Založ si blog

Mongolsko

SMARTFÓNY NA KOŇOCH

Mongolsko bola donedávna extrémne riedko osídlená krajina. /Mongolsko má 1 564 000 km2 a 3,2 mil. obyvateľov, z toho tretina žije v hlavnom meste Ulanbátare/. Oficiálne sa to zdôvodňovalo veľkým predrevolučným podielom mužov-mníchov, ktorí sa do plodenia detí a do starostlivosti o ne nezapájali, lebo žili v budhistických kláštoroch. Polopravda. Ak by ženy chceli, postačil by jeden semenáč na 100 km2 stepi. Druhá časť pravdy tkvie v zložitosti prekonávania vzdialeností pri hľadaní si nevesty a tretia je jednoduchý fakt, že mužov kvôli ich pobytu na vzdialených pastvinách bolo v jurtách málo vidieť. Najdôležitejšie však asi bolo, že žena muža nepotrebovala iba ako semeno, ale najmä ako gazdu: na stavbu jurty, na starostlivosť o kone a dobytok, na zabezpečovanie zdrojov živobytia. A takýchto nádejných gazdov v stepi veľa nebolo.

V súčasnom modernom Mongolsku už problém s natalitou nie je. Najmä nie v takmer jeden a pol miliónovom Ulánbátare. Mongoli už vedia, ako na to. A ak nie, majú tam dosť sexšopov, kde si môžu kúpiť inštruktážne videokazety.

Mongolsko sa na miestach, kde je aspoň trochu vody, podobá ruskej Sibíri. Okolo takýchto miest sú hustejšie lesíky, svieže hájiky, pastviny, na ktorých sa tmavšie zelenie tráva. Popri riečkach sa vytrvalo ládujú pašou stáda dobytka, jakov, kôz, oviec a samozrejme predovšetkým KONÍ.

Mongolsko sa od skončenia čínsko-cisárskej prítomnosti v krajine, po víťazstve komunistu Suchbátara nad teokraciou výrazne zmenilo. A ešte viac sa zmenilo po páde komunizmu. Zlatý bičík zahraničných investícií poháňa biznis do ťažby nerastov, do výstavby moderných budov so skla a hliníka. Zahraniční investori vidia v Mongolsku pokračovanie rozprávkovej žily sibírskeho nerastného bohatstva. Blízke čínske, kórejské a japonské trhy a tamojší priemysel hladný po surovinách a energiách ponúkajú perspektívu zaujímavých odbytísk.

Západní „dobrácki“ investori tu investujú i do infraštruktúrnych projektov, ktoré nepotrebuje iba rastúci mongolský priemysel, ale najmä vojenskí stratégovia z V.Británie a USA, snívajúci dávny anglosaský geopolitický sen o dobytí Sibíri. Množia sa počty moderných letísk i kvalitných ciest, ktoré ich spájajú. Problémom je, že Mongolsko považujú za jednu zo svojich geopolitických priorít aj Rusi a Číňania. A tak ho Anglosasom nikdy nepustia. Ak tu v budúcnosti bude konflikt, tak skôr medzi Ruskom a Čínou…

Ulanbátar
Parlament-Chural /Kedysi Veľký ľudový chural na Suchbatarovom námestí/.

Mongolsko je najkrajšie v údolí riek pri Ulanbátare a v národnom parku Terelj. Krajina je kopcovitá, lesnatá, so zaujímavými skalnými útvarmi. Vyzerá nádherne, ako pod malofatranskými Rosutcami.

Ke´d leto prichádza /boli sme tam práve v takom čase/, všetko to tam vonia, kvitne, rozpuká. Sviežosť, farebnosť a aromatickosť flóry je neskutočná. Človek sa tam cíti ako v kláštornej záhradke s liečivými bylinkami. Nejeden návštevník tohto kraja si vtedy povzdychne: „škoda, že nie som bylinožravec…“

Jedna tretina Mongolov stále žije-aspoń cez pastiersku sezónu, v jurtách. A tie ozvláštňujú stepnú krajinu naozaj po džingischánsky.

