zemegula

Taliansko je ako obrovská knižnica s úchvatnými knižnými titulmi, z ktorých aj ten najfanatickejší čitateľ dokáže za život prečítať iba jednu-dve poličky. Taliansko je ako najväčšia galéria na svete, v ktorej návštevník smie pobudnúť iba pár minút pred záverečnou. Taliansko je ako vychýrené divadlo, kde na vystúpenie nie a nie zohnať lístky a odkiaľ počuť na ulicu iba ozveny vábivých hlasov. Taliansko je najfantastickejšie múzeum na svete, plné tajomných pamiatok na zrod Európy.

Taliansko je turisticky neobsiahnuteľná krajina. No iba pre tých, čo o Taliansku, skôr než tam idú, aj niečo vedia. Takíto turisti môže len závidieť kultúrnym ignorantom ich vyvaľovaciu poľahodu, niekde na pláži v Lido di Jesolo, Bibione, Rimini, na Samaragdovej pláži na Sardínii či na sicílskej pláži La Perla Ionica. Plážoví vyvaľovači, chudobní duchom, sú v Taliansku blahoslavení a cítia sa ďaleko od múzeí, galérií, rímskych stĺpov a etruských sarkofágov – pod slnečníkom, pri poháriku chianti, ako v kráľovstve nebeskom.

Kde sa na Apeninskom polostrove vzala tá rozmanitosť kultúrnych skvostov ? Kto vytvoril tie úžasné architektonické diela, sochy a obrazy, odkiaľ pochádza tá úžasná melodika talianskych ľudových piesní a skladieb Verdiho, Puchiniho, Vivaldiho resp. Celentana, Drupiho, Bocelliho…nachádzajúca odraz dokonca aj v reči prostých Talianov, obyčajných ľudí bez akéhokoľvek vzdelania ? Rodia sa azda talianske melódie z melodickej talianskej krajiny, z ťažkej ale úrodnej pôdy na Pádskej nížine, z rytmicky poskakujúcich hrebeňov apeninských pohorí, z dravých alpských bystrín, z upokojujúcej hladiny Lago Maggiore, Lago di Garda, Lago di Como alebo iných „lago“ ? Prišli sem azda z lastovičích usadlostí, pozliepaných na skalách Cinque Terre z farebných domčekov a kostolíkov ? Prišli zo slnkom zaliatych a vždy smädných pastvísk Kalábrie, Sicílie a Sardínie či z precíznej krajinnej harmónie Toskánska ? Odkiaľ prišla originalita tvarov, farieb, vôní a hlasov do miest ako Porto Venere či Portofino ? Podľa nás to vzniklo rovnako ako naša široko ďaleko vo vesmíre jediná obývateľná planéta Zem. Vzniklo to z priaznivej konštelácie slnka, zeme, vody, ohňa a Idey, ktorá to všetko najprv dobre zamiešala a potom rozložila podľa tajomnej schémy božieho poriadku. Potom prišli ľudia: Etruskovia, Gréci, Latiníci, Kartáginci, Germáni, Saracéni, Maurovia, Húni, Židia, Slovania, Francúzi a Španieli. Tí všetci žili v tejto melodickej, spevavej krajine, dýchali jej sladký vzduch a omámení jej krásou prispeli svojimi osobitými tónmi do viacúrovňového chorálu veľkolepej Itálie.

Dnešní Taliani si nepotrpia na to, aby sme ich považovali za nejaký veľký, svetodejinný národ. Nie sú ako potomkovia Napoleonovho La Grande Nation, ani ako potomkovia britských kráľov morí, potomkovia španielskych conquistadorov, či potomkovia železných Prusov. Lingvisticky nadväzujú na grandióznych Rimanov, najsilnejší antický národ, ktorý dobyl takmer celý vtedy poznaný svet. No vedia, že s ich etnickou a duchovnou nadväznosťou na Rimanov je to trochu zložitejšie. Darmo sa uzemčistý spupný Benito Mussolini pokúšal oživiť zväzok starých rímskych prútov. Z vyschnutých štepov starej veľkosti sa už nová veľkosť a sila neujme. Zostali len atrapy starorímskych budov, mramorové sochy novodobých mamľasov, groteskné grimasy dúčeho a tupá brutalita čiernokošeliarov. Taliani ich dávno pred Felliniho filmami videli ako paródiu na ozajstnú veľkosť a ako čierny humor svetlých imperiálnych zajtrajškov.

