Založ si blog

Madagaskar

TENTOKRÁT BEZ BEŇOVSKÉHO

Neosobujeme si právo na posúdenie prírodných krás a pamiatok celého velikánskeho ostrova Madagaskar /587 041 km2, 28 mil.obyvateľov/. Navštívili sme iba jeho severnú, hoci turistami najviac navštevovanú časť. Na to, aby sme si urobili predstavu o krajine v tejto, údajne najšťavnatejšej časti ostrova a na základný náčrt spoločenského fungovania ostrova to však podľa nás stačí. Navyše, dôveryhodní informátori /členovia našej rodiny, ktorí tiež Madagaskar nedávno navštívili/ nám poskytli tiež množstvo cenných poznatkov a údajov. Samozrejme, že im za to veľmi ďakujeme.

Pár dní sme z lode, križujúcej severné brehy Madagaskaru, podnikali exkurzie na hlavný ostrov i na okolité menšie ostrovčeky. Navštívili sme napríklad Nossy Bé, Lokobe, Hellville, Nossy Komba, Nossy Tanikely ai. Chceli sme vidieť lemúry, chameleónov, plantáže voňavej ylang-ylang, baobaby, skalné labyrinty Melaky v NP Tsingy de Bemaraha, život v mestách i v zapadnutých dedinkách. Dačo sa nám podarilo, dačo nie. Nevideli sme veľkomestský život v Atananarive /1,3 mil.obyv./, svetoznámu baobabovú alej, melacké prírodné skalné labyrinty ba ani miesto posledného odpočinku uhorského dobrodruha, cestovateľa a špióna a akože-kráľa Madagaskaru Mórica Beňovského.

Vo veľkých mestách Madagaskaru bol náš spomínaný príbuzný. Z jeho fotiek a z jeho rozprávania nám vyplynulo, že sa do Atananariva pri najbližšej ceste po Afrike až tak hnať nemusíme. Mesto je vraj zmesou modernity a slumov, biedy a luxusu,-typickou ukážkou veľkomestského života „tretieho sveta“ súčasnosti. Celosvetovo významné historické budovy či divy modernej architektúry sú tam poskromne. Parky a úchvatné prírodné scenérie sa tiež vyskytujú pomenej. Takže si túto časť Madagaskaru zasúvame v poradí cestovateľských cieľov trošku dozadu.

Viac nás mrzí, že sme nevideli spomínanú aleju baobabov v lokalite Menabe pri meste Morondava a hlavne prirodzený skalný labyrint tzv. tsingov v regióne Melaky. Skúsime sa kvôli nim na Madagaskar ešte vrátiť. No a nevideli sme hrob Mórica Beňovského. Ten však údajne ešte Miro Musil stále nenašiel. /Na vedecké miesto po ňom na jednom ústave Univerzity Komenského, -keď Miro odišiel na Colotkov sekretariát,- sme nastúpili do zamestnania. Bol to krátky ale poučný bod našej kariéry. Obohatil nás viac, ako keby sme rovnaký čas strávili rozjímaním pri kostiach Mórica- „bitanga“ z Vrbového./

Potulky po severnom Madagaskare, to je dosť veľká divočina. Náročná na odolnosť voči tropickým horúčavám a dusnu, na psychickú odolnosť pri pobyte v špine, neporiadku a nehygienických verejných priestoroch, pri trekkingu v hustej džungli, plnej komárov, hmyzu a kadejakých mnohonôžok, pri prehliadkach vypálených indických obchodov potom, ako ich majiteľov zlynčovali miestni Malgaši. Potulky po severnom Madagaskare si vyžadujú aj fyzickú zdatnosť pri veslovaní na vratkých pirogách cez morské zálivy, prielivy a lagúny z jedného ostrovčeka na druhý.

Ponúkame pár čriepkov z tejto cestovateľskej mozaiky.

Naša expedičná loď zakotvila vo vodách pri Nossy Bé, odkiaľ nás ľahký čln nás dopravil na breh do miestnej dediny.

