zemegula

V KRAJINE PODVODNÍKOV

Presúvame sa do najľudnatejšej krajiny Afriky – do energiami všetkého druhu nabitej Nigérie. Krajinu sme navštívili v rámci tzv. „expedície po Západnej Afrike“ so skupinkou slovenských turistov. Prejazdili sme najmä jej juh-na starom ghanskom miniautobuse. O jeho stave svedčí fakt, že keď sme domorodého sprievodcu a šoféra po ukončení cesty zanechali na letisku v Lagose, predal autobus údajne na nigérijskom šrotovisku a vrátil sa domov lietadlom.

Nigéria je počtom obyvateľov regionálna africká veľmoc. Na ploche 923 628 km2 žije už takmer 215 miliónov obyvateľov. V hlavnom meste ABUJA je to iba do pol milióna obyvateľov, no v obrovskom nigérijskom megapolise LAGOSE, až 20 miliónov obyvateľov. Oficiálne je v krajine 48% kresťanov a 45% moslimov a iba 6% animistov /náboženský kult „oriša“ a i./ -no v skutočnosti je aj v Nigérii de facto najviac animistov, aj keď sa úradne hlásia ku monoteistom /či už kresťanom alebo moslimom/. V Nigérii žije 5 silných kmeňových spoločenstiev /národov ?/: Hausovia /22%/, Yorubovia /21%/, Ibovia /18%/, Fulbovia /11%/ a Igbiovia /6%/. Hausovia žijú na severe a sú dominantne moslimovia. Yourubovia žijú na juhozápade-sú prevažne kresťania, ale aj moslimovia alebo vyznavači animistického kultu „oriša“. Ibovia resp. Igbovia sú kresťania-katolíci alebo animisti. žijú na juhu a juhovýchode, kde bojovali za svoj nezávislý štát BIAFRA. Pro-moslimská federálna armáda ich napokon porazila, pretože kresťanskí Ibovia bez úspechu prosili kresťanský Západ o podporu. Mnohí z Ibov po porážke v časoch genocídy z protestu konvertovali z kresťanstva na judaizmus, dôvodiac, že sú jedným zo zabudnutých kmeňov Sionu. Argumentovali aj tým, že ich jazyk je tónovaný, čím sa líši od jazyka Hausov /hebrejčina však nie je tónovaný jazyk,-takým je napr. čínština/. Odporcovia osamostatnenia Biafry argumentujú tým, že skutočným motívom ibovského separatizmu je výlučné privlastnenie si nálezísk ropy, ležiacich najmä na územiach Biafry. Nigéria by sa po strate nálezísk ropy a zemného plynu dostala do veľkých ekonomických ťažkostí. Na rope a plyne je totiž závislý aj pomerne rozvinutý strojársky a hutnícky priemysel. Zostal by iba export kakaových bôbov, arašidov a obilnín,-Nigéria by sa tak prepadla medzi chudobné agrárne africké štáty.

Do Nigérie sme prešli po súši zo susedného Beninu. Nevieme presne, kde a kedy sme definitívne prekročili nigérijskú hranicu. Štátnu hranicu sme totiž podľa počtu colných a pasových procedúr prešli aspoň 8-9 krát.

Nigéria je krajina talentovaných tvorivých podvodníkov. Aj na Slovensku sú známe pokusy o podvodné prevedenie finančných čiastok prostredníctvom rôznych vymyslených príbehov o dedičstve alebo príbehov s charitatívnym zafarbením. Okrem relatívne sofistikovaných spôsobov podvádzania existujú v Nigérii aj simplexnejšie a drsnejšie formy majetkovej príp. aj majetkovo-násilnej kriminality.

Jednu z nich-tzv. ježkovanie, sme zažili na vlastnej koži. Keď náš mikrobus absolvoval beninskú pohraničnú kontrolu, prešli sme pár metrov a už nás obkolesili nigérijskí vojaci a colníci. Ktovie prečo si mysleli, že sa im pokúsime ujsť do nigérijského vnútrozemia,-pretože nám pod kolesá podsunuli drevené brvná, z ktorých trčali ostré klince.