Mussolini nepochopil, že Taliani dneška-to sú dediči rímskych plebejcov a prisťahovalcov zo všetkých kútov veľkého Rímskeho impéria. Nie sú to potomkovia cisárov a patriciov. Väčšina Talianov svoju plebejskosť cíti a necháva jej voľný priebeh. Preto sú v Taliansku tak populárne ľavicové strany a hnutia. Preto bol taký populárny účtovník Fantozzi. Preto viala bandiera rossa v rukách karbonárov, garibaldiovcov, anarchistov, maquistov, komunistov, červených brigád či antiglobalistov. Talian sa nehanbí za svoje plebejstvo a vytvára si na jeho základe špecificky taliansky, dynamický, večne revolučný pohľad na svet. Dynamiku čerpá z ohňa a lávy Etny, výbušnosť z hĺbky Vezuvu, menlivosť z tektonických zlomov Apenín a búrlivosť z alpských prítokov rieky Pád. Talian je tvorivý, hyperaktívny, nespokojný s chodom spoločnosti a sveta, so sebou samým a azda i so samotným pánom bohom.

V súčasnom Taliansku je samozrejme aj mnoho ľudí, čo sa necítia ako plebejci. Naopak, čo sa cítia ako šľachta. Ako kadejakí spoločenskí či cirkevní hodnostári. Títo Taliani dokazujú svoju falošnú starobylosť a vznešenosť žltobielou zástavou katolíckej svätej cirkvi rímskej. Ibaže nič nie je v Taliansku plebejskejšie ako pôvod tejto cirkvi. Falošná šľachta a hodnostári sa za svoj plebejský pôvod hanbia. Oháňajú sa preto v stredoveku nakúpenými, v chaose medzimestských vojen ukutými akože šľachtickými a cirkevnými titulmi, ktoré si dnes ešte prizdobujú osloveniami „professore“, „dottore“, „maestro“, „padrone“, „comandatore“. Asi nikde v Európe nie je takéto titulovanie tak časté, ako v Taliansku. Taliani, cítiaci sa, že sú viac ako plebs, si pod krk viažu jemné hodvábne šále, vlasy si dávajú kaderníkom upravovať možno každý druhý deň, rovnako obsedantne sa starajú i o svoje obočie a fúzy. Na prstoch nosia výrazné prstene. Vedľa nich sa na podujatiach „spoločenskej smotánky“ presúšajú ich matróny v drahých róbach a so spektakulárnymi klenotmi. Týmto potom zahýbajú s luxusne vydržiavanými mladými milenkami. K bontónu týchto pseudo-patricijov samozrejme patria nízkosériové nóbl autá. Tvária sa svetaskúsene, bonvivánsky, panovačne i brutálne. A nezriedka sú na svoje služobníctvo brutálni aj naozaj.

Nie sú to potomkovia starých rímskych elít ani náhodou. Tie sa vybili navzájom alebo boli vybité Kartagincami, Peržanmi, Keltmi, Germánmi či Húnmi. Nezanechali žiadne potomstvo: pohlušili si totiž vlastné matky, manželky, súrodencov i deti. Vyhynuli, lebo boli príliš egocentrickí a príliš degenerovaní.

Taliani, aj keď si to nepriznajú, sú plebejskí až proletárski. Z pojmu „proletár, proletarius“ vyplýva, že nemá nič len potomstvo, že žije pre potomstvo, pre deti a pre deti detí. Taliani sú silne orientovaní na rodinu, najmä na zbožňované vlastné deti a azda ešte viac na svoju mamičku. Sú mamičkári od narodenia po smrť. Mama im už neraz dávno zomrela, no oni ešte stále rešpektujú jej rady akoby sa na nich stále dívala láskavým no nástojčivým pohľadom. Aj najfanatickejší revolucionári boli upätí na svoje zlaté bambini a na svoju Mamu.