Párkrát sme v nich prenocovali v Národnom parku Terelj. Samozrejme, neboli to bežné pastierske jurty a jurty postavené a vybavené špeciálne pre turistov. Naše jurty boli také štandardné, strednej kategórie. Boli v nich piecky na pevné palivo, elektrina, stoly a stoličky, skrine a pohodlné postele. WC a sprchy boli v osobitnej toaletnej jurte. V ďalších jurtách bol bar, reštaurácia a recepcia. Základ pre párdňový pobyt. Videli sme však aj luxusné jurty pre VIP návštevníkov. Boli klimatizované, s kúpeľňou, kde bola vaňa s vírivkou; mali chladničku s príručným barom, farebný televízor, presklené čelo s výhľadom a obývačku so sedačkou. Džingischán by závidel…

V turistických bázach je postarané aj o animáciu. Jadrom sú výlety na koňoch na pozoruhodné miesta v okolí. Pre každý turistický turnus sa organizuje veľká slávnosť, pozostávajúca z pretekov pastierov na koňoch, zo zápasníckeho turnaja a folklórneho vystúpenia spevákov a tanečníkov. Veľký záujem je o kurz a následnú súťaž medzi turistami v lukostreľbe.

Skôr než sa turista vymotá z Ulanbátaru, prechádza popri starších i novších panelových sídliskách. Pravda už zateplených, s plastovými oknami a doplnených o postmoderné hypermarkety a banky. Bedekre tvrdili, že Mongoli nebožtíkov nepochovávajú do zeme, ale dajú ich na vyvýšené miesto /špeciálne veže smrti/ naporcovaných mníchmi/ zožrať supom. Nie je to /už/ pravda. V mestách i na dedinách sme videli normálne cintoríny.

Najdôležitejšou turistickou zastávkou pre všetkých zahraničných hostí je obrovská socha Džingischána na koni. Je z antikórového plechu, na masívnom železobetónovom podstavci. V útrobách sochy a podstavca sú obchody so suvenírmi, WC, malé múzeum a projekčná sála, kde sa v angličtine premieta video o živote a diele veľkého vojvodcu. Výťahy a schodisko vás cez konské „nohy“ vyvedú na vyhliadkovú plošinu, ktorá je /už si to ale nepamätáme presne/ niekde na konci konského trupu. Je to urobené tak, aby nad vami čnela do oblohy iba majestátna Džingischánova hlava.- Tu sa robia selfíčka s Džingischánom !

Džingischán, ako je stvárnený na soche i vyobrazený v múzeu, vyzerá veľkolepo. Hustá hriva vlasov, bohatá brada a fúziská, urastená postava. – Jednoducho vyzerá úplne inak, než dnešní už aj dobre živení Mongoli, tobôž nejakí stredovekí podvýživení pastieri koní. Keď na to upozorníte miestneho sprievodcu, dostanete od neho konšpiračné vysvetlenie. Podľa neho bol Džingischán krížencom Vikinga a Mongolky. Prípadne zatúlaného iného Germána a Mongolky. Ak by sa to len trochu dalo, vymyslel by si sprievodca aj kríženca Mongolky a Američana-predka filmového Ramba…

Manažment Džingischánovho pamätníka postupne skupuje ľudské obydlia a pozemky so známkami súčasnej civilizácie a následne ich búra a zahladzuje po nich stopy. Cieľom je, aby sa plechový dobyvateľ sveta pozeral do takmer takej istej krajiny , aká bola v časoch ke´d on žil a panoval. Jediné, čo tu má zostať, je vstupná slávobrána, na ktorej sú primontované podobizne Džingischánových „generálov“ a ďalších významných postáv z jeho éry. Nezničiteľní však podľa nás zostanú podnikatelia-sokoliari, ponúkajúci turistom možnosť odfotiť sa na ruke s jedným a na hlave s druhým dravcom.

Džingischán je podľa niektorých historických zdrojov najväčším masovým vrahom a vojnovým zločincom v dejinách ľudstva. Nikto pred ním a nikto po ňom neskántril také percento v tej dobe žijúceho obyvateľstva Zeme, ako on. Jeho armáda zabíjala systematicky, nie z ideologických ale z biologických dôvodov. Ako keď mocný medvedí samec zabíja všetky malé medvieďatá, aby mu v budúcnosti nekonkurovali pri zháňaní potravy a uspokojovaní sexuálneho apetítu. Cieľom vražedných expedícií bolo, aby sa Mongoli nemuseli deliť o zdroje potravín a vody na Zemi s inými ľuďmi. Otrokov nomádski Mongoli príliš nepotrebovali. Svoju budúcnosť videli vo vyhubení všetkých ľudí okrem Mongolov. Vtedy by obrovské pastviny Euro-ázie a Afriky patrili len im a ich stádam.

