zemegula

MUŽI V SUKNIACH

V čase, keď bola v tejto krajine pro-západná pani Su-Ti v domácom väzení a vo vláde sedeli proti-západní generáli, bolo u nás zvykom používať po vzore USA /ako inak/ starý neaktuálny názov „Barma“. Teraz sa to s tou „demokraciou“ trochu vylepšilo. Su-Ti už nie je väznená a zapojila sa do politického ringu-a ajhľa, lingvistický zázrak: aj Západ už tiež používa označenie „Mjanmar“. „Barmovanie“ je síce very british no nezodpovedá etnickým pomerom v krajine, v ktorej popri najväčšom etniku Barmanov žije množstvo iných národov a národností,-napríklad aj Západom podporovaných Karenov, Šanov a „morských Cigánov“ t.j. ilegálnych migrantov z Bangladéša.

Mjanmar /676 578 km2, 53,6 mil. obyvateľov/ je raj pre turistov, milujúcich historické pamiatky. Osobitne tých, čo obdivujú budhizmus, pagody a stúpy. Bagan, Mandalay ale i faktické hlavné mesto Rangún, -to je labyrint vzácnych a autentických skvostov minulosti. Turista sa môže uchodiť k smrti a aj tak si z nich dokáže pozrieť iba zlomok. Z pagody do pagody, od stúpy ku stúpe, od Budhu k Budhovi sa valia davy domácich i zahraničných návštevníkov.

Nám sa pri pobyte v Mjanmare najviac rátal Bagan. Mesto leží pri veľkej rieke Iravádí. Z tropickej vegetácie okolo jej brehov vyskakujú ako hríbiky stáročné stúpy v rôznych štádiách zruinovania resp. reštaurovania. Plochá krajina, kde oko dovidí samá stúpa. Kilometre a kilometre savany a medzi nimi rovnaký obraz: stúpy, stúpy, stúpy. Pomedzi ne sa hadia nespevnené cesty a po nich sa motkajú turisti na autách, motorkách, bicykloch, rikšiach, ale aj na volských povozoch. Na druhej strane rieky sa krajina mení. Na obzore vidieť dosť vysoké kopce a na nich -čo myslíte ? – No zase stúpy a prípadne stúpy s kláštormi, opičie chrámy a hadie pavilóny.

V jednej z baganských pagod sú na stene celkom zachovalé fresky. Sú na nich vyobrazení budhistickí mnísi a pri nich akýsi mohutnejší chlapíci s veľkými nosmi. Podľa nášho sprievodcu sú to Portugalci, ktorí sem prenikli z pobrežia. Ale môžu to byť aj iní Európania. Prosto, bieli európski nosáni. Takými sú pre Mjanmarčanov doposiaľ všetci belosi, vrátane nás, krásavcov zo Slovenska. Neskutočné.

K hlavnej večernej zábave návštevníkov Baganu patrí vyliezť na niektorú zo stúp a pozorovať odtiaľ západ slnka nad šírošírou za-stúpovanou krajinou. Aj my sme sa dali nalákať. Tiesnime sa na najvyššom stupni stúpy a s nami azda 50 ďalších záujemcov. Tlačíme sa jeden o druhého a pozorujeme slnko, klesajúce za obzor. Sledujeme jeho farbu a odlesk nad podvečernou krajinou. A odháňame pri tom dotieravých predavačov suvenírov. V istom momente je hra svetla a šera, hnedých stúp a zelene, z ktorej trčia ich ostré hroty skutočne nádherná.

Začína sa ruvačka o čo najlepšiu pozíciu na fotenie či nahrávanie videa. Ľudia s kamerami, telefónmi alebo tabletmi v rukách sa tlačia jeden pred druhého. Nadávajú si, ke´d niekto niekomu s rukou vojde do záberu. Zázrak, že nedochádza k bitke alebo k pádu slabších jedincov zo stúpy na zem. Veruže by to bol nepríjemný pád – z výšky 10-15 metrov, možno aj viac.

