zemegula

SOPKY-VODOPÁDY-CYKLÓNY

Mayotte je časť Komorských ostrovov, ktorá sa v referende rozhodla nestať súčasťou nezávislej Komorskej republiky / 2 235 km2, 870 tis.obyvateľov/ ale uprednostnila štatút zámorského departementu Francúzska teda súčasne aj zámorským regiónom EU. Mayotte má 374 km2 a 271 tis.obyvateľov. Z nich štvrtina /72 tis.obyvateľov/ žije v hlavnom meste Mamoudzou. Bieli Francúzi tvoria asi 1% t.j. menej ako 10 tis.obyvateľov. Zvyšok sú Afričania alebo kreoli. Zaujímavé je, že echt mayottský pôvod majú „iba“ dve tretiny mayottských Afričanov. Prisťahovalci z nezávislých Komor tvoria tretinu populácie. Migrácia z Komor ďalej rastie. A s ňou sa posilňuje aj islamizácia Mayottu. Naproti tomu v hlavnom meste samostatných Komor-Moroni, žije iba niečo vyše 50 tis.obyvateľov, teda 16-17 tina populácie. Mamoudzou ťaží z toho, že bolo za koloniálnych čias centrom celých Komôr. Moroni ale prudko rastie – od získania nezávislosti sa zdvojnásobilo.

Komory i Mayotte sú obývané prevažne rovnakými negroidnými etnikami, vyznávajúcimi islam. Na Komorách je islam dokonca súčasťou štátnej ideológie a je dosť striktný-napriek tomu, že asi 14% obyvateľov sú kresťania./Paradoxne, na francúzskych Komorách-Mayotte sú kresťanov iba 3%/. Na Mayotte žije vyšší počet miešancov /kreolov/ ale aj Francúzov, ba dokonca aj iných Európanov-a samozrejme aj Indov a Číňanov. Mayotte je teda trochu viac kozmopolitný, zvyšok Komorských ostrovov viac bigotný.

Geologicky ide o jeden celok. Ostrovy sú výsledkom vulkanickej činnosti, podobne ako niektoré iné ostrovy Indického oceánu /najmä Reunion/. Klimaticky sú obe časti Komôr vystavené častým tropickým búrkam a cyklónom. Na druhej strane na minerály bohatá pôda je základom vysokých úrod tropických plodín: banánov, citrusov, manioku, podzemnice olejnej, sladkých zemiakov, batatov, ananásov a pod.

My sme pri okružnej plavbe po ostrovoch Indického oceánu navštívili iba Maoytte. Pobyt na Mayotte sme ale využili naplno. Prešli sme jeho hlavný horský hrebeň, polia, sopky, ale stihli sa aj vykúpať na vraj najkrajšej miestnej pláži. Turistické trasy sú na ostrove ako-tak vyznačkované, no sú na nich miesta, kde nájsť ´dalšiu značku a pokračovať v trekkingu je problém. Naša menšia turistická skupinka, vedená mladým miestnym Francúzom sa napríklad dostala do pomykova v miestach, kde bolo treba prejsť z jedného lesíka do druhého cez rozsiahlejšiu maniokovú plantáž.

Siahli sme po našich domácich turistických zručnostiach a naviedli skupinku znovu na správnu cestu. Na chvíľu sme tam potom boli za „hrdinov“…Ale len na chvíľu, lebo sme onedlho stretli stádo polodivého dobytka „zebu“. Náš pokus o tľapkanie malej rohatej kravičky skončil potupným útekom. /Krava to bola neveľká, no rohy mala riadne špicaté a z očí jej nič dobré nekukalo…/. Najvyšším bodom nášho trekkingu bol výstup na vrchol vyhasnutej sopky. V jej kaldere bolo nádherne tyrkysovozelené jazero.

Okolie jazera bolo takmer bez života. Vraj tá voda v ňom je celkom silná kyselina sírová. Zostup zo sopky sme absolvovali pohodlnejšie po úzkej asfaltke. Takmer na konci zostupu na nás z lesíka vyskočili dvaja príslušníci francúzskej Cudzineckej légie so samopalmi, ktorí tu vraj boli na cvičnom kondičnom pochode. Na rozdiel od nás mali na chrbtoch poriadne veľké batohy a z maskáčov a spoza klobúkov im trčali kusy trávy a kadejaké vetvičky. Boli silno prepotení. Súcítili sme s nimi. Ve´d sme mali i čosi spoločné: oni boli cudzineckí legionári – a my cudzineckí turisti.