Taliani sú si vedomí imitovania svojej noblesnosti. Majú od svojej role predsa len istý odstup. Ten je potom zárodkom väčšej či menšej sebairónie. Odstup a sebairónia sú jedným zo zdrojov ich kreativity. Talianska tvorivosť má však aj svoje psychoanalytické príčiny. A tu sa opäť vraciame k ich záľube v deťoch a k mamičkárstvu. Byť originálny, nebáť sa zaujať okolie svojou tvorbou dokáže okrem iného iba mamičkár. Pre každú mamičku je jej dieťa geniálne. No talianska mamička býva často taká presvedčivá, že malého Taliana o jeho genialite úplne presvedčí. Takýto Talian potom v dospelosti akosi samozrejme, sebavedomo robí veci, ktoré jeho geniálnosť potvrdzujú.

V Taliansku je toľko kreatívcov a malých či väčších géniov, že im je oddávna Taliansko s jeho limitovanými možnosťami príliš malé. Tesné. Preto Taliani, čo niečo vedeli, či už v stavebníctve, architektúre, sochárstve, maliarstve, remeslách, hudbe, moreplavbe, diplomacii, vojenstve, cirkevnej službe, no i v športe/ ochotne a radi od raného stredoveku z Talianska emigrovali do iných krajín Európy, neskôr do USA, Argentíny, Brazílie, Austrálie. Keď doma ich genialite krivdili, pobrali sa tam, kde sa slová ich mamičiek o výnimočnosti a talentovanosti potvrdili. Tam sa preslávili: ako geniálni umelci, vedci, podnikatelia, bankári, kňazi, remeselníci, futbalisti…alebo aspoň geniálni zločinci a mafiáni.

Taliansko je úžasná celosvetová veľmoc geniality. Človek môže chodiť pomedzi hmatateľné dôkazy geniálnosti príslušníkov tohto národa celé roky. A stále má čo obdivovať, stále má nad čím žasnúť. Svojimi činmi obohatili Taliansko, no azda ešte viac mnohé krajiny v zahraničí-USA, Kanadu, Argentínu…Nie sme priaznivci kozmopolitizmu, no ako sa len trochu dá hovoriť o veľkom, všeľudskom národe Zeme, talianska tvorivosť a jej celosvetová rozšírenosť, má na tom svoj výrazný podiel. S dielami Talianov sa možno stretnúť v Číne, v Rusku, na hradoch, zámkoch, kostoloch na Východnom Slovensku, v Nemecku, Británii, Argentíne a samozrejme v USA.

V minulosti bolo v rímskokatolíckej cirkvi dobrým zvykom, že Boh na najvyšší stolec svojej cirkvi povolá Taliana. Boh vedel, prečo to robí. Chcel pre nás len tie najchutnejšie talianske pokrmy, najlepšie príbytky a najkrajšie umenie. Boh vedel, odkiaľ toto všetko pochádza. Z Talianska.

Dnes sa to už trochu zopsulo. Trikrát po sebe pápežom nebol Talian /ak nerátame toho argentínskeho pobehaja talianskeho pôvodu/ – a na svete to hneď vidieť. Treba sa nám vrátiť. Kam ? No predsa na cestu. Na akúkoľvek poriadnu cestu. A tá nás povedie, kam treba. -Veď napokon VŠETKY CESTY VEDÚ DO RÍMA.

A na záver ešte pár príhod a odporúčaní na cesty po súčasnom Taliansku /301 338 km2, 60,5 mil. obyv./. Ak sa rozhodnete ísť do Talianska za poznaním, začnite tam, kde je to stále ešte trochu naše, rakúsko-uhorské. Napríklad v Terste. V bombovej kaviarni v centre, neďaleko starého prístavu. Prenocujte v starom elegantnom hoteli, pamätajúcom možno i samotnú Sisi. Potom sa premiestnite do turistami znásilňovaných Benátok. Napriek poníženiam je ich „telo“ stále neprekonateľne krásne, paláce a kanály nedostižné. Potom si na chvíľu oddýchnite v Bibione. Nie je to iba júlová-augustová pláž s hlavou na hlave. Sú to aj posezónne poloprázdne termálne kúpele. Nábrežie s bugenvíliami bude ešte stále trochu rozkvitnuté a pínie budú voňať s príchodom sychravých dní dokonca ešte viac ako v lete.