Ráno sme svedkami ďalšieho baganského hajlajtu – východu slnka. Turisti sa húfne prihlasujú na jeho pozorovanie z balónov. My sme skromnejší. Pozorujeme celé divadlo zo zeme. Slnko sa najprv váhavo prediera korunami stromov, no potom sa ľahúčko vyšvihne medzi kužele stúp. Odpichne sa od hrotov tých najvyšších z nich a letí hore, stále vyššie. Letí ako svetložltý jagavý balón medzi ostatnými pestrofarebnými modro-červeno-oranžovými pásikavými balónmi s turistami. Nevdojak človek pod slnečným balónom hľadá tiež dajaký kôš s výletníkmi.

V Mandalaj alebo Rangúne túto večernú a rannú slnečnú poéziu neuvidíte. Miliónové mestá produkujú smog, ktorý všetko posúva do sivého tónu farebného spektra. Budhistické svätyne však majú v oboch mestách tie najlepšie polohy, aby nad mestami dominovali. Do diaľav svietia zlatými kopulami alebo pestrofarebnými hrotmi či Budhovými „očami“. V interiéroch pagod nájdete všeličo. Napríklad aj obrazové dejiny Barmy. Na obraze, znázorňujúcom súčasnosť vidieť šéfa štátu, generála U Ne Vina ako triumfálne kynie davu. Takéto „náučné“ pagody sú určené školskej mládeži. Štát ich preto financuje. A keďže vláda dáva na ne peniaze, má asi pocit, že za investované peniaze má nárok na určitú formu zbožštenia.

V Rangúne sa dá navštíviť naozaj všeličo. My sme si o.i. vybrali aj Chrám bielych slonov. Sú to slony šťastia, pokiaľ žijú, je Mjanmarsko na tom dobre. Chrámoví sluhovia sa preto v štátnom záujme o ne vzorne starajú. Slony sa nazývajú bielymi, lebo sú trochu albinizované, belšie ako iné slony. Nepredstavujte si ich ale ako nejaké biele kone-lipicany. Ich beloba nevyráža dych, je len taká „akože“-no miestni ľudia si ju vážia. A tak to rešpektujeme.

Pri vstupe do hlavného rangúnskeho „Zlatého chrámu“ – Švedagonu,- /podobne ako v Mandalaj/ vás pri kúpe vstupenky zriadenci omotajú mjanmarskou bordovou mužskou sukňou. A prinútia vás vyzuť sa. A na hlavu dajú typicky mjanmarský klobúčik bez striešky. Takto omotaní v sukni potom cupitáte po rozsiahlom areáli. Chodíte z pagody do pagody, šuchcete sa uličkami po kamennej dlažbe, vyleštenej miliónmi bosých nôh, ktoré tu boli pred vami. Pozorujete stúpy presne stanovených veľkostí, tvarov a farieb. Na hrotoch hlavných chrámov sú tony zlata a úplne na špicoch aj mnoho rôznofarebných diamantov. Niektoré z nich sa zvláštne jagajú. Ich jas uvidíte iba z na to určených pozorovacích bodov, ktoré sú na chodníku zvýraznené značkami. S pagod sa šíri dym zo sviec, ar´´óma z kadidla, vonných tyčiniek, všelijakých tlejúcich suchých kvetov a korenín. Podchvíľou počuť zvončeky, zvonce, zvončiská, trúbky a trúby, príjemné i nepríjemne jačavé píšťaly. Všetky tieto svetlá, pachy, zvuky podnikajú frontálny útok na vaše zmyslové orgány a postupne paralyzujú vaše pocitové receptory a vnemy.

Rangún mimo posvätných chrámov, – to je rušné ázijské veľkomesto. To sú bulváre s autami, motocyklami, bicyklami, rikšami, vozíkmi ťahanými koníkmi i ľuďmi; to sú obchody plné ľudí a trhoviská, kde sa to všetko spolu riadne premiešava. Na pultoch trhovníčok sú kopy zeleniny, ovocia známeho i menej známeho, kurence a ryby v rôznych štádiách umretosti a posmrtného rozkladu. Mnohé z predavačiek majú líca zamazané bielym práškom. Jedni vravia, že kvôli poverčivosti, iní, že kvôli dobrému zdraviu a ďalší, že to majú preto, lebo to považujú za pekné. Nuž, pekné to rozhodne nie je. Ale na fotografovanie dosť inšpiratívne. Odfotil by si to azda aj slepý fotograf.