Osobnosť Džingischána sa v časoch socialistického Mongolska posudzovala historicko-materialisticky a dialekticky. Teda „tak i tak“. Dnes „slobodní Mongoli“ urobili z Džingischána modlu. Spojili v ňom uctievanie Budhu i Lenina. Dnešní mongolskí historici vymysleli teóriu, že Džingischán bol prvý „globalizátor“ svetového obchodu. Viedol vojny s dobrým úmyslom zabezpečiť slobodnú celosvetovú obchodnú výmenu medzi Východom a Západom. Chcel „vyčistiť“ Hodvábnu cestu z Číny do Indie, Arábie a Európy od zbojníkov a príživníkov. Prosto, bol to slobodomyseľný bojovník proti svetovému bezpráviu, za fair trade a za spoluprácu národov. Trasy Hodvábnej cesty čistil tak, že tam po jeho kampaniach neboli nielen zbojníci a príživníci, ale ani obchodníci a vlastne vôbec nikto. Za Džingischánom zostávali ľudoprázdne kraje. Zostali prázdne mestá a dediny, ktoré pomaly zarastali trávou a menili sa na pastviny. Džingischán bol vraj síce tvrdý ale spravodlivý a férový. Dôkaz ? – Pred dobytím určitého mesta či hradu navrhol posádke bezpodmienečnú a úplnú kapituláciu, platenie poplatkov Džingischánovi a začlenenie bojovníkov obliehaného mesta či hradu do jeho vojska. Ak to obliehaní ľudia prijali, stali s novými Džingischánovými bojovníkmi. Ak nie, Džingischán mesto resp. hrad dobyl a všetkých ľudí v ňom bez milosti a bez výnimky povraždil. Najznámejším historickým príkladom je Bagdad. Ten sa odmietol vzdať. Bojoval, no prehral. A Džingischánovi vojaci následne za noc a deň povraždili /zväčša mečmi a sekerami/ údajne až dva milióny obyvateľov Bagdadu. – Museli mať po tom vraždení riadnu svalovicu.

V Džingischánovom vojsku boli podľa mongolských historikov etnickí Mongoli síce malou etnickou menšinou no ovládali všetky veliteľské a mocenské posty a tvorili jadro vojvodcovej družiny. Masa Džingischánových bojovníkov, -to boli ľudkovia z rôznych národov, čo sa zo strachu pred smrťou pridali na chánovu stranu. Vojenská technika dobývania miest a hradísk, ženijné zariadenia na brodenie riek, kameňomety, šípomety, ohňomety, asfaltomety, výbušné bomby a primitívne strelné zbrane, brnenie, účinné sečné a režné zbrane…to všetko boli vynálezy z Číny. Mongoli sa ich zmocnili dobytím Číny. Jednotlivé dobyvačné prúdy boli etnicky dosť homogénne, podľa toho, kde ich Džingischán naverboval. Do našich končín napríklad vtrhli Tatári, bojujúci na strane Džingischána. Preto sme sa Mongolov báť nemuseli. Báli sme sa „iba“ Tatárov.

Dnešné amerikanizujúce sa Mongolsko Džingischána obdivuje. Je to pre nich ktosi ako Rambo. Zaujímavé je, že aj dobyvačné národy súčasnosti považujú Džingischána za pozoruhodného a inšpiratívneho vodcu.

V Ulanbátare je však aj iný pamätník. Pripomína nám, že po boku Červenej armády bojovali proti Japoncom ale aj Nemcom tiež oddiely Mongolskej ľudovej armády. Tento pamätník nie je z plechu. Je z kameňa a betónu – a ten, hoci sa už 30 rokov neopravoval, zubu času statočne odoláva.

Po páde „komunizmu“ zostali Mongoli v akomsi ideologickom vákuu. Pred Suchbátarom tu vládol /pod patronátom čínskych cisárov/ najvyšší duchovný láma mongolských lamaistov. Sídlil v skromnej nízkopodlažnej budove, kde mu Číňania a ich západní tútori poskytli zopár hračiek súvekej civilizácie /telefón, auto, sprchu…/. Láma ich neveľmi používal. Boli to pre neho podobné absurdné rekvizity, ako u jeho tibetského kolegu-dalajlámu.

