zemegula

ORIENT NA PLNÉ GULE

Boh sa zmýlil, keď túto krajinu umiestnil na okraj púšte. Púšť jej nepasuje-a ak tak potom iba ako kontrapunkt ku horám, hustým palmovým hájom a roklinám, v ktorých zurčia horské potoky a v prírodných kamenných bazénoch sa nad hladinou vody šachorí papyrus.

Človek môže trekovať v roklinách aj hodiny a nikde žiadna púšť. Podchvíľou ho zato chodník prinúti brodiť sa cez osviežujúcu vodu bystriny.

Ak si návštevník vyberie túru popri pobreží, musí obchádzať obrovské jamy plné vody,-prepadliská s takmer kruhovým profilom. Toto sú v pravom slova zmysle „morské oká“. Na ich spodku, pod prepadnutým štrkovým nánosom sa modravie morská alebo mierne brakická voda.

Každá takáto jama má najmä na víkend svojich dočasných vlastníkov. Sú to početné ománske famílie, ktoré si pri nich rozkladajú svoje šiatre, campingové stoly a stoličky a prenosné grily. Za veselého džavotu detí sa tu o stošesť bárbekuje, griluje, piknikuje.

Znalci Ománu vedia, že je to asi jediná krajina Zálivu a Arabského polostrova, kde sa na končiaroch takmer trojtisícoviek belie prirodzený sneh a kde sa dá pestovať celkom slušný skialpinizmus. Vysokohorskí turisti sa môžu ráno prebudiť a zistia, že okolo nich je takých 5-10 čísiel pravého nefalšovaného arabského snehu. Ke´d sa sneh začne topiť, stekajú z hôr do roklín početné dravé bystriny a vytvárajú za pomoci skál pôvabné vodopády. Niektoré potoky však nemajú pôvod v snehu ale v geotermálnych prameňoch, ktorými je Omán solídne obdarený. Minerálne vody stekajú z roklín do dolín, cestou chladnú a dolu v dedinách sa už môžu disciplinovane zaradiť do desiatok zavlažovacích kanálov a kanálikov. Kanáliky sú stáročiami zdokonalené tak, aby ani kvapka životodarnej tekutiny nevyšla nazmar a aby každý roľník mal z nej úžitok. Dômyselná spleť kanálikov nijaké políčko neobíde, na nikoho nezabudne. Ďatlové palmy, banánovníky, granátovníky a citrusy veru neumierajú v Ománe od smädu.

Vodné toky s osviežujúcou vodou z hôr vedú nielen do roľníckych usadlostí ale aj do starodávnych opevnených hradov a hradísk. Napríklad Khasab a Nakhal, ktoré sme osobne navštívili. Pravda, aby potoky hradby prekonali, musia na chvíľu pod zem, do tunelov. Po chvíli sa voda z nich objaví v kanáloch na nádvoriach, v átriách, dokonca tečie cez interiéry hradných budov. Riava v hradných sieňach osvieži vzduch, v kuchyniach poskytne vodu na varenie a pranie, dokonca na umývanie a kúpanie. A čo sa v hradoch nespotrebuje, to potom vyteká do potokov, smerujúcich k moru. No aj na túto vodu čaká množstvo ďalších konzumentov: detí, ktoré sa radi čliapu v malých bazénoch, žien, ktoré tu chcú vypláchať bielizeň, vtákov, hmyzu, motýľov a komárov…

Hlavné mesto Ománu, krajiny ktorá je svieža a voňavá sa nemôže nevolať po nejakom aromatickom kvete, plodine či korení. Volá sa po anglicky MUSCAT. Turisti zo Západu to vyslovujú ako „maskat“. My však dávame prednosť primeranejšiemu vyjadreniu „muškát“. Keď do tohto šarmantného orientálneho mesta prichádzate po mori, jedna z prvých budov, ktorá vám padne do oka je veža akoby vystrihnutá z románu Julesa Vernea o tajomnom kapitánovi Nemovi, využívajúcom rozličné inde neznáme technické vynálezy. Veža sa podobá na kozmickú loď resp. na družicu, ktorá na nej pristála. Pôsobí ohromujúco VESMÍRNE. Ktovie, či pred časom neslúžil Muscat ako tajuplné kotvisko pre ponorku kapitána Nema.