Rangún je veľké, naozaj veľké mesto. Ani sa veriť nechce, že práve naň udrel v minulosti plnou silou jeden z najničivejších ázijských cyklónov. Stopy po zásahu stále vidieť. Niektoré výškové budovy sú stále neopravené a neobývané. Rozsah poškodenosti hlavného mesta poslúžil vláde ku úvahám o výstavbe nového hlavného mesta Nay Pyi Taw-ďalej vo vnútrozemí. Tu by sa na menšom priestore sústredili všetky dôležité štátne inštitúcie, čo by bolo nielen efektívnejšie ale v čase nejakých protivládnych nepokojov aj ľahšie kontrolovateľné.

V rangúnskych výškových budovách málokto túži po najvyšších poschodiach. Je tam síce pekný výhľad a čistejší vzduch, no tieto pozitíva prevážia negatíva spojené s fungovaním elektrických, vodovodných a kanalizačných sietí. Na najvyšších poschodiach je elektrina a voda iba zriedka. S čerstvou i použitou vodou a odpadom treba pekne krásne peši po schodoch. Aj viackrát za deň.

Nám je hej. My nebývame v takomto vežiaku ale vo vládnom luxusnom hoteli. Presne v takom, aké v bedekroch turistom zo Západu neodporúčajú, pretože sú vo vlastníctve štátu. Návštevník zo „slobodného a demokratického“ sveta, by nemal platbou za takéto ubytovanie platiť, lebo tým vraj financuje „zlých protizápadných generálov“. Sedíme pri večeri v hotelovej reštaurácii – a čuduj sa svete, okolo nás samý Brit či Američan. A všetci veselo konzumujú a svoje ctihodné libry a doláre pchajú do vreciek „zločinných generálov“. No fúúúúúj.

Neďaleko nášho hotela, v strede Rangúnu je veľký park a v ňom pôvabné jazero.

Na druhej strane jazera je vila resp. palác bývalej disidentky Su Ti. Cez jazero pred mnohými rokmi plával k Su Ti na interview jeden americký novinár. Polícia ho chytila a zatvorila. Všetky médiá na Západe potom pekných pár týždňov nerobili nič iné, len vyzývali mjanmarských generálov na okamžité prepustenie „hrdinského novinára“. – Ke´d však v srdci Európy, na Slovensku, po zuby ozbrojené komando kukláčov prepadlo novinára Rostasa a odvlieklo ho pod samopalmi pred zrakmi jeho malých detí do väzenia, nikto na Západe po jeho prepustení nevolal. Prečo ?

Su Ti /celým menom Aung San Su Ti/ je miestna aristokratka, žiadna revolucionárka z ulice. Je to dcérenka z najlepšej rodiny. Jej otec Aung San, ktorého portrét je i na bankovkách bol ešte za koloniálnych čias Britmi vyškolený za dôstojníka. Po vypuknutí 2.sv.vojny však Britov zradil a pridal sa na stranu Japoncov, oslobodzujúcich vtedy Áziu od európskych kolonizátorov. Japonci obsadením území, ktoré vykorisťovali britskí, francúzski, holandskí a portugalskí kolonizátori podnietili neskoršie protikoloniálne národnooslobodzovacie hnutia. Zapálili v očiach Aziatov ohníčky slobody. Tak to bolo aj v Mjanmarsku.

Na konci vojny bolo jasné, že Japonci prehrajú. Preto sa Aung San vrátil na stranu Britov. S ich podporou začal proti Japoncom partizánsky odboj. Po vojne v partizánskom odboji pokračoval-no tentokrát zameral svoje ozbrojené oddiely proti Britom. Boje boli na oboch stranách veľmi neľútostné. A pozície Britov a vlastencov sa veľmi nemenili. Preto Aung San pristúpil na prímerie a ozbrojený boj zmenil na politický boj za samostatnosť Barmy. V tomto politickom boji sa napokon podarilo vyhlásiť v Barme samostatnosť. Lenže Mjanmarčanom formálna samostatnosť nestačila. Oni chceli skutočnú samostatnosť. Preto sa Barma chystala vystúpiť z Commonwealthu. – To už londýnskym džentlmenom pretiekla všetka trpezlivosť a zorganizovali puč pod vedením jedného svojho nohsleda-„premiéra predvojnovej kolinálnej správy. Otec Su Ti, predseda vlády Barmy -gen.Aung San bol spolu s takmer celou vládou zavraždený. /Tento deň ako „Deň martýrov“ je dnes v Mjanmarsku najväčším štátnym sviatkom/. Britom a Západu jeho smrť nepomohla. Naopak. Barma aj tak vystúpila z Commonwealthu a začala sa uberať doľava. Dnes je Mjanmarsko geopolitickým protivníkom USA, Veľkej Británie a NATO a zohráva dôležitú úlohu na geopolitickej šachovnici Číny a Ruska.

