Založ si blog

Argentína / Pan – Am 16. /

KONIEC DOBRÝ-VŠETKO DOBRÉ ?

Argentína je krajina, ktorú sme v Latinskej resp. Južnej Amerike navštívili najviac zo všetkých. Emocionálne je nám asi najbližšia. Vedeli by sme si predstaviť žiť v nej aj dlhšie, keby nám osud zabránil žiť slobodný život na Slovensku. Samozrejme, bohviekoľko slobody by sme ani v Argentíne nezažili-veď v dejinách krajiny bolo nielen veľa svetlejších období /ľavicové vlády peronistov a v nedávnom čase neo-peronistov, hrdinské vzopnutie proti britskému koloniálnemu panstvu na Malvínach/ ale i tmavých období /účasť na genocídnej lúpežnej vojne proti Paraguaju, špinavá vojna pro-americkej generálskej junty proti vlastnému ľudu/. Bol by to však iba núdzový pobyt na krátky čas, ako keď sa pred lúpežnými vrahmi schováte v tajnej domovej skrýši. Nie natrvalo, len na prečkanie najhorších časov u nás doma. Na toto by sa Argentína hodila. Tak ako sa hodia teplejšie miesta na južnej pologuli v prípade krutej zimy u nás, na severe.

Argentína je veľká krajina. Má rozlohu 2 780 400 km2 a 46 miliónov obyvateľov. Mapy , ktoré sa v Argentíne používajú, majú podobne ako v Chile zahrnuté do rozlohy svojej krajiny aj časť Antarktídy a samozrejme ISLAS MALVINAS-Malvínske ostrovy /12 200 km2, 4-5 tisíc obyvateľov/, okupované pod názvom „Falkland Islands“ Veľkou Britániou.

Hlavné mesto Argentíny je Buenos Aires. Je to riadny megapolis. Má 3,3 mil. obyvateľov ale s okolitou metropolitnou aglomeráciou až okolo 15 miliónov obyvateľov /tretinu obyvateľov krajiny/. Argentína siaha od subtrópov pri LA PLATA po mrazivé vody okolo FIN DEL MUNDO a vlastne až na ľadové kraje južného antarktického kontinentu. Siaha od takmer sedemtisícových končiarov Ánd po ohromné vodopády Iguazu, rozsiahle pláne pampy a vlny Atlantického oceánu.

V Argentíne sme boli azda štyri-päťkrát. Vždy sme pritom nocovali alebo aspoň transferovali cez Buenos Aires. Atmosféra tohto vábivého no aj nebezpečného mesta a blízkych predmestí okolo kanálov delty El Tigre nám bola zakaždým príjemná a čímsi tajomne príťažlivá. V strede Argentíny, na pampe a v ľadovcovo-jazernej krajine okolo El Calafate sme boli iba raz ale pamätáme si to, ako by sme tam boli včera. Navštívili sme aj atlantické pobrežie pri pinguínovej metropole Puerto Madryn a napokon sme dvakrát boli aj v bývalom najjužnejšom meste sveta Ushuaii. Čo sa nám pri tom prihodilo, aké skúsenosti a zážitky sme tu pozbierali, o tom je táto kapitola.

BUENOS AIRES je Európa, kompletne prenesená cez Atlantik na juhoamerický kontinent. Nebudeme popisovať jednotlivé pamätihodnosti tohto úžasného mesta. Sú v bedekroch a na wikipédii. Dovolíme si tu predostrieť iba našu súkromnú pocitovú mapu. Návštevu mesta vždy začíname na Plaza de Mayo, Plaza de la Republica a pri obelisku. Prejdeme sa po hlavnom bulváre, vojdeme do metropolitnej katolíckej katedrály, zájdeme ku prezidentskému palácu CASA ROSADA, kukneme na program slávneho divadla COLÓN.

Potom sa poprechádzame sa po nákupnej ulici Florida a zakotvíme v jednej z mondénnych kaviarní – v kaviarni „Café Tortoni“.

Potom oddýchnutí ideme do parkov Recoleta, do San Telma, do Palerma. Večer skončíme pri vínku v niektorej z tančiarní TANGA. Vyberáme si najmä také, kde do tanca hrajú originálne piesne kráľa tanga JUANA GARDELa.

Ak je s nami niekto, kto ešte v Buenos Aires nebol, ideme s ním do cintorína Recoleta, kde je pochovaná milovaná Evita – bývalá prezidentka EVA PERONOVÁ. No a nevyhnutnou zastávkou v takomto prípade je aj štvrť La Boca, s pitoreskne vymaľovanými domami a nadživotne veľkými figúrkami pápeža a Maradonu.