Čaro Ománu následne podčiarkne príjemná pobrežná promenáda – corniche. Na jednej strane more, na druhej množstvo v starobylých budovách uhniezdených obchodíkov, čajovní, kaviarní a reštaurácií. Je tu aj útulná mešita, žiadna megalomanská kreatúra.

Jedna z bočných uličiek vás privedie ku súku, k orientálnemu trhovisku, ktoré samozrejme ani v Muscate nemôže chýbať.

No a chýbať nemôže, najmä na fotoalbumoch z dovolenky, grandiózny palác ománskeho vládcu. Budovy paláca nie sú zbytočne nebotyčné. Majú primeranú výšku, sú dostatočne dominantné ale nevtierajú sa svojou prvoplánovou ohromnosťou. Budovy a chodníky medzi nimi sú až laboratórne čisté. Kvetinové záhony sú vzorne ošetrené a zavlažené. Všetko ako má byť.

Omán sa v minulosti považoval za severný výbežok Arabie Felix, šťastnej Arábie, tvorenej predovšetkým Jemenom. Zdrojom šťastia tu ale asi nebola známa jemenská ľahká droga – kat, ale voda, zeleň a rozličné vzácne koreniny, ktoré sa v Ománe vďaka vode pestujú. Omán sa s Jemenom delil o Hadramauth, kraj myrhy a kadidla. Dnes je v tejto časti Ománu zdrojom prijmov prístav s krásnym menom „Šalalah“. Kotvia v ňom veľké výletné lode a v okolí je množstvo luxusných plážových rezortov.

Na juhu je pobrežie Ománu ploché a piesčité. Na severe je skalnaté, členité, s množstvom útesov a úzkych zálivov.

Najlepšie si ho vychutnáte z drevenej lode, ležiac na palube na množstve kobercov a vankúšov ako „alipaša“. Pri pobyte v Ománe sme sa dali nahovoriť na výletnú plavbu okolo pobrežia. Hoveli sme si na „díváne“, popíjali čaj a ochutnávali rozličné sladkosti a bolo nám fajn.

No a keďže sme nevedeli, čo od dobroty, prijali sme od posádky drevenej lode ponuku na zaplávanie si v mori. Loď zakotvila neďaleko zrúcanín starej britskej telegrafnej stanice, zabezpečujúcej kedysi dávno spojenie z Indie až do Londýna.

Ponorili sme sa do tmavých morských vĺn a urobili pár sto metrov okolo lode sem a tam. Po chvíli sme si všimli, že sa nám loď akosi vzďaľuje, -hoci k nej kraulujeme, ako len vládzeme. Voda sa nám javila stále ťažšia a ťažšia, olejová až olovnatá, akoby bola nasýtená zhnitým lístím. Takúto na plávanie ťažkú vodu si pamätáme zo štiavnických tajchov. Príčinou toho, že sa k lodi plávaním nepribližujeme však nebola ťažká voda ale silné prúdy, ktoré nás od lode tlačili ďalej a kvôli ktorým loď-hoci zakotvená, nám pred nosom v polkruhoch utekala. No mali sme veru čo robiť, aby sme sa napokon chytili spásonosného mostíka a zábradlia.

Zvyšok plavby už nebol taký dramatický. Pozorovali a fotili sme si delfíny a susednú loď, na ktorej bolo zo tridsať mladých Ománčaniek v školských resp. gymnaziálnych rovnošatách.

Nevedno, či meno tureckej dynastie „Otoman“ nepochádza náhodou zo spojenia „od Oman“-u. Lebo mnohé, čím Otomani uchvacovali stredovekú vtedy ešte dosť barbarskú Európu, sa akoby naučili tu, v šarmantnom Ománe, v jeho hradoch, mestách a súkoch, v šťavnatých hájoch a na poliach pod Ománskymi horami.

Omán / 309 500 km2, 4,8 mil.obyvateľov/ nikdy neoplýval nadmernými zdrojmi ropy. Nesmrdelo to tu petrodolármi ako v Emirátoch, Katare, Bahrajne či Saudskej Arábii- a tak, našťastie pre ľudstvo, to tu viac-menej zostalo tak, ako to ešte Alláh stvoril. V autentickej podobe Orientu „na plné gule“.

/Autorom fotiek je autor textu/.