zemegula

Gruzínsko má 69 700 km2 a 3,7 mil. obyvateľov. Po odrátaní Abcházska /8700 km2/ a Južného a Osetska /3900 km2/ by malo takmer o pätinu menej km2 a asi o 350 tis. menej obyvateľov. Tak či onak, Gruzínsko nie je zase až tak malá krajina. Je to krajina s vlastným písmom, vlastnými štátotvornými skúsenosťami, vlastnou starobylou ortodoxnou kresťanskou religiozitou.

Do Gruzínska sme raz prišli loďou so skupinou amerických a nemeckých turistov. Počas výletov po krajine mali Američania mániu zapínať si v každej dedine a na každom kopčeku GPS, aby vedeli, ako sa dedina volá a koľko ft nad morom je ten či onen kopček. Darmo si však GPS navigáciu zapínali a vypínali, stále z nej boli akýsi bezradní. GPS im vytrvalo oznamovala, že sú v Georgii – no v tej ich domácej, americkej, na juhu USA. Nemci boli na tom lepšie. Im GPS fungovalo ako malo. „Georgien“ je totiž iba jedna-tá na Kaukaze.

Za názov Georgia resp. Georgien môže sv.Juraj. Tento svätec je na Kaukaze ale aj v Rusku a v iných ortodoxno-kresťanských krajinách veľmi populárny. V Gruzínsku natoľko, že cudzinci nazvali túto zem práve po sv.Jurajovi.

Starí Gréci ešte za predkresťanských antických čias volali dnešné Gruzínsko Kolchydou. Hrdinovia antických gréckych báji Jasón a Orfeus s vyberanou partiou moreplavcov /argonautov/ sem prišli na lodi Argos zo starodávneho iolského kráľovstva, aby si odtiaľto domov odviezli slávne „zlaté rúno“. Bola to podmienka kráľa Iolie, aby súhlasil s Jásonom ako svojim nástupcom na kráľovskom tróne. Vládca Kolchydy argonautom zlaté rúno nechcel dať, no jeho dcéra Medea sa do Jasona zaľúbila, otca a jeho krajinu zradila a rúno Jásonovi tajne odovzdala. – Láska k mužovi je u mnohých žien /nielen gruzínskych/ jednoducho silnejšia ako láska k vlasti.

Gruzínci samotní nazývajú svoju vlasť Sakartavelo. Názov súvisí so smelosťou a divou prírodnosťou Gruzíncov. Rusom a Slovákom názov „Gruzínsko“ evokuje krajinu ľudí s „grozným“ resp. hrôzostrašným výzorom. Najskôr to však bude názov, súvisiaci s kupčením Gruzíncov s rôznym tovarom, rôznym obchodným „božím“. Teda po rusky s „gruz-om“. Gruzínci obchodujú radi a obchodujú šikovne. Úroveň Turkov, tobôž Arménov síce nedosahujú, ale nás Slovákov v kupčení hravo predbehnú. V čom nás tiež predbiehajú, je zborový mužský spev, najmä preto, že je vysoko posadený, kdesi až do polohy tenoru. Keď si gruzínski speváci pri speve uchlipkávajú červeného vínka a zajedajú to ovčím alebo kozím syrom, hneď im je sveta žiť. Potom sa odviažu, pustia si Chačaturiana /Arména, no rodáka z Tbilisi/, začnú šibrinkovať nožmi a šabľami a natriasať si baranice a rubašky so záševkami na patróny do pušiek. Praví Gruzínci sú horali. Vedia, čo je ovca, čo baran, čo pastierska česť ale aj tvrdá práca vo vinici a vedia i čo je kaukazská prefíkanosť.

Za socializmu sme Gruzíncom závideli ich dlhovekosť. Spôsoboval ju vraj faktor života vo vyšších nadmorských výškach, svieži čistý vzduch, kvalitné víno a zdravá baranina. Niektorí naši postarší súdruhovia radi do Gruzínska cestovali, aby si aspoň trochu predĺžili život. No vraj pobyt v Gruzínsku mal na nich opačný účinok. Po návrate neraz rýchlo umreli, nezriedka na cirhózu pečene. Vínne a koňakové kúry si asi predávkovali. Povesť o gruzínskej dlhovekosti z našich novín a časopisov časom vyšumela. Ukázalo sa, že dosť veľký podiel na nej mali konfabulačné schopnosti Širali Muslimova a spol.

