zemegula

Dnes to bude veľmi ošemetná kapitola. Riskujeme, že nás prekľajú šovinisti zo Slovenska i z Maďarska. No a čo – „nem baj“ !

Maďarsko je popri Česku hlavným geopolitickým súperom Slovenska o územie v okolí západnej časti karpatského oblúku. Viac ako tisíc rokov sme odkázaní deliť sa o blízky životný priestor so susedom, ktorý je dvakrát početnejší a dvakrát väčší. Aby sme boli úspešní, musíme meniť konfrontáciu za spoluprácu a naopak. Musíme si hľadať mocných a spoľahlivých spojencov, ale musíme byť schopní ich /eticky prijateľne/ včas zmeniť, aby sme v dôsledky ich prehier či úpadku neostali na strane porazených a nemuseli za to platiť územnými stratami či dokonca stratou štátnosti. Musíme byť geopoliticky pružní-povedané slovami Andreja Hlinku: „S Čechmi proti Maďarom, no i s Maďarmi proti Čechom“. Byť pripravený na dlhodobú /“trvalú“/ geopolitickú interakciu s Maďarmi, to je osud Slovenska a Slovákov. Geopoliticky optimálne interagovať o.i. aj so Slovákmi, to je zase osud Maďarska a Maďarov. Spolupracovať, súperiť, byť ústretový ale i neustále bdelý, to je historický imperatív, vyplývajúci z dejín Slovákov i Maďarov. My Slováci dúfame, že každá naša nová slovenská generácia, každá nová mocenská elita Slovenska bude schopná učiť sa z minulej slovensko-maďarskej spolupráce ale aj konfrontácie. Bude dobre, ak bude priateľská, no bude zle, ak bude naivná. Dúfame, že zodpovedne preberie štafetový kolík národnej nadväznosti a odovzdá ho nasledujúcej generácii v čo najlepšej pozícii. V to isté však dúfajú i Maďari. Rátajme s tým.

Genetická archeológia po kruciálnych zisteniach amerického špecialistu na analýzy DNA Cavalli Sforzu pred pár desaťročiami priniesli poznatok, podľa ktorého je t.č. Maďarsko obývané populáciou s prevažne slovanskou haploskupinou R1a resp. západoeurópskou haploskupinou R1b. Toto zistenie podstatne zmenilo pohľad na genézu Maďarov a Maďarska. Ukázalo sa, že Maďarsko je iba z menšej časti obývané ľuďmi turkického /altajská jazyková skupina/ a sotva 5% obyvateľmi ugorského /“maďarského“/ pôvodu, teda Ugrofínmi z uralskej jazykovej skupiny. Ale POZOR ! Niekedy i malá 5%-ná genetická prímes môže byť hlavným diferenciačným faktorom, odlišujúcim dané etnikum od iných, s ktorými susedí a je konfrontované. Môže pôsobiť ako ingrediencia, určujúca jeho historické konanie a myslenie. Tak je to, nazdáme sa, aj v prípade Maďarov a Maďarska. V ich prípade nejde ani tak o to, že ugorskú haploskupinu majú Maďari iba v 5% ale o to, že iné susedné etniká ju nemajú alebo majú v menšom percente.

