zemegula

JUŽNÁ-ale tak trochu aj SEVERNÁ

Južná Kórea /100 210 km2, 51,7 mil.obyv./ je vidieckejšia, šťavnatejšia ale aj trochu nedbajskejšia kópia Japonska. Japonci údajne kedysi dávno na svoje ostrovy prišli práve odtiaľto,-z Kórey. Sú dve teórie o národoch, ktoré sa zo svojej pôvodnej vlasti odsťahovali a presunuli inde. Prvá /napríklad japonská/ tvrdí, že zo svojej pravlasti odišli tie zvedavejšie, podnikavejšie, smelšie kmene. Druhá /napríklad kórejská/ tvrdí, že z pravlasti odišli tí ľudia, ktorí prehrávali v rámci domácej konkurencie, sťahovali sa teda neúspešní, chudobní ale ambiciózni ľudia. -Vyberte si jednu z týchto teórií, alebo vymyslite svoju vlastnú motiváciu sťahovania národov. Len do toho !

Tak či onak, núdza naučila Japoncov po príchode do svojej v mnohom rizikovej novej vlasti „na gajdy hrať“. Na ostrovoch museli budovať všetko od začiatku a brániť to pred útokmi divých kmeňov zo Severu. Keďže človek rastie s vyriešenými úlohami, vyrástli aj Japonci do riadnej výšky , priam až hightechnickej- a Kórejci naopak. Užívali si svoju starodávnu vlasť, ktorú po dlhé roky z generácie na generáciu kultivovali. Mohli sa spoliehať na svoje od starých otcov naučené a preverené zručnosti.

Osobitne si mohli na svojej starej dedovizni, na svojej postati voľkať JUŽNÍ Kórejci. Tí sa mali a dodnes majú vcelku fajn. Južná časť Kórey je teplejšia. Má úrodné ľahšie obrábateľné nížiny s dostatkom vlahy a slnka. Severní Kórejci to mali oddávna ťažšie. Krajina bola studenšia, hornatejšia, menej úrodná, s častými obdobiami sucha. Na dôvažok, zo susedstva prichádzali invázie Číňanov a lúpeživých Mongolov. V Severnej Kórey kvôli vojenskému nebezpečenstvu od susedov ešte v stredoveku, dávno pred vznikom dnešnej Kórejskej ľudovodemokratickej republiky /KĽDR/ vznikali militantné ríše Kórjó, neskôr Čoson/. Muži i ženy sa tu od malička popri práci na poli a v dielňach priúčali umeniu bojovať.

Severokórejskí bojovníci odrážali nepriateľské nápory a držali chrbát v záujme celej Kórey, teda aj v záujme kórejského Juhu. Južná Kórea im za ochranu platila potravinami. A ak nie, prišli si severokórejskí bohatieri po ne do dedín a miest Juhu sami. So zbraňami v ruke. Sever bol oddávna menej početný, no bojovnejší a vojensky silnejší. Spravidla si na juhu dokázal vybaviť, čo chcel. Takto fungovala Kórea v obdobiach slávnej severokórejskej ríše „Kórjó“ a ešte slávnejšej „Čoson“.

O stovky rokov neskôr, za japonskej okupácie Číny a kórejského polostrova bol na kórejskom juhu relatívne pokoj. Ľudia sa okupácii prispôsobili. Pestovali a vyrábali všetko nielen pre potreby Kórey ale predovšetkým pre potreby japonskej vojenskej mašinérie. Na Severe to bolo naopak. Vo vysokých neprístupných horách na hranici s Čínou dosť skoro po japonskej okupácii vznikli prvé partizánske oddiely. V priebehu 2.svetovej vojny odboj proti Japoncom naberal na obrátkach. Najmä, keď ho výdatnejšie podporovali dodávkami zbraní a poradcov Sovieti a Číňania /Maovi komunisti i Čankajškov Kuomintang/. Severokórejskí partizáni ovládali na konci vojny rozsiahle územia, hlboko s presahom i na juh polostrova. Ak by juh Kórey nestihli po Japoncoch ihne´d okupovať USA, neboli by dnes dve Kórey, ale len jedna veľká „komunistická“ Kórea. V následnej občianskej vojne sa sila Severnej Kórey prejavila naplno. Severokórejská „komunistická“ armáda nemala problém bleskovo obsadiť takmer celý Juh. Až zásah technicky ďaleko lepšie vybavenej armády USA naklonil váhy do opačnej polohy. Čínsky a sovietsky proti-zásah však veci vrátil do pôvodnej polohy. A v nej je Kórea až doposiaľ.

