zemegula

MALÁ BRAZÍLIA

Pokračujeme v potulkách po kreolských ostrovov pri pobreží Afriky. Premiestnili sme sa však z Indického oceánu do Atlantiku.

Vymenili sme nielen oceán ale aj loď. Na plavbu okolo Afriky sme využili nemeckú loď Maxim Gorki spoločnosti Phoenix Reisen.

Hovorí vám voľačo názov tejto lode, pomenovanej po veľkom rusko-sovietskom spisovateľovi Maximovi Gorkom ? Nuž, malo by vám to čosi hovoriť: na vtedy ešte sovietskej výletnej lodi Maxim Gorkij sa 2.-3.decembra 1989 v prístave Valetta na Malte stretli na prvom summite po páde berlínskeho múru prezident ZSSR M.Gorbačov a prezident USA G.Bush st. Naivný Gorbačov si užíval falošnú pozornosť svetových médií, oslavujúcich ho za smelosť- za „smelosť “ ku zrade vlasti. Peter Veľký, Katarína Veľká, Alexander II. a J.V.Stalin sa iste riadne obracali vo svojich hroboch.

Osud kedysi luxusnej lode M.Gorkij je už dávno spečatený. Ktovie, či zostal dakde aspoň veľký lodný glóbus pri ktorom majú Bush st. a Gorbačov svoje fotky a pri ktorom máme fotky aj my, – parodujúc úškrny Busha st. a rozžiarenú tvár ťuťmáka Gorbačova. V časoch summitu Bush st.-Gorbačov sme my ešte behali po Ventúrskej a po námestí SNP a pomáhali rozbiť socialistickú totalitu a urobiť tak najdôležitejší krok k obnove slovenskej štátnosti a znovuvyhláseniu samostatnej Slovenskej republiky. Na plavby okolo Afriky sme nemysleli, no chodenie po svete a šírenie zvesti o znovuexistencii Slovenskej republiky patrilo už vtedy do našich akčných plánov.

O pekných pár rokov neskôr sme sa teda -už ako občania nezávislej SR, ocitli na Maxime Gorkom, menšej nemeckej lodi, aby sme o.i. navštívili aj republiku Sao Tomé e Príncipe.

Sv.Tomáš má 1001 km2 a 220 tisíc obyvateľov. Súostrovie sa nachádza v Guinejskom zálive, asi 400 km od afrického Gabunu /dnes vraj Gabonu/. Po svojich koloniálnych pánoch zdedila krajina úradný jazyk-portugalčinu a brazílsky vyzerajúcich kreolov. Súostrovie objavili Portugalci a keďže bolo ľudoprázdne, doviezli sem chudobných osadníkov z Portugalska. Trvalejšie osídlenie sa vydarilo až na druhý pokus. Úspešnými osadníkmi boli pokrstení portugalskí židia a väzni, ktorých na ostrovy vyviezli viac-menej násilím. Osadníci veľmi rýchlo zistili, že osud k nim nebol až tak neľútostný. Tí, čo prežili epidémie malárie, začali pestovať cukrovú trstinu zo sadeníc z Madeiry. V úrodnej vulkanickej pôde tu dávala trikrát vyššie úrody ako na Madeire. Aby osadníci mohli lepšie prosperovať, potrebovali pracovnú silu. Preto sem zavliekli asi 3 tis.otrokov z afrického kontinentu. Z nich sa krížením s Portugalcami vytvorila dnešná kreolská, presnejšie mulatská rasa, tak ako v portugalskej Brazílii. Mulati po svojich afrických matkách podedili odolnosť voči malárii a tak sa ešte v časoch hlbokého otrokárstva stávali dôležitým článkom fungovania tamojšej spoločnosti. Na rozdiel od rýdzich černochov získali od svojich bielych otcov štatút slobodných ľudí a mohli sa z nich stať dozorcovia, správcovia na farmách a úradníci v orgánoch koloniálnej správy. Otrocký štatút rýdzich černochov zostal v krajine až do r. 1901. Sv.Tomáš vďaka mulatom a portugalským prisťahovalcom ale hlavne otrockej práci černochov prosperoval až do 16.-17.storočia, ke´d mu začala konkurovať Brazília. Opätovný rozvoj ostrovov nastal až po zavedení pestovania kakaových bôbov a kávy v polovici 19.storočia. Na začiatku 20.storočia pochádzalo 10% svetovej produkcie kakaa práve zo Sv.Tomáša. V 1975 získala krajina nezávislosť, aj vďaka ozbrojeným partizánom v horách ostrovov, vyzbrojených a vycvičených Kubou. Víťazná nezávislá vláda zaviedla systém jednej strany-socialistickej a nacionalistickej Strany oslobodenia. V r.1991 /s pádom socializmu v Európe/ sa zaviedol systém viacerých strán. Na krátko vyhrali voľby prozápadní „demokrati“, no ďalšie voľby vyhrali – už bez násilia, socialisti. Tí v krajine vládnu doposiaľ, aj ke´d párkrát čelili neúspešnému puču. Na začiatku nového milénia bola v kontinentálnom šelfe medzi Sv.Tomášom a Nigériou objavená ropa. Tá sa tam dnes ťaží v spoločnej nigérijsko-svätotomášskej firme a zisk /zatiaľ nie bohvieaký/ sa delí v pomere 2:3.

