zemegula

Zaujímavé. Na Vanuatu- Nových Hebridách sme boli dvakrát, no na „starých“ škótskych Hebridách ani raz. Pritom Nové Hebridy-Vanuatu sú až u protinožcov, neďaleko Austrálie, kým „staré“ Hebridy iba „čut-čut“ pri západnom pobreží Škótska.

Britský kapitán, čo Vanuatu nazval Novými Hebridami musel mať zvrátenú fantáziu, lebo pacifické Hebridy sa na atlantické Hebridy nijako neponášajú. Skôr sú ich protikladom. Vanuatu sú ostrovy tropického raja, porastené barokne bucľatou, hustou džungľovou vegetáciou. Hebridy v Škótsku /nazývané aj Vonkajšie Hebridy/ sú tundrovité, goticky tmavé, vetristé, uzimené. Vanuatu obývajú negroidní čiernohriví Melanézania, škótske Hebridy nosatí, ryšaví, opilecky ružolíci Gaelovia /Kelti/. Pravdou ale je, že niektoré sopečné ostrovy súostrovia Vanuatu sa ostrými kontúrami podobajú na rozoklané pobrežie škótskych Hebríd. A pravdou tiež je, že angličtine škótskych Gaelov rozumie iba pánboh a angličtine Melanézanov na Vanuatu rozumie tiež iba Stvoriteľ. No a vanuatskej bislame /divošskej zmesi angličtiny a francúzštiny z čias britsko-francúzskeho kondomínia Nové Hebridy/ asi ani ten Stvoriteľ. Azda iba šaman.

Dnešné Vanuatu je jedno obrovské rekreačné stredisko, živené austrálskymi turistami. Austrálčania /vrátane našich slovenských krajanov žijúcich v Austrálii/ sem chodia na predĺžené víkendy. V Port Vile /hlavné mesto Vanuatu na ostrove Efate/ či na Espiritu Santo zastavujú veľké výletné lode tak často, ako medzimestské autobusy na bratislavských Nivách. Mnohí Austrálčania práve tu chcú spoznať, ochutnať vône a chute Oceánie a stretnúť sa s nefalšovanými „divochmi“. Vanuatu sa potom pre nich stáva benchmarkom Pacifiku. Myslia si, že celá Oceánia-až po Mexiko a Chile je ako Vanuatu. – Ó, ako sa mýlia.

Príroda Vanuatu je bohatá na dažde, zeleň, rozsiahle džungľové porasty. Ostrovy sú tu buď ploché, s belostnými plážami posypanými trblietavým korálovým pieskom, alebo tmavé, s jemnou olivovosivou lávovou krupicou. Ostrovy Vanuatu sú buď sopečné alebo korálové. Ich spoločným znakom sú tisíce, desaťtisíce kokosových paliem. Plody paliem sa dajú dobre speňažiť. Na export idú kokosové orechy, kopra, kokosové „mlieko“, palmový olej, plody chlebovníkov, citrusov, banánovníkov. Najvýhodnejším artiklom je samozrejme palmový olej, nočná mora všetkých ekológov…

Poľnohospodárstvo je sústredené na ostrove Efate. Na plantážach sa pestujú takmer všetky druhy tropického ovocia. Na farmách vlastnených prekvapujúco značným počtom bielych farmárov sa chovajú dobre živené kravy. Bieli farmári sú tu už od 19.storočia, nie je to teda žiaden súčasný módny výstrelok rebelov, unikajúcich z civilizácie medzi „divochov“. Darí sa tu aj rybolovu /mimochodom, tak ako na škótskych Hebridách/.

Port Vila, hlavné mesto Vanuatu, leží na ostrove Efate. Pri prvej návšteve sme tu vyskúšali trhovisko s exotickým tropickým ovocím a kadečím ostatným. Vtedy, na konci 20.storočia to bola pre nás novota. Tváre a odevy trhovníčok, farby a vône, veselý džavot ľudí nám dodnes zostali v pamäti. Nezmyli ich ani následné návštevy podobných trhov v iných tropických krajinách Afriky, Ázie, Ameriky. Raz darmo, čo je v živote prvý raz, to už je naveky prvý raz.

Pamätáme si aj návštevu prvej internetovej kaviarne a radosť z toho, že sa nám až hen z Vanuatu podarilo poslať email do vzdialenej slovenskej zeme. -Dačo neslýchané, že ?! A spomíname si aj na urastenú, opálenú prirodzene blonďatú farmárku, čo pred miestnym „supermarketom“ zaparkovala svoj 4×4 tereniak a nakupovala akési poľnohospodárske náradie. Svet Vanuatu bol pre nás exotika, pre ňu každodenná rutina.