KĽDR, resp. Severná Kórea resp. po kórejsky Čoson má väčšiu rozlohu 120 540 km2, no má o polovicu menej obyvateľov /25,2 mil.obyv./ ako Južná Kórea resp. Tehan Minguk /po kórejsky republika veľkého národa Hanov, resp. skratkou – Hanguk, krajina Hanov/. Severná Kórea je takmer bez spojencov /okrem istých kontakov na Čínu a občas aj na Rusko/. Napriek tomu technologicky drží s Južnou Kóreou krok-v oblasti nukleárneho a raketového výskumu je dokonca ďaleko pred ňou. Južná Kórea sa opiera o intenzívnu obchodnú a informačnú výmenu s celým svetom. Severná Kórea sa opiera sama o seba, držiac sa neo-konfuciánskej ideológie ČUČCHE /=spoliehania sa na svoje vlastné sily/.

Dnes, napriek technickej, industriálnej i populačnej prevahe Juhu, ak by si to KĽDR a Južná Kórea rozdali „na férovku“, jeden na jedného bez pomoci zvonku, víťaz by bol rýchlo jasný. ZVÍŤAZIL BY SEVER. Čo by ale potom nasledovalo, to by bolo pre vysokou životnou úrovňou /najmä vysokou úrovňou konzumu/ rozmaznaných Južanov na kolektívnu samovraždu. – Južania sa v priemere Severu dosť boja. Neboja sa ani tak jeho vojenskej prevahy. Boja sa skôr severokórejského príliš disciplinovaného až militarizovaného spôsobu života. Boja sa skromnosti a šetrnosti Severu. Boja sa horalskej obhrublosti, ba až krutosti Severanov. Preto Južania, chtiac-nechtiac znášajú potupu a príkoria od okupačnej armády USA. Preto juhokórejská elita používa USA podobne, ako slabší brat volajúci políciu na svojho silnejšieho brata-zurvalca.

Vnímanie Južnej Kórey cudzincom môže byť v dvoch citových tónoch-podľa toho, či Kóreu posudzujeme podľa veľkomiest Pusan a Soul, alebo podľa skúseností a dojmov z juhokórejského vidieka . Z jeho lesov, polí, archeologických nálezísk, či prímorských turistických rezortov na ostrove Čedžu.

Kórejské veľkomestá, to je vyspelá technika, hypermoderne riešená doprava, progresívne staviteľstvo, špičkové priemyselné technológie a celosvetovo konkurencieschopné juhokórejské produkty. Všetko je to high tech, všetko úžasne fajn. Ale všetko akosi kúsok, kúsoček za Japonskom. Kórejci sa preto znovu a znovu púšťajú za pasy so svojim ostrovným rivalom. – A znovu a znovu zažívajú pocity prehry a zaostalosti.- A k tomu ešte skúsenosť starých mám súčasných Kórejcov, slúžiacich Japoncom vo vojenských bordeloch. – Nič príjemné, nič pekné.

Kórejské technológie a kórejská produkcia, kórejské zahraničné investície-to je čosi, čo svet Kórejcom závidí. S výnimkou Japoncov; tí sa na kórejské snaženie iba usmievajú a tak ďalej prehlbujú u Kórejcov „japonský komplex“.