Ugori, ktorí dali behaviorálny a duchovný základ dnešného maďarstva, prišli do karpatskej kotliny pred vyše tisíc rokmi v takmer polmiliónovom jazdeckom húfe a razom na miestach, kde prišli a postavili si svoje stany=jurty, početnosťou prevýšili pôvodné slovanské obyvateľstvo. Slovanské obyvateľstvo na teritóriu CELÉHO raného Uhorska celoplošne dominovalo ešte dlhé roky po „honfoglaláši“. Slovania boli všade ale ich hustota bola rôzna. Sústreďovali sa tam, kde mali na poľnohospodárstvo vhodné podmienky: vlahu a úrodnú pôdu a kde boli na blízku lesy, poskytujúce im úkryt pred nepriateľom. Na hortobágyskych planinách, vhodných iba na pasenie dobytka, ich veľa nebolo. A práve tu si svoje jurty rozložili nomádski pastieri- Ugori-starí Maďari. V miestach kočovníckych táborov a neskôr trvalého usadenia Maďari nad pôvodnými etnikami ihneď výrazne dominovali. Ugori/Maďari tak dokázali hneď od začiatku majorizovať miestne sa vyskytujúcich Slovanov, asimilovať ich /vtedy ešte/ prirodzenou cestou duchovne i jazykovo. Samozrejme nie jednostranne ale dialogicky, preberajúc tiež od nich mnoho zručností , kultúrnych vymožeností a jazykových výrazov. Ugori zo svojich sídiel v prvých desaťročiach pobytu v Karpatskej kotline podnikali lúpeživé nájazdy do Západnej a Južnej Európy /Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Taliansko…/. Po porážke pri Lechu /r.955- východfranským kráľom Ottom I. Veľkým/ od nájazdov upustili a pod vplyvom Slovanov, ktorých integrovali do svojich kmeňov, začali v novej vlasti žiť usadlým spôsobom života.

Posilnení o slovanských asimilantov začali sa Ugori meniť na Uhrov a neskôr, po 7 storočiach na skutočných Maďarov. Z etnicky ugorských ostrovov starí Maďari vytvorili na juh od dunajského oblúku /Panónia, Veľká uhorská nížina/ súvislé územie, tvoriace dnešný „anyaországh“. Z tejto svojej základne potom starí Maďari ovládli celú Karpatskú kotlinu až po severné hrebene Karpát. Okrem Panónie a Uhorskej nížiny nešlo o jazykovú či kultúrnu dominanciu, skôr o formálno-mocenskú, neskôr štátnu supremáciu. A takto to na území, ktoré Ugori ovládli-v Uhorsku /Regnum Hungariae/ trvalo ďalších 700 rokov. /Samozrejme, s teritoriálnymi obmedzeniami, vyvolanými inváziou Mongolov/Tatárov, Turkov a ich kuruckých vazalov/. Uhorsko /Hungária/ bola po stáročia multietnická krajina, integrovaná latinčinou a kresťanstvom. Bolo to vcelku dobré miesto na život.- Extra Hungariam non est vita, si est vita, non est ita…

Pokusy o jazykovo-kultúrnu, riadenú a teda neprirodzenú, násilnú asimiláciu / „maďarizáciu“/ sa začali až na konci 18.storočia, s nástupom osvietenstva. Impulzom k maďarizácii bola predovšetkým školská reforma u nás v poslednom čase až príliš vyzdvihovanej habsburgskej panovníčky Márie Terézie. Jej formálne správna požiadavka na všeobecné edukačné minimum pre celé obyvateľstvo a na to, aby toto minimum bolo prezentované v rodnej reči každej časti habsburgského impéria, sa v Uhorsku realizovala ako vzdelávanie v „uhorskej“ reči, v materinskej reči vládnúcej uhorskej šľachty t.j. po maďarsky. Mária Terézia od svojich poradcov slovenského pôvodu vedela, že nejde o materinský jazyk všetkých Uhrov, no nijako proti tomu neprotestovala. A tak sa začala začala „výroba Maďarov“ za pomoci maďarizujúceho uhorského školstva. Na Maďarov sa menili Nemci, Židia, Rumuni, Srbi, Rusíni…i Slováci. Táto výroba Maďarov sa po r. 1867 /rakúsko-uhorskom vyrovnaní/ zmenila na priemyselnú veľkovýrobu. Nebyť prehry habsburgskej monarchie v 1.sv.vojne bola by maďarizácia uspela a z Uhorska /“Nagymagyarországh“/ by sa v polovici 20. storočia stal etnicky čistý maďarský štát.

Zásluhou celoeurópskeho mocenského vývoja po 1918 sa tak nestalo. Maďarsko vo svojich povojnových versailleských hraniciach sa pre dnešný svet stalo jediným medzinárodne uznaným Maďarskom. Takéto Maďarsko je menší štát s 93 030 km2 a 9,8 mil.obyvateľov a hlavným mestom Budapešťou s 1,8 mil. obyvateľov.