Keď po 1.sv.vojne vyhrali komunisti, posledného lámu- de facto kráľa-nechali múdro asi ešte tri roky „spoluvládnuť“. Lebo kontinuita je fajn…Potom však láma „čosi zjedol“ a umrel a komunisti mohli naplno uchopiť moc. Zlikvidovali tisíce mníchov, lebo /sem tam aj naozaj/ spolupracovali tajne s japonskými imperialistami alebo čankajškovcami. Budhistickú lamaistickú cirkev vyhladili v Mongolsku kvalitne. Tak, že pokusy o jej oživenie v „slobodných podmienkach“ sa neveľmi daria. Kláštory sa síce obnovujú, no o poslanie mnícha je minimálny záujem a do svätýň chodia prevažne zahraniční turisti. Tu pod vplyvom magickej atmosféry vôní, tvarov a farieb upadajú americké turistky v menopauze s obľubou do tranzu, ak už nie priamo do nirvány. Boli sme očitými svedkami dvoch takýchto klinicky zaujímavých prípadov.

Mongoli po páde marxistického ateizmu neskĺzli späť do budhizmu, ale kamsi ešte hlbšie v čase. Oživili v sebe starý šamanizmus. Duchárstvo. Neúnavne oväzujú každý stromček vo svojom dosahu všelijakými mašličkami. Skĺzli do manierizmu posvätných pohybov. Vrátili sa do čias totálnej poverčivosti. Moderný Mongol so smartfónom v ruke neobíde stôl hocijak, ale len TAK. Nevezme si pokrm do ruky hocijako, ale len TAKTO. Nedá vám do daru toto, ale iba TAMTO. Povery a čary v krajine stepného internetu sú antropologicky veľmi pozoruhodné.

Raz sme sa zastavili pri pastierovi koní. Odložil si do jurty smartfón a išiel nám ukázať, ako sa dojí kobyla. Nebolo to jednoduché. Kobyly nie sú sprosté kravy. Nedajú sa podojiť len tak. Bolo treba priviesť žriebätko, ktoré samoprvé začalo cuckať škurátiky, – „odštupľovalo“ ich a až potom mohol pastier kobylu vydojiť do šechtára. Mimochodom, dosť malý pôdoj na tak veľké zviera.

Mongoli majú ešte dve veci, či stoja za zmienku. Jednou z nich je tajomné nálezisko vzácnych polymetalických hornín ne´daleko čínskych hraníc, zvané Oji Tolgoj. Toto nálezisko je rodiskom ich snov o veľkom a bohatom Mongolsku, o akejsi stepnej Amerike. Nálezisko však zatiaľ produkuje skôr otázniky ako cenné devízy. Pokles cien niektorých kovov návratnosť nakúpených technológií nezabezpečuje. Sen o mongolskej Amerike sa odkladá.

V Národnom múzeu sme videli rozsiahlu zbierku kostrových pozostatkov dinosaurov. Keď sme nad ňou ochkali, sprievodcovia iba mávli rukou. Vraj je to nič oproti tomu, čo v Mongolsku našli tesne pred 1.sv.vojnou americkí paleontológovia. Po prvých bádateľoch spoza oceánu následne prišla do Mongolska na nákladných autách veľká americká expedícia. Kostry dinosaurov znovu preskúmala, pofotila – a naložila na autá a odviezla do najbližšieho čínskeho prístavu a odtiaľ loďou do USA. Hľa, ako vznikla povestná americká najväčšia zbierka kostier dinosaurov na svete…Neveríte ? Na youtube nájdete zábery z nemého filmu, ktorý v Mongolsku vtedy Američania nakrútili. Bol to údajne prvý /hoci nemý/ prírodopisný film na svete.

Mongolom však z čias dinosaurov predsa len čosi zostalo. V hlbinách mongolskej zeme údajne dodnes žije súčasník dinosaurov – tajomný obrovský červ OLGOJ CHORCHOJ. Mongoli o ňom všeličo vedia, ale z poverčivosti radšej veľa nepovedia. Ke´d sa naňho opýtate, zatvária sa, že otázku nepočuli.- Ako v kláštore vychovaná panna pri sexuálnej ponuke krčmového grobiana.

