zemegula

S Rakúskom to tu bude krátky proces. Nemá zmysel tu vymenovávať turistické samozrejmosti, čo videla a z vlastnej skúsenosti pozná veľká časť Slovákov. Uznávame, mnohé rakúske scenérie sú vizuálne úchvatné, priam pohľadnicové či kalendárové. 500 dubákov za 3 hodiny však v rakúskych lesoch nenájdete, ani medveďa, vlka či rysa nestretnete, maliniskové a čučoriedkové bány neobjavíte. Rakúska príroda, podobne ako tá švajčiarska, je podľa NÁŠHO názoru sterilná, neplodná, impotentná. Akoby polystyrénová, bez chute a bez zápachu /okrem pachu močovkoviny a kravských lajen/. Dobrá na zimný telocvik na lyžiach a letný na bicykli, príp dobrá ako cvičná stena pre himalajistov. -Vieme, že Cuky a Luky, bratislavskí a malomestskí snobi, v Rakúsku pôsobiaci gastarbeiteri a pendleri nás za náš názor na Rakúsko nebudú mať radi, no nemôžeme si pomôcť. Máme právo byť subjektívni, máme právo na úprimnosť a tak musíme povedať, že nám RAKÚSKO NEVONIA.

Našťastie, ani my Slováci nevoniame Rakúšanom. Vďaka tomu, že sme im nevoňali, nemali o nás ani v nedávnej ani v dávnejšej minulosti žiaden záujem. – A koľko len prosbopisov a memorand, koľko úpenlivých prosieb do Viedne posielali slovenskí osvietenci, štúrovci, matičiari- a nič, žiadna odozva. Opakujeme-našťastie. Ak by totiž ten záujem mali, dopadneme ako Slovinsko, ktorému ponemčili dve tretiny historicky slovinských etnických území /Korutánsko, Štajersko a i./

Smrdenie je jedným zo spôsobov obrany slabšieho a menšieho voči smrtonosnému predátorovi. Páchnutie nestačí, treba smrdieť. Maďari Rakúšanom iba páchli – po paprike. Česi razili – po pive. A aha, ako dopadli-jedni na Bielej Hore a druhí pri Világoši. V prípade Slovákov sa žiaden Habsburgovcami organizovaný Világoš či Biela Hora nekonali. My sme totiž rakúskym Habsburgovcom poriadne smrdeli. Čím ? Bryndzou, gäťami, krpcami,- jednoducho chudobou. Tento pach neprerazilo ani zlato, ani striebro a ani meď čo u nás Fuggerovci /Bavori, nie Rakúšania/ ťažili. Slováci boli pre habsburgské Rakúsko dačo…-no fúj. Nechali nás radšej Maďarom, nech sa v tom našom karpatskom smrade prplú oni.

A čo teraz-keď tu už nie je habsburgské ale moderné „zbrusu iné“ Rakúsko ? Teraz im nesmrdíme ? Nuž lovcom ľahkých slečien, lovcom lacných otrokov na stavby, do skladov, a do reštauračných kuchýň, lovcom putzflekov a rakúskym dôchodcom s nízkymi penziami už ani tak nesmrdíme. No rakúskej elite, tej áno. Ba azda i viac a nebezpečnejšie, ako Habsburgovcom. Smrdia im najmä Bohunice a Mochovce. Ich rádioaktívneho smradu sa nielen štítia, oni sa ho boja. /V skutočnosti sa však asi boja konkurencie na lokálnych trhoch s elektrickou energiou/. Aj dnes nás Rakúšania, kde môžu, tam obídu. Tretíkrát opakujeme: naše šťastie. Naše geopolitické šťastie, naša výhoda.