Policajti a vojaci pozreli naše pasy s vízami a keď sme im zaplatili všetky poplatky a ÚPLATKY, vysunuli spod kolies pichľavé brvná – tzv. „ježkov“ a mohli sme pokračovať v jazde. Lenže neprešli sme ani sto-dvesto metrov a znovu nám v ceste stáli ozbrojenci a údajní colníci. A tí nám, len čo sme zastali, znovu podsunuli pod kolesá brvná s klincami. Vysunuli ich spod kolies, až keď sme aj im zaplatili. Pohli sme sa konečne ďalej ,-a znovu sa pred nami objavili ozbrojenci a „colníci“, a znovu nám dali pod kolesá „ježkov“. A my sme opäť platili. Atď., atď. Takéto ježkovanie sa dohromady odohralo v nigérijskom pohraničí /ako sme už naznačili/ 8 či 9 krát. Posledné možno aj 20 km od hraníc. Výsledná suma, ktorú sme colníkom a „colníkom“ zaplatili, niekoľkonásobne prevýšila očakávané colné náklady. No teda, dobre tá Nigéria začína, len čo je pravda…

Po všelijakých komplikáciách sme sa od hraníc Nigérie pomaly ale iste blížili do jej prirodzeného metropolitného centra – do LAGOSu. Lagos má síce „len“ okolo 20 miliónov obyvateľov, no tzv. veľký metropolitný Lagos ich má 36 miliónov. A to je už teda ozrutná aglomerácia.

Najmä ak si uvedomíme, že väčšina ľudí žije v nízkopodlažných alebo prízemných domoch, búdach a kedajakých prístreškoch, často nehodných človeka. Lagos má v názve, že sa rozkladá v kraji lagún, jazier , riek a močiarov. Obyvatelia v ňom využívajú na bývanie každú piaď suchej zeme, ktorú tu nájdu. A keď nenájdu, tak si ju „vyrobia“. Na National Geographic sme raz sledovali film o tom, ako sa to robí. Bezdomovci celý deň zvážajú na kárach z mesta odpadky, zasypávajú nimi lagúnu a na utlačený vrch odpadu potom nahrabú pri mori piesok a keď sa dá, aj trochu hliny. Na takto vzniknutom pozemku si potom zložia jednoduchú búdu na bývanie. A pár m2, kde navozili hlinu, dokonca využívajú ako zeleninovú záhradku.

Lagos je mestom s najrozsiahlejšími slumami na svete. Rozprestierajú sa na ploche niekoľkých kilometrov štvorcových, v okolí smetísk a rumovísk. Keď sme prichádzali našim autokarom do Lagosu, v diaľke sme tie dymiace smetiská a okolo nich porozťahované slumy videli. Dačo hrozné.

Dvom ľuďom z našej malej skupinky slovenských cestovateľov pohľad na slumy z diaľky nestačil. Preto si zaplatili miestneho sprievodcu-urasteného bývalého policajta, prenajali dve motorky a tak sa spoločne vybrali na prehliadku jedného zo slumov. Keď sa vrátili, mali čo rozprávať. Išlo im, ako správne predpokladali, o život. Len čo zastali uprostred farbistého bordelu, aby si urobili zopár fotiek, už sa okolo nich začali zhromažďovať nie príliš priateľskí obyvatelia slumu a veci začali spieť ku jednoznačne tragickému koncu. Našťastie, sprievodca využil svoj nacvičené grify, rozvrátil okolo nich sa uzatvárajúci kruh a potom už obe motorky o dušu uháňali zo slumu do bezpečnejších častí Lagosu.

Lagos má totiž aj bezpečnejšie štvrte. V jednej z nich, bližšie k medzinárodnému letisku, sme boli /v hoteli Ibis/ ubytovaní.

