zemegula

Obyvatelia západnej časti iberského poloostrova si po obdobiach keltskej, rímskej, germánskej, arabskej a španielskej nadvlády povedali dosť a od naposledy menovaných /Španielov/ sa osamostatnili. Urobili to náhlivo, zabudnúc na svojich ľudí v Galícii. Tí zostali pod španielskym jarmom naďalej a sú pod ním doposiaľ. Španieli navyše po tzv. Pomarančovej vojne v 19.st. ukradli Portugalcom i rýdzo portugalskú oblasť Olivenca a priradili ju ku svojej provincii Badajoz-Extremadura. – Darmo, Španieli sú početnejší, silnejší. Hlavný koreň portugalského národa sa však uvoľnil a začalo sa mu dariť. Okolo r. 868 vzniklo Portugalsko. Dnes je to krajina s 92 212 km2 a 10,5 mil.obyvateľmi.

Heterostereotyp Portugalcov napovedá, že sú to melancholickí, nostalgickí, introvertovaní, trochu smutní a vážni ľudia s mierne tmavšími tvárami. Ani nie tak od horúcej klímy, -lebo taká je v Portugalsku iba občas v lete, ako skôr od pobytu na sviežom, vetristom atlantickom vzduchu. Od neho sú Portugalci vyštípaní až do tmava a vyohýbaní až do chudoštíhla.

Na tvorbe tejto vonkajškovej charakteristiky Portugalcov sa zjavne najviac podieľali ich častí partneri Angličania, Francúzi a najmä ich „bratia“ Španieli. Oproti Španielom sú Portugalci naozaj menej spoločenskí, menej veselí, menej ľahkovážni. Oproti ľuďom zo severu Európy sú to však stále dosť temperamentní Iberčania. A ak treba, vedia byť riadne výbušní a hlasití. Tklivé FADO už dávnejšie nie je jediným hudobným vyjadrením Portugalcovej duše. Dnes je to, ako všade v prípade mladšej generácie, skôr rock a mužné zborové popevky futbalových fanúšikov na futbalových štadiónoch.

A propos, futbal, – ten má pre portugalských mužov priam národnoikonický zmysel. Prečo ? – Lebo Ronaldo. Obrovskými portrétmi tohto samoľúbeho krásavca je obilbordovaná nielen jeho rodná Madeira, ale aj Lisabon a a Porto. Dokonca aj Azorské ostrovy, plávajúce ďaleko v Atlantiku, ktoré sú formálne pod portugalskou zástavou, no v skutočnosti pod prápormi US Air Forces a US Navy. Ani samotný zisk titulu majstrov Európy tak nezavážil, ako Ronaldova víťazná grimasa. Ak chcú na ňu marketingoví čarodejníci nalákať portugalských futbalových fanúšikov, tak fajn. Ak by však chceli pozitívne motivovať aj cudzincov, potom je ich úsilie prinajmenej diskutabilné. Polovica fanúšikovskej planéty Zem totiž Ronaldov ksicht doslova nenávidí.

Keď sa povie Portugalsko, konfekční turisti odpovedia heslom „Algarve“. Majú pritom na mysli zaujímavo modelované pieskovcové útesy a pod nimi romantické pláže na južnom pobreží krajiny. /Studená voda Atlantiku pri tejto krajinkárskej kráse akosi odchádza do úzadia…/. Ak sa však vyberiete na aute ďalej od mora spoznávať okrem mora a piesku aj krajinu ako takú, zistíte, že algarviansky vidiek, to je fádna pahorkatina, na ktorej sa medzi hájikmi a skalami na dosť chudobnej tráve pasie dobytok. Svetoznáme porasty korkových dubov tu vo voľnej prírode takmer nie sú. Majú príliš vysokú produkčnú hodnotu, než aby len tak hocikto mohol zájsť ku korkovému dubu a z jeho kôry si nalámať kúsok korku na pár štupľov. Korkové duby, použiteľné na masovú výrobu korkových štupľov-zátok, nájdete na dobre strážených a ohradených korkových plantážach.