Ale veci sa dajú vnímať aj inak. Stačí odísť na kórejský vidiek, do hôr Seroaksan či na ostrov Čedžu a Kórejci sa hneď smelšie môžu pozrieť do očí „japončíkom“. Predovšetkým úžasné zemné mohyly pri Seole, Kjonggi,Kangwone a severokórejskom Kaesongu. Tieto mohyly v tvare oblých pyramíd či kužeľov sú hrobkami kórejských kráľov a šľachty dynastie Čoson: boli plné zlata, šperkov, slonoviny, vzácnych rukopisov a cenného textilu,-to je dačo, čo Japonci naozaj nemajú. A nemajú ani takú slobodnú, naozaj ešte akoby panenskú, nespútanú prírodu vo svojich národných parkoch. Nepoviazanú diaľnicami, železnicami, lanovkami do tej miery , ako v Japonsku. Je to paradox, lebo vysoká kórejská hustota zaľudnenia a ničivá občianska vojna v Kórey by svedčili skôr o opaku.

Nielen príroda, aj kórejské stavebné pamiatky veľmi utrpeli nielen v 2.sv.vojne, ale najmä v následnej občianskej vojne. Nezostalo ich veľa. A aj z toho mála ubudlo. Nedávno zhorela najstaršia kórejská drevená pamiatka-starobylá brána v Soule. Nuž, chudobnému aj z hrnca vykypí.

Pri našej návšteve Južnej Kórey sme loďou pristáli v Pusane. Pusan je moderné a upravené veľkomesto. Staré obchodné centrum však na náš vkus príliš smrdí rybami a nakladanou zeleninou a kapustou KIMČI. Na miestnej tržnici sme obdivovali všetky tie morské tvory, čo onedlho skončia na kórejských tanieroch len s veľkým sebazaprením. Šaty sme mali rybami a kimči napáchnuté azda aj týždeň po návrate do Bratislavy.

O poznanie voňavejší bol výlet do okolia národného parku Seroaksan a blízkych svätýň s drevenými pagodami, mostíkmi cez potôčiky a dravé riečky, veľa vodopádikov, jazierok s farebnými rybičkami a leknami, trstinou a divými kačičkami. Popri cestičkách trónia mohutné stromy a na drevených pestro natretých bránkach sú zavesené gongy a zvony.

Neuveriteľne sa to podobá na čosi, čo sme videli v japonskom Nikkó. Čo však bolo typicky kórejské, jedinečné,-to boli „oblé pyramídy“ – mohyly kráľov dynastie Čoson, ktoré sme videli v Kangwone. Bol to pre nás objav. Čosi také sa v Európe nenachádza.

Prírodnou lahôdkou bola pre nás návšteva vulkanického ostrova Čedžu. Prešli sme tento neveľký ostrov hore-dolu. Najviac nám ale v pamäti utkvel výstup na „Horu úsvitu“- Seongsan Ilchulbong“. Dodnes spomíname na celkom slušne ostrý a dlhý výstup na vrchol skalného okraja vulkanickej náhornej plošiny, odkiaľ je za jasného počasia úžasný výhľad na poriadny kus ostrova a na okolité more. My sme šťastie na výhľady až také veľké nemali. Tufové skaly pred nami sa prevaľovali v páperových vakúšoch hmiel a nízko letiacich bielych obláčikov. Cesta na vrchol nie je najľahšia, no poskytuje za každou serpentínou či skalnou bránou stále nové a nové potešenie z bohatej flóry a spevu vtákov.

Na niektorých skalných vežiach /pozostatkoch výbuchu podmorskej sopky spred 5 tisíc rokov/ rástli rôzne druhy krov a najmä borovice na nich „sedeli“ ako princovia na trónoch.

Turistický chodník po prechode cez skalný hrebeň ústi na náhornú plošinku, kde je znovu plno kvetov, hustej trávy, divých azaliek a balvančekov, obrastených machom a lišajníkmi. Cestou dolu k pobrežiu nás, spotených výstupom, ochladil studenší morský vietor, zahustený kvapkami smoklivého dažďa.