Dvere do hrobky Evity Peron
La Boca po prvé
La Boca po druhé
La Boca po tretie

Kdekoľvek sa zastavíme na večeru, dávame si iba neprekonateľné argentínske hovädzie steaky, ktoré zajedáme ďalšími steakmi. Argentínska hovädzina je údajne najzdravšia na svete, lebo je z polodivých kráv, čo sa buď samé túlajú pampou alebo lozia za chutnou trávou po skalách ako kamzíky.

Osobitou kapitolou je jazda taxíkom po argentínskom „manhattane“ – PUERTO MADERO. Sústreďuje nielen nový prístav ale aj luxusné hotely, mrakodrapy s centrálami významných firiem a vychytené bývanie v moderných výškových apartmánových domoch.

Tak ako sa starý Buenos Aires vyznačuje štýlom art deco, secesiou, neo-historickými /najmä neo-gotickými/ slohmi, aj nová výstavba sa vyznačuje eklekticizmom a postmodernistickými manierami. Parížsko-milánske príp. aj londýnske inšpiračné zdroje argentínskych architektov sú v Buenos Aires viac ako zrejmé.

Na druhý deň si sadáme do motorového člna a ideme sa previezť popri mondénnych vilkách, víkendových domoch, rezidenciách ale aj obyčajných rybárskych a remeselníckych domoch a umeleckých ateliéroch v delte rieky PARANÁ zvanej EL TIGRE. Znovu a znovu obdivujeme tienisté parky, malé súkromné prístavy, záhrady okolo viliek a upozorńujeme nových návštevníkov na dom jedného z prezidentov, zabalený v obale z nepriestrelného plastu.

El Tigre
Chatka bývalého prezidenta v klietke s nepriestrelného plastu /El Tigre/

El Tigre tu a tam vonia kávou, rybacinou, trochu aj bahnom, -no takmer všade najtypickejším rituálnym argentínskym nápojom – zeleným /bylinným/ čajom YERBA MATÉ. Tento nápoj sa pripravuje z listov cezmíny paraguajskej a kde-tu aj rôznych iných bylinných prímesí. Listy resp aj konáriky cezmíny sa rozdrvia a zalejú horúcou vodou a celé sa to necháva v nádobách podobných tekvičke vyluhovať. Čaj sa nepije ale srká či cucá /dnes už kovovými/ slamkami. Rôzne chute yerby maté sa dosahujú rôznym spôsobom zalievania /podľa počtu zálievok/, dĺžky luhovania ale aj podľa nádob, v ktorých sa čaj servíruje. Nápoj má značne stimulačný účinok, podobne ako káva alebo dlhšie odstáte sorty silných druhov čaju. Yerba maté pije človek sám, len keď je osamote. Inak nádoba s nápojom putuje z ruky do ruky v skupine priateľov,-pri zábave, pri rozhovoroch, pri relaxe počas prestávok v práci, pri športe alebo cestovaní. Yerba maté nám chutila spočiatku ako veľmi horký nápoj, Potom sme si zvykli, lebo odmietnuť piť ju s niekým, kto ťa ňou ponúkol, je v Argentíne veľká urážka. Ani dnes, po mnohonásobných skúsenostiach s yerba maté však nemôžeme povedať, že by sme od nápoja boli paff alebo na ňom boli nedajbože závislí.- Vypijeme, pochválime a zahovoríme…

V drvine lístkov cezmíny je veľa kofeínu ale aj alkaloidov, ktoré spôsobujú, že yerba nepôsobí ani tak na nervový systém /ako v prípade kávy/ ale skôr stimuluje hladké svalstvo. Saponíny cezmíny okrem toho pôsobia protizápalovo. Všeobecne sa usudzuje, že pitie yerba maté je zdravšie ako pitie čaju či kávy.

Zo všetkých častí Buenos Aires je nám najbližšia štvrť tanga, umelcov, humanitne orientovaných vedcov, štvrť s prekrásnym chrámom ruskej pravoslávnej cirkvi – SAN TELMO. Žiadna naša návšteva Buenos Aires sa zatiaľ neodohrala bez toho, aby sme cez San Telmo aspoň neprešli na aute. Tesne za ňou je štvrť Palermo s luxusnými reštauráciami, ihriskami pre panský národný šport „polo“ a nádhernými záhradami ale aj námestím Plaza Italia a uličkou „palermského Soha“.

