V meste sú budovy, dokumentujúce obdobie, keď tu mali hlavné slovo nemeckí obchodníci a lodiari a nemecká Hansa. Najväčšou atrakciou je tzv. Dom čiernohlavcov.

Iné pamätné domy svedčia o sile a bohatstve rižskej židovskej obchodno-finančnej komunity. Nájdu sa ešte aj sovietske socialistickorealistické budovy a mestské parky, odkazujúce na ruskú imperiálnu tradíciu sviatočného parkového korzovania. Silne tu cítiť dozvuky po ruskej imperiálnej šľachte, dôstojníctve a úradníctve. Najcennejšou zložkou historických pamiatok je však spomínaná RIŽSKÁ SECESIA. Na kreovaní, financovaní a výstavbe secesných budov , celých ulíc a štvrtí sa podstatnou mierou podieľalo početné židovské obyvateľstvo. Primerane kultivované, aby to vymyslelo a primerane zámožné, aby svoje úmysly zrealizovalo.

Odchod Lotyšska zo zväzku ZSSR bol jednostranný a zbytočne násilný. Na agresiu miestnych nacionalistov voči predstaviteľom a orgánom Lotyšskej SSR odpovedali špeciálne jednotky OMON rovnakou rečou. Ako sme už spomenuli, došlo aj k zopár obetiam na životoch-na oboch stranách: demonštrantov /1 demonštrant/ i „omonistov“ /2 príslušníci/. Zahynuli i dvaja novinári. Na centrálnom námestí v Rige sme videli cca 20 rokov po tejto udalosti bombastickú propagandistickú výstavu. Fotografie sú urobené tak, akoby obetí boli tisíce. Niektorí účastníci vtedajších demonštrácií tam majú aj viac ako desať fotografií. Ani čo by im to robili na casting do komparzu hollywoodskeho krváku. V ponuke lotyšských cestovných kancelárií je lotyšským sprievodcom komentovaná prehliadka týchto fotografií rižským hajlajtom číslo 1.Komu by sa málilo propagandy, môže ešte navštíviť špeciálne „Múzeum barikád“. Kto by však v meste hľadal kedysi slávne Múzeum lotyšských strelcov, má smolu. Bolo zrušené, exponáty skartované alebo inak zničené.

Nie ďaleko od miesta foto-výstavy je reštaurácia s terasou, kde znudení výkladom sprievodcu zakotvia postupne všetci „účastníci zájezdu“. Oplatí sa však príliš tam nevysedávať /lotyšské jedlo máva „milióny“ kalórií/ a pokračovať kúsok ďalej. Ku nenápadnému komplexu administratívnych budov, ktorému Lotyši hovoria Rižský hrad. V ňom sídli vláda a parlament Lotyšska. V čase našej návštevy tam azda sídlila aj jedna natupírovaná na blond odfarbená býv.sovietska bárišňa, dnes vzorná kapitalistka -prezidentka Lotyšska. /Alebo to bola prezidentka Litvy, Dalia Grybauskaiteová ?- to je egal: jedna za 18, druhá bez 2 za 20/. Iste si na ňu spomínate. Na fotkách zo summitov EU sa vždy pretlačila úplne do popredia. Dnes jej úlohu prevzala Čaputová z Pezinka. Máme jasať ? Akokoľvek, ak sa už rižský „hrad“ konečne zbavil lešenia, treba ho vidieť. A porovnať so skutočným napríklad tallinským hradom v Estónsku.

Lotyšsko má toho veľa na turistické obdivovanie. Má takmer veľkomestskú Rigu. Má takmer mondénnu prímorskú, kúpeľnú Jurmalu / 58 tis. obyvateľov/. Tu v lete chodil „oddychať“ súdruh Chruščov a po ňom súdruh Brežnev. Ich rezidencie ukazujú západným návštevníkom ako púťové atrakcie.

Lotyšsko má pekný, ba priam prekrásny i svoj „zadný dvor“: lotyšský vidiek. Je azda ešte úchvatnejší ako ten litovský. Drevené domčeky s maľovanými okenicami, lány obilia, ktoré kedysi urobili z Lotyšska „obilnicu Škandinávie“ a prispeli k bohatstvu jeho veľkostatkárov, senom voňajúce humná, bachraté sýpky, urastené borovice a malebné jazerá v záplave okolitej zelene. Lotyšsko je v hospodárskej rozvinutosti na 2.mieste: po Estónsku /bolo najvyspelejšie už za ZSSR/ a pred Litvou. Výsledky porovnaní však skresľuje fakt, že na tvorbe HDP sa v Lotyšsku, tak ako v Estónsku podieľajú aj státisíce ruských ne-občanov. Tí ho spolutvoria pri prepočtoch HDP na obyvateľa sa neberú do úvahy. Táto chyba je najzrejmejšia v Estónsku a po ňom v Lotyšsku. V prípade Litvy, ktorá má najmenší podiel ruských ne-občanov, je chyba logicky najmenšia. Takže je celkom možné, že po zakalkulovaní všetkých obyvateľov ako občanov by bolo poradie hospodárskej vyspelosti iné.

Vidieť Lotyšsko sa dá aj na kolesách, bez námahy, pekne po rovine. Autom, na motorke, na bicykli. Po už pomerne dobrej sieti asfaltiek a diaľnic. Lotyšsko má podobne ako Estónsko a Litva zavedené euro. Takže pre Slováka o starosť menej. Krajina sa snaží zaradiť medzi členov EU so sviežim hospodárskym rastom. V tomto treba Lotyšom držať palce a dúfať, že sa hospodársky progres časom previaže s progresom v oblasti demokracie. ľudských a menšinových práv. Aby bolo jasné: etnických menšinových práv…

Držíme Lotyšsku palce, aby v krajine bolo „žiť chorošo“ nielen etnickým Lotyšom ale aj Rusom či príslušníkom iných menšín. Aby sa tu všetci cítili ako doma a nemuseli sa pred využitím samozrejmých občianskych práv nostrifikovať. Aby na to, ako si v Lotyšsku človeka vážia, stačila obyčajná poctivá ľudská práca.

/V blogu boli použité fotografie, ktorých autorom je autor textu/.