Rakúsko je geopolitické európske batoľa. Súčasné Rakúsko je bez štátoprávnej histórie ešte viac ako Slovensko. My sme štát tisíc rokov nemali. Substanciálny dôvod ku jeho založeniu,-svojbytný národ,- sme ale mali. Rakúšania to nemali. Rakúšania nikdy vo vzdialenejšej minulosti neboli svojbytný národ. Až po 2.sv.vojne, až dnes sa čosi také ako národ tvorí, črtá na obzore pod Alpami. Predkovia terajších Rakúšanov žili, pracovali a bojovali ako Tirolčania, Viedenčania, Habsburgskej monarchii oddaní poddaní,- ako trochu osobití no predsa len Nemci. Oficiálne štatistiky c.k. monarchie pri prezentácii výsledkov sčítania ľudu nikdy neuvádzali „Nationalität Oesterreicher“ /takí boli predsa všetky občania Predlitavska/ ale „Deutscher“ . Aspoň tak uvádza originálny Ottov slovník náučný, vydaný za čias monarchie.

Posthabsburgské Rakúsko fungovalo medzi 1. a 2.sv. vojnou ako „zvyšková monarchia“, nárazníkové územie v dôsledku geopolitickej hry veľmocí, ktoré vyhrali prvú veľkú vojnu. Rakúska republika nevznikla z vnútorného popudu nejakého štátotvorného národa, ale preto, aby Nemecko nebolo na celom svojom etnickom území a aby teda nebolo príliš silné. Podobné dôvody viedli aj k obnove Rakúskej republiky po 2.sv.vojne. Víťazný ZSSR, okupujúci Viedeň a ostatné ťažiskové rakúske územia mohol zvoliť aj iný variant fungovania, napr. na spôsob NDR. No Sovieti sa rozhodli pre neutrálnu zónu medzi ich časťou Európy a Západnou Európou, ktorá patrila a patrí geopolitickým rivalom-USA. Rakúsko dostalo neutrálny, bezNATOvý „štátsfertrág“ a Sovieti ušetrili na nákladoch za udržiavanie okupačnej armády.

Dejiny habsburgského Rakúska sú pre formuláciu geopolitických cieľov súčasného Rakúska takmer nepoužiteľné. Ak sa takéto ciele dnešné Rakúsko pokúša formulovať, musí vychádzať viac-menej len z nedávnych skúseností z vývoja doma, v Európe a vo svete iba od roku 1918 resp. od roku 1945. Obsiahlejšie exkurzy do histórie, ako pri iných štátoch, ktoré sme v prechádzajúcich kapitolách spomínali, v prípade Rakúska nebudú. Nemajú vecný význam.

Súčasné „malé“ republikánske Rakúsko je malý štát s 83 879 km2 a 8,86 mil. obyvateľov. Po roku 1918 bolo skôr objektom ako subjektom európskeho politického diania. O procesoch vo svete ani nehovoriac. Rakúsko je mladá republika, ktorá si svoj vlastný krátky životopis ešte len začína písať. To, čo bolo napísané o Rakúsku spred roka 1918,-to je skôr „rodinná anamnéza“ rakúskych predkov. Podobné je to aj s „rakúskym národom“. Máme pokušenie povedať, že azda aj s „rakúštinou“ ako budúcim jazykom rakúskeho národa. /Prečo nie, veď „švajčiarština“ sa za podobných hoci časovo oveľa dlhšietrvajúcich okolností už celkom pekne emancipuje/.

Formulovanie súčasnej rakúskej mentality ako geopolitického fenoménu sa má o máločo oprieť. Ako to ? Veď sú tu predsa skúsenosti ich rodičov, prarodičov, skúsenosti ich rakúskych predkov ! A tie sa tradujú v rakúskych rodinách ! -Nuž, áno, tradujú. Ibaže nie ako základ pre adekvátnu reflexiu chodu sveta. V prípade Rakúšanov sú v mnohom skresľujú a deformujú realistické videnie sveta modernými Rakúšanmi. Starí a pra-starí otcovia Rakúšanov „žili ako páni“, boli občanmi európskej, ba svetovej veľmoci. Bohatstvo a sila Habsburgovcov poskytovalo obrovský priestor aj na ich individuálnu sebarealizáciu, na ich vzdelávaciu a profesionálnu kariéru,t.j. i na rast ich rodinného imania. To sa s možnosťami ich dnešných potomkov, Rakúšanov z malej alpskej republiky, nedá vôbec porovnávať. Ani keď si primyslíme priestor poskytnutý členstvom Rakúska v EU – Historické skúsenosti z habsburgskej monarchie sa na mentalitu súčasných Rakúšanov dajú navliecť ako OTCOV KABÁT NA TELÍČKO ŠKOLKÁRA. Otcov kabát na ňom pôsobí disharmonicky, nenáležito, komicky, smiešne. – Tak či tak, istú funkciu „ošatenia“ do nepohody predsa len napĺňa.