V časoch, keď komunisti prechodne poslali šamanov do ilegality, podnikli mongolskí a sovietski vedci niekoľko expedícií, ktoré mali potvrdiť alebo vyvrátiť správy o veľkom a nebezpečnom červovi Olgojovi Chorchojovi. Výsledkom takýchto expedícií bolo len zopár nejasných a mnohoznačných fotografií. Existujú aj vedecké reporty o stretnutí o stretnutí s červom. No nie sú žiadne vecné, hmatateľné dôkazy,-iba svedectvá ľudí. Registrovali sa aj náhle úmrtia vedcov, ktorí sa expedície zúčastnili a kontakt s červom hlásili. Prevládlo presvedčenie, že červ naozaj existuje. Je asi meter dlhý, dosť hrubý a žije hlboko pod zemou. Je to akási gigantická dážďovka. Na svetlo vychádza zriedka, vyhýba sa kontaktom s nami, nad zemou žijúcimi tvormi. Ak už ku nejakému kontaktu aj tak dôjde, potom kontaktované osoby červ neľútostne likviduje. Robí to na diaľku,-no nevie sa ako. Jedni vravia, že vylučuje vražednú chemickú látku, iní zase, že z neho sála smrteľné tepelné žiarenie, ďalší uvádzajú náhly a silný elektrický alebo radiačný výboj. Čosi také, ako je schopná vyvinúť morská raja. Isté je, že obete červa umierajú náhle a nekrvavo. Ktovie, ako to je. Mongolsko je veľké a nepreskúmané. Vývoj sa tu možno trochu zakľukatil. A dávnu kataklizmu, ktorá vyhubila dinosaurov, v podzemí šírej Mongólie predsa len čosi prežilo.

Keby dnešní Mongoli neboli až takí poverčiví a sústredili sa radšej na Olgoja Chorchoja než na opičenie sa po americkom konzumizme, boli by sme aj v prípade tohto červa múdrejší. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Takto budú mať naši potomkovia tajomnú záhadu, čakajúcu na vyriešenie. Ich svet nebude až taký technicky jednotvárny a nudný. Zdedia po nás nádhernú mágiu Olgoja Chorchoja. Paráda.

/Autorom fotiek je autor textu/.

Prečo by sme nikdy nemohli žiť s Čechmi dobrovoľne v jednom spoločnom štáte

26.09.2022

Je to jednoduché. Sme hodnotovo niekde úplne inde než Česi. Pozor – nie Moravania – ale Česi ! Sme etnogeneticky a duchovne dva úplne odlišné národy,- aj keš s príbuznými jazykmi. Svedčia o tom aj výsledky posledných doplňovacích a komunálnych volieb, ktoré sa včera v ČR bilancovali. Voľby ukázali, že české myslenie je poplatné až otrockej servilnosti voči [...]

Novinári zabudli na miliónové demonštrácie proti vojne vo Vietname v USA v 60-70-tych rokoch ?

24.09.2022

Naše servilné novinárske uchá po vyhlásení čiastočnej mobilizácie záložníkov v RF neustále krútia čosi o všelijakých protestoch a vyhýbaní sa tejto povinnosti zo strany mobilizovaných Rusov. Podľa správ z našich médií to teraz v Rusku vyzerá na riadnu kovbojku. Ako vyzerá masové proti-mobilizačné a protivojnové hnutie, to si však my starší pamätáme z čias [...]

Čudáci s košíkmi zaplavili zase Cestu slobody- hľadajú ľadové dubáky…

24.09.2022

Dnes v noci bolo na Podbanskom mínus 5 stupňov. V prízemnej vrstve lesa všetko skamenelo, zamrzlo. Napriek tomu sa „firemné“ autá s bratislavskými značkami od včera roja na ceste L.Hrádok – Podbanské-Š.Pleso. A dnes ráno hríbari z Dolniakov s obrovskými košmi brázdia lesy, ktoré sa už venujú ruji, zimnému zhonu sojok a veveričiek pri zháňaní [...]

Jevgenij Prigožin / Vladimir Putin /

"Putinov kuchár" Prigožin priznal, že založil Vagnerovu skupinu

26.09.2022 10:45

Ruský oligarcha spresnil, že Vagnerovu skupinu založil v roku 2014 s cieľom vyslať bojovníkov do východoukrajinského regiónu Donbas.

náboje, zbraň, poprava

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo deväť ľudí

26.09.2022 10:44

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo v pondelok ráno najmenej deväť ľudí a ďalších 20 bolo zranených.

ran 7157

Polícia bude mať nové hybridné vozidlá za takmer 40 miliónov

26.09.2022 10:16

Ministerstvo vnútra chce získať nových 760 nízko-emisných vozidiel pre Policajný zbor za necelých 40 miliónov eur s DPH. Financované budú z plánu obnovy.

Koronavírus / Covid / Ochranný oblek /

Za nedeľu pribudlo 78 prípadov nákazy koronavírusom a dve obete

26.09.2022 10:12

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 443 pacientov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 379
Celková čítanosť: 958403x
Priemerná čítanosť článkov: 2529x

Autor blogu

Kategórie