Pozrite sa na fyzik.mapu a zistíte, že Portugalsko je KRAJINA NA SVAHU. Celá sa akoby šmýka do Atlantiku. Preto i mestá v Portugalsku majú veľa štvrtí s terasovito zapustenými domami a ulicami. Smerom od mora je profil terás najstrmší. Ten prekonávajú strmé a úzke uličky pomocou zákrut. Na počudovanie po nich sa do kopca štverajú starobylé električky – v Lisabone i v Porte. Z terasy na terasu vedie množstvo mostov. Najslávnejšie z nich sú v „meste mostov“ – Porte /240 tis.obyv./. Smelé oceľové oblúky á la Eiffel má na fotografiách z dovolenky v Portugalsku aj mnoho slovenských turistov. Ak sa do Porta dostanete, neľutujte pár eur a kúpte si asi hodinovú vyhliadkovú plavbu po rieke Duero popod portské mosty, spájajúce centrá dvoch formálne oddelených miest Porta a Vila Nova de Gaia. Názov „Portugal“ vzdialene poukazuje na označenia týchto dvoch miest, ale aj na Gálov /Keltov/ čo tu kedysi mali svoj „port“, svoj prístav. Iní názov krajiny odvodzujú od „portus Cale“, tj. prístav pôvodnej osady Cale. Plavba popod mosty sa končieva v reštaurácii na gaiskej strane, pri malom pohostení: syr, ryba, údeniny a výborné víno, vrátane ochutnávky svetoznámeho „portského vína“. Pri popíjaní sa dajte do reči s čašníkom a spýtajte sa, komu fandí-či futbalistom FC alebo futbalistom Boavista. Čašník razom stratí škrobenosť, začne vám nalievať dvojnásobné dávky vína a už ste s ním na jeho obľúbenom „Dračom štadióne“. Rozohní sa a razom zistíte, že za smutno-zamračenou čašníkovou tvárou sa skrýva bystrosť mysle a oheň srdca.

Porto je tak trochu polovičná metropola, pripomínajúca pri rieke lepšie udržiavanú pestrofarebnú favelu s pitoresknými kachličkovanými domčekmi. No Lisabon /pol milióna obyv./ – to už je plnokrvná metropola. Má svoje hajlajty- mosty ponad rieku Teju, obrovské budovy starej nemocnice nad prístavom, vežu Belém využívanú ako logo mesta, súsošie moreplavcov v popredí s ich kráľom-Henrichom Moreplavcom /Henrique Navegador/ a Vascom de Gama a odkazmi na vrcholné obdobie portugalských objavov /cca 1400-1600/. Lisabon má slávne staré električky, teperiace sa s turistami do krkavŕškov nad prístav. Návršie prekonáva i pouličný výťah Santa Justa. A Lisabon má samozrejme Sintru,- skvost tzv. manolovskej gotiky. Má historické budovy, okachličkované na modravo-bielo takzvanými „azulejos“.

Lisabon má neďaleko za mestom kráľovský palác Queluz. Pre zmenu prevažne barokový, s prekrásnou barokovo-klasicistickou záhradou a letohrádkami. Pri nich je jedna typicky portugalská kuriozita. Je to VYKACHLIČKOVANÝ POTOK v dĺžke asi 100 m. Na kachličkovanie sa použili nielen modro-biele azulejos ale aj kachličky s inou farebnosťou: žlté, hnedé ai. V dávnejších časoch kúpanie bez ošatenia -tobôž medzi šľachtou, nebolo prípustné. Preto sa kráľ a jeho dvor počas horúcich letných dní osviežovali brodením a špliechaním sa v tomto „potoku“, samozrejme kompletne oblečení. Exteriér paláca je úchvatný, s prvkami prírodnej divokosti i architektonických ozdôbok a sôch. Interiér paláca je už trochu ošúchaný no mobiliár v ňom a nástenné maľby sú vskutku imperiálne. Na nich vidieť, s kým máme v prípade Portugalska dočinenia. Tu sa zrkadlí skutočná sila bývalej moreplavebnej veľmoci. Tu vidieť, čo všetko Portugalci zo svojich objavných plavieb po svete domov poznášali.

Kráľovský palác Queluz a Sintra sú extrémne zaujímavé predovšetkým pre návštevníkov z cudziny. Domáci Portugalci radšej a častejšie navštevujú tzv. portugalskú Riviéru, ťahajúcu sa od Lisabonu až po modénne prímorské kúpele Cascais /pláže sa tu nazývajú Costa do Estoril, Costa do Sol, s možnosťou výletov do Estoril a do Sintry/. Na uliciach a v romantizujúcich ovežičkovaných vilkách tohto oddychového raja môžete byť svedkami portugalskej radosti zo života. Žiadne spomínané melancholické fado, ale poriadna, priam bujará zábava. Už v polovici apríla sa cez víkendy od mora rozlieha veselý štebot a smiech špliechajúcich sa detí. Prímorské reštaurácie sú plné, kaviarne, bary a módne obchodíky preplnené. Lovkyne kuriozít si butikoch môžu kúpiť všeličo, vrátane z korku vyrobeného kostýmu v klasickom strihu.

