zemegula

V ZÁVETRÍ SA DÁ

Pre nás je Maroko predovšetkým Marakéš. Boli sme aj vo Feze, Casablance, Rabate, Agadire, Tangeri,-no foneticky i zážitkovo sme sa po marocky cítili predovšetkým v Marakéši. Takže ak na nás niekto zakričí Maroko, naša odpoveď bude jednoznačná: MARAKÉŠ.

Grand Café. Francúzsky názov pre veľkú reštauráciu na obrovitánskom štvorcovom námestí, plnom krotiteľov hadov a cvičiteľov opíc, pre predavačov hovädzieho, baranieho a kozieho opekaného, škvareného, grilovaného či pečeného mäsa- na všetky možné nezdravé orientálne spôsoby. Obchody so všetkým možným i nemožným. Najväčšou atrakciou sú „rozprávači príbehov“. Žiadni standupisti, žiadni zabávači, ale solídni rozprávači serióznych príbehov. Nerozumieme ani slovo z toho, čo tu rozprávajú desiatkam zvedavcov v hlúčkoch, ktoré ich obklopili. Z mimiky a gestiky rozprávačov však vidieť, že ide o veľmi pútavé historky. Každý rozprávač má v dave pomocníka, dbajúceho na to, aby všetci, čo sa tu zastavili, aj slušne zaplatili.

Marakéšsky súk, prirodzene nadväzujúci na hlavné námestie,- to je súk súkov. To je orientálna čerešnička na maghrebskom zákusku. Súk je labyrint farieb, zvukov a vôní. Pre marakéšsky súk je však príznačná istá poriadnosť, čistota, disciplinovanosť. Prosto- marakéšsky súk je trendová galéria; je to značkový súk, ponúkajúci výhradne iba značkové haraburdy.

Marakéš je skvelé miesto na bezcieľne potulky, ideálny kút sveta na nekonečné ponevieranie, na čavargovanie a -ako sa u nás vraví, na „kolduanie“. Ak ste sem však prišli s organizovanou skupinou a sprievodcom, veľa času vám na takúto slobodu pohybu odnikiaľ nikam nebude dopriate. Po hodine-dvoch od rozchodu je tu už silne motivovaný „gajd“ a ten vás v čriede s inými turistami ženie do predpísanej mešity s vysokou vežou, pardon, minaretom. A odtiaľ k inej mešite s ešte vyšším minaretom. Preženiete sa popri mestských hradbách do akýchsi palácov a odtiaľ hybaj na nádvorie- ku náhrobným kameňom orientálnych mudrcov a do tieňa hrobiek. Dozvedáte sa, prečo sú tieto hrobky považované za „klenot klasickej arabskej architektúry“. Tempo prehliadky je pekelne rýchle. Ešteže sú na hroboch vysadené aromatické bylinky, dodávajúce vám po nadýchnutí silu na ďalšie pobehávanie.

Marakéš má ale aj inú tvár. Je to predsa len miliónové mesto, žijúce aj vlastným pomerne moderným životom. Má i moderné bulváry, obchodné pasáže, móla a galérie, kde sa dá kúpiť všetko od Gucciho alebo Lagerfelda. Zaujímavé, že v týchto nemarakéšskych obchodoch s nemarockým tovarom stretnete zákazníkov prevažne z Európy. Prísť sem do Marakéša z Milána a kúpiť si tu značkovú taliansku kabelku,-tomu sa hovorí zvrhlosť…