Pri oficiálnej okružnej jazde po Lagose sme sa pohybovali dokonca i po veľmi bezpečných, pekných no aj dobre strážených uliciach, kde sú rezidencie diplomatov a kadejakých manažérov, finančníkov, podnikateľov či expertov zo zahraničia. Tam to bolo takmer ako na Floride. Vykosené trávniky, palmičky, fontánky, bazény, vily s bohatým presklením. Ale všade pri nich aj rampy, betónové ploty, žiletkový drôt a kopa bodygardov.

Zašli sme aj do „downtownu“ Lagosu s modernými hliníkovo-sklenenými budovami, mrakodrapmi a honosnými obytnými komplexami.

V strede tejto reprezentačnej štvrte je /dobre strážený/ verejný park, kde sa počas našej návštevy práve konala garden party na počesť svadby akýchsi ľudí spomedzi miestnej smotánky. Čo sme videli, bola záplava honosných rób, koktejl farieb a tvarov, páni v smokingoch a dámy omotané v tradičných afrických látkach -lenže najlepšej kvality. Začali sme to tam fotiť. Svadobčania nenamietali, naopak. Boli radi, že svojou noblesou a luxusom zaujali aj belochov. /Aj keď oblečených v cestovateľských handrách ako hastroši/.

Stačilo nám znovu nastúpiť do auta a odísť o pár blokov ďalej a už sme videli na ulici úplne inú atmosféru. Chodníky sa zaľudnili čudnými existenciami, tulákmi, obsmŕdačmi, postávačmi, kartármi, gamblermi a ktovie či nie je ešte niečím oveľa horším…

Na druhý deň sme z Lagosu vyrazili ešte za tmy – smer vidiek. Smer provinčné centrum Ibov, miliónové mesto Abeokota. Aj keď sme na cestu nastúpili v baníckom čase, ulice už /alebo ešte/ boli prepchaté vozidlami všetkého druhu, veku a technického stavu. Bulváre vedúce ku výpadovkám sú v Lagose široké aj sto-stopäťdesiat metrov a je na nich aj desať- dvanásť pruhov -a predsa to nestačí poňať všetku dopravu, hoci i mimo špičky. Ulice boli miestami preslnené od svetiel diskoték, reklám reštaurácií či barov. miestami však boli tmavé, sliepňali tam iba dotlčené pouličné lampy. A bočné ulice s obytnými domami, to boli miesta, kde vládla tma ako v rohu.

Po troch hodinách sme sa predrali na asfaltovú cestu, smerujúcu ku mestu ABEOKOTA. Ocitli sme sa v provincii /bývalej vzbúreneckej nezávislej republike/ BIAFRA. Mesto Abeokota nám na Slovensku veľa nehovorí. No je to staré afro-brazílske kultúrne centrum Ibov. V meste sa po zrušení otroctva usádzali navrátilci z Brazílie resp. Libérie. Naspäť do Afriky prichádzali tí najšikovnejší, rasovo-etnicky uvedomelí a čo je hlavné, aj trochu majetní ľudia. V staronovom kraji svojich predkov si stavali domy, ktoré navonok /priečeliami, portálmi, bránami, šambránami okolo okien/ imitovali domy brazílskych plantážnikov. Preto je z týchto domov prvý dojem, ako keby v nich bývali kreoli.

Dnes sú tieto domy už ošarpané, ošúchané, zaprášené, plechová krytina na nich je zhrdzavená, sklo na oknách sem-tam rozbité, rámy na oknách polozhnité. Niektoré sú už pusté, neobývané. Niektoré začínajú búrať bagre a buldozéry ČÍNSKEJ stavebnej spoločnosti, ktorá cez Abeokotu robí diaľnicu z Lagosu ďalej na sever, do nigérijského hlavného mesta Abuje. Domy a autá na uliciach sú pokryté hrubou vrstvou prachu a hnedastej hliny.

V lepších časoch bola Abeokota pokojné mesto zámožnejšej vrstvy Ibov. Bol tu rozvinutý lokálny cestovný ruch. Pozostatkami tých dôb sú kedysi honosnejšie hotely, vyschnuté fontánky, zvyšky parkov s lavičkami a na vyhliadkový žulový masív nad mestom vedúca sedačková lanovka. Údajne ju pre ucelenú skupinu turistov aj dnes zapnú, no predtým musia cestujúci podpísať reverz, že sú si vedomí stavu lanovky a idú ňou na vlastnú zodpovednosť.