Ihneď sme sa vydali, obťažkaní kamerami, na potulky za lemúrmi. Spočiatku to nebolo zložité. Prešli sme pomedzi chatrče Malgašov a prvú kolóniu lemúrov sme objavili na konci dediny na velikánskom mangovom strome. Táto tlupa lemúrov bola pendantom našich kontajnerových medveď´ov či mestských holubov. „Dedinské“ lemúry sa priživujú na výsledkoch práce človeka, aj ke´d to nie je vždy úplne bezpečné a bezproblémové. Napriek zákazu lovu totiž dedinčania sem-tam nejakého toho lemúra zo žobravej dedinskej tlupy ulovia a oživujú si tak spomienky na jedlo, čo jedávali Malgašania v dávnejšej minulosti.

V menšej skupinke západných turistov a s miestnym sprievodcom sme sa vybrali hlbšie do pralesa, za „ozajstnými“ divými lemúrami, žijúcimi iba z toho, či si džungli sami nájdu a zadovážia. Prvú zastávku na výprave za divými lemúrmi sme mali pri obrovských tropických stonožkách tzv. mnohonôžkach, dlhých azda aj 20-25 cm. Druhou zastávkou bol strom, na ktorom nám sprievodca čosi v konároch, asi v 2 metrovej výške, ukazoval palicou. Ke´d sme sa poriadne pozreli, uvideli sme obrovského tučného hada. Obkrútený okolo konárov driemal v tieni, pod listami.

Pomaly na nás obrátil svoju ploskú hlavu, no bol evidentne nažratý a tak o nás veľký záujem neprejavil. Najobľúbenejším chodom jeho menu sú podľa miestneho sprievodcu – lemúry.

Ideme ďalej džungľou, sotva znateľným pralesným chodníkom. A hurá,-už ich počujeme a už aj vidíme: divé lemúry ! Pekne veľká kolónia. Dospelé lemúry i lemúrska omladina: maličké mláďatá i „výrastkovia“. Lemúry sú asi na občasnú návštevu turistov zvyknuté. Netrvá dlho a už sú na stromoch okolo nás. Dávajú sa nám zblízka fotiť a filmovať. A zopár lemúrskych odvážlivcov sa dá dokonca hladiť po hlavičke a dotýka sa našich rúk jemnými jemnučkými labkami. Zvieratká na nás vyvaľujú čierne lesklé očká. Podobajú sa skôr na naše lesné kuny než na vzdialeného príbuzného opíc. Stretnutie, ktoré sa tu odohráva si zjavne užívajú obe strany: ľudia i lemúry.

Lemúry sú mierumilovné tvory, preto je pre nás nepochopiteľné, že mnohí domorodci ich považujú za duchov mŕtvych ľudí, poslov nešťastia a zlých čias. A iní domorodci si nimi spestrujú jedálniček. Smutné.

Na druhý deň sme si sadli do autobusu a odviezli sa na plantáž rastlín resp. stromčekov, ktoré sa volajú ylang-ylang.

Už diaľky ich kvety voňajú omamnou arómou. Z kvetov resp. plodov sa vyrába množstvo prípravkov vo farmácii, kozmetike a parfumérii. Ylang-ylang znižuje krvný tlak, upokojuje nervovú sústavu, urýchľuje regeneráciu po fyzickom vypätí, odstraňuje únavu, -no predovšetkým je to silné afrodiziakum, obľúbené v krajinách okolo Indického oceánu. Že je účinné, o tom svedčí natalita Madagaskaru, Kenye, Tanzánie, ale najmä Pakistanu, Bangladéša a Indie. A keď už nič iné, tak aspoň veľmi príjemne, sladkasto a osviežujúco vonia.

Sprievodca nám cestou na plantáž rozprával rôzne historky. Niektoré uveriteľné, iné menej. Medzi tie „normálnejšie“ patrí spomínanie rôznych miestnych povier o chameleónoch. Chameleóny na Madagaskare plnia funkciu našich čiernych mačiek. Ak vám chameleón prekríži cestu, máte v ten deň zaručenú smolu. Chameleónov sme na výlete stretli viac, no žiadnu povšimnutiahodnú smolu sme nezažili. Naopak, pri niektorých väčších exemplároch sme požiadali o fotostopy. Škoda, že chameleóny počas fotenia menili farbu-takmer vždy z atraktívnych modro-zeleno-žltých farieb na fádnu hnedú alebo sivú.