Odpočinutí navštívte hroby padlých v 1.sv. vojne pri Piave. Treba ísť z Benátok resp. Trevisa na Bassano del Grappa ku údoliu Piavy. Tam je Cimitero Militare Austro-Ungarico. Je tam i dosť slovenských priezvisk. Cestou späť na juh sa nevyhnite aspoň dvom-trom foto-stopom na žírnej Pádskej nížine. Uvidíte majere, ktoré si ich bohatí majitelia stavali s vežičkami ako na cirkevných dómoch. Sýpky plné obilia boli napokon výsledkom istej formy adorácie. Proti prúdu Pádu a jeho prítokov zamierte do Álp. K stále dosť romantickým jazerám s ilúziou starobylých svetských radovánok pri Lago Maggiore, Lago di Garda, Lago di Como…Alpské štíty sú podľa nás najkrajšie v Dolomitoch-tie sme však minuli už hneď na začiatku, po prekročení talianskych hraníc v okolí Tarvisia. Do Álp sa nevracajte, radšej urobte radosť svojim ženským polovičkám a navštívte metropolu svetovej módy-Miláno. Turisti s vycibreným hudobným a architektonickým vkusom môžu okrem nákupných galérií navštíviť aj La Scallu a Dóm. Tajným typom pre milovníkov modernosti je pred časom vizionársky postavený mrakodrap so stromami, krovinami a kvetmi, rastúcimi na ňom z fasády. Večer strávte na San Sire. Bodaj by ste zohnali lístky na derby Interu s AC.

Zamierte mierne na Západ-Juhozápad a máte pred sebou samé klenoty talianskej architektonickej výnimočnosti: Sienu, Bolognu, Florenciu, Pisu, Veronu, Ravennu. O každom z týchto miest napísať iba pár riadkov by bolo bohorúhanie. Takže len mimochodom: šikmú vežu nájdete aj v Bologni, nielen v Pise. Dostihovú dráhu v strede mesta však najmä v Siene /Palio na Piazza del Campo/. Vo Verone skúste nájsť balkón, kde sa Romeo a Julia oddávali platonickej láske. V Ravenne vyhľadajte pamätník Danteho a pápežské baziliky z /podľa nás/ najkrajším súborom nástenných malieb a fresiek na svete. Vo Florencii je povinný palác Mediciovcov, socha Dávida a Most zlatníkov. Na domácu úlohu nájdite vedutu starej Bratislavy.

Poďme k moru. A keď k moru, tak kde inde ako do Janova. Úžasné terasovito riešené staré centrum, nedávna tragédia na diaľničnom moste a na morské akvárium a na moderné zábavné, reštauračné a nákupné centrum prerobené budovy starého prístavu,-to je Janov. V Janove začína alebo končí veľká časť okružných plavieb po Stredomorí. Z Janova hybajte malou lodičkou do mondénneho sveta spoločenskej smotánky ale v lete i sveta masového turizmu-do Portofina. Tu si to treba užiť, -zahrať sa v nejakej dobrej reštaurácii či kaviarni na aspoň nachvíľu „zámožného“ pôžitkára.

Zhruba v týchto končinách sa môžete dostať aj na trajekt a na Napolenovu Elbu či na Sardíniu.

Na Sardínii sú megalitické stavby -tajomné kamenné veže /nuraghi/, ale aj zvyšky gréckej a rímskej Antiky. Je tam Smaragdová pláž s rezortmi pre masy ale aj vilami pre super, ale že superbohatých ľudí. V hlavnom meste Cagliari vybehnite na kopec nad mesto a uvidíte nielen jeho panorámu, ale aj slaniská a v nich sa čvachtajúce plameniaky. Na pevnine neobíďte toskánske Montecatini Terme. My sme tam prežili na našom ešte čedokárskom prvom výlete do Talianska úžasne teplý a voňavý večer. Jedli sme pod holým nebom, okolo nás horeli a dymili fakle, na stole voňala pasta, v pohároch sa červenelo víno a nám sa vôbec ale vôbec nechcelo veriť, že z tohto exkluzívneho sveta sa na druhý deň ocitneme v rukách socialistických súdruhov colníkov a pasovákov na priechode v Petržalke-Bergu.

