zemegula

PACIFIZMUS A DŽUNGĽA PO AMERICKY

Kostarika je zaujímaví krajina: politicky, ekologicky i obchodne. Dočítali sme sa o nej kuriózne a poučné veci. Počuli sme chýry o nej ako o turisticky vyspelej ekologicky orientovanej krajine. A máme s ňou aj praktické pracovné skúsenosti, pretože sme v minulosti robili odbornú štúdiu pre jednu jej neziskovú organizáciu.

Kostarika je o máločo väčšia ako Slovensko / 51 100 km2/ no zároveň o čosi menej ľudnatá ako naša vlasť. /Kostarika má 5,1 mil,obyvateľov/. V minulosti bol jej vulkanický reliéf, hustá džungľa a pomerne riedke osídlenie prekážkou rozvoja plantážnictva. Až po spriemyselnení krajiny a vytvorení podmienok na solídnejšie živobytie sa aj v Kostarike populácia začala rozrastať.

Hlavné mesto je nepríliš výrazný SAN JUAN. /Má 400 tis.obyvateľov, s okolitou aglomeráciou však až 1,7 mil.obyvateľov/. Leží v pomerne veľkej nadmorskej výške takmer 1200 m.n.m. Pri potulkách po krajine sme cez San Juan dvakrát prechádzali, no nikdy sme si ho nezvolili za exkluzívny turistický cieľ na dlhší pobyt. Neohúrili nás v ňom ani moderné mrakodrapy /ktorých je pomenej v porovnaním s takým Panama City/ ani historické stavby. Historické budovy sú poväčšine z 19.storočia, postavené v duchu neo-historizmu: od neogotiky po neoklasiciszmus. Sú akési menšie, než tie, čo nájdete v metropolách iných stredoamerických a karibských štátov. Napríklad národné divadlo je zvonku menej bombastické než divadlo v našej Spišskej Novej Vsi /aj keď má interiér veľmi honosný/. Z múzeí je okrem národného múzea hodné návštevy najmä múzeum jadeitu a múzeum zlata /z pred-kolumbovskej éry/. Hlavná Katedrála mesta bola postavená na začiatku 19.storočia, no po zemetrasení následne dosť prestavaná. Veľa histórie na nej zvonku neuvidíte. Interiér nie je oveľa atraktívnejší.

Turistické agentúry ponúkajú pre návštevníkov San José predovšetkým výlety do okolitej úžasnej prírody. Vo vzdialenosti 1-2 hodín od hlavného mesta môžete vidieť úžasné vodopády, pralesné scenérie, kanály, zaujímavú flóru a faunu. Stratégiou štátu je vyviezť návštevníkov čo najskôr do zelene, do prírody. Tam sa Kostarika cíti istá v „kramflekoch“. – Poslúchnime toto usmernenie a zamerajme sa na nádhernú kostarickú prírodu aj my.

V Kostarike sme navštívili dva národné parky Parque Nacional Tortuguero a Monteverde Cloud Forest Biological Preserve/ a popri ďalšom /Parque Nacional Volcán Arenal/ sme iba prechádzali.

Biologickú rezerváciu hmlového lesa MONTEVERDE sme si vyhliadli, lebo sme o nej počuli veľa superlatívov od našich amerických známych. Pred dávnejšími časmi okrem toho jedna slovenská cestovka predávala individuálne expedície požičanými tereniakmi do NP Arenal i do rezervácie Monteverde. Okrem auta zabezpečovala trasu s ubytovaním v lodžoch a mapy a informačné dokumenty. Individuálne expedície bez sprievodcov sa nám zdali byť trochu dobrodružné, no napriek tomu nás lákali. Bohužiaľ, vždy nám do cesty prišli ešte atraktívnejšie ciele a tak sme Kostariku odkladali a odkladali-až cestovka skrachovala a situácia sa vyvinula tak, že tento typ cestovania už bol nerealizovateľný. Monteverde sme však napokon navštívili, hoci menej dobrodružne. Odbehli sme si tam zo San José na celodenný výlet so šoférom=sprievodcom.