Opúšťame dosť zdevastované centrum mesta a smerujeme do trochu lepšej štvrte. Tu je sídlo regionálneho kráľa Ibov – jej výsosti Alakeho. Kráľovské sídlo tvorí komplex budov s vonkajším a vnútorným nádvorím. V jednej z budov je akési lapidárium, múzeum rôznych sôch, zbraní, nábytku a pod. Na nádvoriach sú pokusy o parčíky, no dnes už dosť zanedbané. V centre vnútorného nádvoria je nepríliš vzhľadný kráľovský palác. – Mali sme šťastie, po asi 10 minútach z paláca vyšiel a nastupoval do aut kráľ a kráľovná a členovia ich dvora.

Keď nás – belochov, kráľ uvidel, zastavil sa pri nás a spýtal sa, odkiaľ sme. Povedali sme, že zo Slovenska. Pokýval hlavou, no nič nepovedal. Nepriznal sa. že o tom, čo je a kde je Slovensko, nič nevie. – Múdra hlava štátu – vie zatĺkať ako u nás Kiska.

Neďaleko kráľovského paláca je veľká mestská mešita. Bola zavretá, takže sme si ju obzreli iba cez otvorené okná.

Viac šťastia sme potom mali v mestskej protestantskej katedrále, kde sme sa nielen dostali do vnútra ale boli aj svedkami priam vzorovej pobožnosti. S plamenistým prejavom pastora, s vrúcnymi spevmi cirkevníkov a napokon priam orgiami tanca a potlesku. Pobožnosť bola hodná povesti Abeokoty ako kultúrneho centra Nigérie.

Pre zaujímavosť, mesto pod žulovým pohorím Olumno Roks, ktoré v dávnej minulosti poskytovalo spoľahlivý úkryt domorodcom pred lovcami otrokov a bolo svedkom víťazstva Ibov nad silnou armádou Dahomejcov, bolo obkolesené silnými mestskými hradbami. V 20.storočí to bolo mesto bohatých kupcov. Narodil sa tu prezident Olusegun Obasanjo, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Wole Soyinka a slávny hudobník, proti-imperialistický a proti-kapitalistický aktivista, zakladateľ afro-beatu, komúny „Kalehula Republic“, hnutia „Afrických svätýň“ a počas pobytu v USA /Los Angeles/ stál aj pri vzniku hnutia „Čiernych panterov“ – FELA KUTI. Jeho extatické politicky podfarbené recitácie rytmované s bicími a dychovými nástrojmi niektorí považujú za predchodcu súčasného RAPu. V niektorých týchto „rapových“ skladbách odsudzoval používanie kondomov medzi Afričanmi. Mal 27 manželiek a veľa detí. Jeden z jeho synov, multiinštrumentalista Femi Kuti bol dvakrát nominovaný na cenu Grammy. Keď Fela Kuti zomrel /na AIDS/, vláda v Nigérii vyhlásila štátny smútok a na pohrebe sa zúčastnilo vyše milióna občanov.

Cestou do Lagosu z Abakuety sme mali dva interesantné fotostopy. Prvý bol na obrovskom dobytčom trhu. Do diaľky, až pokiaľ oko dovidelo, bol dobytok, stánky predávajúcich a kupujúcich. Ľudia údajne na trhovisku žijú, jedia a prespávajú aj týždeň-dva, pokým nepredajú. či nekúpia, čo chceli.

Rovnako giganticky ako trhovisko pôsobil i moderný ale jednoduchý kostol, kde sa na pobožnostiach zúčastňuje 20 000 ľudí. Pravdu povediac, nie je to kostol pre pravidelné nedeľné pobožnosti. Omše sa tu v takýchto pútnických kostoloch konajú iba dva-tri-štyrikrát do roka, -na výročné cirkevné sviatky. Inak by sa to vraj logisticky nedalo zvládať.