Menej uveriteľné boli rozprávania o tom, že v miestnych jazierkach žijúce krokodíle sú zosobnením duší umretých Malgašanov. A že tradíciám verný Malgašan všetky časti svojho tela, vrátane ostrihaných vlasov a nechtov ukrýva doma v škatuli, aby ich potom, keď Malgašan umrie, spolu s ním pochovali. Najmenej pravdivou sa nám zdala byť historka o sprievodcovej starej mame, ktorá vždy ke´d si riadne vypije alkohol, rozpráva perfektne po francúzsky-hoci po vytriezvení nevie po francúzsky ani „ň“. My Slováci sme neveriacky krútili hlavami, no staršie americké dámy, ktoré s nami v autokare cestovali, tomu uverili a odmenili sprievodcu za takéto pútavé rozprávanie zopár dolármi.

Na ďalší deň sme z nám neznámych dôvodov boli potrestaní výletom do primitívnym životom žijúcej pralesnej komunity Malgašov. Nebol to totiž výlet, pri ktorom si užívate pohľady s veľkého klimatizovaného autobusu a popri vás ubieha cesta po exotickej krajine sťaby vo filme National Geographic. Bola to riadna otročina. Riadne GALEJE.

Miestny sprievodca nás usadil po štyroch do primitívnych domorodých pirog, dal nám veslá a prikázal veslovať za ním. Krížom cez morský prieliv s pomerne silným prúdom na susedný ostrov, na ktorom zaostalá pralesná komunita žila. Po vyše hodine veslovania pod horúcim africkým slnkom sme sa konečne vylodili na „ostrove domorodcov“. Pochodili sme im po chatrčiach, kúpili si od nich nejaké nimi zhotovené hlúpôstky z trstiny a tropického dreva, okúsili ovocie a pečenú bravčovinku, čo nám v strede dediny pod košatým mangom pripravili a začali pomaly myslieť na strastiplnú veslovačku naspäť. V stanovený čas sme sa všetci zišli v dedinskom prístavisku na brehu pri „našich“ pirogách. Nechýbal nikto-okrem vedúceho. Napokon po polhodinke čakania pribehol celý udýchaný. Opätovné galeje začali. Bolo síce menej slnka, no boli sme unavenejší z prvej plavby a pobehovania po dedine. Ale zvládli sme to.

Ďalší deň bola prehliadka mesta Hellville.

Sprevádzal nás iný sprievodca, lebo vraj ten dovtedajší ktovie prečo neprišiel do práce. Američanky, ktoré mladého sprievodcu predtým pekne finančne odmenili, vyjadrili obavy o jeho zdravie. Starší kolega naveľa-naveľa prezradil dôvod jeho absencie. Vraj si za peniaze, čo od Američaniek dostal, včera na ostrove /kam sme sa plavili na pirogách/ kúpil od náčelníka mladú 12-ročnú pannu. Na ostrove ju tam hneď defloroval a tak mu zachutila, že za ňou odčlnkoval aj dnes. -Staršie americké dámy, keď to počuli, ihneď na mladého sprievodcu s „nice personality“ zmenili názor. Zhrozili sa, aký je to zvrhlík a spravodlivo rozčúlené sa spýtali, čo na takéto konanie mladého Malgaša povedia miestne úrady a polícia. Sprievodca, starší Malgašan ich však svojou odpoveďou sklamal ešte viac ako jeho mladý kolega. Povedal im, že mladíka za to nikto prenasledovať nebude. Naopak. Je teraz medzi ostatnými domorodými chlapmi za hrdinu. To, čo on urobil, by urobili možno všetci malgašskí chlapi, keby mali peniaze nazvyš. Po tejto reči už Američanky stíchli a iba si medzi sebou čosi ticho šepotali. Prepitné už potom nikomu nedali. Asi sa báli, že pri troche šťastia dopadnú rovnako ako to 12-ročné domorodé dievča.