Turistiku po Mayotte sme ukončili na nádhernej polkruhovej pláži s tichou vodnou hladinou s názvom Nˇ´´Gouja. Nebola ktovieako vybavená. V malej búdke pri parkovisku však bolo čisté WC, prezliekáreň a sprcha-vonku pár lavičiek, dva stoly a zopár živých paliem, fungujúcich ako ochrana pred tropickým slnkom. Slovom, bolo tam všetko potrebné. Čo viac si človek na malom ostrove pri Afrike môže želať ? Azda už len príjemnú spoločnosť. A onedlho aj tá prišla: na tereniaku sa na pláž doviezli dve mladé francúzske mamičky s deťmi a služobným šoférom. Dozvedeli sme sa, že to boli manželky na Mayotte slúžiacich dôstojníkov.

Druhý turistický výlet z Petit Terre na Grand Terre nebol až taký zaujímavý. Vyšli sme na kopec nad hlavným mestom a odtiaľ, z peknej rozhľadne pozorovali panorámu ostrova a okolitého mora. Potom sme pomedzi milé koloniálne domčeky a záhrady zamierili do malého prístavu. Kompou cez záliv sme sa dostali do centra Mamoudzou a pochodili trochu po jeho „pamätihodnostiach“. Problémom týchto pamätihodností bol, že sme si z nich skoro nič nezapamätali. Ale predsa čosi: na kompe sme nadviazali rozhovor s jedným mladým kreolom v okuliaroch. Zaujal nás tým, že si do skicára kreslil portréty ľudí, čo sa spolu s ním na kompe plavili. Nakreslil celkom vydarene aj nás. Skice sme si od neho za pár eur odkúpili ako spomienku na Komory, na Mayotte a na tohto začínajúceho kreolského umelca. Chystá sa vraj po ukončení lýcea na štúdiá do Francúzska. Ktovie, možno o ňom ešte budeme počuť a na tých jeho skiciach naši dediči riadne zbohatnú…

REUNION

Podobne ako Mayotte, aj ostrov Reunion/ 2512 km2, 905 tis.obyv./ má charakter zámorského departementu Francúzska a teda aj zámorského regiónu EU. Takmer polovicu populácie tvoria kreoli, štvrtinu Indovia, štvrtinu belosi a asi 3% sú Číňania. Na ostrove sme pobudli dlhšie ako na Mayotte a bolo na ńom veruže čo obdivovať.

Reunion je ostrovom hortenzií. Je ich tu ešte viac ako na portugalských Azorských ostrovoch. Hortenzie rastú na Reunione všade. Aj v priekopách popri cestách ako burina.

Klíma, bohatá na zrážky ale aj časté teplé ale nie spaľujúce slnko im vyhovuje. Ich latinský názov „hydrangea“ signalizuje afinitu ku vode a zrážkam. Reunion je vlhký, teplý a veľmi veľmi zelený ostrov. Samozrejme s výnimkou horských častí ostrova- obrovských a činných sopiek, predovšetkým sopky PITON DE LA FOURNAISE. Táto sopka je údajne po havajskej Kilauea a antarktickej sopke Erebus treťou najaktívnejšou sopkou na celej Zemi. Druhá sopka Piton des Neiges je lenivejšia a dlhší čas už nečinná. V minulosti bolo sopiek ešte oveľa viac. Svedčia o tom ich kaldery: Cirque de Salazie, Cirque de Cilaos, Cirque de Mafate.