Keď sa nabažíme atmsoférou Buenos Aires odvejú nás „dobré vetry“ tohto mesta /ktoré má v názve/ trochu ďalej, na argentínsky vidiek. Raz do nekonečnej pampy, ku pevninským andským ľadovcom, inokedy na atlantické pobrežie, na polostrov VALDEZ, do raja tučniakov a na pláne s nálezmi kostier dinosaurov. Alebo až na „koniec sveta“, do „Ohňovej zeme“, do mesta Ushuaia.

Začneme pampou. Pampa je vlastne argentínska verzia ruskej či mongolskej stepy resp. trochu aj africkej savany a sahelu či austrálskeho buša. Prevažne štrkovité podložie s nie príliš hrubou a nie príliš úrodnou vrstvou hliny dovoľuje iba skromné trávové porasty, v úžľabinách, korytách riek a pri jazerách aj malé remízky stromov a krov. Na týchto ohromných plochách sa darí iba extenzívnemu chodu hovädzieho dobytka, koní, lám resp. hydiny na haciendách resp. estanciách. Pozemky jednotlivých chovateľov sa tu nerátajú na hektáre, ale na kilometre štvorcové. Tak ako v Austrálii, aj tu si majiteľ hľadá a hodnotí stav svojich stád buď cez desiatky pastierov, gaučov, alebo modernejšie,- pomocou malých lietadiel a vrtuľníkov. Zdivené býčky neraz nechytá a nevozí na bitúnok ale loví ako jelene či inú pampovú zver.

Atmosféru pampy sme pocítili, keď sme z Buenos Aires prileteli do EL CALAFATE, turistického mestečka s asi 20-25 tisíc obyvateľmi na brehu ľadového jazera LAGO ARGENTINO. Odtiaľto sme potom pár dní vyrážali do Národného parku LOS GLACIARES. Meno dostalo mesto podľa dráča magelanského resp skorocela listnatého, -asi meter vysokého kra, so žltými kvetmi a konzumovateľnými plodmi, čo sa tu hojne vyskytujú. Plody majú čierno-modrú farbu, chutia ako čučoriedky a často sa z nich robia džemy. Jedia sa aj čerstvé-a kto ich zje, musí sa vraj do patagónskej pampy znovu vrátiť.

Hlavnou atrakciou Los Glaciares sú samozrejme ľadovce. Komplex týchto ľadovcov je spomedzi pevninských ľadovcov najväčší na svete a predstavuje jeden najbohatších rezervoárov sladkej vody na svete. Má asi 6 tis. km2. Najznámejšími ľadovcami sú PERITO MORENO, UPPSALA a VIEDMA. Ústia do Lago Argentino a LAGO VIEDMA. Z druhej strany kopcov je Národný park Torres del Paine, spomínaný v kapitole o Chile.

Ľadovce sme skúmali z paluby menších turistických lodí. Bolo úžasné sledovať najmä ľadové bloky najrôznejších tvarov, plávajúce pomaly po hladine ako niekde v Antarktíde. Farebnosťou sa ľadovce blížili modrobielemu sklu, trblietaním zase krištáľu.

Keď loď na chvíľu zastala a vypla motory, bolo „počuť“ len doslova božský pokoj. Zdalo sa nám, že sme sa tu dotkli večnosti. No potom ten pokoj a ticho z času na čas prerušil tupý rachot a zasyčanie vody – keď sa z ľadovca odlomil kus ľadu.

Výnimkou, pokiaľ ide ticho, je najslávnejší z ľadovcov – Perito Moreno. Ten búcha a syčí takmer nepretržito. A raz za čas /po 4-5 rokoch/ pripraví ľuďom grandiózne divadlo – RUPTURA GRANDE: to keď sa ľadová bariéra, upchávajúca náprotivné brehy zálivu ľadovcového jazera prelomí a ľadovcové tsunami, ľadová záplavová vlna letí kilometre po hladine jazera Lago Argentino. Zdalo by sa, že pád ľadových blokov naznačuje topenie pod vplyvom klimatickej zmeny a skorý koniec ľadovca /tak ako v mnohých iných prípadoch vysokohorských ľadovcov/, -no nepotešíme Gretku Thunbergovú – nie je tomu tak. Ľadovec má t.č. 250 km2 a STÁLE SA ZVäČŠUJE. Zväčšujú sa aj ľadovce Viedma a Uppsala.

