zemegula

Človeku, čo vidí každodenné vraždenie Palestínčanov izraelskou políciou a izraelskou armádou , dá dosť veľkú robotu, aby presvedčil sám seba o možnosti vecnej a apolitickej púte do Svätej zeme. My sme o zmysluplnosti tejto púte sme samých seba presvedčili až potom, čo sme si uvedomili, že necestujeme len do Izraela ale najmä do Palestíny.

Do Hajfy sme priplávali loďou. Tak ako T. Herzlom zvábení prví sionisti na začiatku 20.storočia. Keď sme sa vylodili, nebol problém nájsť si vychrtlého, prihnutého, ušatého, veľmi škaredého izraelského taxikára, – povedzme Dávida /on sa ale naozaj volal David…/ a prenajať si ho na našu cestu po biblickej zemi. Najať si za šoféra a sprievodcu Žida sa dá, no asi nie príliš nadlho a príliš často.

Dávid bol dobrá voľba. Ukázalo sa, že je to skúsený lev rumunských kasín. Do Rumunska, pravlasti jedného zo svojich rodičov, si chodil užívať hazard a swingers party spolu so svojimi obrezanými izraelskými kamarátmi a balkánskymi rumunskými /možno rómskymi/ krásavicami. Dávid mal okolo 50-ky. Nebol to žiaden sopliak, ale ani žiaden starý jevrej-zabijak, veterán sovietsko-afgánskej vojny. /-Koľko sme ich len takých v Izraeli potom stretli…/. Dávid pochádzal zo solídnej rodiny holandských a rumunských židov a veľmi si na tom zakladal. Tvrdil, že je aškenázy, teda žiaden sefard. A falaš ? Tak to už vôbec nie. To by vraj radšej umrel.

Dávid posúdil náš itinerár, pokrútil hlavou nad rozsahom toho, čo sme chceli vidieť a chytil sa za hlavu, keď sa dozvedel, za aký čas to chceme stihnúť. Prísľub dolárov však preniesol náš ideový námet z roviny bludov do roviny solídnej“feasibility study“. Dávid zahájil plnenie svojich šoférskych a sprievodcovských povinnosti tým, že začal obtelefonovávať svojich kolegov, kamarátov, policajtov a úradníkov. Dohodol sa aj so svojimi palestínskymi kamošmi a cesta za poznaním Izraela a Palestíny mohla začať. Mala mať dve 14-15 hodinové celodenné etapy.

Na začiatok púte sme si zaželali vidieť staré židovsko-nemecké štvrte Haify. Solídne budovy, akoby sem cez more prenesené z hociktorého stredoeurópskeho mesta na začiatku 20.storočia. Niektoré mali obnovené nápisy v jidiš, s ktorým sa pôvodne kalkulovalo ako s jazykom budúceho Izraela. No a po tomto sionistickom predkrme hneď nasledoval hlavný chod- chrám a hlavné sídlo cirkvi Bahai. Úžasný komplex budov a ešte úžasnejšia parková úprava medzi nimi. Obdivovali sme to zhora, z vyhliadkovej promenády, i zdola, od brány do areálu. Obdivuhodné,-až sme sa čudovali, že sa z nás razom nestali bahaisti.

Nasledoval špacír po vyhliadkových cestách a terasách s výhľadom na mesto, prístav a Stredozemné more. Mesto je týmito výhľadmi povestné a primerane to využíva. Haifa napriek svojim sionistickým začiatkom budí dojem kozmopolitného zmierlivého židovsko-arabského mesta. Je v ňom čo obehávať: kostoly, mešity, synagógy ale napr. aj ašramy. Štvrte bohatých Židov ale aj normálnych pracujúcich Izraelcov, pretĺkajúcich sa so striedavým úspechom svojim každodenných životom. Potom krátka zdvorilostná návšteva u Dávida a jeho rodičov. Lebo Dávid napriek pokročilejšiemu veku u mamičky stále hrá rolu perspektívneho slobodného mladíka. Funkcia sprievodcu a obnos, ktorý sme mu sľúbili mu umožnili hrať pred rodičmi aspoň na dva dni rolu solventného granda. Za spoluúčasť v hre pre rodičov nás Dávid následne vzal na tajné miesta, ku silám rakiet izraelskej protivzdušnej obrany. Ktovie prečo sme sa nezačudovali, že raketové silá sú navonok takmer stavebnou súčasťou jednej nemocnice a dvoch škôl. Tvárili sme sa, že veríme Dávidovmu vysvetleniu, že v tak malej krajine, akou je Izrael, je všetko veľmi blízko, natesno, jedno vedľa druhého.