Maďarsko v moderných dejinách 20. a 21.storočia sa občas stávalo problémovejším, občas príkladným inšpiratívnym štátom pre Strednú i širšiu Európu. Maďari jazykovo patria do ugrofínskej, zauralskej a teda pôvodne ázijskej jazykovej skupiny. Ázijskosť však nemožno chápať z pohľadu dnešných ázijských etník. Nielen Ugori či Ugrofíni, ale aj Indoeurópania, árijci / i nositelia slovanskej haploskupiny R1a/ ale aj Západoeurópania, erbini /nostielia haploskupiny R1b/ prichádzali do Európy zo severných podhorí Altaja, Kaukazu a stepí medzi Volgou a Uralom. Ázia dávnej minulosti /jej západná, stredná či severná časť/ bola skôr europoidná než mongoloidná. Ugori však prichádzali do Európy pomerne neskoro a cestou sa dosť miešali so spoluputujúcimi turkickými etnikami, s Chazarmi, Pečenehmi a pod. Pod ich vplyvom a po zásahoch jazykovedcov okolo Kazinczyho sa z nich stala jedna z lingvistických kuriozít Európy. „Ázijským“ ostrovom v európskom mori. Dnešní Maďari sú totiž okorenení ešte aj jazykovými a temperamentovými vplyvmi Turkov-Osmanov, ktorí na drvivej väčšine dnešného Maďarska vládli 150 rokov.

Maďari sú akoby Bulharmi obrátenými na ruby. Nielen farbou maďarskej a bulharskej zástavy. Najmä preto, že kým Bulhari sú geneticky skôr etnikom ázijského pôvodu no jazykovo sú to Slovania, zatiaľ Maďari sú geneticky prevažne Slovania, no jazykovo sú skôr zauralské, teda pôvodom ázijské etnikum. Niektorí Maďari preto o sebe s humorom hovoria, že sú pekní ako Európania a chytrí ako Ázijci. Niečo na tom bude. Mnohé Maďarky sú modro-alebo zeleno-oké blondínky, bez známok ázijskosti. Maďari sú rýchli, figliarski /beťárski/ a neústupčiví. To im napr. na olympiádach umožňuje vyhrávať v športoch, ktoré si práve tieto vlastnosti vyžadujú. Maďari sú na olympiádach tradične úspešnejší, než príslušníci početnejších národov. Maďari, aj keď neraz s ne-maďarským rodokmeňom, pri prepočte per capita vynikajú vo vede, technike, umení, aplikovanej kreatívnosti.

-Nečudo, veď najmä telesne zdatní a intelektovo nadpriemerní jedinci v časoch Uhorska boli v hľadáčiku maďarizátorov. A aj samotní takýto nadaní jedinci, ak chceli v časoch Uhorska čosi dosiahnuť, museli sa chtiac-nechtiac pomaďarčiť. Maďarsko za Uhorska nebolo iba veľkovýrobňou Maďarov spomedzi nemaďarských etník ale aj vysávačom talentov, schopných, zdatných a kreatívnych ľudí z takýchto etník. Prirodzenou pohonnou hmotou tohto procesu boli túžby a ambície ľudí, ktoré si chceli počas svojho krátkeho a neopakovateľného života naplniť. Povedané slovami jedného z nich Franza Liszta-stali sa preto „Maďarmi voľbou“/hoci po maďarsky ani nevedeli/.

História je spravodlivá. Raz dáva raz berie. Národné štáty, čo vznikli z bývalého Uhorska-Veľkého Maďarska po roku 1918 dnes robia s elitou svojich maďarských menšín to isté, čo Maďari kedysi robili s ich elitami. A pomaly z nich ukrajujú. Pomaly ich slovakizujú, rumunizujú, ukrajinizujú, posrbčujú. Viac-menej nenásilne, pomaly, ale isto. Príklady iba zo Slovenska: Ódorovia, Nagyovia, Szabovia…v odborných kruhoch, politike, verejnom živote, Némethovia, Véghovia, Bénesovia… v športe, Jakabovia, Tóbiásové, Huszárovia…v umení.