Ľadovce v Los Glaciares boli pre nás veľkou atrakciou, predovšetkým preto, že sme vtedy ešte namali skúsenosti s ľadovcami na Aljaške, na Novom Zélande, na Islande, v Grónsku a najmä v Antarktíde. Dnes už vieme porovnávať, – no paradoxne,- argentínske ľadovce z Los Glaciares a chilské ľadovce z Torres del Paine z komparácie vychádzajú víťazne. Sú mohutnejšie ako zvyšné-s výnimkou Antarktídy. A sú /napr. Perito Moreno/ oveľa dynamickejšie a začlenené do nádhernej lesnej a skalnej prírody. Chodiť ku nim voňavým panenským listnatým lesom a dýchať takmer absolútne čistý vzduch, už len to je zážitok.

Pre nás boli však v El Calafate vzrušujúcimi zážitkami aj iné veci. Napríklad keď sme večer pri prechádzke mestečkom občas po strede hlavnej cesty videli na koni jazdiť gaučov v klobúkoch, koženom odeve a čižmách, s nepostrádateľnými šatkami a čižmami s ostrohami. Galop podkovaných konských nôh na kamennej dlažbe, to bola muzička ako s pera Ennia Morriconeho. Hollywood šuviks !

V El Calafate bolo vynikajúco. No napokon prišiel deň odchodu. Cestu sme mali naplánovanú ešte z domu: linkovým autobusom z Argentíny cez pampu a cez andský priesmyk PASSO LAURITA do Chile, do PUERTO NATALES a Národného parku TORRES DEL PAINE. Bol to zaujímavý autobus . Ošarpaný ale so silným motorom a oceľovou sieťkou na prednom skle. V sieťke bolo iba malé okienko priamo v zornom poli vodiča. Takmer celá trasa viedla po nespevnených cestách, plných štrku a skál. Autá idúce pred nami vyrábali neprehľadné kúdoly prachu a strieľali z pneumatík riadne „šutre“. Takže to pletivo sa na prednom skle zišlo.

Cesta cez pampu trvala 6-7 hodín a boli na nej dve zastávky. Na každej z nich domorodci otvárali termosky a do tekvičiek si liali yerbu mate. Cucali ju kovovými slamkami, aby sa z utlmenia dlhou jazdou trochu prebudili. My sme si museli vystačiť s minerálkou. Cesta pred nami vyzerala niekedy bezútešne- úzka jazdná dráha až po obzor, kilometre a kilometre štrku, chudobnej trávy a občas krovia. Na pampe však nebolo mŕtvo. Občas z hradskej odbáčala cestička ku haciende resp. estancii. Budovy estancií boli ohradené múrom a okolo nich bolo vždy zopár stromov. Pri estanciách bolo vidieť stáda dobytka a na ceste boli kvôli nim urobené asi 5 metrov široké kovové „šranky“. Dobytok sa po kove bojí stúpať a tak z pastviny neuteká.

Na pampe boli však aj divé zvieratá a nebolo ich málo. Najviac divé husy a pštrosy-nandu. Ale tiež líšky, skunky, zajace, vikune a guanaká. Iste tu žijú aj väčšie a dravejšie zvery, ale z autobusu sme ich nevideli. Pro vodných tokoch a jazierkach boli život intenzívnejší a pampu tu skrášľovali aj všelijaké vlhkomilné kvety.

Iný typ pampy sme zažili pri ďalšej návšteve Argentíny – pri meste PUERTO MADRYN /110 tisíc obyvateľov/.

Mesto, založené waleskými osadníkmi je východiskom na výlety do turisticky exponovaného raja tučniakov a tuleňov – na polostrov VALDES. Na polostrove je zníženina Laguna de Carbon, ležiaca 105 metrov pod hladinou mora. Najdôležitejšie je však prírodná rezervácia, v ktorej okrem množstva vtákov žijú tučniaky /najmä pinguin magelanský/, uškatce a tulene. Na polostrove je viacero turistických pozorovacích základní. My sme si vybrali miesto zvané CALETA VALDES. A dobre sme urobili. Hustota zvierat tu bola taká, že sme mohli na jednom snímku zväčšiť naraz guanako, tuleňa i tučniakov. Videli sme i líšky, pásovca, pštrosov nandu. A vraj tu v mori žijú aj delfíny, kostaky a veľryby /veľryby južné/. Veríme, – lebo zvieratá tu na ploche asi 6000 km2 majú od ľudí /až na dve výnimky ovčích estancií/ svätý pokoj.

