zemegula

STARŠÍ AKO INDIA

Žiadni začadení a natlstlí Indkovia. Pakistanci sú urastení, šľachovití a vysokí Indoeurópania. Pakistanec je luxusná verzia Inda z Uttarpradéša alebo Rádžastánu. Pakistanci sú fešáci. No a pakistanské ženy sú takým veľkým pokušením dokonca aj pre Allaha,- že sa musia zahaľovať a nenavádzali ho na hriešne myšlienky.

Pakistanci majú vo svojej krajine v podstate tie isté lákadlá ako Indovia v Indii. Ibaže v akomsi menšom ale možno krajšom, presnejšom vydaní. Priznávame, že Pakistanci nemajú bombastický Bombaj ba ani miernučko gýčový Tádž Mahál. Faktom je, že Karáčí prekonáva Bombaj azda iba v počte teroristických útokov.

No pokiaľ ide o archeologické náleziská a pamiatky na minulosť, Pakistanci Indov nálezmi z obdobia Harapskej kultúry hravo prekonávajú aspoň o dve-tri tisícročia. Väčšina archeologických lokalít je na rozsiahlych pláňach, ktoré zo štrkových nánosov vytvorila rieka Indus.

Boli sme na jednej z nich- v lokalite svetového kultúrneho dedičstva UNESCO – v starovekom meste MOHENDŽO DARO /=Pahorok mŕtvych/. Videli sme pozostatky starovekého mesta, ťahajúce sa až po obzor. Pôdorys mesta mal po obvode vyše 5 kilometrov a ani čo by ho navrhoval moderný urbanista, využívajúci efektívnu a prehľadnú pravouhlosť hlavných ulíc a primeranú hustotu uličiek. Budovy boli postavené z pálenej tehly. Mesto malo sofistikovaný systém prívodu čerstvej vody a odtekania odpadov a množstvo verejných i privátnych kúpeľov. Domy bežných občanov mali okolo 90 m2, boli dvoj-trojposchodové. Mali okrem kúpeľne aj splachovacie WC, chladiacu jamu na potraviny, príp.studňu. Domy mali átriá, kde sa varilo a ustajňoval na noc dobytok. Mohendžo-daro malo i svoju mestskú citadelu. A pretože bolo pri veľtoku Induse, malo aj bezpečnostné hrádze a hradby pred nepriateľom. Milióny črepín, nielen z amfor, hrncov a džbánov ale aj keramických figúrok ľudí a zvierat, pečatidiel /s čímsi ako písmenami harappskej abecedy/ tanierov, hrnčekov a tanierikov ukazujú, že obyvatelia mesta jedli z tanierov, nie z dlaní ako nejakí divosi. I na tomto tisíce rokov starom príklade vidieť, že už aj ľudia v staroveku, keď mali finančné, materiálne a ľudské zdroje, dokázali si zabezpečiť relatívne komfortný a bezpečný život v relatívne civilizovanom veľkomestskom prostredí.

Harapovia sa živili poľnohospodárstvom s využívaním zavlažovania. Pestovali pšenicu a jačmeň /ryžu menej/ a bavlník. Textílie z bavlny tvorili potom i hlavný vývozný artikel /hlavne do Mezopotámie/. Orali dreveným pluhom. Z kovov využívali meď a odlievali bronz. Chovali ovce, kozy, dobytok,prasce a hydinu.

O pôvode Harapov sa viedli diskusie. Dnes už jednoznačne prevláda názor, že Harapovia neboli Drávidi -prví /tmaví/ obyvatelia Indie- ale svetlí Indoeurópania. Prišli sem pred 7 000 rokmi ako predvoj hlavných vĺn Indoeurópanov, migrujúcich do Severnej Indie pred 4-5 tisíc rokmi. Bohužiaľ, boli to práve Indoeurópania druhej vlny, ktorí Harapov z prvej indoeurópskej vlny buď násilne vykántrili alebo asimilovali. Zvyšok dokonali periodické povodne.

