zemegula

O „TURECKEJ“ ANTIKE

Turecko je dravec, číhajúci po stáročia na slabšie chvíľky kresťanskej Európy hneď pred jej bránami, priam na jej prahu. Dnešné Turecko je vraj pozostatok najväčšej ríše v ľudskej histórii. Osmani veľké časti sveta nielen dobyli, ale aj ovládli a organizovane spravovali. Veľkú časť svet dobyl aj Džingischán, no tomu smrť zabránila, aby dobyté územia aj skutočne politicky ovládol.

-Osmanské i mongolské výboje však vraj boli z jednej rodiny, lebo Mongoli považovali a považujú turkické národy za svojich bratrancov. Za pokračovateľov realizácie ich veľkého trojkontinentálneho imperiálneho sna. Turci sa údajne vďaka Džingischánovi geograficky zorientovali a vďaka jeho vojenskej škole sa potom rozbehli sami po svete: ázijskom, africkom i európskom. A podľa súčasného prezidenta Erdogana dokonca aj po americkom. V múzeách Osmanov, preplnených na prasknutie, je údajne dosť dôkazov o objavení Ameriky nie Krištofom Kolumbom, nie Vikingami, ale arabskými a arabsko-tureckými moreplavcami. Nuž a keď to povedal Erdogan, tak potom to tak aj /možno…/ bude.

Otec všetkých Turkov, Ataturk, nemal ambíciu stať sa veľkým dobyvateľom. On sa chcel stať iba jedným z európskych džentlmenov. Snažil sa hovoriť iba na základe spoľahlivých európskych informačných zdrojov. Ataturk o objavení Ameriky Turkami nešpekuloval. Jemu postačovalo, že ako-tak znovu postavil na nohy poraneného tureckého predátora, v tom čase takmer skapatého.

Podarilo sa. Turecko /dnes s rozlohou 783 356 km2 a 82 mil.obyvateľov/ po osmanskej mocenskej katastrofe znovu zmocnelo. Opeknelo a zbohatlo. Zosilnelo tak, že koncom 20.storočia zaklopalo na dvere Európy. Zaklopalo tak silno, že mu EU od strachu urobila za prvými dverami ešte ďalšie dvere. A za nimi ďalšie a ďalšie. Šťastie pre Európu, že na to našlo „pádne“ dôvody. Respektíve ich Turecko ponúklo samo. Turecko má historický talent na to, ako svoju veľkosť vlastnými silami znehodnotiť, zdémonizovať. Pred 100 rokmi to bola aféra okolo genocídy Arménov, teraz je to aféra okolo Kurdov, tvoriacich takmer tretinu obyvateľstva, potláčanie demokratickej opozície at´d., at´d.

Turkov ohovárajú, že sú to také nosaté húžvy a Turkyne,- že sú fúzaté hysterky. Možno, ale ak s nimi nemáte problém, je v ich spoločnosti veselo a zážitkovo-pôžitkovo bohato. Za turecké kluby napríklad radi hrávajú naši profesionálni futbalisti. A vraj nie iba kvôli peniazom, ale aj kvôli atmosfére, ktorá tam panuje. Turecký fanúšik za svoj klub by údajne aj život dal. Hráčov obdivuje-pokiaľ kopú za jeho klub. Ale ak nie, ak kopú za konkurenčný klub, potom za hráčov život nedá,-skôr im ho vezme. Na stupnici emocionality letia turecké citové tóny z plusu do mínusu rýchlosťou svetla, odrážajúceho sa na tureckých zakrivených šabliach. Turci pri dobývaní sveta nikdy príliš nehľadeli na vlastné obete. Keď sa vrátili z ťaženia, preživší v spolupráci s bokatými Turkyňami rýchlo zacelili prázdne miesta v bojových šíkoch. Alebo si narobili janičiarov z urastených slovanských chlapcov a mladíkov.