Pri pobreží sú morským príbojom a vetrom vymodelované jaskynky, neskutočne členité skalné útesy a obrie skalné vane s kadejakými klepetavými, okatými, pichľavými, chobotovými a chvostnatými morskými tvormi. Najdôležitejšou vecou je tu však chatka pre ženy-lovkyne morských ulitníkov, mäkkýšov, chobotníc ale aj perál.

Kórejskí labužníci uprednostňujú pred „produktami“ z morských fariem jedenie „podmorskej diviny“. Ručný lov plodov mora je na Čedžu výlučne ženskou záležitosťou. Ženy sa vrhajú do morských vĺn v silikónových kompletoch, no iba so šnorchelovými okuliarmi a trubicou, sieťkou na hrudi a ostrým nožom v ruke. Tradičné remeslo lovkýň malých morských živočíchov, chobotníc a perál sa v rodinách týchto žien dedí z matky na dcéru a ženy ho vydržia vykonávať až do veku starých mám. Na lov chodia občas dokonca aj 80-ročné ženy.

Čedžu je jediné kórejské územie, ležiace v subtropickom pásme. Je pre Juhokórejcov niečo ako Florida, kde si starci chodia vyhriať kĺby a mladí milenci schladiť svoje vášne. Je to však aj kórejský Las Vegas, kde si gemblérstvom postihnutí Kórejci /nie je ich málo/ chodia užívať svoje závislosti.

Kórejci tu radi trávia dlhšie, neraz aj mesačné a viacmesačné dovolenky. Ktovie, či kvôli prírode, kvôli vychýrenému čedžuskému medu, brusnicovej šťave alebo kvôli konzumácii prášku z pomletých kostí tunajších polodivých koní, – no vracajú sa vraj domov ako vymenení. Med, brusnicová šťava a prášok z konských kostí sú podľa tých Kórejcov, čo to vyskúšali, to najúčinnejšie afrodiziakum.

Na ostrove je viacero dediniek-skanzenov. Tak ako všade po ostrove aj v dedinkách, azda na každom dvore je mnoho sôch z tufu vytesaných sošiek usmievavých trpaslíkov. Tuf je tvárny materiál. Prasiatka na dvorčekoch majú z neho urobené válovčeky, hydina zase rôzne napájadlá.

Na záver ešte kórejský zlepšovák pre našich dedinčanov. Ak chcete informovať návštevníkov vášho domu o tom, kde práve ste, spravte si pred bráničkou do dvora dva malé stĺpiky /ak nemáte naporúdzi tuf, môžu byť aj z dreva/, do nich vydlabte dierky a do nich upevnite jednu, dve či tri či drevené žrde ako závory. Ak si dáte pred bránu nedáte žiadnu závoru, znamená to, že ste doma. Ak si dáte jednu-žrď = závoru, znamená to, že ste doma, ale niekde v pivnici, na povale, v šope alebo na záhumní. Ak si dáte dve závory, je to signál, že ste nakrátko kdesi odišli. A ak si dáte tri závory, oznamujete tým, že ste odcestovali na dlho, že ste sa odsťahovali alebo odišli na večnosť. -Gazdovia-začnite používať tento kórejský vynález aj na Slovensku. Návštevníkom vášho domu a zlodejom tým urobíte zaručene veľkú radosť.

Chcete navštíviť Kóreu ? Fajn, ale ak chcete mať pocit, že je niečím výnimočná, že to nie je len japonská druhá liga, nezúžte svoj pobyt iba na nakupovanie v Soule či Pusane. Choďte si pozrieť tie pyramídové resp. mohylové kórejské kráľovské hrobky. A vezmite svoju milú aj na ostrov Čedžu. Prášok z konských kostí nestojí až tak veľa.

/Autorom fotiek je autor textu/.