zemegula

KRAJINA S MALÝM TAJOMSTVOM

Alžírsko je „existencialistická“ krajina s istým tajomstvom. Je to krajina tých najzákladnejších otázok o človeku a jeho živote. O hodnote ľudského jestvovania a zmysle umierania. Alžírsko je takouto krajinou nielen kvôli Albertovi Camusovi. O čom sa tu rozhodne, to dlho existuje, až kým si tu nenájde svoj koniec. Alžírsko na mnoho rokov pomáha pochopiť tok času a zmeny človeka v ňom.

V Alžírsku a Maroku, v kraji Berberov, bol v antických časoch koniec sveta. Tu svoj koniec sveta hľadali a svoj vlastný koniec nakoniec našli Kartáginci, Vandali, Mauri. korzári, francúzski kolonisti a kolonizátori. Tu bol začiatok konca vichystického Francúzska ale aj mýtu o hrdinstve generála De Gaulla, -potom, čo odsúhlasil použitie napalmu proti bojovníkom alžírskeho Frontu národného oslobodenia. Vďaka de Gaullovi bolo však Francúzsko na celonárodnej úrovni schopné priznať si svoj omyl a v referende odsúhlasiť ukončenie francúzskej kolonizácie severnej Afriky, Tu sa skončil africký sen miliónov Francúzov, čo po odsúhlasení alžírskej nezávislosti radšej repatriovali do Francúzska. Odtiaľto, z Alžírska repatriovalo do pôvodnej vlasti údajne viac Francúzov než Nemcov po prehratej 2.svetovej vojne zo Strednej Európy. Tu skončili najlepšie roky Cudzineckej légie, odboj Organizácie tajnej armády, atentáty Francúzov na Francúzov. Tu tvrdí islamisti ukončili raj pre francúzskych gejov, v čase keď ešte buzíci neboli v móde.

Alžírsko, to boli krásne francúzsky znejúce názvy miest Algiers, Oran, Constantine. V nich po odchode Francúzov začala tvrdá arabizácia nielen pofrancúzštených Arabov ale aj autochtónnych Berberov, premenovávanie geografických názvov a názvov miest. Alžírsko, to bol charizmatický Ahmed Ben Bella, priateľ súdruha Antonína Novotného. Alžírsko, to sú v krvi utopené protiarabské povstania Berberov a Tuarégov ale aj islamistov, potom, čo im prozápadná vojenská vláda zamedzila uplatniť si vládny mandát po víťazných demokratických voľbách. Alžírsko,-to sú i následné výčiny bradatých podrezávačov hláv z hnutia salafistických kazateľov pravého islamu. Alžírsko /konkrétne Kabýlia/ je krajina pôvodu Zinedina Zidana ale aj jedného nášho známeho- bradatého majiteľa bratislavského halal mäsiarstva,- otca slovensko-alžírskych krásavíc.

V Alžírsku sa nachádzajú jedny z prvých priemyselne využívaných nálezísk ropy v Afrike. Sú tu i zdroje ďalších vysoko cenených surovín, najmä uránu. Ropa a urán už síce nie sú také sexy ako boli kedysi, no ani dnes nie sú ich náleziská na zahodenie. Alžírsko, to je saharská spojnica Európy s krajom Tuarégov okolo malijského Timbuktu, s povodím Nigeru, s čiernou riekou naozajstnej ČIERNEJ Afriky.

Aj po polstoročí od odchodu Francúzov z ich BIELEHO MESTA Alžíru sú stopy po Francúzoch ešte dosť čerstvé. Arabské davy prúdiace po uliciach Alžíru-Algiersu ešte úplne nezošúchali francúzsky šarm z koloniálnych budov a nezodrali starú eleganciu mestských trotoárov.

Treba si odmyslieť tmavovlasé a uhlíkovookaté hlavy státisícov arabských výrastkov, pohladiť múry starých domov a duša Algiersu sa vyjaví. Zakýva s človekom, ako duch nebožtíka so stolíkom na seanse s médiom.

Súčasní vládcovia Alžírska vsadili všetko na prvý dojem. Postavili do očí bijúce mešity s pichľavými minaretmi.

Postavili tradicionalistické i modernejšie činžiaky. Dali si postaviť sklohliníkové vežiaky pre sídla ropných spoločností, pre banky, úrady. Nepohrdli supermarketmi a na najlepších miestach s vyhliadkou na more si vybudovali svoje vlastné hniezdočká- apartmánové postmoderné budovy pre strednú úradnícku a dôstojnícku vrstvu a vily či paláce pre najvyššiu elitu.

Úplne na kopci nad Alžírom sú vládne budovy, kongresové centrá a rezidencie pre vládnych hostí. A aby to nemali pri kladení vencov ďaleko, sú tu aj režimistické pamätníky hrdinov národnooslobodzovacieho boja.

Dosť bolo Alžíru a jeho metropolitného smradu. Poďme z hlavného mesta na vidiek ! Aby sa nám to podarilo, musíme sa presekať neskutočnými auto-zápchami. Bez policajnej eskorty, jej blikačiek a sirén by sa nám to nepodarilo.

Bez policajnej pomoci sa asi dodnes moceme v záľahe alžírskeho populačného boomu. Alžírčania sú plodní. Zapĺňajú nielen vlastnú krajinu, ale aj Marseille, Paríž, panelákové štvrte ostatných francúzskych miest a polovicu futbalovej reprezentácie Francúzska. Čínski robotníci stavajú v Alžírsku nové a nové diaľnice, 3-4-5-6 prúdové výpadovky, kmitajú na stavbách ako červené mravce, no ani oni nestíhajú. Vitálne arabské spermie ich úsilie menia na nové a nové zápchy…A napĺňajú takmer neobývateľné byty na chudobných sídliskách.

