zemegula

Na ostrovoch v južných moriach žije veľa psov, výzorom podobných austrálskemu dingovi. Povedať o nich, že sú to túlavé psi, by bola urážka. Oni sa netúlajú. Oni žijú na slobode, voľne. Vypásajú sa na rybách, čo „po záruke“ rybári vyhodili. Občas ale aj na potkanoch, čo si sami ulovili. Najčastejšie však psi južných morí driemu, dumajú pod palmami svoje rajské dumky. Voľní ako vlci, ale oveľa blahobytnejší, zámožnejší.

Pod palmami je neraz tesno. Žijú tam totiž aj svine. Bohužiaľ už nie slobodne ale na reťazi, uviazanej o palmu ich majiteľa. Živia sa kokosovými orechmi, ktoré si dokážu za pomoci klov, papule a paprčiek otvoriť. Kopra a kokosové mlieko ich za pár mesiacov riadne vyprasí. A ke´d sú už riadne bachraté a príde ich deń, môžu sa z ich tučného mäsa začať vyprasovať ich majitelia.

Vďaka sviniam sa z Pacifičanov-pôvodne ľudožrútov, stali civilizovaní ľudia-svińožrúti. Stučnení do gigantických rozmerov vďaka prasačiemu mäsu a posedávaniu v autách či na motorkách /na malých ostrovoch sa veľa jazdiť nedá,- kupujú sa najmä kvôli prestížnemu posedávaniu v nich/. Zámožnejší Pacifičania môžu posedávať či polihovať aj v zakotvených jachtičkách. Chudobnejší sa uspokojujú s driemaním na starých gaučoch, vyhodených z domov na dvore. Nepolihujú však pasívne, ale pri televízoroch a displejoch počítačov, tabletov, smartfónov. Obrazovky týchto prístrojov sú pre nich kľúčovými dierkami, ktorými nazerajú do cudzích vzdialených svetov.

Neraz sú to pre nich dierky do pekla. Cez ne k nim prenikajú pachy neznámych pôžitkov a tajomných rozkoší. Prísľuby pekelných orgazmov fascinujú bývalých kanibalov, uhášajú v ich dušiach posledné uhlíky prírodnosti, berú im z tvárí gaugainovskú nevinnosť. Pacifické ostrovy dnes obývajú oveľa nebezpečnejší ľudia, než boli kedysi ľudožrúti. Dnes tu žijú konzumácki poloblázni, chronicky unudení, insuficientní povaľači. Cudzou civilizáciou zneuctené deti raja, z ktorého ktosi vyhnal Boha. V žochoch mohutných tiel, prepchatých popkornom, čipsami, zaliatych po okraj coca colou zostalo miesto iba pre dengľavú dušičku. Myseľ domorodca už dávno nelieta po stevensonovsky pomedzi palmy. Už iba lenivo pláva na chrbte po špinavej lagúne. Spolu s plastovými vreckami, fľaškami od saponátov a bandaskami od motorového oleja. Luník IX. v Pacifiku. Deti raja v prašnom prievane vanúcom cez rozbité okná v obývačke.

Je módou sezóny písať o klimatických zmenách a ich dôsledkoch na životné prostredie. Osobitne obľúbené je písanie o dôsledkoch globálneho otepľovania na stúpanie hladiny oceánov. Mimoriadne šokujúco pôsobia predovšetkým informácie o postupnom potápaní sa krajín v Pacifiku. Za najviac ohrozený sa považuje ostrov Tuvalu a mnohé ostrovy republiky Kiribati. Vyzerá to tak, že obe krajiny neodvratne zmiznú pod hladinou mora. Už dnes v nich v dôsledku rýchleho zasoľovania spodnej vody mizne vegetácia, klesajú úrody zeleniny a ovocia. Zanedlho zmiznú pod vodou komunikácie, domy…Ľudia z Tuvalu a Kiribati-ekologickí utečenci- budú nútení hľadať si iné domovy.

Ako na toto reagujú susedné, osobitne veľké a bohaté štáty ako USA, Japonsko, Austrália, Nový Zéland ? Najčastejšie sponzorujú nekonečný výskum, záľahu vedeckých expedícií, konferencií a publikácií. No a samozrejme sponzorujú šou a la Greta Tunbergová. – Prečo sa však nepustili do výstavby zádržných zariadení ? Prečo sa nezačali realizovať stavebné projekty ako v Holandsku, na východnom pobreží USA, v Japonsku, v Londýne, v Benátkach ?

Nuž v Pacifiku, bohužiaľ, nie je o čo stáť. Podľa geológov sa ohrozené ostrovy vynorili spod hladiny Pacifiku iba „nedávno“, v rámci poklesu morí počas dôb ľadových. Následne ich zmohutneniu pomohli podmorské vulkány a pomaly ale iste rastúce koraly. Proces vynárania a ponárania sa ostrovov sa v geologickej histórii Zeme zrejme už viackrát opakoval. Pacifický svet už párkrát prežil fázu vynárania a ponárania. Bohužiaľ, dnes majú Pacifičania smolu-narodili sa do fázy ponárania. Ďalšou ich smolou je, že obývajú zeme pomerne chudobné na minerály a poľnohospodárske plodiny. Śtátnym inštitúciám a privátnym korporáciám nestojí za to, aby sa stavali proti prírode.