Mestá v dolnom toku rieky Indus aspoň letmo naznačujú, čo by sa pri dôkladnejšom prieskume štrkových plání dalo nájsť, aké pamiatky na civilizáciu fungujúcu súbežne s civilizáciou v Mezopotámii by sa tu dali vyhrabať. Počet miest tzv. „HARAPSKEJ“ kultúry /opakujeme, asi 7000 tisíc rokov starej/ sa odhaduje na vyše 1000. Z nich sa ako tak preskúmalo iba okolo 100. Iba päť z nich je turisticky prístupných: Harappa, Dholavira, Ganeriwala, Rakhigarghi a spomenuté Mohendžo-daro /provincia Sindh/. Obrovskou výhodou vykopávok v Pakistane je ľudoprázdnosť expozícií. Príčinou je, že sú vo svetovej verejnosti takmer neznáme a umožňujú záujemcom pozerať si, čo ich zaujíma vo vlastnom časovom režime a bez obťažujúcich húfov turistov. – Priznávame, ľudoprázdnosť archeologických nálezísk spôsobuje, že sa sem-tam niečo dostane aj do vrecka nohavíc. /-Maličkosti, naozaj iba na pamiatku/…

Nedajme sa zmiasť dnešnou silne moslimskou súčasnosťou Pakistanu. Krajina dnešného Pakistanu bola už dávno, dávno pred príchodom islamu krajinou vysokej kultúry a kultivovanosti. Kráľovstvá, ktoré tu boli, mali premyslenú formu vlády, skvelú architektúru, vedu a umenie. Zážitkom ako hrom je napríklad návšteva starých cintorínov. Nájdete na nich tisíc rokov staré náhrobky z trvanlivého špeciálne vypaľovaného keramického materiálu. Vyobrazenia na náhrobných tabuliach a náhrobných doskách sú urobené s filigránskym majstrovstvom, takmer ako keby boli vytvorené z porcelánu.

Monoteizmus moslimských Pakistancov je asi jedna z príčin toho, že aj súčasná pakistanská spoločnosť je solídne organizovaná a efektívne centralizovaná. Pakistanci sú oveľa disciplinovanejší ako Indovia. /Ešte aj na vojenských prehliadkach presnejšie, jednotnejšie a krajšie pochodujú…/. Vidieť, že v Pakistane vládne iba jeden boh a nie v každom regióne a „rezorte“ iný, ako je to v Indii. Jeden vládca tu bol za Mogulov, jeden za Britov a jeden bol aj Parvíz Mušaraf a jeho súčasný nasledovník. Či už v generálskej uniforme alebo v žakete.

Pakistanci žijú na západ od Indie, sú bližšie k Arábii i Európe. Nielen geograficky ale aj duchovne. Asi aj preto boli adaptabilnejší na nové formy myslenia a správania, prichádzajúce práve zo Západu. Rýchlo prijali islam, neskôr boli otvorenejší k požiadavkám britských kolonizátorov na vládu poriadku a práva. V čase, keď boli Pakistan a India súčasťou jednotnej koloniálnej Indie, považovali Indovia Pakistancov za akýchsi „anglo-hujerov“, za štréberov. Nebola to však štréberská servilita. Bol to logický dôsledok špecifického politicko-religiózneho vývoja Pakistancov. Bola to ich stáročná skúsenosť s disciplinovanosťou v centrálne riadenej spoločnosti. Svoju rolu zohrali i etnické rasové odlišnosti Pakistancov. Značná časť obyvateľov dnešného Pakistanu sú Paštúni, árijským Iráncom a Afgáncom podobní nomádi. V čase, ke´d sa Drávid kdesi na juhu Indie čvachtal na svojom rodinnom ryžovisku, opierajúc sa o stáročiami nezmenené tradované roľnícke postupy a nástroje, vtedy Paštún či horal z Hindukúša už bojoval s Britmi o zisky z obchodných karaván a dohadoval si s Peržanmi, Turkami či Britmi ako tak férové pravidlá hry.