Cesta po kostarickom vidieku poskytovala štandardné pohľady na stredoamerickú či skôr karibskú vlhkú a zelenú krajinu. Pomerne malé polia, miniplantáže a chudobné domčeky v malých dedinkách sa striedali s džungľovitými lesíkmi. Cesta viedla ponad množstvo potokov a riav a popri húštinách pri ich brehoch. Čím bližšie sme boli ku Monteverde, tým bolo počasie viac zamračené, tmavšie a smutnejšie. Na parkovisku pri vstupe do rezervácie sme vystupovali do sychravého počasia. Názov rezervácie neklame, tento prales je naozaj hmlovinový. Celý deň a takmer každý deň je tu všetko skryté do záhybov vlhkých oblakov. Pripadalo nám čudné, že v prostredí konštantnej oblačnosti kvitne pomerne veľa pestrých kvetov. Veľké tropické kvety lákajú motýle a kolibríky. Jeden z rozkvitnutých kríkov bol bzučiacimi kolibríkmi priam obsypaný. Skúšali sme ich pri ich práci odfotiť ale bez zrkadlovky bol výsledok zúfalý. V budove recepcie boli osobité výbehy pre motýle a pre netopiere. V malom múzeu pod vitrínami sme chvíľu „študovali“ aj preparované chrobáky a hmyz. Niektoré exempláre vyžadovali mikroskop, iné chrobáčiská a pavúky boli desivo ozrutné.

Takto „naštudovaní“ sme potom sadli na lanovku /dali sme jej prednosť pred kratším a adrenalínovejším ZIP-lajnom/ a vzniesli sa ponad džungľu. Pod nami sa pomaly vystierali konáre obrovských tropických stromov, širokými listiskami nám mávali kríky a kruhy veľkých bylín. Z konárov pred nami občas napaprčené odlietali všakovaké neznáme vtáky. Počuli sme aj zvuky opíc, ale žiadne sme nevideli.

Vystúpili sme z lanovky a po vzorne vyznačenom a vynikajúco udržiavanom chodníku, mostíkoch a visutých mostoch sme zamierili k neďalekému vodopádu. Cestou sme dýchali opojný vlhký a mierne teplý vzduch. V machu, medzi kvapkami rosy sme spozorovali malé jasno červené a zelené mini-žaby PRALESNIČKY. Údajne sú veľmi jedovaté.

Príkrymi schodmi sme sa napokon dostali ku vodopádom, resp.ku kaskáde do ktoré sú jednotlivé vodné prahy pospájané. Žiaden z vodopádov nie je vyšší ako pár metrov, no je veľmi vodnatý. Celkový tvar, zložený z jednotlivých vodopádov je veľmi pôsobivý, no dať ho do jedného záberu bolo z chodníka nemožné.

Celkový dojem ? Nespozorovali sme žiadne húfy zvierat. Monteverde nie je Serengeti. Návštevu rezervácie odporúčame trpezlivejším ľuďom, všímajúcim si aj detaily a živočíšny a rastlinný mikrosvet tropickej džungle.

Ďalším národným parkom, ktorý sme v Kostarike videli, bol NP TORTUGUERO. Výlet do neho nám umožnilo to, že pri jednej z okružných plavieb po Karibiku patril medzi „ports of call“ aj kostarický PUERTO LIMON / asi 110 tis.obyvateľov/. Je to rýchlorastúce mesto s pekne zachovalým koloniálnym starým centrom a úžasne pekným lesným parkom neďaleko nábrežnej promenády.

Od Puerto Limon je prístav s vyhliadkovými loďami vzdialený asi hodinu jazdy autom. Názov napovedá, že protagonistami v tomto parku budú korytnačky /karety a kožatky/. A aj boli,-spolu s kajmanmi, leguánmi, veľkým vodným vtáctvom, pestrými spevavcami, kaloňmi, leňochodmi, tapírmi a opicami. A údajne aj s ocelotmi a jaguármi, no tie sme na vlastné oči nevideli.