Podľa priezviska tohto bohatiera dlhovekosti sa dá usudzovať, že to napokon ani nebol Gruzínec, ortodoxný kresťan, ale príslušník nejakej etnickej skupiny, žijúcej na území Gruzínskej SSR. Najskôr to bol asi Adžar z okolia Batumi. Tam žijú moslimovia. Adžari sú dnes spomedzi väčších etnických skupín jediní, ktorí ešte v Gruzínsku žijú. Abcházci sa s Gruzínskom rozlúčili de facto ešte za perestrojky. Juhoosetínci odišli po krvavej bleskovej vojne Gruzínska s Ruskom a bleskovej porážke Gruzínska. Celé to vymyslel vtedajší gruzínsky prezident Saakašvili, známy tým, že mu chutia jeho vlastné kravaty.

Za šéfovania gruzínskeho rodáka J.V.Stalina-Džugašviliho sa popri Abcházku a Južnom Osetsku súčasťou Gruzínska stalo aj Adžarsko. Stalin považoval za efektívnejšie spájať rozličné autonómne oblasti do väčších celkov zväzových republík. Mal svojim spôsobom pravdu. V prípade Abchádzka a Južného Osetska však mohli byť obe autonómie pričlenené aj ku RSFSR. Nestalo sa tak, -dostali sa do zväzku rodného Stalinovho Gruzínska. A to bol začiatok problémov, ťahajúcich sa s týmito končinami doposiaľ.

Pri rozpade ZSSR sa pokúsili napodobniť kroky Abcházka a Južného Osetska aj Adžarovia. Majú však veľmi nepriaznivú geografickú polohu- na hranici Gruzínska a Turecka. Pomocná ruka Rusov by mohla prísť iba po vode alebo vzduchom. Rusko vtedy ešte bez Putina ruku nepodalo. A Turecko ? To bolo a je rado, že problém Adžarov utíchol. Väčšia časť adžarského etnika totiž žije na severotureckom čiernomorskom pobreží. A úspech gruzínskych Adžarov by mohol inšpirovať aj Adžarov tureckých …A tak, -hoci sú Adžari muslimskými bratmi Turkov, Turci ich nechali Gruzíncom, nech si to s nimi vyriešia. Po porážke hnutia za nezávislosť Adžarska Gruzínci Adžarom vzali aj to málo, čo mali -štatút autonómie. Dnes sa Adžari pomaly rozpúšťajú v mase migrantov, prichádzajúcich do prosperujúcej oblasti pri Čiernom mori z gruzínskeho vnútrozemia.

Hlavné mesto Adžarska je BATUMI. Má 155 tisíc obyvateľov-s prechodne bývajúcimi, turistami a hosťami však aj okolo pol milióna. Ak sem plávate po Čiernom mori, nazdáte sa, -aj bez chybného GPS, že plávate do USA – no tentokrát nie do Georgie, ale na Floridu: ku mrakodrapom Miami.

Batumi bol už za sovietskych čias vyhľadávaný turistický kurort, azda jediný s takmer subtropickou klímou. Uzimení Sovieti si sem radi chodievali vyhriať kosti. Bola tu a doposiaľ je najväčšia botanická záhrada na území bývalého ZSSR. Leží dosť vysoko nad mestom, s nádherným pohľadom nielen naň ale aj na modravé Čierne more v pozadí. Botanická záhrada sa chváli bohatou zbierkou subtropických drevín a krov.

Prechádzky pomedzi ne, to je skutočný balzam na dušu. V záhrade sú i budovy, kde kedysi pracovali a aj bývali prírodovedci zo sovietskej akadémie vied. Bohužiaľ, niektoré z budov sú už ošumelé a niektoré opustené a spustnuté. -Čo utiahol rozpočet 300- miliónovej krajiny, rozpočet trojmiliónovej krajiny veru neutiahne. Napriek tomu, ak by ste sa do Batumi dostali, nepolihujte iba na pláži, neprevetrávajte len obchody, reštaurácie a bary ale zájdite i do botanickej záhrady. Je to to najlepšie, čo v tomto mrakodrapovom minisvete môžete pre seba urobiť.