Turisti prichádzajúci do Maďarska sú vystavení vplyvom silného a dosť účinného marketingu. Sila marketingu sa opiera o nimbus krajiny s kedysi veľkou a slávnou históriou, o jeho obraz z čias Rakúsko-Uhorska, keď bolo akousi polovičnou svetovou veľmocou. Maďari to s turistami vedia. Sú úslužní a noblesní-ak chcete, tak i trochu „teatrálni; sú kreatívni, pohotoví, rýchli, temperamentní-ak chcete, tak i trochu „hysterickí“…Maďarskí podnikatelia v turizme sú zruční v schopnosti /s prepáčením/ „upliesť z …ovna bič“. Skvelým príkladom toho sú napríklad maďarské termálne kúpele napr. v Hévíze či priamo v Budapešti. Ďalším príkladom je ponúkanie nudnej hortobágyskej krajiny ako „svetoznámej maďarskej puszty“ s „délibábom“ /občasnou letnou fatamorgánou/. Príkladom sui generis je Rubikova kocka…

Najväčším marketingovým trikom Maďarov je však podľa nás samotná maďarčina. Dnešnú podobu zložitého a pre Európanov vonkoncom nezrozumiteľného jazyka jej dali tzv. uhorskí jakobíni, SLOBODOMURÁRI Kazinczy, Baróti-Szabó, Bacsáni a i. spolupracovníci z košického maďarského spolku. Vyžívali sa v slobodomurárskej tajomnosti, v tajných relikviách, mystických obradoch. A aby boli ešte tajomnejší, rozvinuli aj bez toho dosť /z európskeho hľadiska/ tajuplný maďarský jazyk o vyše 10 000 nových umelých slov, vymyslených na báze staromaďarských v podstate turkických výrazov a ich zloženín. Tento pôvodne tajný nástroj slobodomurárskeho dorozumievania po prepustení zo Špilberku a Mukačeva a i. väzení /kam sa dostal za účasť v Martinovicsovom jakobínskom sprisahaní/ Kazinczy rozvinul do skutočnej živej reči a vďaka podpore nacionalizujúcej sa uhorskej šľachty sa stal oficiálnym maďarským jazykom. Paradoxom je, že tí uhorskí šľachtici a politicii, čo zaň horlili a čo ho presadzovali medzi pospolitým maďarským ľudom, sami ho ovládali iba biedne alebo vôbec nie.

Dnešná maďarčina sa presadzovala veľmi ťažko dokonca aj v Budapešti. Budapešť bola až do horthyovských čias multietnické mesto. Najpopulárnejšou herečkou-speváčkou maďarských divadiel bola etnická Slovenka Lujza Blahová /má pomník v Rimavskej Sobote/. Vtedy bola multietnická nielen Bratislava, ako nám dnes často pripomínajú zakomplexovaní pseudointelektuálski „slováčikovia“, ale všetky uhorské a rakúske mestá. Až za M.Horthyho v 20-30 rokoch 20.storočia sa Budapešťania v cielených vládnych kampaniach učili správne po maďarsky. Ako vo svojich pamätiach uvádza tuším E.Bohúň, najlepším lektorom maďarčiny bol jeden slovenský kňaz a kazateľ, pôsobiaci v Budapešti. Tajomný „slobodomurársky“ charakter maďarčiny využil nositeľ Nobelovej ceny maďarský Žid Hans Selye /časť mladosti prežil v Komárne/, keď si svoje poznámky o teórii stresu chránil pred kanadskými kolegami tak, že ich písal v maďarčine, navyše azbukou…