Staré Rakúsko vzniklo z germánskej Východofranskej ríše a jej Ostmarky. Ideou pre jej vznik bolo vytvorenie predsunutej nemeckej hliadky či stráže vo smere na divý nevypočítateľný slovanský Východ. Rakúsko bolo dlhý nemecký krk, či nos, vystrčený do cudzích východoeurópskych krajín. Ak by tento krk či nos nebol súčasťou mocného nemeckého tela, už dávno by ho Slovania, Byzantínci, Maďari, Turci, Balkánci odfaklili.

Po vzniku kráľovstiev ako Bohémia, Hungária, Polonia, Croatia sa zdalo, že územie Ostmarky pohltia, alebo sa rozpadne na viacero bezvýznamných kniežatstiev ako inde v Nemecku. Zlyhanie Přemysla na Moravskom poli, bohatstvo železnej rudy a soli, výhodná poloha v obchode s Orientom však spôsobili, že sa jeden z takýchto „proto-rakúskych“ rodov=Habsburgovci, postavil na nohy pevnejšie, ako to v množine nemeckých miništátov bolo obvyklé. A nasledovala ďalšia šťastná náhoda – vymretie vládnucej dynastie v Uhorsku,- a hľa na Dunaji sa zrodila európska, neskôr svetová veľmoc: AUSTRIA.

Alpskí bergbaueri, vrchári, „huncokári“, kraviari, haviari, kováči, chudobná nižšia šľachta … sa húfne menili na kráľovských, kráľovsko-cisárskych úradníkov, policajtov, vojakov, šafárov, obchodníkov, mešťanov…a novopečených rytierov, barónov, grófov a kniežatá. Viedeń, rýchlorastúce sídlo rýchlokvasených habsburgských mocipánov sa začala zmáhať a po prílive nových finančných, vecných a ľudských zdrojov z podmanených oblastí Bohemie, Hungarie, Transylvanie, Ilýrie, Maľopoľska, Haliče, Balkánu a Severného Talianska aj kultivovať. Viedeň sa začala podobať iným európskym metropolám, – architektonicky, kulturálne, administratívne, civilizačne. Ba v mnohom /najmä v hudbe/ začala ostatným európskym metropolám udávať tón.

Dnešní Rakúšania sú príliš krátko národom a sú príliš slabým národom, aby oživili starý Oesterreich, starú Austriu. Aby obnovili imperiálnu silu a príťažlivosť Viedne ako veľmocenskej metropoly. Rakúšania to, ostatne, asi ani veľmi nechcú. Veď iba pred niečo vyše trištvrte storočím v referende odmietli svojbytnosť a prihlásili sa ku Veľkonemeckej ríši. Nečudo preto, keď Rakúšania na okamih zneistejú, keď majú opraviť dakoho, kto ich omylom označí za Nemcov…Rakúšania sú si skrátka stále málo istí v nacionálnych kramflekoch. Dokonca možno menej ako Slováci.