Tel Aviv ? – To sú mrakodrapy živelne porozhadzované po nie veľmi peknom meste, hocikde, -bez ladu a skladu. Azda ešte horšie, ako v Bratislave. Na prístupe ku urbanizácii vidieť, že Židia boli a sú predovšetkým sólisti. – Ešte aj zbor Židov nevymyslel Žid, ale Talian. Kým Hajfa bola pekná a mala hlavu a pätu – Tel Aviv má iba päty.

Spleť diaľnic odkláňa návštevníka konečne na izraelský vidiek. Do prírody. Okolo cesty sa mihocú kvalitne, kvapôčkovo zavlažované ovocné sady. Z palestínskej vody, ukradnutej z Jordánu. Malebné stredomorské borovice na svahoch hory. Na odbočke z hlavnej cesty si príjemný tieň pod borovicami užívali posádky izraelských tankov a obrneného transportéra. Na vrchu hory, v skalách, hľadali suchú trávu kozy beduínov.

Jeruzalem ? Horské mesto, historické mestečko, ktorého vzhľad začínajú zo všadiaľ hyzdiť stále nové a nové paneláky. Chaoticky rozmiestnené obytné štvrte, postavené na palestínskej pôde pre jevrejov, -prisťahovalcov z Ukrajiny a Ruska. Podľa Dávida sú to činžiaky, postavené na základe korupcie vládnych a regionálnych politikov. Židia sa vedia na svojich skorumpovaných politikov neuveriteľne napaprčiť. Vidieť, že ich téma peňazí, ktoré aj im osobne niekto ukradol, riadne rozohňuje. Tisícročná diaspóra po chladnej Európe im orientálny oheň v očiach úplne nezhasila.

Pamätník Jad va-šem, pre obete holokaustu. Možno väčšina mien mala slovanský alebo maďarský pôvod. Nie nadarmo Budapešť na konci Uhorska prezývali „Judapešť“.

Centrum Jeruzalema, to sú budovy a múry z väčších, nahrubo otesaných kamenných kvádrov v hnedožltej púšťovej farbe. Chodíme po uliciach a uličkách, po námestiach, pasážach a súkoch. Na súkoch akoby uťal,-iba samí Arabi. Na ovocných trhoviskách,-akoby uťal,-iba samí európski Židia. Pahorky, parky, svahy a záhrady nesú názvy, ani čo by ich vymysleli autori Starého zákona.

Ako kresťania – katolíci čakáme, čo s nami urobí prechádzka po Via Dolorosa. Kráčame, kráčame-a nič. Žiaden pocit autenticity. A čo je horšie, to isté „nič“ zažívame aj pri návšteve Baziliky Svätého hrobu a Kostola hrobu Panny Márie. Nazeráme do kostolov rôznych náboženstiev. Stúpame ku Getsemanskej záhrade a na Horu Olivovú. A stále nič po nič.

Dávid s nami mení lokalitu. Vychádzame z auta v uličke preplnenej autami. Ideme si pozrieť Múr nárekov. Pri čekpointe dostávame papierovú jarmulku-kipu. Sme pri čomsi, čo sa podobá na múr pevnosti v Komárne. Je to Múr nárekov. Okolo neho ako chrobáčikovia sa komicky vrtia a kmitajú veriaci Židia. Nad múrom, na Chrámovej hore, do ďaleka svieti zlatožltá kopula chrámu Al Aksá. Je to jeden z najdôležitejších chrámov islamu. Je naozaj úžasný. Islamská dominanta v srdci judaizmu. Symbolom židovského Jeruzalema – je arabská moslimská mešita ! Paradox ako hrom.

