Založ si blog

Nový Zéland

Nový Zéland je vraj filmová Stredozem. Nie je to pravda. Ked už nejaký epiteton-tak potom logickejší – OKRAJOZEM. Je to bohmi všetkých relígií zabudnutý koniec sveta. Zdá sa, ani čo by sa tu väčšina ľudí ocitla nie vlastnou vinou. A ľudia, čo sa tam ocitli, fungujú zo zotrvačnosti, z nerozhodnosti-najprv svojich rodičov, potom seba a na staré kolená i svojich detí. Ale je tu veľa i takých ľudí, čo tu žijú z lásky. Lebo nezaľúbiť sa do tejto nádhernej krajiny sa dá iba ťažko. U turistov ide o krátky vášnivý flirt, u ľudí, čo sa tu narodili, ide o lásku dieťaťa ku svojmu rodičovi, u ľudí, čo sa sem prisťahovali, o lásku k femme fatale,“osudovej žene“-pochopiteľnú aj ked nerozumnú, povznášajúcu aj ked škodiacu.

Nový Zéland je zadok sveta. Áno,- no je to sexy zadok sveta. Zložený z dvoch poliek, menší, pevný, zvodný, tak akurát. Dokonca aj s ľudmi, čo tam žijú a čo ho kúsok po kúsku-ako všetko, čo ľúbia,- postupne nivočia.

Pre prisťahovalcov z chudobnejších krajín Oceánie a migrantov z Ázie je Nový Zéland zem zasľúbená. Napriek vládnej regulácii sa tu imigranti zjavujú ako huby po daždi a zapĺńajú diery po bielych Novozálandanoch, čo pred komplexom žitia v zadku sveta odišli do veľkomiest Austrálie, USA či Európy. Farební prisťahovalci prichádzajú do poloopustených mestečiek, do dedín duchov, do chátrajúcich fariem so spasenými, po hlinu od oviec vydratými pastvinami. Pre nich je Nový Zéland sekndhendová príležitosť na zaujatie si svojho vlastného miesta pod slnkom.

Nový Zéland sú dva ostrovy ale aj dve krajiny. Je to rozprávková krajina pre turistov a je to nudná, vypoužívaná krajina tých, čo sa tu pokúšajú žiť svoju štandardnú ľudskú existenciu. Turistický „NZ“ je plný kreatívnych kratochvíľ a prírodných divov. Śtandardný „NZ“ je plný bielych domčekov s vykosenými bekjárdmi, bugenvíliami, hortenziami, golfových ihrisk, predajní aut, šrotovísk starých nákladiakov, kravských, ovčích, jeleních fariem-je to krajina vykoristená, vyžratá ĺudmi až po geologickú kostru, po neúrodnú, neplodnú štrkovinu.

NZ bol dlho neobjavenou krajinou „o sebe“. Spal v tieni megapapradí a veľkého bieleho oblaku. Potom prišli Maori a krajina sa zobudila. Začala si žiť pre seba. Divo ako každá divočina s divochmi. Jedny tvory prosperovali, iné tvory skončili ako vták Moa, do posledného vajíčka. Zanedlho po Maoroch -z inej strany mora a na väčších lodiach, priplávali bieli ľudia. Krajina dlhého bieleho oblaku dostala svoj dnešný názov a začala belieť. Bieli boli páni a dámy, biele boli ich domčeky, biele boli i ploty okolo domčekov a konských výbehov. Na pasienkoch sa pásli biele ovečky. Pásli sa a pásli-až vypásli, vybielili takmer celú krajinu. Takáto krajina však potom už pre tých najbelších belochov stratila svoj belostný rajský jas. Ako biele červíky po skozumovaní výživového substrátu sa pomaly začali plaziť z krajiny preč, do nových krajín, ku novej obžive.