Vráťme sa však z histórie a z geopolitiky do dnešnej turistickej súčasnosti. Mjanmarsko je podľa nás jedna z najkrajších turistických rozprávok. Za nie príliš vysoké dolárové sumy si v tejto krajine môžete dožičiť takmer všetky mysliteľné duchovné a telesné rozkoše. My sme ich aspoň na jednu noc – na Štedrý večer ochutnali. Boli sme hosťami mjanmarskej vládnej agentúry a strávili sme tento večer a noc v bývalej rezidencii britského guvernéra, ktorá dnes slúži ako luxusný hotel pre VIP hostí. Večeru nám servírovali pri jazierku pod kvitnúcim kríkom so záplavou voňajúcich kvetov. Stôl bol na pedantne zostrihnutom trávniku. Záhradu osvetľovali decentné staromódne lampy. Ich svetlo sa odrážalo vo veľkom bazéne s tyrkysovou vodou. Servírovali nám asi 8 chodov. Spomíname si na zvláštnu polievku, langusty, kačacie pečienky, fantastické omáčky, stejky, sladké zemiaky, neskutočnú zmes zeleninových šalátov, rafinované sladkosti a zmrzlinu. Jedlo bolo servírované na starobylom čínskom porceláne, patriacom ešte do výbavy guvernéra. Všetky tieto dobroty sme zapíjali skvostným dezertným vínom – /z mjanmarského hrozna/ vyrobeným v Mjanmarsku. No a bomba na záver: celý čas nám pri stole staré vianočné melódie hralo sláčikové kvarteto Mjanmarskej filharmónie.

Na druhý deň sme sa z tohto raja sťahovali do „normálneho hotela“. No zážitok to bol aj tak úžasný. Trochu snobizmu patrí k životu.

A čo sa ešte dá zažiť a vidieť v Mjanmarsku ? Napríklad jazero Inle. Je svetoznáme svojimi plávajúcimi záhradami, vytvorenými v močaristej časti jazera nanosením vrstiev úrodnej hliny na plávajúce plásty hustej vegetácie.

Mjanmarskí rybári sa po jazere i pomedzi políčka pohybujú na člnoch. Člny ovládajú tak, že jednu nohu majú skrytú v člne a druhou viditeľnou si pridŕžajú veslo, ktorým sa odrážajú od plytkého dna jazera alebo veslujú vo vode. Vyzerajú pri tom ako jednonohí veslári.

Pre veľmi pokročilých cestovateľov sú v Mjanmarsku k dispozícii džungle a pomerne vysoké hory. Sprievodkyňa nám spomínala, že ich dva-trikrát do roka navštívi s vysokohorskými turistami zo Švajčiarska. Berie si vtedy na pomoc aj svojho manžela-geológa, ktorý to tam dobre pozná. Hľadá totiž v horách vzácne rubíny a iné drahé kamene. Maličké úlomky z rubínov nám sprievodkyňa darovala, keď sme sa s ňou lúčili na rangúnskom letisku. A pribalila na dôvažok aj sukňu pre mužov. Takú, akú sme mali v „Zlatom chráme“.

-Ozaj, úplne sme už zabudli, že ju máme v bratislavskom šatníku. Ak najbližšie pôjdeme na Hontiansku parádu do Hrušova, -medzi osukňovaných hontianskych chlapov, budeme si ju musieť obliecť. Len aby nás tam v nej napokon nevysmiali…

Autorom fotiek je autor textu