Po prechode recepciou sme sa v prístave nalodili na úzke pozorovacie riečne lode a vydali sa spleťou vodných kanálov v ústrety inému druhu pralesa, než bol ten v Montevedre. Plávali sme pomaly a potichu v hlbinách lužného lesa. Zo stromov na nás pestro žiarili orchidey a bromélie. Od kmeňa po kmeň ako sviatočné girlandy viseli liany. Pri krajoch vodného toku, v tichých zátočinách kraľovali veľké biele, žltkavé a fialkavé lekná.

Všade to jemnúčko zurčalo a čvachtalo. Vody je tu dosť /6400 mm zrážok ročne/. V spojení s pieskom a nánosmi z lávy dávnych sopiek sa malé pobrežne ostrovčeky pospájali do väčších celkov a vytvorili vodný labyrint na 320 km2. V parku sa dá pohybovať iba loďou /príp. hydroplánom/. S pevninou nemá žiadne cestné spojenie. Paráda, -máločo tak máme radi, ako sa potichu kĺzať po hladine tropickej rieky, plaviť sa džungľou, plnou škrekotu zvierat a vôní kvetov. Tortugero je skvelá náladovka. Odporúčame.

Kostarika je jeden z mála štátov sveta, ktorý nemá vlastnú armádu. V kapitole o Samoe sme písali, že ani tento pacifický ostrovný štát nemá armádu, dokonca išiel ešte ďalej ako Kostarika a nemá ani len vlastnú ozbrojenú políciu. Pri pobyte na Samoe sme túto záležitosť trochu prepátrali. Zistili sme, že iniciátormi zrušenia armády Samoy boli USA, ktoré majú veľké vojenské základne na susednej Americkej Samoe / Pago Pago /. Američania zistili, že zbrane zo Samoy párkrát skončili v rukách povstalcov a kriminálnych gangov na Pago Pago. Armáda Samoy tiež bola za vojenskými akciami proti bábkovým vládam Samoy, dosadeným USA a Austráliou. Aby tomuto USA a Austrália zabránili, navrhli Samoe ušetriť peniaze na armádu a zbrane pre políciu a zabezpečovať bezpečnosť ostrova ozbrojenými zložkami Austrálie. Samozrejme, pro-americké sily to na Samoe vcelku hravo presadili.

Za kostarickým „pacifistickým zázrakom“ je, bohužiaľ podobná „americká stopa“. Nesúvisí s mierumilovnou holubičou povahou Kostaričanov. Ani náhodou. Ak ste čítali našu kapitolu o Nikarague, v časti venovanej bývalému nikaragujskému hlavnému mestu Granada ste sa mohli dozvedieť o W.Walkerovi, vodcovi amerického pro-otrokárskeho hnutia filibusteriánov, ktorý sa snažil podmaniť si Mexiko a Strednú Ameriku a zmeniť celú oblasť na americkú kolóniu, perspektívne na súčasť Konfederácie amerických južanských štátov. Walker však neuspel. Porazili ho zjednotené ozbrojené sily stredoamerických štátov. A medzi nimi hrali úlohu „gardových divízií“ armádne jednotky Hondurasu a predovšetkým KOSTARIKY.

Štruktúra armády Kostariky podobne ako jej vtedajšia populačná štruktúra sa vyznačovala vysokým zastúpením belochov, nulový podielom Afroameričanov, minimálnym podielom Indiánov a vysokým, no nie dominantným podielom mesticov. Takáto armáda bola kvalitná už v 19.storočí a svoju akčnosť prejavila aj neskôr, vo vnútropolitickom boji o vládu nad Kostarikou v 20.storočí. United Fruit Company resp. Chiquita videla v kostarickej armáde serióznu prekážku pri realizácii svojich zámerov maximalizovať zisky z kávových a banánových plantáží. Kostarická armáda znemožnila armáde USA v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia obsadiť Kostariku podobne, ako sa to USA podarilo napr. v Nikarague.

USA sa kontinuitne v Kostarike, podobne ako v iných tzv.banánových republikách pokúšali dosadzovať na najvyšší štátny post svojho človeka. Využívali na to peniaze Chiquity i svoje štátne zdroje. Pred voľbami prezidenta prichádzali do krajiny bohatí „investori“, podplácajúci štátnych úradníkov a politikov, financujúci mediálne kampane a platiaci si svojich demonštrantov-pouličných aktivistov.