Papieriky so želaniami sme už zastrčili do škáry v Múre nárekov. Papierovú jarmulku sme odovzdali na čekpointe. Pokračujeme teraz peši po židovskej štvrti starého mesta. Míňame početné vitráže s vykopávkami z obdobia starého Izraela, z čias kráľa Šalamúna a kráľa Dávida, z čias starého Ríma, z čias odboja Židov proti Rímu…Všetko je veľmi obnovené, príliš nakašírované ale vraj je to všetko veľmi autentické. Prechádzame popri stvárneniach kráľa Šalamúna a soche kráľa Dávida. Aký je len ten Dávid pekný zlatý a aký ozajstný, ani čo by bol živý … Opúšťame starý Jeruzalem. Skutočné pocity ? -Pamätáme si najmä zhon, tlačenice, páchnuce orientálne obchodíky, nervózne kontroly, plné parkoviská a stále nové a nové mnohodetné rodiny ortodoxných Židov, valiacich sa na vás zovšadiaľ. Kde oko dohliadne, všade len tie ich divadelné poľskolitovské klobúčiská.

Už aby sme zase boli aspoň v akej-takej prírode. Diaľnica k Mŕtvemu moru. Polopúšť strieda púšť. Popri diaľnici sa mihajú chatrče úbohej beduínsko-palestínskej bedače. Tu žijú Beduíni, vyhnaní zo svojich tradičných pastvísk medzi skaly. Na svojich pôvodných pastviskách mali dostatok krmiva pre svoje stáda, mali vodu, žili v tradične zdobených úhľadných beduínskych stanoch. Izraelci ich z ich pôvodných pastvísk vyhnali. Vzali im pramene vody a napájadlá pre dobytok. Zahnali ich do neplodnej, vyprahnutej púšte.

Tu žijú aj Palestínci, ktorým Izraelci vyhodili do vzduchu domy, ktorým buldozéry zničili stáročné sady, ktorí z úradnej moci štátu Izrael museli opustiť svoje pôvodné domovy medzi olivovníkovými sadmi a zo starobylých arabských dedín boli zahnaní do vyschnutých jarkov, pod plechové strechy dočasných príbytkov. Palestínske a beduínske chatrče, to sú búdy, kam by slovenskí Cigáni ani psa neuviazali.

Čísla pri diaľnici podchvíľou ukazujú, ako hlboko sme klesli. Teda aspoň pokiaľ ide o nadmorskú výšku. Pardon, podmorskú výšku,- alebo skôr podmorskú hĺbku. – Konečne Mŕtve more. Zopár ortodoxných Židov si tu robí akúsi rituálnu očistu. Niekoľko návštevníkov sa v mori naozaj kúpe. My sa nebudeme. Tento pôžitok si nechávame na potom. Na návštevu Jordánska a pláží Mŕtveho mora z jordánskej strany. Dávid nás usmerňuje do predajne suvenírov s liečivými produktami a výťažkami solí Mŕtveho mora. Sme tu raz-dva hotoví. Ideme po brehu kus ďalej, ku prázdnym opusteným budovám. Dozvedáme sa, že sú to pozostatky kedysi chýrnych kúpeľov z čias, keď toto územie patrilo Palestíne resp. Jordánsku.

Sadáme do auta a smerujeme k rieke Jordán. Musíme však aj čosi zjesť. Zastavujeme pri reštaurácii s izraelskými špecialitami. Pokúšame sa niečo z toho, čo nám Dávid priniesol, zjesť, ale veľmi nám to nejde. Nechutí nám. Nečudo, veď nečítame ani denník Sme a ani Denník N . Nevieme teda, kde je sever. A ani na tie správne chute nie sme navyknutí.

Určite však robíme chybu: Židia v priemere žijú o viac ako 10 rokov dlhšie než Slováci-asi aj vďaka strave !

Rieka Jordán. Akýsi komplex betónových vstupov do rieky alebo aspoň do malých bazénikov pri jej brehu. Je tu plno ortodoxných Rusov. Na druhom brehu vidieť kolóniu ondatier. Riečka Jordán nie je širšia ako naša Žitava pozdola Zlatých Moraviec. Chvíľu pozorujeme, ako sa Rusi ponárajú do rieky a potom už zase autom mierime ku Tiberiadskému jazeru. Iba z diaľky obdivujeme akýsi križiacky hrad .Obraciame. Smer juh. Popri Mŕtvom mori a popri pevnosti Masada, ktorá je v obkľúčení turistov. Nukleárna Beer Ševa a kibuce v púšti Negev. No a napokon prístav Ejlat. Izraelu otvára cestu ku Suezskému prieplavu a ku Červenému moru a nám cestu k aspoň krátkemu pobytu v osviežujúcich vlnách mora.