Blížime sa k Rímu. No skôr, ako sa k nemu dostaneme, treba buď zakotviť v prístave Civitavecchia /dosť nudný, hoci na pomery iných krajín by sa o ňom hovorilo, že je nabitý rímskymi a stredovekými pamiatkami/ alebo pristáť na Fiumicine /tam sme raz kvôli poruche vzletových a pristávacích klapiek zhoreli v lietadle/. Do Ríma sa dá ísť aj autom.-Čože vojsť, ale ako potom z tohto večného mesta vyjsť von, na tú správnu diaľnicu ?! My sme sa tu prvýkrát na našom aute s bratislavskou ŠPZ tak dlho motali po jednom „večnom objazde“, až si nás všimla a pomohla nám jedna talianska Češka. Ešte raz jej aj touto cestou ďakujeme. Prvýkrát /s Čedokom/ sme v Ríme nocovali v študentskom internáte. Neskôr potom po všelijakých hoteloch. Na jednom kongrese to bol istý hotel 5-hviezdičkovej siete s príjemným a veľkým bazénom. Úplným vrcholom pôžitkárstva ale bol butik- hotel v prerobenom odsvätenom stredovekom kostole. Bolo tam iba pár apartmánov; každý mal tri poschodia, vrátane vlastnej vyhliadkovej terasy na Rím. Platil nám to istý taliansky podnikateľ, ktorý chcel u nás čosi privatizovať. Narazil však na nás- na nepravých. Boli sme odborníci, nie politici. Ponúkal za našu fabriku málo a tak napokon nedostal nič. Chudák, lebo aj na raňajky nás vzal do údajne najluxusnejšej kaviarne, kde chodil aj Mastroianni a Sophia Lorenová. Mali tam na stene ich fotky s personálom kaviarne-tak to asi bola pravda.

A čo samotný Rím ? Samozrejme Fontana di Trevi, Mussoliniho obľúbený rečnícky balkón, Oltár vlasti, Španielske schody, Anjelský hrad, most cez rieku Tiber a námestie Sv.Petra s chrámom Sv.Petra. Videli sme to však predtým i potom na toľkých fotografiách, že už dnes ani nevieme, čo je literárna inšpirácia a čo vlastný zážitok. Isté je, že Sixtínska kaplnka a Vatikánske múzeá,-to je jeden z vrcholov toho, čo sme na tomto svete z umeleckého hľadiska videli. Obrovská škoda je, že turistom prístupnú časť vatikánskych múzeí sme máme pocit/ iba preleteli. A to bol turistom prístupný zlomok toho, čo tam majú naznášané a ukrývajú. Škoda, že nie sme aspoň biskupmi, -možno by sme videli viac a mali na to viac času. Rímske ulice mimo Vatikánu, v centre mesta, sú pomerne strohé, gotické a renesančné. Vyzerajú tak trochu ako vládne budovy /asi aj sú/ s dosť malými a zamrežovanými oknami. Treba si na to zvyknúť a nájsť aj v tejto strohosti krásu. Na rímskych uliciach sa však dá dostať i veľmi chutná pizza. Za 1-2 eurá. Pochutíte si možno viac ako v michelinskej reštaurácii.

Mierime na juh. Po autostráde, obrysujúcej starú rímsku cestu Via Apia: Rím-Capua-Brindisi. Samozrejme, treba navštíviť Neapol. Ak do Neapola priplávate loďou, privíta vás v prístave typický neapolský „bordel“. Nič v zlom, myslíme to dobrácky. Bordel je to tvorivý, inšpiratívny. Celý Neapol je takouto zaujímavou zmesou ľudí, kriku, hluku, slnka, prachu, subtropickej vegetácie a starých a veľmi starých, menej zanedbaných a veľmi zanedbaných budov, ale aj moderných domov. Na kopcoch nad prístavom sú paláce kráľovskej minulosti Neapola a „dvoch Sicílií“. Pochodili sme to tu takmer všade, vrátane „treku“ na Vezuv, no najviac sme túžili vidieť katakomby s múmiami kňazov a tajnými únikmi pred Vezuvom /z centra k moru/,-no bohužiaľ, nebolo nám to dopriate. Neapol je východiskom na úžasné výlety – na blízke Capri /Modrá jaskyňa, vila A.Muntheho a zvyšky víl rímskych cisárov, kaviareň, kde dve požonské staré dámy za socializmu prišli, aby si na Capri dali jedno „taliánské pressó“, úzka serpentína do centra ostrova, kade okrem nás takmer nikto peši nechodil a preto bola samý ľudský exkrement/. Kto má viac času a peňazí, môže ísť na výlet až na vulkanické Lipary. Najviac turistov však ide z Neapola do Pompejí. Úžasné miesto, no keď sme tam boli prvýkrát s Čedokom, videli sme dvakrát viac ako nedávno pri súkromnej prehliadke.