V dnešnom globalizujúcom sa civilizačnom marazme sa stráca národná zakotvenosť mladej generácie. Tak je to aj v Portugalsku. Portugalská mládež tomu však podlieha s istým časovým a priestorovým odstupom. Trochu menej, trochu oneskorenejšie ako napríklad mládež v Španielsku. V telách softdrinkami a fastfúdmi vykrmovanej mládeže sa stále uchováva akoby genetická predispozícia ku šľachovitosti a pevnosti týchto ľudí žijúcich na konci sveta. Je to špecifický dar od predkov: tendencia ku tvrdohlavosti, neoblomnosti, odhodlanosti poznávať nové resp. činorodosť bez ohľadu na náročnosť životných podmienok.

Portugalsko je a aj v minulosti bolo skôr malý štát. Malé, šľachovité mocnárstvo. Využilo vlny, valiace sa naň z Atlantiku, posadilo svojich synov na odolné dubové koráby a nechalo ich viesť nezdolnou zvedavosťou až za ďaleké preďaleké morské obzory. Vďaka tomu objavilo pre seba i pre Európu tajomné cudzie svety, prinieslo odtiaľ /po cestách ktoré poznalo len ono a ktoré si prísne strážilo/ tovary a plodiny dovtedy nepoznané a ak aj známe, potom vysoko cenené. Istý úsek svetovej histórie /200 rokov/ bolo malé Portugalsko dokonca najväčšou svetovou námornou veľmocou. Takou, že susedné oveľa väčšie Španielsko rešpektovalo portugalský monopol na vodné cesty okolo Afriky z Európy do Indie a Číny /Sipangu/. Muselo hľadať alternatívne trasy do týchto obchodne príťažlivých končín. Zlá správa pre Portugalcov tých dôb bola, že Krištof Kolumbus, janovský moreplavec v službách španielov takúto alternatívu nakoniec našiel. Bola ňou AMERIKA. Dobrou správou pre vtedajších Portugalcov bolo, že v Amerike bolo dosť miesta aj pre Portugalcov samotných. V Južnej Amerike si našli svoj vytúžený nový raj na Zemi, svoje nové a bohaté „Portugalsko“, ktoré neskôr nazvali BRASIL.

Objavom Ameriky stratilo Portugalsko výsadné námorné postavenie. Spolu so Španielskom a Britániou však aj ono zasadilo v Novom svete semeno svojej verzie európskej civilizácie. Na neobsadených, málo zaľudnených pláňach Južnej Ameriky našli šľachovití Portugalci dostatok priestoru na svoju sebarealizáciu. Začali s mohutnou výstavbou novej krajiny. Aby im to išlo rýchlejšie, priniesli si z Afriky čiernych pracantov. Pri nich Portugalci nielen bohatli ale sa aj zabávali. A s nimi plodili nový, miešaný národ. Národ brazílskych mulatov príp. mesticov. Národ rovnako šľachovitý a čiperný, ako sú Portugalci a rovnako odolný a fyzicky zdatný ako sú Afričania. Zrodil sa brazílsky národ, vitálnejší a ešte počernejší, než sú Portugalci.

Dnes portugalsky hovoriacich kostnáčov rozdeľuje Atlantický oceán a spája nielen asketická vizáž , reč a katolícke náboženstvo ale aj vitalita. Miešanie rás a národov neskôr v Brazílii genetické stopy po materskej portugalskej krajine trochu rozriedilo. V prípade „kariokas“ /prezývka ľudí z Ria/ až do neuveriteľnej hravosti. No keď je núdza najvyššia, zapínajú aj Brazílci svoj pôvodný, v hlbších vrstvách duše ukrytý portugalský výdržový stupeň.

Akokoľvek, -vo svete niet tak malého národa, ktorý by splodil tak veľkú, celosvetovo významnú civilizáciu, ako sú Portugalci. Portugalské semä je nezdolné. Vzklíči aj na skale, na púšti, v džugli. Na svete zažiarilo veľa skvelých civilizácií. Zažiarilo a zhaslo. Portugalci pre 600 rokmi zažiarili – a stále SÚ TU. Oveľa hlasnejšie, než by ste pri ich početnosti očakávali. Sú tu, lebo sa nikdy ničím nedali odradiť od túžby po jestvovaní. Sú tu ako ako periodicky sa opakujúci závan ostrého atlantického vetra do Európy Ako tlaková výš, prichádzajúca v lete od Azor a Madeiry a ponúkajúca premrznutej Európe pár dní blahodarného tepla.

Osvieženie Európy – to je Portugalsko.