Oveľa viac v súlade s božími prikázaniami je dať sa odviezť kúsok za Marakéš, do rezortu imitujúceho palác stredovekého emíra. V rozsiahlom areáli je žrebčín, dostihová dráha, parkúr a veľké priestranstvo, na ktorom prebiehajú inscenované súboje emírovej jazdy s jazdcami divo vyzerajúceho beduínskeho náčelníka. Streľba a dym ako na Piave. Hrôza. Až sme z toho vyhladli. – Našťastie, „emírovi“ dvorania nám asi vedia čítať myšlienky, lebo nás s hlbokými úklonmi pozývajú do vnútra paláca a síce priamo do jeho hodovacej siene. Povykrúcame si unavené nohy a choré bedrové kĺby do tureckého sedu, podoprieme si chrbty zamatovými vankúšikmi a začína si užívať. Predjedlá od výmyslu sveta, ibišteková šťava, orientálne šalátiky, chuťovky z baraniny…Čakáme na hlavný chod. A dočkáme sa očakávaného sklamania. – Obrovské misy s vrchnákom sa otvárajú-a vnútri je KUSKUS. Milovníci kuskusu prepáčte, ale pre nás je to len trochu inak aranžované a trochu odlišnejšie prichutené RIZOTO. Riskujeme, že nás označia za barbarov, ale dávame svoju nechuť ku tomuto všearabskému národnému jedlu mierne najavo. Okolo nás sedia samí Nemci. Tí spôsobní sa na nás prísne pozrú, tí normálnejší Nemci nám potichu, aby ich tí spôsobní Nemci nevideli a nepočuli, vyjadrujú podporu a porozumenie. Chvíľu sa v kuskuse bŕľame, lovíme v ňom konzumovateľnejšie kuskusové kusy a potom to zabalíme a ide z hodovne na vzduch,- hladkať koníkov a využiť areál bez turistov na fotenie.

Sedíme v autobuse, smerujúceho naspäť do Agadiru. Skôr než sa vyšplháme do podhoria Atlasu míňame pekne obrobené polia a na počudovanie aj desiatky hektárov vinohradov. Vinič tu vinohradníci vedú ako u nás pavinič. Vinič vytvára svojskú húštinu z lián, hrubších kmeńov, výhonkov a lístia. V húštine, pod občas dovnútra prenikajúcimi ostrými lúčmi slnka modravo svietia strapce hrozna. A potom sa už krajina dokorán roztvorí. Vidíme široké hnedo-zelené údolia a nad nimi na obzore stále ešte zasnežené hrebene Atlasu. Snehy sa tu trbliecu až do horúceho leta.

Starobylé marocké mesto Fez, to je úžasný skanzen. Úžasné miesto pre tradičných i moderných umelcov. A aby si na svoje neprišli iba oči, treba navštíviť aj „plenér“, kde pracujú vychýrení garbiari a farbiari koží a vlny. Farebný smrad Fezu sa nedá zachytiť na fotke či na videu. Nedá sa „zdieľať“. Napriek tomu to tu všetci turisti s fotoaparátmi, kamerami a telefónmi naivne skúšajú. Vrátane nás.

Casablanca a Rabat sú skôr moderné ako tradične marocké mestá. Samozrejme, až na vládne budovy, múzeá a kráľovské rezidencie. A parky,- tie sú veľkolepé, postavené s dôrazom na púšťové hajlajty-fontány. Agadir má atlantické pláže. Teda trochu veternejšie a s chladnejšou vodou. Ak si tu chcete užívať teplú vodičku, láskavo sa unúvajte do vodného sveta niektorého z pohodlných miestnych rezortov.

Tanger je iný svet. Oficiálne sa tu končí Stredozemné more a začína Atlantik. Tu sú antické „Neptúnove stĺpy“. Keď sa spýtate, ktorý pobrežný útvar ich tvorí, ukážu vám /neúspešne maskujúc neistotu/ raz na túto, raz na tamtú skalu. Tu kdesi končil veľkolepý svet Antiky a tu podľa niektorých bádateľov treba hľadať Atlantídu. /Lenže iní ju hľadajú na Santorini, takže ktovie, kde to bolo a či to vôbec niekde bolo/.

TANGER je zo všetkých marockých miest najmenej marocké. Niekoľkokrát v novšej histórii mal štatút otvoreného medzinárodného mesta. Najmä v časoch svetových vojen ale aj v období medzi nimi sa sem do afrického závetria sťahovali bankári, investori, medzinárodní špekulanti. Boli tu ambasády veľmocí s podozrivo vysokým počtom pracovníkov. Fungovali tu popri mešitách kostoly rôznych kresťanských cirkví. Sú tu múzeá, drahé súkromné školy s dlhou tradíciou, vzdelávajúce vo francúzštine, angličtine, španielčine i nemčine. Sú tu viacjazyčné divadlá, ale aj šantány a verejné domy. Tanger v minulosti bol a dodnes je osobité mesto. Nie je to žiadne „hočo“.