Návšteva mesta Hellville vydesila pre zmenu nás. Neuspokojili sme sa s odporúčanou ulicou so zopár slušnejšími domorodými obchodmi, ale zašli sme trochu ďalej do indickej štvrte. Domy v nej vyzerali byť čerstvo vypálené: obytné časti i časti, kde mali Indovia obchody. Keď sme sa vyzvedali, čo sa tam stalo, dozvedeli sme sa, že celú štvrť nedávno miestni Malgaši vyrabovali a vypálili, lebo sa medzi nimi rozšírilo, že im Indovia dávali do predaných potravín jed, aby pomreli a Indovia sa mohli zmocniť malgašských políčok.

O zavraždených Indoch nám nehovorili. Vraj Indovia stihli pred lynčovaním utiecť preč. Dúfajme, že to tak bolo a že Indovia nedopadli tak, ako jeden taliansky hoteliér, ktorý na Madagaskare vlastnil malý plážový rezort. Darilo sa mu-až dovtedy, dokedy sa medzi domorodcami o ńom nerozšírilo, že znásilnil a zabil dve maličké domorodé dievčatá. Malgaši nelenili, Taliana chytili a predhodili lynčujúcemu davu. Hororové šokujúce video z lynčovania nám pred pár rokmi prehral jeden v Prievidzi žijúci taliansky dôchodca, keď sme mu rozprávali o našich malgašských zážitkoch. Zavraždený taliansky hoteliér bol vraj jeho príbuzný a video mu poskytol brat zavraždeného. Ten si ho skopíroval na súdnom procese s hlavnými aktérmi lynčovania -dvoma domorodcami, ktorých na súde odsúdili na smrť a obesili. – Strašné na tejto veci okrem brutálnej vraždy je to, že si lynč niektorý z miestnych Malgašov, údajne policajný konfident, tajne nahrával. Ku záchrane Taliana sa však neodhodlal. – A vy, milí čitatelia, ako ? Bránili by ste toho talianskeho úbožiaka alebo nie ?

O lynčovaní Indov v Hellville vedel aj majiteľ batôžkárskeho hotela na Nossy Bé, pôvodom zo Švajčiarska.

Pýtali sme sa, či sa neobáva podobného osudu. Povedal, že nie, Vraj má výborné vzťahy s miestnou domorodou komunitou. Vraj dáva prácu a živí značný počet miestnych rodín – a čo je najdôležitejšie,- nemá hotelových hostí z radov miestnych Malgašov. Čudné, lebo batôžkárov je medzi nimi dosť. Najmä zavčasu ráno, ke´d Malgašky prinášajú na trh obrovské vyšívané biele, ružové, žlté, krémové obrusy, ktoré sa pokúšajú predať turistom. /Jeden z takýchto obrusov sme si kúpili a dodnes ho používame, keď sa u nás zíde väčšia rodinná spoločnosť/.

Súčasný Madagaskar samozrejme nie je iba o desivých historkách s hororových klebetách. Vláda Madagaskarskej republiky sa snaží postupne aj na vidiek prinášať pokrok. Nemyslíme iba vykrývače na príjem internetu a mobilného signálu. Máme na mysli výstavbu nových škôl a tzv. program „do každej dediny verejná studňa“. Fakt je, že sme až na tú odľahlú dedinku, kam sme veslovali na pirogách, všade inde v dedinách a mestách verejné hydranty videli. Či z nich tiekla zaručene pitná voda, to je však už iná vec.

Malgaši žijú na ostrove, ktorý geograficky patrí do Afriky. Oni sa však za Afričanov, za černochov nepovažujú. Hovoria o sebe, že sú miešancami Afričanov a Ázijcov, najmä z Prednej a Zadnej Indie, Indonézie a Malajska. Pleť Malgašov je skutočne o pár odtieňov svetlejšia ako v susednom Mozambiku. Aj oči majú pri troche sugescie akoby šikmé. Nechce sa nám pátrať po etnologických a antropologických prameňoch, čo by tieto otázky osvetľovali. Aj my sme mali dojem, že Madagaskar nie je tá pravá čierna Afrika. Čisto pocitovo sme Malgašov vnímali ako príbuzných indickým Drávidom a domorodcom z Papuy-Novej Guiney. Ani u nich dakedy človek nevedel, čo ho čaká.