AZORSKÉ OSTROVY

Áno, Azorské ostrovy, to je to miesto, kde sa projektuje počasie v Európe. Alpínsky vyzerajúce ostrovy s nádhernými ostrými vulkánmi, sopečnými kalderami s tyrkysovo sa zrkadliacou vodnou hladinou. Stáda čiernobielych kráv na šťavnatých lúkach ako niekde vo Švajčiarsku. Horúce pramene, desiatky geotermálnych elektrární a milióny m2 skleníkov. A v ten pravý vegetačný čas HORTENZIE, samé modro-belasé hortenzie.

Popri tom i stopy civilizácie. Dobré stopy, v podobe čistých tmavosivých až čiernych starých kamenných stavieb. Strohých a upravených stavieb, upravených ako azorské ženy idúce v nedeľu na omšu do katolíckeho kostola. Dobré stopy v podobe mliekární a výrobní mliečnych výrobkov. Stopy v podobe ananásových plantáží pod ochranou skleníkov. Dobré stopy v podobe upravených centier mestečiek, čo sa rozosiali po jednotlivých ostrovoch. V podobe hlbokých roklín, kde hučia potoky čistej studenej vody, svahy sú upravené ako skalky a ponad ne sa klenú masívne oblúkové kamenné mosty.

Zlé stopy v podobe neustálej hrozby zemetrasení ale aj možnej vulkanickej aktivity, ktorá na ostrovoch spôsobila mnohé až katastrofické nešťastia. Zlé stopy v podobe vysťahovalectva za prácou do Ameriky. Zlé stopy v podobe obrích amerických leteckých základní, vojenských prístavov pre ponorky a krížniky.

Naše fotografie z Azorských ostrovov sa podobajú na čiernobiele drevorezy. Zo strohých kamenných kostolov máme fotografie z každej možnej strany a pozície. Nevedeli sme sa „dožrať“ ich fotogenickosti. No a večer. keď bol každý ich záhyb osvetlený decentne umiestnenými reflektormi, to bola pasia pre oči a dušu.

Turizmus ? Odporúčame návštevu pre turistov s kvalitnými vibramkami a dobrými fotoaparátmi. Pre tých, čo sa autom vyvezú čo najbližšie na vrcholy vyhasnutých /?/ sopiek a potom najprv obídu po malebnom chodníku celý obvod vulkánu, následne sa dajú zlákať ku zostupu do kaldery, ochutnajú vodu jazera, ktoré je v nej a vyšplhajú sa nahor, naspäť ku autu. Cesty na Azorách sú kruté t.j. samá zá-kruta. Treba byť pozorný, najmä ak sa na trase striedajú úseky so slnkom a hmlami. Bicykle odporúčame iba pre zdatných bikerov.

Azory / 2314 km2, 12 ostrovov, 260 tis.obyv., hl. mestá sú tri: Ponta Delgada, Horta a Angra do Heroismo/ sú extraktom portugalskosti. Jej striedmosti, tvrdosti, strohosti a čistoty. Ale aj modravej hortenziovej voňavosti a príťažlivosti. Ak budete na to mať, choďte na Azory. Azory sa oplatia.

MADEIRA

Madeira /255 tis.obyv., 801 km2/ je v porovnaní s Azorami oveľa viac turisticky navštevovaná. Dovolenkovali na nej alebo ju na výletných lodiach /v kombinácii s Kanárskymi ostrovmi/ navštívili aj mnohí Slováci. Na Madeire sa dá už aj plážovať, aj keď v mori dosť obmedzene-len v umelých lagúnach s teplejšou vodou a bariérami proti divým atlantickým vlnám. Hoteloví hostia preto väčšinu času trávia pri bazénoch. Nemusí to byť veľký mínus. Veď výhľady, slnko a svieži morský vzduch sú aj na ležadlách.

Hlavnou devízou Madeiry /oproti Kanárskym ostrovom/ je väčší počet historických pamiatok-jedna z nich, nad hlavným mestom Funchal /112 tis. obyv./ je dokonca spojená aj so Slovenskom. Na hornom okraji mesta je „palác“, kde posledné chvále svojho nepríliš šťastného života strávil posledný cisár rakúsky a kráľ uhorský – kráľ Karol I. Neďaleko „paláca“ /väčšej budovy/ je vyčačkaný park skalkového typu. Samé kríčky, kamene, serpentínky, stromy a vodopádiky. Nie príliš ďaleko od paláca Karola I. začína dráha pre púťovú atrakciu Madeiry No.1 – jazda na čomsi ako sane dolu strmými asfaltkami za pomoci dvoch sprievodcov-hamovačov s panama-klobúčikmi. Adrenalín pre bežnú klientelu, nuda pre dobrodruhov-ale pozor, boli tu už aj ťažké havárie, dokonca vraj s fatálnym koncom.