Kakao, káva, cukrová trstina a ropa sú dnes základom relatívne slušnej životnej úrovne krajiny. Kávu sa vyplatí spracovávať a exportovať v spolupráci s Brazíliou. Preto čosi ako samostatné značky kávy Sv.Tomáša nenájdete. Kávu zo Sv.Tomáša možno doma pijete ako originál „brazílsku“ kávu zo Santosu, Belému či Recife…

Spomínané severobrazílske mestá nám prišli na um, keď sme s maximom Gorkým zakotvili v prístave Sao Tomé /hlavnom meste krajiny/. Ľudia, budovy, nápisy, celková atmosféra nám veľmi pripomínala mulatské mestá v Brazílii.

Prišli sme na ostrovy v čase Veľkej noci. Ľudia sviatkovali, chodili po meste v slávnostných oblekoch ale v karnevalových kostýmoch. Veľká skupina ľudí bola zhromaždená na hlavnom námestí Sao Tomé. Podišli sme k nim a uvideli pašiové hry v podaní svätotomášskych miestnych hercov a spevákov. Máme z toho dojímavý videozáznam. Prehrávame si ho najčastejšie na Veľkú noc, aby sme si najväčšie kresťanské sviatky trochu ozvláštnili. Spolu s videom asýrskej kresťanskej veľkonočnej omše v aramejčine /pozri kapitolu o Iraku a Kurdistane/ to považujeme za jeden z najcennejších darčekov, aké sme si z potuliek po svete priniesli.

Metropola Sao Tomé má prehľadnú architektúru. Má dobre udržiavané vládne budovy z koloniálnych čias ale aj modernejšie budovy nemocnice, rozhlasu a televízie, správy štátneho ropného priemyslu, zopár bánk , telekomunikačného úradu a pod. Celkom pekne postavená, aj keď už zubom času a mnohých vlnobití poznačená je prímorská promenáda – corniche. Sao Tomé je krajina, ktorá je pomerne populárna medzi filatelistami ale aj numizmatikmi. Možno i preto, že miestna mena má pekný názov „dobra“. Naši priatelia, Slováci žijúci v Nemecku, holdujúci obom týmto formám inteligentnej zábavy ale aj investovania, si tu prišli na svoje. Na trhovisku bol stánok miestneho zberateľa, s ktorým si mali čo povedať.

Mesto sme ako tak presnorili a tak sme pustili hlbšie do vnútrozemia. Lokálny sprievodca nás vzal do starej rodinnej firmy, zameranej na pestovanie a spracovanie kávy. Usadlosť, kam sme smerovali, bola za pásom džungle v horách. Volala sa nie príliš invenčne MONTE CAFÉ.

Džungľa, ktorou sme sa do Monte café šplhali úzkou blatisto-štrkovou, bola prekvapujúco hustá a rozsiahla. Cesta vraj bola postavená ešte v časoch otrokárstva a údajne má viac ako 300 rokov. Asi je to pravda, lebo pri prekonávaní horskej riečky sme prechádzali po veľmi starobylo vyzerajúcom kamennom moste.

Neďaleko mosta padala voda riečky z pomerne silného a vysokého vodopádu. Okolo neho rástli kríky a rastliny s velikánskymi listami. Úrodná vulkanická pôda, plná užitočných minerálov, pravidelne zavlažovaná tropickými daž´dami, im zrejme veľmi chutila.

Úrodná pôda zrejme bola jedným z dôvodov prosperity kávovej plantáže aj na Monte café. Dnes to už asi veľmi tak nie je. Sídlo plantážnika, budovy sušiarní a skladov sú dosť ošumelé, stroje a zariadenia dosť chytené hrdzou, no káva sa tu ešte stále pestuje, suší a balí.

Firma podľa nás ide asi na tretinový výkon. Robotníci a ich rodiny, ktorí to tu, v horách v džungli oživujú, majú stále aké-také živobytie. Ktovie dokedy. Držíme im palce, aby to bolo čo najdlhšie,-napriek ničivej brazílskej konkurencii.

Na Sv.Tomáši je zopár domorodcov, ktorí ešte za socializmu študovali u nás na vysokých školách. Preto by nebolo prekvapením, keby nejaký lekár či inžinier -začujúc našu slovenčinu,- zavolal na nás zopár slovenských či českých škôl,-vylovených v hĺbke pamäti. Bohužiaľ, nestalo sa nám to. Azda nabudúce.

Opúšťame mesto Sao Tomé a Ostrovy Sv.Tomáša a Principe. Posledná vec, ktorú pri vyplávaní zbadáme, je zhrdzavená stroskotaná loď. Znamenie budúceho osudu ? Preboha, len to nie-ešte máme doma kopu roboty.

/Autorom fotiek je autor textu/.