Zostali menej bieli, chudobnejší belosi. Zostali Maori. Začali prichádzať menej bieli belosi z Východnej Európy, pestrofarební ľudia z Oceánie, Ázie, Afriky. Akoby v dôsledku tektonického pohybu zemských platní sa NZ vydal v ústrety inému svetu. Smerom ku Ázii, Afrike…

Veľká časť NZ je vyťatá, obhryzená, výmoľovito vyjarčená. Cesty na kopce tu nejdú po vrstevniciach ale kolmo hore, akoby išli kopcom rovno po krku, akoby ich chceli rýchlo usmrtiť a skonzumovať. Alebo vypitvať, naporcovať, zabaliť do plastových škatuliek a predať a poslať just in time dakde do hypermarketu. Lesy sú takmer vyťaté a ťažko sa obnovujú. Z pasienkov sú terény pre motokros. Zostáva štrk, šotolina, makadam. V širokých smutných údoliach ktosi podrezal gágor kedysi tak bujným riekam.

Turistický NZ, to je iná krajina. To je sieť rezervátov, ostrovov na ostrove. To sú tatransky zasnežené končiare s Mt. Cookom, jazerá čistej ľadovcovej vody i jazerá modravých lupínií. Bláznivo krásnou zeleno-modrou krajinou sa prtia uzučké asfaltky, pospájané starými mostami s rustikálnym šarmom. Mosty sú drsné, kostrbaté, akoby ich pred vyše polstoročím zmontovali ženisti II. ukrajinského frontu. Neotesanosť týchto mostov je však iba zdanlivá. Druhoplánovo v sebe skrýva fígle a fortieľ starých remeselníkov. Mosty sa neraz v polovici svojej dĺžky prudko zakrúcajú alebo zvíjajú do esíčka. Na mostoch platia starodávne prirodzené pravidlá. Ak sa na nich stretnú dve oproti idúce autá, prednosť má ten, kto na most vošiel prvý, kto má väčšie, silnejšie alebo rýchlejšie auto alebo vodiča so „silnejšou“ psychopatickejšou osobnosťou. Ak sa v strede takéhoto mosta predsa len s niekým stretnete, začína sa „hra na kura“. Začína sa súboj o to, kto skôr cúvne. Prehráva slušnejší. Ten potom potupne zaradí spiatočný prevodový stupeń a začne cúvať, často desiatky metrov. Genderistky môžu byť spokojné-ženy u novozélandských mužov prednosť nemajú. Našťastie, stretnúť na úzkych cestách na vidieku auto je zriedkavosť. Submisívni či príliš slušní turisti to prežijú.

Śpeciálne pre turistov sú určené nenápadné, nepríliš vyznačené odbočky. Tieto cestičky vedú ku najdrahším klenotom novozélandskej prírody. Ku všelijakým vodopádom, roklinám s bystrinami, kańonom porasteným obrími papraďami, blankytným jazerám, skalným vyhliadkam, mini-džungliam. Choďte autom, pokiaľ sa dá. A keď to už naozaj nejde, vystúpte a choďte peši, papraďovými alejami až na koniec. Pofoťte sa na romantických drevených mostíkoch, drevom dláždených turistických chodníkoch, krútiacich sa pod bujnou vegetáciou. Hady na NZ voľne v prírode nežijú-takže tieto cestičky sú tu jediné, čo sa tu krúti. Nechajte si na fotokarte dosť voľného miesta a pokračujte ďalej. Až k tej najväčšej „ó bože !“-pozoruhodnosti. Napríklad ku vodopádu, širokému ako rieka Hron, nie vysokému ale silnému a vytrvalému, vońavému perlivému a čistému. Alebo ku vodopádu, ktorého padajúca voda pradie ako mačka, alebo ku vodopádu s duniacou vodou, padajúcemu schod po schode, na etapy po ploských bridliciach dolu kaňonom. Alebo ku vodopádu hučiacemu ako kŕdeľ vyplašených vtákov bučiakov-hučiakov. Tento posledný vodopád má príznačné meno „Huka-Huka“…

Na turistickom NZ nie je všetko tourist-friendly. Je to tu všelijaké. Je tu aj pár nebezpečných vecí. Na ceste z Queenstownu do Milfourd Soundu napríklad tmavý tunel s ostrými serpentínami. Tunel vás na začiatku vezme do priateľského tienistého náručia,-no pozor-v momente vami začne krútiť ako Magita a Besná na Váhu pod Strečnom. A len čo sa trochu upokojí a vám sa vráti dych, už vás nie príliš priateľsky plesne ďalšia zákruta. Takto to ide pár minút- až vás napokon bez varovania na konci tunela do očí pichnú ostré lúče protislnka. Našťastie, milfourdský fjord už pri vás vrtí vodným chvostíkom a nad ním vám biskupskou čiapkou máva zalesnená hora. Tešte sa na jazdu vyhliadkovou loďou, na delfíny šantiace pred vodopádmi stekajúcimi z hôr.