Ako sme do Nigérie dramaticky prichádzali, tak sme z nej aj dramaticky odišli. Keď sme sa po dlhej ceste autom a viacnásobnej bezpečnostnej kontrole konečne dostali /asi 10 minút pred jej uzavretím/ ku našej odletovej bráne. Tu nám policajti strčili do ruky dve nové, predtým nikým neavizované tlačivá s množstvom otázok. Zabožekali sme a chceli sme to začať vypĺňať. Vtedy sa pri nás zrazu zjavil čierny chlapec tvrdiaci, že je asistent a že nám s vypĺňaním pomôže. Dali sme mu trochu podozrievavo do rúk druhé tlačivo a vypĺňali to jedno, čo nám zostalo. „Asistent“ od nás zrazu začal pýtať pas a palubný lístok, aby vraj tlačivo mohol kompletne vyplniť. To sme už čosi šípili a držiac pas v rukách, sme mu pas iba otvorili tak, aby si z neho mohol opísať, čo potrebuje. Tváril sa, že si z pasu vypisuje, prichytil si ho tiež na okamih do rúk a potom nám vyplnené tlačivo vrátil a pýtal si „malú odmenu“. Vyplatili sme mu pár dolárov a ideme teda konečne ku policajtovi, dávame mu tlačivá, ukazujeme pas a ….-zrazu zisťujeme, že nám chýba palubenka, ktorú sme tam mali. Pozrieme sa okolo seba-a zisťujeme, že tu už chýba aj tzv. asistent. Vypril sa ako gáfor. Oznamujeme policajtovi, že nám palubenku vzal ich asistent, ktorý pomáhal s vyplnením tlačiva. Policajt sa čuduje, že aký asistent, že žiadneho nemajú-pritom bol svedkom celej černoškovej tzv.asistencie. Žiadame policajta, aby sa spojil s predstaviteľkou leteckej spoločnosti, nech nám vydá kópiu palubenky. Veď sme na súpiske cestujúcich, aj s číslom pasu. Nemá sa veľmi do toho. Zvyšujeme hlas, priam reveme a žiadame privolať jeho veliteľa. Zrazu sa pri nás objavuje predstaviteľ leteckej spoločnosti, ukazuje policajtovi kópiu palubenky a zoznam s našim menom na zozname pasažierov. Policajt rezignuje a púšťa nás na mostík do lietadla. Uff, to boli nervy.

Nigérijský podvodník nám eskamotérsky ukradol palubenku, našťastie, boli sme príliš podozrievaví na to, aby sme mu dali šancu aj na krádež pasu. Na palube lietadla sa zdôverujeme s našim posledným nigérijským zážitkom slovenskému sprievodcovi. Ten sa iba smeje. Vraj už má s nigérijskými podvodníkmi svoje skúsenosti a bojuje s celou to policajtsko-úradnícko-zlodejskou mafiou ich zbraňami. Keď chce v príručnej batožine prepašovať cenný artefakt, napr. starú muzeálnu masku, pribalí si navrch do batožiny jednu novú, takmer bezcennú masku z obchodu so suvenírmi. Policajti mu ju samozrejme ihneď v batožine objavia a víťazoslávne mu ju vyťahujú z batoha. On ich „zúfalo“ prehovára, aby sa zľutovali. Ale oni sú neľútostní a masku mu zabavujú. Slováčik-chytráčik „smutne“ zatvára batoh a skormútene odchádza do lietadla. – Aj s nezabavenou druhou, naozaj cennou maskou na dne batoha…

Takže tak, milí priatelia. Ak chcete navštíviť Nigériu – krajinu, kde sa vyskytujú sem-tam aj naozaj šikovní podvodníci, natrénujte si tiež niektoré podvodnícke triky a proti-triky. Ak ich nebudete musieť použiť,-fajn. Ak ale budete nútení po nich siahnuť, potom neváhajte a urobte to.- Aby vám -ďaleko od domova,- nezostali iba oči pre plač.

/Autorom foto je autor textu/.