Na víťazstvo však nestačí len dostatok vojakov do ozbrojených šíkov. Potrebná je aj individuálna nepoddajnosť a dôvtip. Tam, kde bola potrebná veliteľská prefíkanosť, pomohli Turkom Škiperi/Albánci/. Oni tvorili väčšinu elity tureckého dôstojníckeho zboru. Za pomoc pašovi a jeho Allahovi dostávali Albánci šľachtické sídla a religiózne výnimky. Mohli napríklad piť alkohol. Ba čo piť, aj si ho doma robiť.

Turci mali v časoch bojovej slávy v Európe veľa spojencov. Kto,-pokiaľ je úspešný,-ich nemá. Pomáhali im /ľuďmi, peniazmi, proviantom. logistikou/ vazalské národy Balkánu: Albánci, Gréci, Bulhari, Rumuni, Moldavci, Bosniaci, Čiernohorci, Srbi i Chorváti/. Napriek občasným povstaniam ich Turci znovu a znovu zapriahali do svojho vojnového voza. Turkom ale pomáhali aj Benátčania, Francúzi, talianske štátiky, maďarskí a sedmohradskí odbojníci proti Viedni, sem tam Španieli a Portugalci. A dosť často i poľsko-litovskí panovníci. Najmä ak za pomoc bola potom sľúbená odmena v podobe riadneho kusiska maloruskej -ukrajinskej zeme. Aj vo Veľkom Rusku mali Turci svojich bratov. Boli to krymskí alebo povolžskí Tatári. V Uhorsku to potom boli zase ich maďarskí /ugorsko-turkickí/ bratranci.

Koncom 18. a v 19.storočí patrili medzi najdôležitejších geopolitických spojencov Turecka BRITI. Veľká Británia a Turecko mali totiž spoločného protivníka – Ruské impérium. Jednoducho zhrnuté: Turci mali v časoch svojich násilno-lúpežných vpádov do Európy viac spojencov, ako majú dnes, keď už nelúpia a naopak-dávajú sa Bruselom poslušne ohlupovať ponukami nikdy nekončiacich rokovaní o vstupe do Európskej únie.

Turkom začali horšie časy, keď sa na vlastné laby postavil severský ruský medveď. Ruskému medvedisku sa začalo dariť a zrazu aj v Európe bolo dosť kresťanských bojovníkov, ochotných vyháňať pohanského Turka za Bospor a Dardanely. Tesne predtým, než boli Turci Rusmi z Európy vyhnaní, začali sa aj kresťanskí viťúzi viac usilovať, aby si z ruského víťazstva čo najviac prisvojili. Dokonca aj Poliaci urobili geopolitickú piruetu a prišli pod Viedeň zachraňovať kresťanskú Európu.

Rozhodujúcou pre osudy dnešného Turecka bola však opačne zakrútená geopolitická pirueta „kresťanského Západu“. Mala podobu Krymskej vojny. Francúzi, no osobitne Angličania tu akoby zabudli na svojho kresťanského boha a tak sa zľakli predstavy pravoslávneho teda ruského Carihradu=Konštantinopolu=Nového Ríma, že bojovali za Osmanov ako najudatnejší janičiari. Ruska a Európa ich vinou nezískali späť druhú najdôležitejšiu kolísku svojej kultúry a svojej civilizácie. Konštantinopol zostal Istanbulom.

Turecko sa na´dalej rozťahovalo na juhu Európy a v istom zmysle sa tam rozťahuje dodnes. Rusi jeho juhoeurópske panstvo za pomoci národnooslobodzovacieho boja Balkáncov síce postupne zmenšovali, no Turkov z Európy /dodnes/ úplne nevyhnali. Preto dnes na juhu Európy stále strašia imámovia: v Bosne, Kosove, Albánsku, Bulharsku, srbskom Sandžaku, Čiernej Hore a Macedónsku. Preto sa dnes nekonajú v Hagii Sofii kresťanské bohoslužby ale moslimské obrady.