Dávid sa snaží. Usiluje sa vytvoriť pred nami obraz Izraela ako normálnej, štandardnej krajiny. Momentálne krajiny s 22 072 km2 a vyše 9 mil.obyvateľov. Momentálne, lebo ako vravia Palestínci, Izrael pevné hranice nemá-má ich na koliečkach.

Považovať Izrael za normálnu krajinu je zbytočné úsilie. Normálny národ sa predsa nepovažuje za „bohom vyvolený“, nekritizovateľný, na večné časy ublížený, s právom na akékoľvek násilie voči inému národu, lebo vraj ide o oprávnenú sebaobranu… V normálnej krajine nevidieť na odpočívadlách diaľnice tlupy horkokrvných mladých pištoľníkov, adolescentných chlapcov a dievčat, vracajúcich sa z akéhosi výcviku. V normálnej krajine nevidieť vojakov zaodetých do nepriestrelných oblekov, heliem a štítov-ako kozmonautov v skafandroch. V normálnej krajine nevidieť obrnený transportér, vykonávajúci raziu v arabskej dedinke bez hanby, pred zrakmi zahraničných turistov. A už vôbec v normálnej krajine nevidieť taký vysokánsky odporný múr, aký sa vlní a obkrúca ako had okolo arabských štvrtí Jeruzalema. Toto v normálnej krajine jednoducho nevidieť.

Môžeme mať po tomto všetkom pocit, že sme boli v zasľúbenej Svätej zemi ? Všeličo sa dá. – Ale toto nie.

PALESTÍNA

Keď ide o doláre, nájde si izraelský sprievodca spoločnú reč aj so svojimi palestínskymi kolegami. Dokáže pre nás pripraviť pomerne bohatú púť aj po palestínskych historických územiach, mestách a dedinách. Na hraničnom priechode pri Rámaláhu nás Dávid odovzdáva do rúk svojim palestínskym kamošom. Sme v Palestíne/6 020 km2, 4,7 mil.obyvateľov/. Palestína je krajina s jednou z najvyšších hustôt obyvateľstva na km2. Pásmo Gazy je údajne spolu so Singapurom a Monacom vôbec najhustejšie osídlená štátna entita. Na rozdiel od nich je však hermeticky uzavretá ako fašistami zriadené gheto, chudobná, odkázaná na potravinový import. – Môžu živoriaci jeden na druhého natlačení úbohí Palestínci, rodiaci sa a umierajúci v preplnenom ghete,-vo väzení, rozmýšľať o niečom inom ako o boji za slobodu, a to akýmikoľvek prostriedkami ?

Začiatok našej návštevy Palestíny je oficiálny. Stojíme pred budovou, v ktorej úraduje Palestínska samospráva. Nuž, Biely dom to nie je, ale svoju funkciu si plný a bude plniť prinajmenšom dovtedy, dokedy nebude z Jeruzalema Al Kuds a nebude reálnym hlavným mestom Palestíny.

Prezeráme si Múzeum palestínskeho odboja. Neoficiálne múzeum. Skúmame fotodokumentáciu zločinov židovských teroristov z čias, keď vraždili nielen Arabov ale aj Angličanov, len aby získali v cudzej krajine možnosť založiť si svoj vlastný štát. Čím, na základe čoho Židia túto do neba volajúcu krádež cudzej krajiny odôvodnili ? Nuž na základe bájok a legiend z biblie, na základe -aká to náhodička,-práve nájdených archeologických vykopávok. Na základe mnohoznačných zvitkov z lokality Kumrán a na základe pochybných údajov z rímskeho obdobia. No z geopolitického hľadiska najmä na základe krvavých atentátov a bojov teroristických židovských organizácií ako boli Šomer, Irgun Tzvai Leumi, Hagana, Lechi či Palmach. Na základe dodávok zbraní /aj zo Žatca v ČSR/, mínometov, diel a lietadiel. V múzeu sú aj fotografie úspešných bitiek Palestíncov proti Izraelu. Problém týchto úspechov je, že sa napokon vždy skončili ich prehrou vo vojne. Rámaláh pôsobí hlučne, ale chudobne, stiesňujúco. Akoby to nebolo mesto ale len jeden väčší arabský súk. Alebo židovské gheto v niektorom východoeurópskom meste pred 2.sv.vojnou.