Madagaskar splnil naše očakávania. Napriek modernizačným a globalizačným zmenám, ktoré aj tu bežia naplno, nám poskytol dostatok exotiky, pekných i vzrušujúcich zážitkov a stretnutí s ľuďmi a ich príbehmi, ktoré by sme inak nepočuli. – A ktoré patria do portrétu súčasnej tváre Zeme rovnako, ako život ľudí u nás, v Taliansku, Číne, USA, Rusku či Kanade.

Ak viete byť obozretní, ak ste do koča i do voza a ak máte radi exotiku, ponáhľajte sa aj na Madagaskar. A zájdite aj tam, kde sme my neboli. Už sa tešíme na vaše túlačkové historky.

/Autorom fotiek je autor textu/.

Prečo by sme nikdy nemohli žiť s Čechmi dobrovoľne v jednom spoločnom štáte

26.09.2022

Je to jednoduché. Sme hodnotovo niekde úplne inde než Česi. Pozor – nie Moravania – ale Česi ! Sme etnogeneticky a duchovne dva úplne odlišné národy,- aj keš s príbuznými jazykmi. Svedčia o tom aj výsledky posledných doplňovacích a komunálnych volieb, ktoré sa včera v ČR bilancovali. Voľby ukázali, že české myslenie je poplatné až otrockej servilnosti voči [...]

Novinári zabudli na miliónové demonštrácie proti vojne vo Vietname v USA v 60-70-tych rokoch ?

24.09.2022

Naše servilné novinárske uchá po vyhlásení čiastočnej mobilizácie záložníkov v RF neustále krútia čosi o všelijakých protestoch a vyhýbaní sa tejto povinnosti zo strany mobilizovaných Rusov. Podľa správ z našich médií to teraz v Rusku vyzerá na riadnu kovbojku. Ako vyzerá masové proti-mobilizačné a protivojnové hnutie, to si však my starší pamätáme z čias [...]

Čudáci s košíkmi zaplavili zase Cestu slobody- hľadajú ľadové dubáky…

24.09.2022

Dnes v noci bolo na Podbanskom mínus 5 stupňov. V prízemnej vrstve lesa všetko skamenelo, zamrzlo. Napriek tomu sa „firemné“ autá s bratislavskými značkami od včera roja na ceste L.Hrádok – Podbanské-Š.Pleso. A dnes ráno hríbari z Dolniakov s obrovskými košmi brázdia lesy, ktoré sa už venujú ruji, zimnému zhonu sojok a veveričiek pri zháňaní [...]

Jevgenij Prigožin / Vladimir Putin /

"Putinov kuchár" Prigožin priznal, že založil Vagnerovu skupinu

26.09.2022 10:45

Ruský oligarcha spresnil, že Vagnerovu skupinu založil v roku 2014 s cieľom vyslať bojovníkov do východoukrajinského regiónu Donbas.

náboje, zbraň, poprava

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo deväť ľudí

26.09.2022 10:44

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo v pondelok ráno najmenej deväť ľudí a ďalších 20 bolo zranených.

ran 7157

Polícia bude mať nové hybridné vozidlá za takmer 40 miliónov

26.09.2022 10:16

Ministerstvo vnútra chce získať nových 760 nízko-emisných vozidiel pre Policajný zbor za necelých 40 miliónov eur s DPH. Financované budú z plánu obnovy.

Koronavírus / Covid / Ochranný oblek /

Za nedeľu pribudlo 78 prípadov nákazy koronavírusom a dve obete

26.09.2022 10:12

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 443 pacientov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 379
Celková čítanosť: 958457x
Priemerná čítanosť článkov: 2529x

Autor blogu

Kategórie