Ataturk je možno otcom súčasného Turecka, no Briti sú bezpochyby jeho krstní rodičia. Ešteže im Rhodos a Kerkyru a čiastočne aj Cyprus, ktoré Union Jack dostal od tureckého pašu za jeho pomoc pri záchrane Istanbulu,- udatní Gréci nakoniec vzali.

Gréci vždy boli a dodnes sú malým kamienkom v tureckej čižme. Omína ich tak nepríjemne, že sa kvôli nemu neodvážia ďalej do Európy pochodovať. Turci boli a sú z gréckej kultúrno-historickej nadradenosti priam hypnotizovaní.

Totiž takmer všetko, čo je dnes v Turecku historicky hodnotné, všetko čo je dodnes úrodné,-boli kedysi grécke polia, sady, olivové háje a vinice. Takmer všetko, za čím dnes do Turecka idú každoročne státisíce návštevníkov z celého sveta, bolo kedysi GRÉCKE. Patrilo tým vyše 2 miliónom Grékov, ktorí tu ešte v 192O roku žili /a predstavovali vtedy takmer tretinu gréckeho národa/. Medzi najväčšie anticko-grécke alebo byzantské skvosty „tureckej riviéry“ dnes patria napríklad Tr´ója, Efezus a Antiochia.

Je zábavné počúvať tureckého sprievodcu pri prehliadkach týchto miest, týchto chrámov, amfiteátrov, divadiel, kláštorov a pod., -ako ukazujúc na nápisy v gréckom písme hovorí, že sú napísané v STAREJ REČI. Nie v starej gréčtine, ale v starej reči „jeho“ krajiny. Akoby táto krajina bola vždy iba turecká, len ľudia za antických čias nedokázali ešte hovoriť pekne spisovne-po turecky.

Trepanie takýchto tureckých sprievodcov o ich „tureckej antike“ je to isté, ako povedať návštevníkovi košického dómu, že je v ňom pochovaný slovenský národný hrdina Rákoci. Alebo že je na historickom židovskom cintoríne v Bratislave hrobka slovenského učenca a teológa Chatama Sofera. – Takéto veci sa medzi kultúrnymi Európanmi /akými aj Turci chcú byť/ jednoducho nerobia.

Turci toho majú veľa na rováši. Špeciálne aj u nás Slovákov. Ktovie prečo, no Európa im to stále blahosklonne odpúšťa. Pri Gallipoli sa síce urobil malý pokus o historickú spravodlivosť, no pri prvom odpore zo strany Turkov,- Západná Európa cúvla. Prečo ? Pretože Západnej Európe vyhovuje, keď je Rus v Čiernom mori zaštopľovaný moslimským Aziatom.

Západnej Európe sa však táto blahosklonnosť nemusí v budúcnosti vyplatiť. Prefíkaní dediči Osmanov sa už dnes odplácajú Európskej únii za jej odsúvanie tureckého vstupu do EU organizovaním nájazdov miliónov imigrantov do Európy. Sem-tam navyše pohrozia výstavbou nových turecko-ruských energovodov či ďalšími objednávkami ruskej PVO typu S-400. Sem-tam povraždia ďalšie desiatky-stovky indoeurópskych Kurdov. Sem-tam pomôžu islamským hrdlorezom v útokoch na sýrskych či irackých kresťanov, alavitov, jezidov či ateistov.

Európania vo všeobecnosti a Slováci zvlášť radi chodia na letné dovolenky ku Stredozemnému moru do „Turecka“. Neuvedomujú si pritom, že prírodné zaujímavosti Pamukkaly, či Kappadokie, chetitského Chattušašu /4 tisíc rokov staré/ či historické skvosty ako Hagia Sofia, Trója, Efezus, Antiochia, ale aj drvivá väčšina pokladov v Topkapi a i. majú s Tureckom spoločnú iba figu borovú.

Turecké sú na „tureckej riviére“ iba po väčšinu roka prázdne apartmánové činžiaky, vlastnené tureckými gastarbeitermi. Turecké nie sú ani melóny, paradajky, hrozno, ani jahody na švédskom stole v tureckom all inclusive hotely ,-lebo sa neurodili na pôvodne tureckých poliach ale na poliach, ktoré budovali, zúrodňovali a nielen vodou ale aj krvou a potom po stáročia zavlažovali generácie Grékov.