Toto sa stalo v Kostarike aj pri voľbe prezidenta po 2.sv.vojne v r.1948. Manipuláciami s volebným výsledkom a machináciami sa USA a ich domácim pomáhačom podarilo volebné „víťazstvo“ ich kandidáta. Dovtedajší prezident Calderón, ktorý sa opieral o najpočetnejšiu politickú stranu v krajine a o väčšinu v parlamente v súlade s ústavou napadol výsledok na ústavnom súde a presadil zrušenie sfalšovaného volebného výsledku v parlamente. Pro-americké sily na čele s populistom-plantážnikom „Donom Pepe“ /Katalánec José Figueres FERRER/ na to reagovali platenými pouličnými manifestáciami a ozbrojeným povstaním. Proti nemu zasiahla armáda, verná pro-národnému a ľavicovému novému vedeniu Kostariky /zvolenému v parlamente/. Začala sa občianska vojna. Keďže pro-americké sily nemali v Kostarike dostatok priaznivcov, najali si zahraničných žoldnierov z tzv. KARIBSKEJ LÉGIE.

Silná kostarická armáda si však aj s nimi poradila. Tesne pred jej konečným víťazstvom sa USA pred svetom /ten už bol vtedy silno rozdelený medzi ZSSR a USA/ nehanbila dať si dolu masku a priviedla k brehom Kostariky z Panamy a Kalifornie silnú inváznu armádu s lietadlovými loďami a stovkami lietadiel. Kostarická národná armáda vo vojensky bezvýchodiskovej situácii súhlasila s prímerím. Nasledovali politické rokovania. Výsledkom bol kompromis, podľa ktorého údajne autoritatívny ľavicový prezident Calderón prenechá vládnu moc junte na čele z „Don Pepe“. Junta však zachová všetky sociálne výdobytky kostarických pracujúcich. Zachová existujúcu štruktúru moci -s jedinou výnimkou. Komunistami „prelezenú“ kostarickú armádu „raz a navždy“ rozpustí a bezpečnosť štátu zabezpečí zmluvami s USA a v rámci dohôd Organizácie amerických štátov. Tak sa aj stalo. „Don Pepe“ populisticky vyhlásil, že Kostarika z humánnych, pacifických a demokraticko-liberálnych dôvodov ruší armádu a „ušetrené peniaze dá na vzdelanie mládeže“.

Ďalší vývoj ? „Don Pepe“ si postuláty humanizmu , pacifizmu a liberalizmu vzal príliš k srdcu. Začal postupne robiť americkým „investorom“ v Kostarike problémy, striktne dodržujúc zákony štátu. V zahraničnopolitickej oblasti začal vystupovať proti latinskoamerickým diktátorom napr. v Dominikánskej republike, na Haiti, v Guatemale, Hondurase a Nikarague. Osobitne kritický postoj mal voči krvavému režimu diktátora Somozu v Nikarague. Nikaragujské vedenie dostalo od USA pokyn k trestnej výprave svojich armád do bezbrannej Kostariky. Zrazu sa ukázalo, na čo by v Kostarike bola dobrá armáda. Pred najhorším vtedy zachránilo Kostariku iba dobré meno „Dona Pepeho“ v zahraničí a tlak svetovej verejnej mienky. USA sa pod tlakom verejnosti zahrali na mierotvorcu a cudzie vojská pod hrozbou intervencie vojsk Organizácie amerických štátov z Kostariky odišli.

Don Pepe posilnený verejnou mienkou si ale nedal pokoj. Začal koketovať s Fidelom Castrom a keď nadviazal významné politické a obchodné vzťahy so ZSSR, zrazu sa v „nezávislých“ médiách objavila správa o jeho korupčnosti a „Don Pepe“ musel z postu prezidenta Kostariky odstúpiť. USA mu však za jeho služby v r.1948-1949 dovolili umrieť v posteli.