Výlet ku Piton de la Fournaise je pre turistu na Reunione čosi, čomu sa u nás hovorí „musená vec“. Treba sa nań dobre pripraviť. Človek sa nesmie dať pomýliť tým, že výstup začína v trópoch. Onedlho ho totiž serpentíny zavedú do chladnejších subtrópov, odtiaľ do lesov a lúk mierneho pásma a odtiaľ na chladné ale šťavnaté alpínske lúky, kde sa pasú stáda tirolsky vyzerajúcich kráv. Žiadne malé a pajedné „zebu“,- lež poctivé európske horské kravy. Po ďalších serpentínach lúky zmiznú a vystrieda ich skalný terén, ukončený hnedosivou škvarovou pustatinou. Tu je už poriadne zima. Sme takmer vo výške tatranského Gerlachu. Fúka ostrý vietor a pomedzi bizarné útvary zo skamenenej lávy sa prevaľujú hmly a ich zmiešaniny s dymom a parami, ktoré vietor privieva z horúceho hrdla sopky. Tu končí jazda autom a končí spravidla aj „každá sranda“. Cítite, že to v bedekri s tou reunionskou hyperaktívnou sopkou mysleli vážne. Obliekate sa do vetrovky s kapucňou a začínate pešiu túru bližšie ku kráteru a bočným fumarolám. Máte zmiešané pocity. Na jednej strane by ste boli radi svedkami spektakulárneho pekelného divadla, ak by sopka práve počas vášho pobytu vychrlila zopár ohnivých pľuvancov, no na druhej strane ste mierne povedané „obozretní“, pripravení pri každom hlasnejšom sopečnom zahrmení rýchlo zutekať. No hej, zutekať: lenže kam ? Ak by to tu začalo riadne soptiť, asi by ste ďaleko dobehnúť nestihli.

Našťastie, počas nášho pobytu na sopke Piton de la Fournaise sa nič zvláštne nestalo. /Ale stalo, stalo sa: takmer sme sa pri pohľade na duniacu horúcu masu tam dolu, od strachu onô, veď viete čo…/.

Menej nebezpečne vyzerá druhá veľká turistická atrakcia Reunionu – VODOPÁDY. Na vodnatom často upršanom a občas aj riadne cyklonálnom ostrove je tekutiny na slušné vodopády až-až. Opustíte pobrežný pás /s mestami ako St.Pierre a St.Paul a hlavným 150 tisícovým St.Denis/, zamierite do hornatého vnútrozemia a hneď sú okolo vás samé vodopády. Stekajú zovšadiaľ. Nielen v roklinách a na vysokých horských svahoch, ale aj priamo ponad vašu hlavu, na strechu auta a na asfaltku, po ktorej na aute idete. Na Reunione sú vodopády pre autoumývarne zničujúcou konkurenciou. Po návšteve Reunionu odporúčame istý čas nejsť na túry do Malej Fatry /konkrétne do Jánošíkových dier alebo ku Šútovskému vodopádu/ príp. ani do Vysokých Tatier /Kmeťov vodopád či Vodopád Skok/. Boli by ste znechutení porovnaním, ktoré tam vaša pamäť bude robiť pri spomienkach na reunionské vodopády.

Bežný turista z auta a z cesty pritom uvidí iba zlomok reunionských vodopádov. Tie najvyššie, najmohutnejšie a najkrajšie vodopády sú totiž ďaleko od verejne prístupných komunikácií. Sú hlbšie v horách, v hrozitánskych roklinách, tiesňavách a priepastiach. Mnohé z vodopádov sú prístupné iba zlaňovaním a končia v tmavých jaskyniach a skalných dierach, odkiaľ voda tečie podzemím, až kým sa nevynorí kdesi v jarku takmer pri pobreží. Záujemcov o pohľady na reunionské vodopády, rokliny a jaskyne a ďalšie zázraky tunajšej prírody odkazujeme na filmy slovenského cestovateľsko-filmárskeho génia Pavla Barabáša.

Reunion-pripomíname- je francúzsky zámorský departement. Má okrem prírody aj svoju veľmi dramatickú a zaujímavú históriu. Bol predmetom súboja medzi koloniálnymi ambíciami Anglicka a Francúzska. Niekoľkokrát zmenil ostrov majiteľa-až zakotvil definitívne /?/ v rukách Francúzov. Po Reunione je plno stavebných pamätihodností na koloniálnu históriu. Ich centrom sú pobrežné mestá ale aj horské mesto Le Tampon a predovšetkým mestečko Hellbourg. Má vyššiu nadmorskú výšku, sviežejší vzduch. Už v minulosti slúžilo ako klimatické kúpele a dnes je na ňom veľa viliek z koloniálnych čias, prerobených na butik-hotely alebo penzióny.