Ideme ďalej na juh- popri svetoznámom vyhliadkovom Sorrente, po pobreží Amalfi, nevieme sa vynadívať na nádherné panoramatické výhľady z vysokého strmého brehu na Stredozemné more.

Dostávame sa až do Salerna. Tu v nejakej dedinke sme raz boli akože na zbere olív, pri robení miestneho syra a ochutnávke miestneho vína a fíg. V tieni pod strieškou bol asi najlepší švédsky stôl, aký sme zažili. Tutti frutti, doslova. Veľa, pestré a chutné. Ešte južnejšie sa dostávame do Reggio di Calabria. Odtiaľto neďaleko sú najteplejšie plážové rezorty v Taliansku, kombinované s množstvom antických stavieb, pozostatkov gréckeho osídlenia a stredovekých hradov. No a samozrejme, je tu sídlo najdrastickejšej zločineckej organizácie, popri ktorej sú neapolská camorra a sicílska mafia iba materskými škôlkami pre ťažšie vychovateľné detičky. Okúňame sa o tom písať, lebo nás dakto môže obviniť i z toho že si vymýšľame, no keď sme tu raz spali v takom zastrčenejšom predmestskom hoteli, mali sme stenu na izbe ozdobenú polkruhovým striekancom krvi. Len ledabolo utretým a alibisticky trochu zavápneným. Starodávna drevená posteľ a únava však prebili strach z krvilačných banditov.

Z Kalábrie chodia trajekty na Sicíliu. Konkrétne do Messiny, ktorá v našich spomienkach ničím mimoriadnym nezažiarila. Štandardné antické pozostatky, múzeum a pitoreskný trh však môže zaujať aj tu. Ak sa dáme smerom po úbočí Etny, prvé čo stojí za dôkladnejšiu prehliadku je starobylá Taormina. Je pekná zospodu, od mora, no ešte krajšia zhora. Corso Umberto I s historickými palácmi i menej honosné staré domy a uličky medzi nimi pripadajú ako divadelné kulisy. Je tu úžasný výhľad na Etnu i na more. Vraciame sa k moru. Ďalším cieľom je Catania, takmer veľkomesto pod Etnou. Z nejakých už zabudnutých dôvodov /možno kvôli tomu, že začínala „perestrojka“/ sme do Catanie leteli priamo z Bratislavy. Neďaleko Catanie sme asi 3-4 dni strávili vo vtedy pre nás luxusnom rezorte La Perla Ionica. Okrem nás boli v hoteli najmä Rusi. Nevieme, čo boli zač, ale veľmi s nami nekomunikovali, aj keď sme to na nich skúšali s ruštinou. V rezorte bola úžasná kuchyňa. osobitne si pamätáme na pečené baklažány plnené syrom a olivami. Mňam.

Okrem plážovania sa chodilo na výlety. Chodili všetci „účastníci zájazdu“ okrem jedného asi 19-ročného silne nevzdelaného mladého muža s ktovie prečo vojenským strihom vlasov a výzorom typického mladého kontráša. Tento mladík okrem mlčanlivého pozorovania svojho okolia náruživo rád hral na hracích automatoch. Bol v hre zbehlý, nie ako väčšina z nás, čo videla takéto množstvo tak rozmanitých hracích automatov prvýkrát v živote. Na otázku odkiaľ sa tak v automatoch vyzná, povedal s nevôľou, že raz bol vo Viedni a tam to videl. OK. Nechajme ho. Teraz je to chlap okolo 50-60ky, seriózny podnikateľ, možno volič Sulíkovej SaS…