Problémom niektorých Maďarov, najmä z tzv.intelektuálnych elít je, že hoci sú vedecky erudovaní, ak ide o Maďarsko, Maďarov a maďarčinu, strácajú súdnosť a intelektuálnu kritičnosť. Z archeológov, filológov, hungaristov, kunsthistorikov prestávajú byť vedci a menia sa na propagandistov. /Bodaj by dačo z toho podchytili slovenskí intelektuáli, ktorí sú často až príliš kritickí ku vlastnému slovenskému národu-až to občas hraničí s národným masochizmom/. Pre maďarského archeológa je každý kostrový nález pri Balatone hneď staromaďarským hrobom. Len máloktorý prizná, že by to mohol byť aj hrob z obdobia Veľkej Moravy. Ak sa potom ukáže, že je-nález radšej zakope a zatají. Iný historik, filológ ba i genetik neváha a poznatky špičkových svetových genealógov a genetikov prekryje výkrikom „az nem igaz !“, – dúfajúc, že laici Maďari mu uveria a zaklame čosi o existencii akéhosi iba maďarského génu. Pre hungaristu-propagandistu je maďarčina jazykom jazykov-najstarším na svete. Toto sebavychvaľovanie niekedy vyúsťuje až do bonmotu „Isten is magyar volt !“. /Aj boh bol Maďar !/. Do takejto bezbrehej, hysterickej a v podstate zbytočnej apologenézy všetkého maďarského, znižujúcej erudovanosť niektorých maďarských vedcov sa neraz zapájajú aj zapálení hungaristi, pôsobiaci na zahraničných univerzitách. Na tieto akože „cudzie autority“ sa škriepni maďarskí intelektuáli odvolávajú aj vtedy, keď už vedecká obec na celom svete záležitosť uzavrela. – No Maďari majú pocit, že vraj predčasne, nespravodlivo a na ich úkor. – Cieľom hašterenia a nekritičnosti niektorých maďarských odborníkov nie je však ani tak diskusia s vedcami vo svete, ako skôr presviedčanie bežných Maďarov, laikov, že to, čo zase ktosi kdesi o Maďaroch neoslavne napísal, nie je pravda. A nemôže ani byť. Lebo veď maďarské bájky sú pravdivé, maďarčina je-lebo musí byť-najstaršou rečou na svete a „boh bol aj tak maďarský“. – Škoda, že niektorí maďarskí intelektuáli takto konajú. Maďarsko je dnes už predsa dosť silné a Maďari sú zdravý perspektívny národ, ktorý by mal byť schopný zniesť pravdu aj vtedy, keď v nej nie sú iba samé oslavné ódy na nedostižné „maďarstvo“.

Maďarské bájotvorné elity /počnúc kronikárom Anonymom/ boli a sú niekedy také presvedčivé, že svojim bájkam i sami uveria. A presvedčia o nich aj masy maďarského ľudu, ba i masy menej erudovaných turistov zo zahraničia. Ďalším takýmto príkladom je zdochlinožrút vták Turul. Jeho sochy sú dnes kade tade už nielen v Maďarsku /šokujúco veľký je napr. v Tatabányi/ ale aj v susedných krajinách. Typicky maďarské operety si Maďari síce ako ideu priniesli z Paríža a Viedne no urobili z nich typicky maďarské artefakty. Historická budova maďarského parlamentu má na to, aby bola naozaj historická príliš krátky život a ideovo sa dosť podobá na anglický Parlament. Budínsky hrad a Gellért na to, aby boli historické, príliš voňajú novotou. Najhistorickejšou stavbou je „Halászbástya“. V Pešti nie je z európskeho hľadiska dostatočne staré, historické takmer nič. – Nevadí. Konfekčného návštevníka zo zahraničia nezaujímajú letopočty , čísla – ale VIZUÁL. A nádherne historicky, noblesne vyzerajúcich vizálov nájdete v Budapešti, Ostrihome, Stoličnom Belehrade či Päťkostolí nespočetne veľa. Jednoducho – „bombasztikus“.