Menej adrenalínová je návšteva botanickej záhrady. Na jednej širokej terase tu zvyknú záhradníci vyskladať štvorce a iné obrazce z kvetov v pastelových farbách. Botanická záhrada bola nie tak dávno „líznutá“ veľkými požiarmi, čo sa na Madeire odohrali. Už ju z toho pomaly dostávajú. Čímsi ako botanická záhrada je aj Monte Palace Tropical Garden.

Vizuálnym zážitkom je výlet na jeden z pobrežných útesov /Cabo Girao/. Poskytuje takmer letecký pohľad dolu k moru a tiež panorámu až po Funchal. Dolu pri mori sú poľnohospodársky obrábané políčka. V minulosti sa k nim roľníci dostali iba po mori. Dnes môžu využiť aj kabínkovú lanovku. Spolu s turistami. Môže to byť zaujímavé, keď sa do kabínky spolu s nastajlovanou turistkou natlačí aj miestny roľník s kýblikmi hnoja…Pri vyhliadkovej terase je plno predavačov suvenírov. Najlepšie sa predávajú špeciálne madeirské čiapočky-súčasť ľudového kroja Madeirčanov. Keď si čiapočku kúpite, predavač vám ako bonus možno ukáže i školu a školské ihrisko, kde prvé kroky do sveta veľkého futbalu robili slávny madeirský rodák Christino Ronaldo.

Ak chcete mať z Madeiry zážitok na celý život, príďte na ňu okolo Fašiangov a Veľkej noci a prenajmite si auto so šoférom-sprievodcom, v prípade dobrých máp a záľuby jazdiť po serpentínach,- aj bez šoféra. Už vo Funchale sa dostanete do siete diaľnic a tunelov. Skúste sa z nej vymotať a zamierte do údolia Ribeira Grande. Potom sa skúste dostať do mestečka v hlbokom úrodnom údolí Curral das Freiras, kde sa pri inváziách nepriateľov zvykli skrývať miestni ľudia. No a potom sa vyšplhajte do hôr. Uvidíte alpskú krajinu, obkolesenú vzdialeným morom. Samé ostré štíty, lesy, pasienky a po nich turistické cestičky. Pokračujte po náhornej plošine /akoby pampe/ a pri tej správnej tabuli zaparkujte a peši zíďte po úzkej asfaltke /s občasným autobusovým spojom/ ku horskej chate /Parque Forrestal de Queimadas/. Tu asfaltka končí a začína chodník VAVRÍNOVÝM LESOM. Pokračujte popri betónových kanálikoch /tzv. levadas/ až ku hlavnej atrakcii, jednému z veľkých miestnych vodopádov. Po ceste poriadne dýchajte. Aj do zásoby sa nadýchajte vraj najzdravšieho vzduchu v Európe /vôňa vavrínu, hortenzií, machu, lišajníkov, akýchsi brusničiek a všadeprítomná teplá vlhkosť/. No a to je všetko-čaká vás už len návrat vavrínovým lesom a šlapačka od chaty späť na parkovisko. Ak nemáte dosť, pokračujte alpskou krajinou po serpentínach dolu ku veľkým prameńom pitnej vody s chovnou stanicou pstruhov /Fontes/Cascada da Risco/. Za ňou, cez dedinky s vypchávkami kadejakých fašiangových postavičiek sa dostanete ku mestečku Santana so svetoznámymi pamiatkami madeirskej drevenej architektúry – maľovanými modro-bielymi domčekmi s ostrou sedlovou strechou až po zem. Domčeky vyzerajú ako príbytky dobrých lesných škriatkov, kde žije sedem trpaslíkov a Snehulienka. Pofotíme sa pri nich a „pome“ rýchlo nazad do Funchalu. Začalo sa totiž už stmievať.

Toto je v skratke Madeira. Vynechali sme tu iste veľa ďalších pekných vecí a zážitkov. Napriek tomu,-ak sme vás na Madeiru namotali, budeme radi-no zaručene po návrate z ostrova domov budete radi VY. Jedinou podmienkou je nemýliť si Madeiru z Karibikom, ba ani s Kanármi, Baleármi či iným plážovým rajom pri teplom mori. Madeirské morské pláže sú pre otužilejších. Madeirské hory sú pre fajnšmekrov, čo majú radi horské panorámy, kvety, čerstvý vzduch a čo majú trochu kondície a odvahy, aby chodili po jedinečnom, inde nevídanom kúte Európy.

/Autorom fotografie je autor textu/.