Rakúsko bolo pár dôležitých storočí silná veľmoc. No nie preto, že sa mohlo oprieť o silno integrovanú šľachtu /ako napr. Maďari/. Skôr to bolo preto, že sa mohli oprieť o dlhodobý silný mocensko-byrokratický aparát, ktorý si Habsburgovci dlhodobo budovali, nehľadiac na etnicitu jednotlivých úradníkov /preto v ňom mohol fungovať M.Bell, A.F.Kollár, S. Mikovíni… a množstvo osobností, ktorých priezviská sa končili na -ič alebo -ki/. Za veľkým habsburgovským Rakúskom bol veľký a silný úrad, nie veľký a silný národ. Keď po 1.sv.vojne došlo k delimitácii tohto „úradu“na následnícke krajiny, Rakúšanom z neho zostala „konkurzná podstata“. Z Rakúska sa stala malá, zvyšková substancia, akýsi c.k. aparát v likvidácii.

Z vôle veľmocí po 2.sv.vojne dospelo Rakúsko k definitívnemu „ABŠLUSU“ od Nemecka a Rakúšania sa chtiac-nechtiac nacionalizujú, menia na samostatný národ, smelšie sa vydeľujú voči Nemecku. Nemecko to toleruje, pretože i ono sa po 2.sv.vojne scvrklo. Maličké Rakúsko už popri ňom nie je až také maličké…

Rakúšania si postupne, pomaly, veľmi pomaly zvykajú na svoj nepatrný medzinárodnopolitický rozmer. Stále v nich rezonuje resentiment za bývalou veľkosťou. Prejavuje sa to u nich /podobne ako u Maďarov/ fixáciou na histórii, spomienkovým optimizmom, prehnaným sebavedomím a pocitom nadradenosti voči susedom: Čechom, Chorvátom, Slovincom, Slovákom, Srbom, Maďarom, Rumunom, Poliakom, -dokonca i voči Talianom…

Na svojich bezprostredných susedoch si po podpísaní „Štátsfertrágu“ a následnom napumpovaní financií a blahobytu z USA a V.Británie dnes Rakúšania liečia svoje národné i súkromné komplexy. V oblasti kultúry, umenia a vedy si pritom neraz pomáhajú rekvizitami z čias habsburgskej monarchie. Chvália sa osobnosťami, čo nemali nemecko-rakúsky pôvod. V polovici 60-tych rokov, keď už boli Rakúšania z povojnového hladu a biedy definitívne vonku, sa začali pri sviatočných príležitostiach obliekať do rimejkovaných štylizovaných akože rakúskych národných krojov a hoci neboli z Tirolska, začali „typiš osterajchiš“ jódlovať, vzali si za svoju akože celonárodnú Sacherovu tortu /hoci Eduard Sacher, ktorý tortu geniálne dotvoril, je rodák zo Želiezoviec, okr.Levice/, Mozartove guličky povýšili na národné dedičstvo. Posilnením ich rodiaceho sa národného sebavedomia boli a sú výsledky rakúskych alpských a bežeckých lyžiarov, biatlonistov a skokanov na lyžiach. Dnes sa hrdia nádhernými lyžiarskymi rezortmi, zjazdovkami, lanovkami, wellness hotelmi, penziónmi s muškátmi a alpskými kravičkami. Na Guten Tag vám dôrazne odpovedia Gruss Gott ! No a ako vrchol nadradeneckej falošnosti majú masky čistotných a ekologicky akože uvedomelých občanov „civilizovanejšej časti“ Európy. /Neprekáža im, že kvôli ekológii si megavrtuľami spotvorili kedysi malebný Burgenland i Horné Rakúsko a divé alpské riečky a rieky pozväzovali okovami priehrad. Pokiaľ ide o čistotu-tá bola iba dovtedy, kým k nim nezačali chodiť rumunskí a slovenskí cigáni a migranti z Afriky a Ázie…/.