Všadeprítomné sochy a veľsochy kráľa Štefana a arpádovských kniežať a vojvodcov /vrátane kanibala Bucsua/, kráľov a kráľovien, často nemeckého, poľského, českého, chorvátskeho, francúzskeho…pôvodu, si Maďari urobili nedávno a sami. Tak ako zázračnú Bánfiho /placebálnu/ vodičku. Ale čo tak echt maďarská „kolbász“ /ktorú ako do klba stočenú klbásku naučili Maďarov robiť dolnozemskí Slováci/ ? Alebo maďarská kolozsvárska „káposzta“, de facto vylepšená rumunsko-balkánsko-turecká sarma ? Alebo maďarský „gulyás“, ktorí tiež Maďarov naučili robiť Slováci z GULIEK hovädzieho mäsa ? Alebo maďarské „galuska“ posypané „hungarian cheesom“ =bryndzou ? Alebo maďarská „tarhonya“, ktorú Maďarov naučili robiť z natrhaného cesta zase len Slováci ? Alebo maďarský tanec čardáš, prinesený do Maďarska cigánmi z Besarábie? Alebo maďarská paprika, prinesená do Maďarska z Ameriky ? Alebo mnoho ďalších pikantností maďarskej kuchyne, ktoré pochádzajú z Balkánu alebo Turecka ? Geniálny maďarský kuchársky manažment tieto jedlá dotvoril a geniálny maďarský marketing z nich urobil typicky maďarské kultúrne dedičstvo. Klobúk dole, – „Magyarok ragyogog“…

Maďari sa radi chvália svojou írečitou a chutnou kuchyňou. Už menej sa ale pochvália tým, že je asi veľmi nezdravá, lebo občania Maďarska, odchovaní na tejto strave majú jednu z najkratších priemerných dĺžok života v Európe. Maďarské demografické ukazovatele nie sú veľmi pozitívne ani v iných oblastiach. V Maďarsku je na európske pomery zvýšená samovražednosť a rozvodovosť a nízka natalita /hoci sa ju Orbánova vláda snaží všakovako a aj pre nás Slovákov inšpiratívne zvyšovať/.

Maďarská krajina je však i pre návštevníka, čo si nevšíma marketing a pred vstupom do krajiny postupuje skôr racionálne, v mnohom zaujímavá. Nostalgická, melancholická, rafinovane dotvorená maďarskými architektami a staviteľmi. Inšpirovali sa pri tom spomínaným národným bájoslovím, takže mnohé stavby majú orientálnu turkotatársku nomádsku štylizáciu. Osobitne obľúbeným je tvar jurty, ktorý Maďari variujú od stavieb veľkých kultúrnych centier po malé stánky na predaj tlače a tabaku. Maďarský stavebný sloh sa na konci 19. a na začiatku 20.storočia uplatnil v podobe tzv. maďarského secesného architektonického romantizmu. Pseudozámočky s vežičkami, fasádové ozdobné kachličky, mongoloidne vyrezávané drevené prvky oživujú priestor a vyhrávajú nad fádnosťou nížinatej krajiny. Aj gýč a fejk môžu byť ingredientami krásy, pokiaľ sa s nimi narába s mierou.

Maďarsko máme schodené. Doslova schodené, po vlastných nohách. Ako študenti sme v Óbude sťa bezdomovci načierno v jednej záhrade v spacáku pod marhuľami prespávali asi dva týždne. Hodiny a dni sme trávili azda vo všetkých otvorených múzeách, galériách a výstavných sieňach. Podvečer sme obchádzali všetky možné hudobné predstavenia maďarského rocku 60-70-tych rokov /počúvali všeličo, no najmä omegovskú Gyongyhajú lány etc./. Keď sme mali rušných ulíc dosť, utekali sme za relaxom do budapeštianskej botanickej a zoologickej záhrady. Ak sme mali naopak málo zábavy, išli sme do Vidámparku. Ak sme chceli vidieť aj trochu vidieka, túlali sme sa po tržniciach a trhoviskách. Osobitne milé spomienky nás viažu ku trhovisku v Cinkote. Tu sme sa po slovensky dali do reči najprv z jednou trhovníčkou, potom z druhou, treťou…a za chvíľu sa okolo nás zhŕkli toľké Slovenky z Cinkoty a okolia, ani čo by sme zorganizovali festival Slovákov v Budapešti. – Potešilo nás, že medzi staršou generáciou ešte Budapešť žije aj po slovensky. Smutnejší zážitok sme potom mali z návštevy tzv. slovenskej základnej a strednej školy a čítania slovenskej národnostnej tlače. Tých 10 predstaviteľov slovenskej elity v Maďarsku malo azda 20 diametrálne odlišných názorov na to, čo treba urobiť, aby slovenská reč v Maďarsku úplne nezhynula.