Spomíname si na dva zaujímavé výlety. Jeden do Syrakúz, kde v neďalekej Sigonelle je o.i. americká námorná letecká základňa. Priamo v Syrakúzach je zachovalý antický amfiteáter /sadli sme si v ňom takmer na vretenicu/. V skale, do ktorej bola zapustená silná antická pevnosť je ako výsledok práce v kameňolome veľká kamenná štrbina-jaskyňa, s výbornou akustikou. Nazývajú ju Dionysiovo ucho. Ten v nej údajne odpočúval svojich nepriateľov. Syrakúzy v jej gréckych dobách preslávil vynálezca Archimedes. Ten bol neraz do práce taký zažratý, že nevidel a nepočul. Tak aj po prehratej vojne s Rímom práve niečo na poslednú chvíľu vynaliezal a bol sústredený iba na to. Vojakovi, ktorý prišiel vyplieniť jeho dom s hnevom povedal „Noli tangere circulos meos“ /asi ako „vypadni-nevyrušuj“/. Lenže vojak neposlúchol, vytasil meč a Archimeda zabil. Z toho vyplýva, že k okupantom je lepšie byť milý a pohostinný ako mentorovať a učiť ich slušnému správaniu.

Syrakúzy sú pekné. Našli sme tam v jednom parkovom jazierku rásť plno papyrusov. Afrika je odtiaľto blízko. Po uzučkých uličkách počas našej návštevy pred 40 rokmi jazdilo veľa skútrikov „Piaggo“. Stále sme sa tam kvôli nim strachovali o holý život-talianska mládež jazdila pomedzi nás chodcov o preteky. Na syrakúzskej tržnici sme si za babku v second hande /vtedy sme nevedeli, o čo ide/ kúpili ľahké letné sako s nekrčivého materiálu, aké mal v Taliansku každý frajer. Neseklo nám a krčilo sa. Darmo, talianskym frajerom sa treba narodiť. Oveľa viac osohu sme mali s kazety s AUTENTICKÝM sicílskym folklórom. Dedinské neškolené hlasy, miestny dialekt,-toto my máme radi /a žiadne štylizácie, tobôž etno/. Dodnes si kazetu púšťame na starej „veži“. Najmä tá „kukurukú“ je úžasná.

Nezabudnuteľným do konca života bol náš prvý výstup na Etnu. Náš autobus s „účastníkmi zájazdu“ nás z rezortu vyviezol do najvyššie položenej dediny /meno si už nepamätáme/. Tu sme sa trochu poprechádzali a mali ísť naspäť do hotela. My sme sa však odmietli vrátiť. Mali sme vtedy pekelnú kondíciu z Tatier a boli odhodlaní dosiahnuť vrchol Etny. Sprievodca mykol plecami, že keď chceme, nech ideme ďalej aj peši, ale na vlastnú zodpovednosť. A že je naša vec, ako sa potom vrátime do rezortu. Autobus odišiel a my sme vo dvojici šliapali po úzkej asfaltke do kopca. Asi po pol hodine sa pri nás pristavil pick up. Poprosili sme, aby nás vzal hore. Súhlasil. Dohodli sme sa, že nás odvezie až po miesto, kde jeho robotníci /bol to stavbyvedúci/ opravovali cestu zničenú poslednou erupciou. Cesta hore viedla riedkym borovicovým lesom. V novembri tu vraj rastie veľa húb. Taliani sú na ne popri Slovanoch najväčší európski machri. Po pár desiatkach minút sme zastali pri robotníkoch. My sme odtiaľto chceli zase pokračovať peši. Kade však ďalej ? Stavbyvedúci vytrhol z notesa list a nakreslil nám naň pokračovanie trasy s orientačnými bodmi až po podvrcholovú stanicu vulkanológov. Poďakovali sme sa, rozlúčili a začali stúpať dalej. Krajina sa o chvíľu zmenila na sivočierne škvárovisko. Mali sme však dobrú „mapu“ a tak sme nezablúdili. Po dobrej polhodinke sa pred nami otvoril výhľad až na vrchol a na svahu sme uvideli budovu vulkanologickej stanice. Keď sme sa k nej dovliekli, zistili sme, že pri nej parkuje nemecký turistický mikrobus a niekoľko pásových tereniakov. Na nich vulkanológovia za malý poplatok vozili záujemcov až hore po kraj krátera. Zaplatili sme poplatok, vyfasovali čižmy, ochranný kabátec a prilbu a už sa aj viezli spolu s asi 12 Nemcami na vrchol vulkánu. Asi 200 metrov pod vrcholom tereniaky skončili. Sprievodcovia spolu s nami odtiaľ pokračovali peši. Za chvíľu sme boli pri kráteri. Pozeráme dolu, hlboko pod nami bolo vidieť ohnivú masu. Z krátera stúpali kúdoly dymu a pár. Kráčali sme okolo krátera, dívali sa nakrúcali to tam na 7mm kameru na kľúčik. Všetko bolo fajn, keď zrazu dolu čosi zasyčalo, zadunelo a začalo z krátera vyhadzovať malé horúce skaly. Teraz sme pochopili, načo nám vulkanológovia dali helmy a ťažké kabátce. „Streľba“ na nás zvnútra sopky začala silnieť. Sprievodcovia zrazu bez varovania začali utekať dolu svahom Etny, po sypkej škváre, ako len vládali. Nebolo nám treba nič vravieť, ozlomkrky sme ich nasledovali. Postupne sme bez úrazu všetci dobehli k tereniakom a dali sa serpentínami na ústup ku kamennej budove vulkanologickej stanice. Tam sme uprosili Nemcov, aby nás vzali dolu, do akéhosi mestečka. A tam sme si už kúpili taxík späť do nášho hotela. Keď sme taxikárovi chceli na konci jazdy zaplatiť, odmietol peniaze a iba nás poprosil, aby sme strážnikovi pri rampe povedali, že nás doviezol taxikár Carlo z mestečka … /jeho názov si už nepamätáme/. Aby sme mu to ale určite nezabudli povedať. Že jemu to stačí. – Po tejto skúsenosti sme pochopili nielen Etnu, ale aj systém, akým to na Sicílii funguje. Vlastníkom La Perly Ionici bol zjavne človek veľmi vážený a ctený. Nikto nesmel jeho rezortu a jeho hosťom v ňom nijako ublížiť. Naopak, aj ľudia z okolia, ktorí v hoteli nerobili, sa museli starať o hostí tak, ako by za to boli platení. Prosto, vládol tu v okolí poriadok a železná disciplína. Mafia je už raz taká. Je to súkromný ostrovček poriadku v mori verejného bordelu.