To Nazareth či Betlehem majú inú atmosféru. Takú povznášajúcu,- ako Staré Hory počas výročnej púte. Turistami, klientmi rôznych kresťanských cestovných agentúr sa tu to len tak hemží. Turistov sprevádzajú ich vlastní kňazi. A tí ženú svoje ovečky od modlitby pred jedným svätostánkom ku modlitbe pred iným svätostánkom. A odtiaľ k tretiemu, štvrtému zastaveniu…Treba na to kondíciu a odpočinuté hlasivky. Areály kostolov a priľahlé priestory sú upravené stroho ale vkusne. Elegantné sú aj stavby kostolov samotných. Vidieť za nimi prácu talianskych špecialistov na neorenesančné chrámy. Taliani skvelo zvládli ich rekonštrukciu alebo aj novostavby replík, ak to bolo žiadané. Viac-menej každá katolícka krajina má v týchto areáloch nejaký svoj dar-obraz či plastiku. Turisti sa pretekajú v hľadaní týchto darov a potom ich nález hlučne oslavujú,-ani čo by boli doma, v rodnej dedinke. Kostoly v týchto okamihoch ovládne typický európsky šovinizmus. Miestni palestínski sprievodcovia sa iba rezignovane sťahujú do úzadia.

Kostol v Káne galilejskej je o niečom inom. Je v ňom dostatok pokoja a priestoru na samostatné pozeranie a premýšľanie. Blízky grécky ortodoxný chrám zas ponúka šancu pre rozlet romantickejších duší.

Všetky tieto biblické pamiatky sú pre Palestíncov marginálne. Dokonca i pre početnú kresťanskú časť palestínskej populácie. Palestínci si žijú v tieni svetoznámych kostolov a chrámov svoj smutný protektorátny život. Chodia po súkoch, buchocú kladivkami vo svojich kovotepeckých dielničkách, ryjú zem okolo stáročných olív vo svojich po dedoch zdedených sadoch a hlavne medzi sebou donekonečna handlujú a kšeftujú. Toto je Palestína. Hlučná a predsa smutná krajina pod izraelskou okupáciou.

Izrael či Palestína, Judea či Galilea,-Slovákovi sa nechce veriť, že jeho SLOVENSKÝ JEŽIŠKO sa tu kdesi, v tejto púšti, v tejto sušine medzi skalami naozaj narodil. Že tu dospel, stal sa mužom, začal kázať svojim učeníkom a nakoniec sa aj za nás Slovákov v strašných mukách obetoval. Nemôžeme si pomôcť, ale podľa nás Ježiš sem do rozhádanej rozkradnutej krvou presiaknutej krajiny Židov a Arabov nepatrí. Patrí skôr do Asýrie, medzi Chaldejcov a Aramejcov. Patrí medzi ľudí, čo sú hrdí na svoje starokresťanské tajomstvá, čo sú aj dnes ochotní za kresťanské ideály a vieru zomierať, čo dokážu spievať celú omšu po aramejsky-v autentickom jazyku Pána Ježiša.

No pravdu povediac, ani Asýria nie je pre nás Slovákov tá celkom pravá Svätá zem. Pravá Svätá zem všetkých slovenských kresťanov je Slovensko. Skutočný slovenský Ježiš Kristus sa za asistencie svätých Cyrila a Metoda narodil na Slovensku. Pri Nitre. Vychovali ho možno v Hronskom Beňadiku a keď už až príliš pokresťančoval dovtedy pohansky divé Slovensko, zlapali ho v Klenovci, v Malohonte, a popravili v Liptovskom Mikuláši, spolu s Jánošíkom. Keby bol náš liptovský posol boží Milan Rúfus dlhšie žil, vyjavil by celú túto pravdu o slovenskom Ježišovi. A ešte mnohé o ňom a jeho životnom poslaní. Všeličo, čo je oveľa ozajstnejšie a oveľa oveľa zaujímavejšie ako muzeálna pravda.

/Autorom fotiek je autor textu/.