Potulky po Maďarsku nás zaviedli i do Stoličného Belehradu /s pamiatkami na kráľov Hungárie/, Päťkostolia /s pamiatkami na Turkov/, Békešskej Čaby /s pamiatkami na evanjelických Slovákov/ a Ostrihomu /Ostrého Chlmu/ s pamiatkami na vrcholných cirkevných predstaviteľov Uhorska slovenského pôvodu. Z kopca, kde je Bazilika a výhľad na Štúrovo sme si vypočuli chválu „ako pekne to tam tí „Csehék“ vybudovali“. Príjemnejší zážitok sme mali z jednej zo súkromných vinárskych viech, s dobre chladeným, voňavým vínkom. Na Slovensko sme sa vracali osobným vlakom po maďarskej strane Dunaja. Spomíname, ako s nami v kupé sedeli Slováci z neďalekých Mlynkov ale aj Nemci /Švábi/ z dedín v kopcoch nad Dunajom.

V neskorších časoch na konci „socializmu“ to potom boli časté návštevy budapeštianskych obchodných domov a maszek-obchodíkov vo dvoroch , korzovanie po Váci ulici a zopár dovoleniek pri Balatone. Tu sme boli svedkami hádky Maďarov a Bulharov o to, kto má tuhší a lepší „doháň“. Bolo tu veľa Východných Nemcov a Čechov. Česi sem cestovali „přes GIORIO“ /nie cez Taliansko, iba cez Gyor…/ a čudovali sa, že im maďarský predavač nerozumel, keď chceli „zmrzku“. Okrem plávania v nepríliš osviežujúcej vode sme v okolí Keszthely hľadali bezúspešne nejaké archeologické veľkomoravské pamiatky. Nenašli sme ich, Maďari ich výborne zatajili. V Budacsonyi sme sklamanie spláchli aspoň dobrým opäť po sladkom hrozne voňajúcim vínkom a zajedli malými pečenými rybičkami. V poslednom čase sme párkrát navštívili slovensko-maďarské gemerské pomedzie. Bohužiaľ, museli sme konštatovať, že kým kapitalizmus nalial maďarským podnikateľom v turizme nový elán a nové nápady, u ich slovenských kolegov zasial občas bezútešnosť a zmar. Dôkazom je využitie hradu Šomoška Maďarmi a Slovákmi, no najmä diametrálny rozdiel vo vzhľade turistických zariadení v Aggteleku a Domici…

Krása je v obraze. Najprv v očiach a až potom prípadne v hlave. Maďari to pochopili dávnejšie. Preto majú toľko výborných maliarov, ale aj fotografov, kameramanov, režisérov, divadelníkov, tanečníkov…Maďari estetizovali svoju inak fádnu pustú krajinu a remeselnou prácou ju prispôsobili záhybom svojej polyetnickej rozporuplnej melancholicko-cholerickej duše.

Viac ako na dávnovekých stavbách sa život Maďarska odrazil na ľuďoch. Na zmene ich správania, temperamentu, mentality. Na ich európsko-nomádskej duši. Na ich pohnutou históriou poznačených rodinných osudoch a rodokmeňoch. Na ich osobitom ironicko-sarkastickom humore, pomáhajúcom im s nadhľadom sledovať absurdnosti dejín i absurdnosti každodenného toku času. V serióznom myslení i v príznačnom maďarskom humore sa zrkadlí iskrivý esenciálny pesimizmus i veľký sebazáchovný pud maďarskej súdržnosti. Tieto dve črty Maďarov sú ozajstné- naozajstné. To je to pravé „maďarstvo.“ Ak by sa stratili, zmení sa Alfold či Panónia opäť na nehostinné fádne pustatiny. Európa by prišla o svoj dunajský esprit. Slováci by prišli o jednu zo svojich dejinných výziev. A bola by to namôjveru škoda.