Poďme však predsa len aj trochu do mesta. Na hlavnom námestí je solídna historizujúca budova radnice. Na jej priečelí je „umelecké“ vyobrazenie príbehu argonautov, ich lode a zlatého rúna. Pár ulíc v okolí má podobný historizujúci vzhľad.

A potom je ostatok – sklohliníkové a betónové mrakodrapy s apartmánovými bytmi, hotelmi, reštauráciami, klubmi a barmi. No a pravdaže, s KASÍNAMI. Lebo Batumi, to nie je iba Miami, to je aj Las Vegas. Je tam zábava každého druhu pre všetky sexuálne orientácie a iné osobnostné deviácie. Pravda za predpokladu, že sú k dispozícii PENIAZE.

A peniaze v Batumi sú. Prichádzajú sem s nimi tzv. „noví Rusi“, ukrajinskí oligarchovia, ktorú tu prečkávali so ženami a deťmi hrozivý konflikt v Donbase, turkménski, uzbeckí, kazašskí zbohatlíci a štátni papaláši, no predovšetkým TURCI. Turci, túžiaci si tu „v prítmí“ skrátiť strádania ramadánu či prísnych islamských etických noriem a vymeniť neistý moslimský prísľub posmrtného raja za istotu krátkodobého raja pozemského.

Turecká hospodárska konjunktúra nedávnych rokov sa vari nikde v Turecku neprejavila tak dramaticky, ako práve tu v Batumi, v pritureckom blízkom zahraničí. V gruzínskej cudzine. Ortodoxní gruzínski kresťania po stáročia hrdinsky odolávali zahnutým šabliam Turkov, -no neodolali tureckým líram a dolárom. Gruzínci v Batumi dennodenne kapitulujú pred neozbrojenými Turkami s plnou peňaženkou.

Tí cudzinci, čo nechcú v Gruzínsku míňať, ale naopak, zarábať, smerujú za štátnymi úradníkmi a ministerstvami do hlavného mesta Gruzínska, do Tbilisi. Tbilisi má 1,12 mil. obyvateľov. Žije v ňom teda zhruba každý tretí Gruzinec. Už za čias cárskeho Ruska a neskôr bolo Tbilisi budované ako hlavná kaukazská metropola. Tak boli poňaté historické budovy úradov, bánk, hotelov, sídla firiem, ale aj početné múzeá a galérie. Tak bol projektovaný hlavný mestský bulvár-bulvár Rustaveliho.

Ak by ste pricestovali do Tbilisi hoci len na pár dní, určite by ste neodolali a išli sa pozrieť do reštaurovaných zvyškov pevnosti Nariqala z 3.storočia. Nad ruinami pevnosti je monumentálna socha Kartlis deda. Názov evokuje, že ide o sochu nejakého významného gruzínskeho starého deda. Nie je to tak. Je to socha Matky Gruzie. Treťou pozoruhodnosťou tejto časti mesta je veľká botanická záhrada, založená ešte za cárskeho Ruska /v r. 1845/. V starej časti Tbilisi je potom významnou pamiatkou kostol, v ktorom boli korunovaní gruzínski králi /z 13.stor./, starobilá katedrála Sioni z 5 stor. a bazilika Ančischati zo 6.storočia /z čias, keď sme my u nás žili v zemniciach a triasli sa pred Avarmi/. Domy starého mesta sú drevené, s bohato rezbársky zdobenými balkónmi. Trochu pripomínali staré historické budovy v Bulharsku.

Novšie časti mesta sa koncentrujú okolo rieky Kura a najmä okolo spomenutého bulváru Rustaveliho. Ak si chcete pozrieť panorámu Tbilisi „z lietadla“ vyberte sa starobilou stacionárnou lanovkou z cárskych čias /1905/ na horu Mtacminda. /Majú ju rekonštruovať, tak ktovie, či sa nedostane iba do polovice trasy, kde je panteón slávnych Gruzíncov-ich mená vám ale veľa nepovedia/. V Tbilisi si síce možno neužijete toľko telesných rozkoší ako v Batumi, no zaručene sa kultúrne obohatíte.