V období, keď u východných a severných susedov Rakúska vládol socializmus, Západ používal Rakúšanov a Rakúsko na plnenie motivačných úloh voči krajinám ostbloku. Rakúsko hralo úlohu marketingového baranidla západnej slobody a západného blahobytu. Bola to anabolikami z USA napumpovaná sloboda i blahobyt. Fungovala, dokiaľ sa to USA rentovalo. Po re-inštalácii kapitalizmu v bývalých socialistických štátoch však Západom financované promočné kampane ochabli. A nám, čo sme ochkali a híkali nad čistým, upraveným a bohatým Rakúskom- viedenské a hainburgské ulice zrazu zovšedenili, osiveli, fasády domov trochu ošumeli, diaľnice začali byť samá oprava a uzávera. Verejné priestory zaplnili gastarbeiteri, migranti a rumunskí ale i slovensko-rómski žobráci. Rakúsko stratilo glanc. -No práve toto mu, prekvapujúco, pomáha rýchlejšie dospievať.

Dnes si Rakúsko, bez mocnárstva, bez Adolfa, bez dotácií z USA, začína o sebe utvárať realistickejší obraz. Začína byť autentickejšie, pravdivejšie. Skúša si svoj vlastný, rozmerom tela primeranejší kabát.

Pre malomestských i veľkomestských malomeštiakov a zúfalcov z Východu má Rakúsko stále čo ponúknuť. Je eldorádom pre predajcov vlastnej krvnej plazmy, pre snobských lovcov akože kvalitnejších potravín, pre pozérov na zjazdových lyžiach, pre remeselníkov, túžiacich po rýchlejšom zbohatnutí a väčšom konzume, pre grošom smrdiace zdravotné sestry a pre východniarske opatrovateľky rozmarných rakúskych penzistov, pre študentov trpiacich velikášstvom…pre týchto je Rakúsko rajom na Zemi. Pre exhibicionistických konzumentov „ozajstného“ umenia je Viedeň plná „epochálnych“ hudobných vystúpení a výstav, čo do Bratislavy príde nanajvýš tak o pol roka. No a pre tých, čo sa chcú chvastať svojim bytom či domčekom až hen v Rakúsku, je Burgenland alebo Dolné Rakúsko tou najideálnejšou adresou na svete. – Pravda, pokiaľ ich na tej rakúskej adrese nenavštívite a nezistíte, že v ich susedstve takmer nebýva žiaden echt Rakúšan, iba samý bývalý Petržalčan z paneláka a Bosniak, Kurd či Albánec. Ak by Východoeurópan chcel, aby sa jeho deti naučili v škole nielen po turecky a po albánsky ale aj po nemecky, mal by sa odsťahovať hlbšie do vnútrozemia Rakúska. Lenže tam je všetko drahšie. Tam je všetko čistejšie, lenže tam sa za tú čistotnosť, spôsobnosť, echtovnosť riadne pripláca.

Samozrejme, pre turistov zo sveta, z Ameriky, Japonska, Číny, Izraela… má Rakúsko stále čo ponúkať. Alpy, Salzburg, Woerthersee, Mondsee, Viedeň, Štefanský dóm, Hofburg, Schonbrunn, večne olympijský Innsbruck, smutný Mauthausen…A nám Slovákom na úvod výletu- ľúbezný prejazd popod obrie lopatky veterných elektrární.

Rakúšania mali v minulosti pri plnení svojej pangermánskej misie vo Východnej Európe oproti okolitým národom takmer vždy navrch. Čechov porážali s Rakúšanmi kolaborujúcimi Čechmi a Sudeťákmi, maďarských kurucov maďarskými labancami, Srbov Chorvátmi, Veľkopoľcov Malopoľcami, Malorusov Haličanmi…Samozrejme víťaziacim vojskám velili echt nemeckorakúski dôstojníci. Tí prinášali do vojska potrebnú tvrdosť, dôraz a disciplínu. Toto sú cnosti, ktoré zdobia Rakúšana doposiaľ. Týmto cnostiam sa má Východ od bývalej Ostmarky a východným smerom otrčeného germánskeho tykadla stále čo učiť.

Na východ od Rakúska je však toľko energie a chuti učiť sa, že by ju Rakúšania mali vo svojich geostrategických úvahách vážne brať do úvahy. A priúčať sa jej. Aj od Slovenska. – Pozor, Rakúšania,-Európa sa zaguľatieva !

/Autorom fotografie je autor textu/.