A ešte ďalší vývoj ? USA pochopili, že v Kostarike budú musieť hrať politiku nielen biča ale aj medu. Do krajiny začali zvýhodnene posielať investície. Tie smerovali do kávových plantáží, ale najmä do oblasti cestovného ruchu. Z Kostariky sa stala prominentná tropická destinácia pre amerických turistov, vyhľadávajúcich nielen luxus plážových hotelov ale aj čoraz populárnejší eko-turizmus, romantické potulky džungľou, aktivity typu Z-Line, visutých mostov, „hotelov“ v korunách stromov, chodníkov medzi konármi a v zeleni tropickej vegetácie. – Tento boom „pralesnej turistiky“ v Kostarike stále pretrváva. Američania sa do Kostariky chodia hrať na džungľových dobrodruhov. Infraštruktúru pre nich zabezpečuje aj mnoho v Kostarike naturalizovaných Európanov. Vrátane Slovákov /o jednom z nich-budovateľovi ZIP-line a „hotela“ v korune tropických stromov, tušíme že z Košíc, dávala film aj RTVS/.

USA zhodnotili kvalitu personálu Kostariky do tej miery, že agro-plantáže, typické napr. pre Honduras a Guatemalu, nahradili v Kostarike info-plantážami. Firmy ako Microsoft, Intel a Motorola tu postupne rozvinuli rozsiahly informačný priemysel. Výrobky týchto firiem, vyrobené v Kostarike prúdia na latinsko-americký trh a zisky z nich zase do USA. Všetko pod ochranou krajiny, ktorá je taká „progresívna“, že sa zriekla sebaobrany a naivne sa zverila pod ochranné krídla USA.

Občas sa samozrejme aj Kostarike objaví nejaká chybička. Jedného takéhoto prípadu sme boli aj my osobnými svedkami. „Národný inštitút kávy“ -nezisková organizácia malých producentov kávy z Kostariky sa na nás pred asi 25 rokmi obrátila s ponukou na spoluprácu pri rozpracovaní koncepcie „fair trade“. Zámerom národných kostarických pestovateľov kávy bolo dodávať ich kávu do Európy priamo, mimo všemocných západných brandových korporácií. Kostaričania si chceli do Európy vybudovať vlastné priame transportné línie. Chceli svoju kávu ponúkať priamo v európskych obchodoch. Stredoeurópsky trh s kávou sme v rámci osobitej analýzy a projektu zabezpečovali pre nich práve my. Spolupráca medzi nimi a nami bola úspešná. Dostali sme pozvanie na medzinárodnú konferenciu, ktorá projekt odštartuje. Do San José sme však napokon necestovali. Ktosi v Kostarike náhle zmenil vládu a celý koncept „fair trade“ kostarickej kávy zrušil. A malí a strední kostarickí pestovatelia kávy odvtedy znovu poslušne ponúkajú svoju produkciu západným teda najmä americkým veľkoodberateľom…

Tí, čo ste sklamaní z pozadia kostarického pacifizmu a jeho „zrušenej armády“, nestrácajte nádej. Ku skutočnému zrušeniu armád na svete nakoniec dôjde. Buď potom, ako sa sveta zmocní jeden jediný svetovládca, alebo potom, čo sa civilizácia po termonukleárnej vojne v dnešnej podobe skončí alebo armády v rámci technologického a spoločensko-politického vývoja postupne zakrnú a nahradia ich iné sofistikovanejšie formy medzinárodnej a medziľudskej konfrontácie. Ľudia v tom poslednom prípade prestanú na seba útočiť fyzickou silou, zbraňami – a budú sa usilovať ovládnuť jeden druhého zákerným software mäkkej sily a skrytého interpersonálneho pôsobenia.

Dalo by sa pokračovať aj ďalej, no toto nie je o science fiction. Toto je o príhodách, skúsenostiach a zážitkoch z cestovania po súčasnom resp. nedávno jestvujúcom svete. Nám z cestovania po Kostarike popri poučení z tamojšieho „pacifizmu“ zostala najmä spomienka na nádhernú zelenú hmlovinovú a močaristú džungľu. Zostali nám v pamäti šikovní Kostaričania, lenivé leňochody, smrteľne jedovaté ale prekrásne malé zelené a červené žabky-pralesničky, pestré kolibríky a prales plný motýľov. Budeme na to všetko spomínať len a len v dobrom.

/Autorom foto je autor textu/.