Ostrov Espiritu Santo má pekný bohabojný mierový názov. Jeho históriu však poznačili kruté boje Japoncov s Američanmi počas 2.svetovej vojny. Na ostrove je dodnes americká vojenská základňa. Manželky dôstojníkov sa vyvaľujú na všetkých opulentných plážach Espiritu Santo i Efate. Na dne okolitého mora koralmi obrastajú americké tanky Lee, Stuarty a Shermany z 2.svetovej vojny; spolu s nimi desiatky nákladných aut a iného armádneho haraburdia. Američania ho po vojne pohádzali do mora, lebo si vojenskí logistici vyrátali, že by náklady na odvoz prerástli zostatkovú úžitkovú hodnotu nepotrebného materiálu.

Opakovaná návšteva Vanuatu v nás posilnila smútok z postupnej komercionalizácie sveta. Pri druhej návšteve ostrovov však prišli aj nové intenzívne zážitky – napríklad let helikoptérou na sopku Mt.Jasur /ostrov Tanna/, kúpanie na pláži Champagne Beach, nazeranie pod hladinu vody v bezodnej „modrej diere“, skrytej v hustej džungli.

Najsilnejším zážitkom však zostala túra, ktorú sme absolvovali pri prvej návšteve Vanuatu pred 30 rokmi – výstup ku kaskádovým vodopádom Mele. Boli sme v skupine 8 turistov a sprevádzali nás 4 miestni vodcovia. Po ceste džungľou nás zabávali tým, že si pred uzučké plavky dávali obrovitánske listy fikusov, tvár si pomazali hlinou a takto spotvorení okolo nás tancovali ako ľudožrúti. Pri jednotlivých kaskádach nás každého osobitne prenášali na druhý breh riečky. Riečka meandrovala a tak to urobili niekoľkokrát. Zakázali nám preskakovať kaskády samostatne, lebo by to vraj bolo „very dangerous“. Museli sme stáť ako husi, pokým na nás neprišiel rad. Pod vrchol vodopádu sme prišli tesne pred začiatkom dažďa, čo dažďa,-prietrže mračien. Razom sa malebné vodné kaskády zmenili na malé Niagary. Prívaly vody zhora s hrmotom začali púšťať skaly, potom skaliská a napokon balvany. Pohľady našich sprievodcov sa nebývalo zmenili. Šibalské úsmevy vystriedala ustarostenosť a strach. Zavelili k návratu. Urýchlenému. Už nás cez jednotlivé kaskády neprenášali v náručí, už sme nemuseli čakať, kým na nás príde rad. Jeden cez druhého sme spolu s utekajúcimi sprievodcami preskakovali skalné prahy, brodili sa vo vode /našťastie, tropicky teplej/ , šmýkali sa na rozbahnenom chodníku a chytali sa o konáre stromov či akejkoľvek vegetácie v dosahu. – Napokon sme všetci šťastne pribehli pod strechu turistického zariadenia, kde sme výstup začínali a kde obďaleč parkovali naše džípy. Plní endorfínu, hormónu šťastia, sme sa s chuťou pustili do pohostenia, ktoré tam pre nás pripravili manželky domorodých sprievodcov. – Zrazu z nás bola priateľská veselá chasa, čo práve úspešne zdolala Mt.Everest a zišla do základného tábora. Dobrodružstvo „ako hovado“ a my sme ho dali s nedbalou eleganciou…

Prezradenie tajomstva šťastného života Vanuaťanov na záver:

Vanuatu je na tom relatívne dobre. Ostrovy občas spustošia cyklóny a tajfúny, ale to je štandardná cena za život v raji. Vanuatu nerieši základné problémy prežitia, ekonomického jestvovania krajiny-ako je tomu na susedných Šalamúnových ostrovoch. V čom tkvie tajomstvo úspechu Vanuaťanov, prečo sa im tak darí ? Je to preto, že majú prosperujúce poľnohospodárstvo, rybolov, ťažbu dreva a nerastov ? Je to kvôli ziskom z dobývania mangánovej rudy ? Áno, aj. Je to kvôli prekvitajúcemu turizmu a solventnej klientele najmä z Austrálie, N.Zélandu, V.Británie a USA ? Áno, aj.- No najmä je to kvôli off shore spoločnostiam, kvôli prepieraniu špinavých peňazí finančných „mágov“, špekulantov a podvodníkov z celého sveta. Vrátane Slovenska.

Nedávne dohody medzinárodných inštitúcií a vlády Vanuatu to vraj eliminovali, resp. veľmi vážne obmedzili…-Veríte tomu ? My nie. Dnes je prepieranie peňazí na Vanuatu iba menej nápadné, práčku na peniaze iba menej počuť. Starú hlučnú „tatramatku“ nahradila sotva počuteľná moderná práčka „AAA+++de Luxe“. A ľudia sú načas spokojnejší.

Čo uši nepočujú a oči nevidia, to srdce nebolí. Nielen na Slovensku ale aj na Vanuatu je to tak. A ešte dlho, dlho bude.