USA a i. bohaté krajiny začínajú potichu „odpájať od prístrojov“ beznádejne ohrozené a beznádejne biedne ostrovy Pacifiku, ako by ležali na lôžkach v hospicoch. Nestavajú sa žiadne seriózne hrádze, žiadne bariéry, žiadne zariadenia na odčerpanie spodnej slanej vody. Opravujú sa iba dráhy na amerických vojenských letiskách a strategické spojnice medzi ostrovčekmi lagúnových náhrdelníkov. Ťažia sa posledné zvyšky guana na Kiribati, posledné tony fosfátov na Nauru. Nikde žiadne väčšie agropriemyselné investície, žiadne nové prístavy, žiadne nové turistické rezorty globálneho významu.

S jedinou výnimkou. Na Nauru využila Austrália baraky po odchode zahraničných robotníkov z utlmených fosfátových kombinátov a prerobila ich na zádržné tábory pre ilegálnych migrantov do Austrálie. Imigranti sú na tomto polozabudnutom ostrove nenápadnejší a ich osud je tu tak humánnejšie riadený…Cunami, cyklón, či iná náhoda prírody, ktorá je tu pravdepodobná a ktorá tento tábor skôr-neskôr navštívi a počty utečencov preriedi-to už bude iná vec. To nebude škvrna na svedomí bielej Austrálie. To bude vis maior. Vinníkmi nebudú vládcovia z Canberry, ale ten hlavný šéf na nebesiach. Ten, na ktorého sa dá tak lacno, tak beztrestne vyhovárať.

Hodiny Pacifiku tykajú. Stále je však úžasný. Stačí si nájsť miesto na pláži, v tieni pod palmou. Stačí kmeń zlomeného stromu. Stačí si nań sadnúť a byť šťastný. Lagúna, chládok, 30 stupńov v tieni, chladená minerálka. Ničnerobenie v tejto konštelácii sa dá vydržať. Po čase sa ale v slovenskom človeku začínajú aktivovať staré slovanské archetypy. – Začína rozmýšľať o domove. Akoby zaštrngali putá, ktorých sa ani po dlhom putovaní nezbavil. Putá, ktorými je každý nenomádsky usadlý človek pripútaný k domovu. Nech je akokoľvek daleko, nech je medzi ním a domovom hocikoľko kontinentov a oceánov.

Tropický vánok od úst odfukuje omamnú horúčavu. Zadriemeš. Sníva sa ti večer pri ohni na Podbanskom. Sníva sa ti o krajine, kde tvoje jestvovanie dáva presný zmysel, kde všetko má svoju prirodzenú príčinu a spravodlivý dôsledok. A kde je ešte aj vo väznici lepšie ako inde na slobode. Modlíš sa za všetkých, čo by tu chceli byť na úteku. Ćo by chceli trpieť v tropickom raji.-Nuž, naozaj platí, že sa nikto nesmie beztrestne prechádzať pod palmami. A niekto si ten špacír odskáče vopred, niekoho to ešte len čaká.

Keď cestovateľ zostarne, stane sa z neho pútnik. Prestáva byť dobrodruhom, čo svet poznáva v trysku, čo si cestu presekáva mačetou. Zrazu má dosť času na ozrejmovanie a usporadúvanie toho, čo videl a cítil. Učí sa trpezlivosti i fatalizmu. Odúča sa búreniu proti zbytočnostiam. Šetrí sily na skutočné zápasy. Zdokonaľuje sa v automatizmoch mäkkej ale tvrdohlavej diplomacie v džungli okolitého sveta.

Pre pútnika nie je návrat z nebezpečnej cesty šťastím, nie je ani hrdinstvom. Je to zákonitosť fungovania normálneho sveta. Pútnik sa vracia domov aj z tej najúžasnejšej krajiny, lebo sa v nej nenarodil, ba ani by sa v nej nechcel narodiť. Ponáhľa sa domov, aby nezomrel v cudzine.- Aby neriskoval, že sa prípadne reinkarnuje do tela nejakej kokosovej svine…

Pri dlhšom putovaní človek najprv počíta dni strávené mimo domu. Potom ráta dni, ktoré ešte bude mimo neho. Napokon, plávajúc v dravom prúde nových a nových zážitkov zabudne ´dalej rátať. Zabudne sa ´dalej tešiť ale aj obávať. Cesta už funguje samočinne, bez jeho kontrolného ruženca. Ubieha ako čas. -Až po deń návratu. Vtedy sa pútnik zrazu preberie a aktivizuje si software návratu. Z cudzej planéty začína zostup na Zem. Z letiska na letisko, z lietadla na lietadlo. Postupuje ich chodbičkami ako trénovaná laboratórna myš. A odrazu vystúpi z taxíka a stojí pred svojím domom. Otvorí bráničku a stojí na svojom dvore. Jeho pes oproti nemu krúti chvostom a ovoniava jeho čudne páchnúcu batožinu.

Pútnik zase už doputoval. Zase je na chvíľu DOMA.