Konečne je Alžír za nami. Na obzore sú hory Maghrebu. Konečne vidieť otvorenejšiu krajinu a konečne sa dá zdravšie nadýchnuť.

Alžírsky vidiek,-to je úplne iný svet ako hlavné mesto Alžír. Krajina je celkom pekne zelená.

Popri ceste vidieť rozsiahle sady citrusovníkov, sem tam aj polia obsiate obilninami a na návršiach svoj boj o prežitie zvádzajú stredomorské macchie.

Alžírsky vidiek, to je však aj správna destinácia pre milovníkov histórie. Cieľom nášho prvého výletu sú tzv. „jeddary“, – pyramídovité hrobky-mohyly pre predstaviteľov berberskej elity. Stavali sa tu na konci rímskej éry, v 4. až 7.storočí. V časoch, keď sa sem zatúlali kmene Vandalov a byzantínski kolonisti. Boli to časy ranného kresťanstva, ukončené príchodom výbojných moslimských Arabov. Obdivujeme tieto pyramídy pri meste TIARET. Na kamenných blokoch vidíme kresťanské symboly. Zachovali sa dodnes, pretože Berberi /hoci napokon tiež prijali islam/ boli voči nim zmierlivejší ako Arabi. A Berberov je v Alžírsku stále dosť, najmä na vidieku. – Alžírsko má 2 381 740 km2 a 44 mil.obyvateľov. Z nich tvoria Berberi a iné nearabské obyvateľstvo 35-40 %. Hovoriť o Alžírsku ako o arabskej krajine je preto dosť nepresné.

Cieľom druhého nášho výletu do alžírskej minulosti sú pozostatky po Féničanoch, Grékoch, Helénoch, Kartagincoch a Rimanoch,-jednoducho povedané po alžírskej antike. Miest, kde prekvitala antická civilizácia je v Alžírsku veľa. Spomeňme len Icosium, Cyrenaiku, Iol /Šeršel/ a Tipasu.

TIPASA je hlavný cieľ druhej našej tunajšej púte. V rozsiahlom areáli, plnom skvostov pred-antickej a antickej architektúry možno nájsť stopy po Feničanoch, Grékoch, Rimanoch a Byzantíncoch. Tipasa má neskutočné umiestnenie v malebnej lokalite na brehu mora, v malej zátoke s miernym návrším.

Je tu fantasticky silný genius loci. Od čias vzniku prvých stavieb až doposiaľ. Pohľad z každého bodu mesta je úchvatný. Z budov, ulíc, z amfiteátra, zo stĺporadí, divadla, zvyškov antického prístavu energia priam srší. Pamiatka je prekvapujúco dobre zachovalá. Sila miesta akoby odradila inde usilovných moslimských extrémistov od masívnejšej deštrukcie.

Nedaleko Tipasy na vysokom kopci, kam vedie serpentínová hradská a odkiaľ je nádherný výhľad na alžírsku ZELENÚ krajinu, v tieni mohutných pínií je pyramidálna stavba z obdobia tesne pred začiatkom nášho letopočtu. Určite pekných pár storočí pred príchodom moslimských Arabov. Stavba je evidentne spojená s berberskou a maurskou elitou a niet na nej žiadne stopy po islame. Naopak, na jednom mieste-akoby na zamurovaných dverách je byzantský kríž a iné kresťanské symboly.

Stavba sa líši od pyramíd typu „jeddarov“ z oblasti Tiaretu. Je zjavne lepšie zachovaná. Oficiálne je to Mauzóleum berberského kráľa Jubu II. a jeho manželky kráľovnej Cleopatry Selene II. V skutočnosti sa ale o pyramíde nič presne nevie, nič nebolo potvrdené. Nevie sa, či slúžila ako mohyla pre mŕtveho alebo na nejaký iný účel. Medzi miestnymi arabskými moslimami sa povráva, že je v nej pochovaná akási mladá kresťanská žena resp.berberská princezná. Je to zrejme iba legenda, pretože pokusy preniknúť do jej útrob zostali neúspešné. Tureckí Osmani, ktorí Alžírsko istý čas ovládali, skúšali na prieskum pyramídy najprv archeologické techniky: krompáče, lopatky a metličky. Ke´d nič nedosiahli, nasadili armádnu artilériu. Po výstreloch do pyramídy našli však len zeminu a suť. Tento typ „prieskumu“ na dlhý čas,-prakticky až podnes, akékoľvek ďalšie bádanie ukončil.

Ak sa svet v budúcnosti predsa len zmení k lepšiemu a „všude bude dávno mír“ iste sa výskum aj tohto malého alžírskeho tajomstva obnoví. Zvedavé otázky tisícov turistov, ktorí do Alžírska začnú prúdiť z Európy /dúfajme, že aj zo Slovenska/ si ho vynútia. My však už odpoveď archeológov na ich otázky asi počuť nebudeme. Škoda.

Ešte väčšia škoda ale bude, že sa nebudeme môcť s turistami pustiť pohodlne- „dolu“ Alžírskom, cez saharské pohoria až ku Timbuktu a ku Nigeru. Už sme tam síce boli /o tom potom/, no bolo to tam na vkus bežného turistu príliš drsné, príliš „expedičné“. Závidíme turistom budúcnosti, až sa naplno a úplne slobodne rozbehnú do tajomných a nepoznaných kútov sveta, aké sú aj v Alžírsku.

Milí priatelia,-až to tam uvidíte, zistíte, že je to „dačo bohovô“. Držíme palce.

/Autorom fotiek je autor textu/.