Pri jednej neskoršej ceste do Catanie -v časoch, keď už Cattani zlomil mafiu, sme ono more verejného bordelu videli a počuli. V centre mesta bola nejaká štátna slávnosť. Nastúpená jednotka karabinierov v parádnych sviatočných uniformách urobila pozor, dala na poctu zbraň a salutovala zástave, ktorú jeden z karabinierov vyťahoval na stožiar. Z ampliónu začala znieť hymna. Zrazu, v polovici hymny, sa lanko na vlajkovom stožiari zadrhlo. Karabinier s ním začal kmásať, trhať no ono nie a nie. Z radu v pozore stojacich kolegov mu zopár karabinierov prišlo na pomoc. No ani neuspeli. Dosiahli akurát to, že sa rahno vlajky naklonilo prudko do boku a začalo takto visieť a pľandať ako ožranova košeľa spoza zašťatých gatí. Na dôvažok, hymna z ampliónu už skončila a platňa kdesi v štúdiu začala nepríjemne hučať. No jednoducho, poriadny štátny bordel. Veliteľ dal napokon rozchod a celý ceremoniál premenoval na generálnu skúšku…

Palermo bolo a je o niečom inom. Absolvovali sme v ňom vzorný výlet po nádherných barokových kostoloch a palácoch, ktorými je toto mesto povestné. Samý mramorový a pieskovcový zázrak. Jeden väčší ako druhý. V kostole vysoko nad mestom sme videli, že z mramoru šikovní Taliani dokážu robiť jemné miniatúry ako míšenskí nemeckí machri z porcelánu.

Cesta naspäť, na sever by mohla viesť popri Adriatickom mori. Z historického Bari cez Felliniho Rimini, už spomínané San Marino a prekvapujúco impozantnú Anconu naspäť na Pádsku nížinu a popri Benátkach do Tarvisia. A to je už vlastne skoro doma.

Nepáči sa vám táto trasa ? Chýba vám na nej to či ono ? V poriadku, vymyslite si nejakú inú, zaujímavejšiu trasu. A spoznávajte a spoznávajte. Taliansko je podľa nás o tom. – O spoznávaní.