Turecký je turecký med, možno baklava, baklažán, kebab … a pyramídy kožených a kožušinových kadáverov, po ktorých chmancú aj ruky slovenských turistov. Tureckými sú eskamotérske kúzla tureckých predavačov zmrzliny. Turecký je huriavk v zábavných podnikoch na plážach. Turecké však nie je ani more, čo tieto pláže omýva, lebo jeho dno je posiate antickými gréckymi amfórami a pozostatkami gréckych galér. Toto more je morom starých Grékov. Na ňom sa odohrávali Odyseove dobrodružstvá, po ňom sa plavili dobyvatelia Tróje či argonauti za „zlatým rúnom“. V ňom skončili mramorové sochy starých gréckych bohov po nájazdoch barbarských dobyvateľov.

Na prekvapenie, turecké nie je ani Stredozemné more ale ani Čierne more na severe Turecka. Aj tam sú dodnes doma iné národy. Adžari, Gréci, Arméni…Najkrajšie a najnavštevovanejšie pamiatky v okolí tureckého Trabzonu sú grécke lastovičie hniezda-grécke ortodoxné kláštory. Keď sme ich boli pozrieť, spievali tam /v Sumele/ svoje grécke piesne potomkovia Grékov odsunutých z týchto končín po 1.svetovej vojne. – Nádherne nostalgické a smutné boli ich pesničky. Veru smutné.

Čo je teda v Turecku turecké ? Turecké sú 3-4-5 hviezdičkové hotelové opachy v Anatalyi, Alanyi, Side, Bodrume,-hoci aj tie sú postavené v pôvodne gréckych mestách, na základoch antických pamiatok v pôvodne gréckej krajine. Turecké sú aj stredoveké osmanské hrady a vojenské opevnenia. Stavali ich však otroci z porobených krajín alebo úbožiaci, odvlečení do Turecka aj z nášho kraja okolo Hrona. Aj oni opevňovali tieto pevnosti a upevňovali nad sebou tureckú porobu. Turecké háremy sa plnili európskymi, prevažne slovanskými krásavicami a presvetľovali tak oči a vlasy mnohých dnešných Timurov či Omarov. Turecké cintoríny sú plné všelijakých Attilov , no Atillovia sú vo vysokom počte aj na cintorínoch ich bratrancov-Maďarov. Aj tých, čo žijú na Slovensku. No „teškúr“ za takýchto Atillov.

Turci trochu znosateli a zobrvateli aj výzor mnohých nás Slovákov. Keď iba trochu, nie je to na škodu. Lebo s Turkami je to tak, ako s tureckým grilovacím korením. Málo osviežuje, veľa zabíja.

Normálnym, radovým Turkom sme týmito riadkami iste dosť ukrivdili. Bežní Turci sú poctiví ľudia, vytrvalí, pracovití a pomerne nenároční ľudia. Sú adaptabilní na novoty, no vedia si -čo je sympatické,- zachovať aj svoju vlastnú orientálnu tvár. Nech toto, čo tu píšeme o nich a ich krajine s esejistickou nadsádzkou, neberú príliš doslova. Nech to berú s nadhľadom. A nech nás Slovákov za to nepomelú do kebabu.

Úprimne povedané, keď už máme v tej kedysi európskej Malej Ázii tie uhrančivé turecké tváre, nech tam len pekne v pokoji zostanú. Ak im to tam postačí, ak sa tam zmestia do vlastnej kože, potom fajn. Pre nich i pre nás. Len ich upozorňujeme, že merkelovsko-macronovská hra na multikulti civilizáciu už v Európe vyšla z m´ódy. Ak ju chcú hrať,-tak prosím, -ale len u seba doma,- v Turecku. U nás nie, ďakujeme.

/Autorom fotiek je autor textu/.

,