Pre milovníkov silných zážitkov má NZ v zásobe ďalšie čísla: jazernú širočinu pod sopkami, rozliatu v jame po staršom výbuchu sopky, sivo-kamenistý skapínajúci ľadovec Franz Josef, vtáky vyzerajúce ako papagáje, ktoré však škrekocú ako sojky a kradnú ako straky. No a potom Rotorua, s parkom bahenných sopiek, obkľúčeným lacnými hotelmi, poloprírodné kúpalisko s rádioaktívnou vodou, ultrabritské kriketové ihrisko a skanzen tradičného života Maorov. Slováci si do neho kupujú lístky, Američania idú do skanzenu bez platenia, cez dieru v plote. Termálna horúca voda pomáha Maorom pri varení, no zospodu v cintoríne termálna spodná voda asi ohrieva studené nohy aj nebožtíkom. V skanzene sú tiež gejzíry. Mali by byť „great“, no nám v porovnaní s gejzírmi videnými v chilskom El Tatio pripadali ako impotenti. Veľmi im to nestálo. No a samozrejme Auckland-veľkomesto duchov. Zo spodu presklená terasa hrôzy na vrchole Auckland Tower-u, zdola gamblérsky raj pre miestnych dôchodcov. Wellington, hlavné miesto s jednou slušnejšou ulicou. Novozélandský dialekt bez samohlásky „e“. Aukaj.

NZ, to sú dva odlišné svety. V turistickom svete sa skáče bandžidžamping, grcká vo veľkých plastových guliach, letiacich s dobrodruhmi dolu kopcom. Hučí sa tu v rýchlych motorových člnoch v plytkej vode štrkových riečok, vyváža sa vrtuľníkom na skialpinistickým ródeom pod Mt.Cook. Skúšajú sa ďalšie sprostosti, ktoré si pôvodne Novozélanďania vymysleli pre seba- aby zabili nudu a zakomplexoanosť z toho, že žijú na periférii Zeme.

Na „normálnom“ Novom Zélande určuje chod času každodenná honba za receptom na novozélandský extraprofit, na životný úspech. Cesty k úspechu sú rôzne. Dakto to skúša s kravami, dakto s ovcami, dakto s ťažbou dreva, s chovom jeleńov na sušienky a na afrodiziakálne parožie pre frigidných Japoncov. Dakto to skúša s biovčelami, biomarmeládou, biočajmi, biosvetrami z biooviec…Ale iba ak je biobiely.

Ak je farebný, varí v čínskej reštaurácii, tankuje cudzie autá, vykladá v prístave kontajnery, kydá hnoj, strihá ovce, predáva fejky, zametá, kosí, polieva, šoféruje taxík…A s pôžitkom potom po robote konzumuje. A skajpuje so svojou rodinou na Filipínach.

Sú dva ostrovy NZ. Jeden severný, moderný-zakomplexovanejší brat Austrálie. A druhý južný, plný dobrodružstiev, so vzduchom páchnúcim po treťohorách ale tiež s vražedne sa trasúcou zemou pri Christchurch-nevlastný brat Tasmánie. Sú to dva odlišné ostrovy, ktoré ani čo by spolu spájali iba trajekty.

NZ je tektonická krajina. Prírodne i sociálne. Bieli sem ešte ani nestihli do-migrovať a už odtiaľto utekajú preč-do novej emigrácie. Nie až tak kvôli peńazom, nie kvôli nehostinnej prírode. Nazdáme sa, že je to kvôli NUDE. Nuda je čudný motivátor. No silný. Nuda vraj v Śkótsku bola matkou pokroku. Tu na NZ je matkou emigrácie. Vyháńa ľudí z malého novozélandského zadku do väčšieho zadku austrálskeho. A ak ani ten nepostačí, utekajú unudenci do USA či Európy. Percentuálne tak rastú Maori. Stále viac ich je tu počuť. Vyplazujú na biely svet stále dlhšie jazyky, stále viac gúľajú obrovskými krvavými očami. Tvária sa tu ako starodávni domorodci, ani čo by tu ich predkovia pásli dinosauri. A pritom sem prišli na poslednú chvíľu, tesne pred belochmi…