Tieto prekrásne stavby sú neraz doslova utopené v tropickej vegetácii. Pri niektorých sú starobylé vanilkové plantáže a budovy na sušenie a triedenie vanilky.

Jeden z butikov resp. hotelov v starom plantážnickom dome vlastní aj Slovenka z B.Bystrice, mamička nášho dobrého známeho Ivana S. Klientelu, tak ako u väčšiny turistov, prichádzajúcich na Reunion tvoria mladí vzdelanejší ľudia, zaujímajúci sa o poznávanie, aktívnu turistiku, amatérsku vulkanológiu, horolezectvo a jaskyniarstvo. Milovníci pláží sa musia uspokojiť s menšími plážami, pokrytými zväčša tmavým pieskom vulkanického pôvodu a silnejšími vlnami.

V hlavnom meste St.Denis ľudia žijú dosť podobne ako obyvatelia prisťahovaleckých štvrtí v Paríži, Lyone či Bordeaux. Sú s Francúzskom duchovne integrovaní.

S geograficky blízkou Afrikou, s ktorou väčšinu populácie Reunionu viaže jej rasový a etnický pôvod, už nemajú veľa spoločné.

Reunion je zjavne a neodškriepiteľne súčasťou dnešného multietnického a multikulturálneho Francúzska. Nie Afriky. – Alebo že by to bolo naopak /a Francúzsko by už bolo súčasťou Afriky/ ?

ZANZIBAR

Zanzibar / 1666 km2 a 625 tis. obyvateľov/ je na rozdiel od Reunionu k Afrike oveľa bližšie. Nielen geograficky, etnicky /populáciu tvoria černosi a miešanci černochov a Arabov ale tiež Indovia a Číňania/, ale aj politicky. Zanzibar bol síce v minulosti spojený skôr s Arábiou a neskôr s Britániou, no dnes je nespochybniteľnou súčasťou africkej Tanzánie. /Veď aj názov tejto krajiny vznikol spojením názvu bývalej britskej kolónie Tanganiky a bývalej britskej kolónie Zanzibaru a Pemby/.

Dojmovo je dnešný Zanzibar zmesou čiernej Afriky, moslimského Orientu a Indie/. Zanzibar sa hrdí tým, že tu v minulosti žilo viacero veľkých osobností. Napríklad britský cestovateľ Livingstone a zo zanzibarsko-indickej rodiny pochádzajúca nebohá hviezda pop music Freddie Mercury. A žije tu dúfajme aj žena, ktorú sme poznali ešte ako malé dievčatko na plantáži vzácnych korenín a volala sa Zubajda. Neskutočne smrdela. Mala na rukách malú sestričku, dotrhané šaty, bola chudá a hladná a veľmi túžila odísť s nami na Slovensko. Dosť výrazne sme jej finančne a materiálne pomohli. Vďaka tomu začala možno aj pravidelnejšie chodiť do školy. Aké však boli jej ďalšie osudy, nevieme. Jednoducho, naše životné dráhy sa na chvíľu stretli a potom znovu rozišli. Tak to už s ľu´dmi a ich osudmi chodí.

Zanzibar bol už v časoch, ke´d ho kolonizovali Arabi známy ako ostrov korenia. Tento jeho význam podčiarkli potom pri kolonizácii Zanzibaru Portugalci, Ománci i Briti. Krajina si dodnes si na tom slogane „Zanzibar-ostrov korenia“ silne zakladá. Na ostrov sa však v praxi nechodí ani tak za korením ako za plážovými hotelmi.

Pre turistov, ktorí na ostrov prichádzajú hlavne za cenovo dostupnými, nie nejako extra luxusnými plážovými rezortmi organizujú touroperátori vždy aspoň jeden výlet na nejakú plantáž, kde sa pestujú klinčeky, vanilka, čierne korenie, muškátový orech, škorica a pod. Výlet na plantáž sme my pri našej návšteve ostrova považovali za najvoňavejšiu, najpríjemnejšiu časť pobytu. Každému slovenskému turistovi, ktorý na Zanzibar pocestuje, ju vrelo odporúčame. PS: Cestou si všimnite čipkované, nádherne vypletané a farebne vyšivané povlaky na sedadlá bicyklov. S brmbolčekmi ! Predávajú ich napríklad na dlhej ceste z centra Zanzibaru do vnútrozemia, kde je väčšina klinčekových plantáží. Ke´d si tieto ozdoby na bicykel budete kupovať, vezmite aj nám aspoň jednu. My sme to počas pobytu na Zanzibare zabudli a doteraz to ľutujeme.