Dnešný Tanger je už definitívne a nespochybniteľne marocký, islamský a arabský a africký. Aj medzi arabskými moslimami je však stále „vychytený“. Svedčia o tom rezidencie mnohých arabských potentátov z rôznych štátov Blízkeho východu. Zaujímavosťou Tangeru je priemyselný rozvoj postavený na silnom príleve lacnej pracovnej sily z Afriky. Pobočky svetových firiem využili tunajších utečencov z čiernej Afriky i chudobnejších arabských krajín. Tí, ktorým sa už odnechcelo liezť cez hraničný /schengenský/ plot do španielskych enkláv Ceuty a Melilly, tu našli zdroj živobytia vo fabrikách, montujúcich autá, televízory, chladničky, mobily, obsluhujúce textilné stavy…Marokánci dávno do praxe zaviedli to, čo EU už dlho iba slovne deklaruje: urobiť pre utečencov nielen humanitárne hotspoty na rozdávanie charitatívnych balíčkov, ale postaviť tam pre nich aj zdroje na živobytie na základe práce, dať im tam fabriky a pracovné príležitosti, aby si na seba a svoje rodiny mohli zarobiť. A nešpekulovali neustále iba o Nemecku-alebo džiháde…

V tangerských vŕškoch, obrastených najhustejším a NAJROZSIAHLEJŠÍM PÍNIOVÝM LESOM V severnej AFRIKE, sa skrývajú luxusné sídla arabskej elity z Perzského zálivu.

Tu majú paláce potentáti z Emirátov, Saudskej Arábie, Bahrajnu, Kataru, Ománu či Kuvajtu. Zaujímavé: králi, emírovia a šejkovia postavili vo svojej vlasti luxusné paláce pre boháčov z Európy a ostatného zahraničia. Oni sami si však súčasne postavili akési záložné luxusné rezidencie v Tangeri, na prahu Európy. Zašité v lese, na dohľad od Európskej únie. Prečo to urobili ? Preto, aby sa v prípade anti-monarchistických revolúcií mal kam rýchlo spakovať ? Aby sadli do vrtuľníkov a za 5 minút boli v španielskom exile ? Alebo preto, že ak dôjde k obrode islamu a pre Arabov nastane nový zlatý vek, mohli začať s re-reconquistou v Európe čo najskôr ?

Dnešné Maroko má 446 550 km2 a 37 mil. obyvateľov. Marokánci sú príjemní ľudia a majú dobručký zelený čaj. Vieme to. Máme to odskúšané. Voči vláde ich kráľovského veličenstva však máme aj isté politické výhrady. Maroko sa geopoliticky jednoznačne hlási ku USA a Západu. Vďaka tomu si marocká vláda mohla dovoliť to, čo by si iná vláda a iná krajina dovoliť nemohla. Marocká tajná služba voľne operujúca po Francúzsku tam pred pár desaťročiami zatkla a za osobnej účasti marockého ministra vnútra na francúzskom území umučila predstaviteľa marockej opozície. Marocká armáda porušila všetky normy medzinárodného práva a násilne obsadila a nedávno k Maroku dokonca administratívne pripojila územie bývalej španielskej kolónie Severozápadná Afrika= vlasteneckým hnutím Polisario v 1976 vyhlásenú Saharskú arabskú demokratickú republiku. Dodnes okupuje Maroko 80% jej územia. Zvyšok drží Polisario s podporou Alžírska. A čo na to západný svet a USA, ktoré tak jačia, ak ide o Krym ? NIČ. Maroko v súčasnosti hrubo tlačí na Mauretániu a urobil si z nej de facto kolóniu a možno i cieľ novej agresie. A čo na to NATO, EU a USA ? Zase NIČ. Takže tak. Byť na „kraji sveta“, v závetrí sa dá. Má to svoje výhody. Tu normy medzinárodného práva zjavne neplatia. Tu sa „našim arabským chlapcom“ všeličo prepečie.-Ak nás poslúchajú.

Marokáncom v žilách prúdi krv andalúzskych, granadských maurských hrdinov. Je to krv vynikajúcich umelcov , mysliteľov a obchodníkov, ale aj krv zúrivých až fanatických neľútostných bojovníkov. V prípade návštevy Maroka s tým treba rátať. S jedným i s druhým.

/Autorom fotiek je autor textu/.