Ak budete mať v Gruzínsku viac času, dajte sa nahovoriť aj na potulky po vidieku. Samozrejmosťou je návšteva Gori s rodným domom J.V.Stalina-Džugašviliho. Z reproduktora vás poteší Stalinova obľúbená ľudová pieseň o Suliko. Bude v gruzínčine. Je lepšia ako jej česká verzia ale horšia ako verzia ruská. Nájdite si túto tklivú jemnú pieseň na youtube. Zatiaľ to tam majú… Internacionálna pomoc Gruzíncov Rusom v podobe vyštudovaného no nevysväteného kňaza „Sosa“, neohrozeného revolučného organizátora, neskôr vizionárskeho budovateľa veľmocenského sovietskeho aparátu, obnoviteľa veľkosti a slávy Ruského impéria mala v histórii Ruska 20.storočia dve stránky. Jednu zlú a druhú dobrú. Zlou stránkou bolo, že za vlády Stalina zahynuli desiatky tisíc príslušníkov ruskej duchovnej elity, inteligencie a pravoslávneho kléru. Samozrejme, všetky tie represálie sa dajú pričítať na vrub Stalina až keď sa definitívne chopil moci a zbavil sa kozmopolitných trockistických rusofóbov. Stalin bol však na formálnom vrchole moci už od čias smrti Lenina a tak je za všetko zlo tých čias aj on spoluzodpovedný. Dobrou stránkou Stalina bola jeho dôslednosť a tvrdosť, s akou vládol najväčšej krajine sveta. Ako riadil máťušku Rus od víťazstva nad vlastizradnými trockistami, cez víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne a víťazstvo vo vojne s militantným Japonskom až po vytvorenie základov ZSSR ako jadrovej superveľmoci. Gruzínci sa Stalinom príliš nechvália no tajne sú na neho pyšní. Aj keď on sa na konci života necítli ako Gruzínec ale skôr ako RUS. Rus voľbou.

Návšteva Gruzínska bez návštevy horských krajov Gruzínska by bola o ničom. Choďte si pozrieť prastaré kresťanské chrámy vysoko v horách, staroveké a stredoveké strážne veže, refugiá a kláštory. Choďte sa poprechádzať po uličkách pomedzi kamenné domy v poloopustených dedinkách. Nazrite do mestečiek a do viac či menej obriadených vinohradov.

Krátka vojna medzi Ruskom a Gruzínskom o Južné Osetsko prezentovala Gruzínsko ako vojnou zmietanú krajinu strachu a biedy. Nikdy to neplatilo a dnes po značnom čase od týchto smutných udalostí to už tobôž neplatí. Gruzínci nemajú v krvi dlhodobú nenávisť voči Rusom. Nie je to prípad Poliakov alebo haličských Banderovcov. Gruzínci si počas vojny svoje povedali, riadne sa vyzúrili, no dnes už udržiavajú vzťahy s Ruskom na celkom solídnom základe. Obchodná výmena sa pomaly spamätáva a keby nebolo dlhých prstov USA, bola by takmer v starých koľajách. To, čo čítame u nás v novinách sú postoje úzkej časti politickej elity, vyškolenej a platenej vládou USA alebo americkými mimovládkami. Medzi obyčajnými Gruzíncami nevládne rusofóbia, nanajvýš skepsa. Skepsa voči všetkým veľmociam a ich záujmom. Boli sme na gruzínskej svadbe spolu s vyše 300 účastníkmi, bežnými Gruzíncami. Vieme, o čom hovoríme. Tamada na svadbe rozprával svoje bonmoty po gruzínsky i po rusky. A nikto nemal voči ruštine námietky. Skôr naopak. Gruzínci boli radi, že s nami môžu po rusky do chuti konverzovať.

Nič sa ani na Kaukaze nezje také horúce ako sa uvarí. Gruzínci sú ortodoxné kresťanské duše. Vedia, že nikto nie je nevinný. Poznajú nielen hriechy Rusov ale aj svoje vlastné. Dokážu pochopiť druhých a dohodnúť sa s nimi s chladnou hlavou. A keď je pri dohadovaní sa aj dobré jedlo, dobré víno a čistý horský vzduch, dejú sa divy…

S ľuďmi na Kaukaze je to ako s horským počasím. Aj po tej najstrašnejšej búrke sa o chvíľu objaví slniečko. Na ako dlho ? O tom by mali Rusi, Abcházci, Osetínci, Adžari a Gruzínci rozhodnúť sami. Bez USA, bez NATO, bez mudrlantov a kšeftárov z Londýna či Bruselu.

/Autorom fotky je autor textu/.