Druhou vecou, ktorá sa oplatí pozrieť a ktorá sa návštevníkovi asi vryje do pamäti je hlavné mesto Zanzibaru- mesto Zanzibaru=Zanzibar je súčasne hlavným mestom autonómneho štátu Zanzibar. Tam popri vlastnom Zanzibare patrí aj menší ostrov Pemba a viacero menších ostrov – vrátane neobývaného ostrovčeka MESALI, kde sme sa pred rokmi na celý deň vylodili a preplážovali tam, medzi baobabmi, vtákmi a krabmi celý deń. More sa iba pár mestrov od nádhernej belostnej pieskovej pláže prudko prepadalo do desivej tmavomodrej až čiernej hlbočiny. Plávalo v ňom množstvo barakúd.

Zanzibar, Zanzibar, Zanzibar: – nie je tých Zanzibarov nejako až príliš veľa ? Nuž je. Na vine je skutočnosť, že ľudia v zahraničí odmietali nazývať ostrov, na ktorom je hlavné mesto Zanzibar jeho pôvodným menom UNGUJA. Miesto slova Unguja každý dnes povie Zanzibar. A ty sa potom tráp, čo chcel dakto povedať -či ostrov, či mesto na ňom alebo či autonómny štát, kam to všetko patrí. Nuž tak, na Zanzibare vládne bordel v pojmoch, lenivosť presne sa vyjadrovať-nečudo, že sa Freddie Mercury, majster /nám nepríjemnej/ kakofónie narodil práve tu.

Miestom, ktoré pri návšteve Zanzibaru navštívi asi každý turista je zanzibarská pevnosť-hrad. Postaviť si ho dali ešte Arabi, zdokonalili ho Portugalci a ománski sultáni. Sídlil v ňom zanzibarský sultán i koloniálna britská správa. V časoch, ke´d sa koketovalo s myšlienkou, že Zanzibar bude úplne samostatný /dokonca ľudový, socialistický/ štát, malo tu byť sídlo hlavy tohto štátu. Exteriér hradu je síce masívny, no nejaký výnimočný dojem v turistovi nezachová. Nás oveľa viac zaujal interiér. Je v ňom ešte veľa pôvodného koloniálneho mobiliáru, obrazy, mapy, písomnosti…a samozrejme dobové zbrane. V rámci zbierkových predmetov nájdete aj kremnické dukáty. Istý čas boli na Zanzibare jedným z oficiálnych platidiel. Medzi množstvom všelijakých obrazov a portrétov vás možno potešia i podobizne rakúsko-uhorských panovníkov.

Z hradu sa oplatí zostúpiť do „podhradia“. V uličkách „stone town“- starého mesta – akejsi zanzibarskej mediny turistu očaria nádherne rezbársky okrášlené masívne brány starých možno stredovekých domov a kovové klopačky na nich. Niektoré uličky budia dojem súku. Pripomína ho aj tovar, ktorý sa tu v malých obchodíkoch ponúka. Smerom k moru, do prístavu, sa po čuchu dopátrate ku rybiemu trhu. Je tam riadne veselo, ako to už na orientálnych trhoch býva.

Smutnými pamiatkami na minulosť sú budova bývalého trhu s otrokmi a miesto, kde boli väznení. Budova je strašidelná hlavne zvnútra, najmä v podzemí, kde boli kobky pre otrokov.

Zanzibar je trochu hlučnejší a azda aj menej čistý a luxusný ako Maurícius, Reunion či Mayotte /o Maledivách a Seychelách ani nehovoriac/, no i tak patrí medzi perly Indického oceánu. Zanzibarská perla je robustnejšia, no ktovie, či nie trvanlivejšia.

Bez zážitkov zo Zanzibaru by vo vašom pohľade na krajiny Indického oceánu bola riadna diera. Ak sa vám naskytne šanca, cho´dte si túto dieru na Zanzibar zaceliť.