No oceánski Maori tu na NZ asi majú predsa len väčší nárok. NZ geologicky nepatrí ku austrálskemu kontinentu. Patrí do Oceánie. Ostrovy NZ sú najväčšími ostrovmi Oceánie. Polynézski Maori hopkali po Oceánii stovky rokov- z ostrovčeka na ostrovček-až prihopkali sem. Maori sem-na tento ostrov obrích papradí, do krajiny kiwi či vtákopyskov patria mentálne. Pre nich novozélandské ostrovy nie sú zadkom sveta ale jeho čelom, centrom. Oproti pravlasti na kokosovými palmami obrastených fliačkoch zeme tu našli inkubátor pre rýchlejší rast svojej civilizácie.

Ostrovy Nového Zélandu-to nie sú dva malé ostrovčeky ležiace pri veľkej Austrálii. To sú dvaja oceánski obri, tvoriaci oporu pre ostrovný drobizg Pacifiku. Veru tak !

Hystéria=program „našej“ opozície

27.04.2024

PS,SaS a spol. sa po aprílovom volebnom K.O. už trochu pozviechali a hneď na budúci týždeň chystajú jedinú vec, ktorú vedia: stretávku bratislavských „raplov“, hysterikov na jednom z centrálnych námestí. Každému aspoň trochu politicky gramotnému človeku je jasné, že ide o súčasť opozičnej predvolebnej kampane do eurovolieb. A pretože opozičné strany svojim [...]

Slovensko NIE je „Západ“

25.04.2024

Medzi slniečkármi, progresívnymi liberálmi ale aj u niektorých pseudo-konzervatívnych“ kádehákov sa v poslednom čase stalo módou sezóny zdôrazňovať, že Slovensko je vraj „Západ“. Slovensko je vraj EU, Slovensko je vraj NATO – a preto je vraj Západ. Nič iné, než pravý nefalšovaný politicky, ideologický ale vraj aj geografický, historický, [...]

Opozícia sa nám rozdelila na normálnu a extrémistickú, začína koalično-opozičné prímerie ?

19.04.2024

Všimli ste si to ? Na prehru v prezidentských voľbách reaguje opozícia dvoma spôsobmi. Na jednej strane sa KDH ale paradoxne aj OLaNO čiastočne normalizuje, upúšťa od konfrontácie s vládou na život a na smrť a na druhej strane sa PS a SaS ďalej radikalizuje a mení na až extrémne nepriateľskú protivládnu a protislovenskú silu. KDH začalo so zmenou postoja listom pre [...]

F-35 / Stíhačka F-35 /

Do poľského vojska sa vracajú husári, tentoraz však ako najmodernejšie stíhačky F-35

30.04.2024 07:36

Hodnota celého kontraktu predstavuje 4,6 miliardy dolárov.

Vrtuľník

Pri páde armádneho vrtuľníka na severe Kolumbie zahynulo deväť vojakov

30.04.2024 07:04

Vrtuľník mal dopraviť zásoby pre vojakov v oblasti mesta Santa Rosa del Sur, kde v poslednej dobe prebiehajú boje medzi ľavicovou gerilou a drogovým gangom.

depozitár, Múzeum SNP, Banská Bystrica

Rarita v Múzeu SNP: Prvého mája sprístupnia skvosty, ktoré viac ako polstoročie verejnosť nevidela

30.04.2024 07:00

Mnohé autentické uniformy, zbrane, prilby, kufre a rôzne osobné veci ľudí, ktorí riskovali svoj život v Povstaní priamo na bojisku, sa konečne dostali „na svetlo sveta“.

Sophie, Ukrajina, vojna na Ukrajine

ONLINE: Rusi majú priestor pre budúce útoky. Zelenskyj sa sťažuje, že pomoc prichádza pomaly

30.04.2024 06:30

Rusi kontrolujú takmer pätinu Ukrajiny a majú možnosť útočiť viacerými smermi. Zelenskyj hovorí, že zbrane na Ukrajinu síce už prúdia, ale pomaly.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 760
Celková čítanosť: 2836974x
Priemerná čítanosť článkov: 3733x

Autor blogu

Kategórie