Pod Hindukúšom je dodnes veľa slobodu milujúcich ľudí, čo si vedia aj v rokovaní s veľmocami určiť červenú čiaru, za ktorú nepôjdu a v prípade jej porušenia sú ochotní bojovať a umierať. Paštúni i ostatní Pakistanci sú národy, ktoré vedia povedať dôrazné „nie“. Nespoliehajú sa na zákony karmy, nemyslia si, že sa zlu dá odporovať aj nenásilím. Sú to slobodní ľudia. Nejaké formálne hranice, napríklad s Afganistanom im môžu byť ukradnuté. Oni sa narodili do čistého, voľne prúdiaceho horského vzduchu, do pastierskeho sveta bez hraníc. Pakistanci nie sú imperiálny národ. Sami za nič pre nič boje nezačínajú. No keď sa im zazdá, že ich chcú iní ošmeknúť, zneužiť napr. pre svoje mocenské záujmy, kulturálne ich preonačiť, nábožensky obmedziť, vtedy je zle-nedobre. Na uliciach Láhauru, Rávalpindí, Islamabádu či Karáči sú aj miliónové demonštrácie, vybuchujú bomby, zasahujú tanky, strieľa sa naostro a tečie krv.

Pakistan najmä vďaka vlastným vedecko-výskumným kapacitám dosiahol významné pokroky v nukleárnych a raketových technológiách i kozmickom výskume. Vyvinul vlastné jadrové zbrane. USA a Izrael to s nevôľou museli akceptovať. Pravda, vymohli si dohľad nad použitím atómového kufríka. Americké komandá sa po Pakistane pohybujú pomerne často a dosť voľne /spomeňme si len na okolnosti zavraždenia Bin Ladina na pakistanskom území/. Napriek tomu je zahraničná a bezpečnostná politika Pakistanu dosť autonómna. O domácej ani nehovoriac. No veď aj sú z nej USA a Izrael dosť často veľmi „nervózni“.

Pakistan dosiahol v ekonomike, vede a výskume minimálne rovnakú úroveň ako susedná India. A to má podstatne menšiu rozlohu a nižší počet obyvateľov. Pakistan má 881 913 km2 a 214 miliónov obyvateľov. Pakistan nie je slabý štát. Ak by sa India nebála vojenskej sily Pakistanu, už dávno by napríklad problém Kašmíru vyriešila vo svoj prospech.

Navštívte Pakistan a Indiu tesne po sebe. Budete aj vy môcť takto porovnávať a mudrovať. Určite nám dáte za pravdu, že napríklad Rómovia vzhľadom na svoju mentalitu a normy správania neprišli do Európy z Pakistanu ale až z Indie. / Najpravdepodobnejšie je, že až z južnej Indie/.

Pakistan je návštevníkovi sympatický peknými ľuďmi, pestro vymaľovanými, farebne nasvietenými a čačkami-mačkami vyzdobenými kamiónmi.

Pakistan prekvapí čistejšími domami a obriadenejšími ulicami ako je na indickom subkontinentu zvykom. A ak už ničím iným, potom vás táto krajina uchváti fantastickým Hindukúšom.

Po návšteve Pakistanu sme mali iba jednu kritickú poznámku. Jeden pakistanský „podnikateľ“ v turizme nám predvádzal súboj munga s kobrou. Bolo to zaujímavé až do momentu, keď mungo zahryzol kobre do krku a o chvíľu jej odhryzol celú hlavu. Hlavu s jedovatými žľazami nechal tak, no ostatok kobry s mľaskotom skonzumoval. Majiteľ munga vybral vstupné a keď sa k jeho „mungo-aréne“ priblížila nová skupina turistov, siahol do vreca pre ´dalšiu úbohú kobričku…Hľa, ani v civilizovanom XXI.storočí nevyšla z módy smrť pre potešenie davov. A celkom slušne sa na nej dá zarobiť.

A bohužiaľ, nielen v Pakistane.

/Autorom fotiek je autor textu/.