Cesta na polostrov Valdes viedla však už ľuďmi obhospodarovanou pampou. Estancie pri hradskej mali ohradené obrovské pozemky a na nich sme videli pasúci sa dobytok, lamy-guanako a najmä ovce. Evidentne to nebolo nad reprodukčnú schopnosť pampy. Pri hradskej sme na jednom mieste zbadali obrovskú sochu dinosaura v reálnej životnej veľkosti. Zastali sme pri nej. Bolo to nálezisko kostier dinosaurov. Na gigantických pasienkoch dávneho juhoamerického kontinentu sa bylinožravým a následne aj mäsožravým dinosaurom muselo žiť ako v raji. – Až im potom do toho ich raja „padla hviezda“…

Tak ako Argentína pre väčšinu návštevníkov báječne začína v Buenos Aires, tak báječne aj v meste USHUAIA v Ohňovej zemi – TIERRA DEL FUEGO, na mieste zvanom FIN DEL MUNDO končí.

Mesto Ushuaia má na to, v akej nehostinnej časti sveta leží celkom slušných počet obyvateľov: 60 tisíc. A týchto stálych obyvateľov dopĺňajú tisíce vojakov, návštevníkov z okolia alebo turistov zo zahraničia, takže na vrchole sezóny tu pokojne počet ľudí presiahne aj 100 tisíc.

Nad mestom trónia kamenné štíty ako v Tatrách, s celoročne bielymi ľadovcovými čapicami. Výškou tieto končiare sotva uchvátia, no alpským zjavom a strmým stúpaním- vlastne od hladiny mora stoja- za povšimnutie. A aj za pokus urobiť si na ne túru,- tak ako sme to urobili aj my. Pri prvej návšteve Ushuai sme boli ešte v dobrej horalskej kondícii a tak nám nerobilo problém ísť na tieto kopce na celodenný výšľap. V týchto časoch na tamojšiu prírodnú rezerváciu upozorňovali iba informačné tabule na začiatku turistieckého chodníka. Pri druhej návšteve- pred rokom- však už bola na chodníku brána, rampa a bdelí rangeri.

Pri prvej návšteve sme boli ubytovaní v hoteli na úbočí hôr, nad mestom, v miestach, kde začína bukový les. Stromy v ňom sú buky zvláštnej fajty. Majú malé lístočky akoby boli pestované technikou ikebany. Kmene a konáre majú všelijako poprekrúcané /podobne ako napr. u nás na vrchole Vtáčnika/ a čo je pre ne príznačné, sú všetky výrazne nahnuté v smere prevládajúcich vetrov. Vetry tu vanú studené a takmer vždy z juhu – z Antarktídy. Modelujú tzv. ZÁSTAVOVÉ STROMY. Dodnes máme na pamiatku niekoľko vetvičiek s mini-bukovými lístkami.

Túra na kopce nad Ushuaiou bola dynamická, plná úžasných výhľadov na mesto, na more i na kadejako rozstrapkanú pevninu smerom na Národný park Tierra del Fuego a ďalej na Hoornov mys. Po asi troch hodinách sme však museli otočiť. Sneh, po ktorom sme už chvíľu kráčali, sa zmenil na ľad a následne na drsný, ako sklo ostrý ľadovec. Nevadí. Aj tak dobre. Dostali sme sa celkom vysoko, takmer do priesmyku medzi dvoma štítmi. Kúpili sme si aspoň plagát s panorámou mesta a štítmi. Máme ich takmer denne na očiach. Sú súčasťou nášho domova. A v spomienkach tiež súčasťou našej mentálnej mapy sveta.

Ushuaiu založili pôvodne na území kmeňa SELKMANOV a HAUŠOV /ich táborové ohne inšpirovali moreplavcov na palubách prieskumných lodí k tomu, aby kraj na konci sveta nazvali Ohňová zem/.

Argentínci založili mesto ako nízko nákladovú väznicu pre najťažších zločincov. Zločinci tu nepotrebovali extra veľkú ostrahu, lebo pokus o útek z takejto diaľky po prvú civilizácii končil smrťou z vysilenia, od hladu a mrazu. Zločinci tu tvrdo pracovali, aby prežili. Stínali stromy, aby mali teplo a chovali ovce, aby mali mäso, mlieko a vlnu na teplejšie oblečenie. Lesy v okolí Ushuaie postupne ubúdali a bolo za nimi treba ísť ďalej a ďalej. Na prepravu dreva sa preto postavila úzkokoľajka. Repliku lesnej železničky dnes využívajú turisti na expedície do NP Ohňová zem a na „Fin del Mundo“ – najposlednejší výbežok juhoamerického kontinentu.

Budovy bývalého väzenia sú dnes hlavnou historickou atrakciou mesta. Múzeum dokumentuje život väzňov na stovkách dobových fotografií. Fasády domov – najmä reštaurácií a barov zdobia maľby a sochy najslávnejších väzňov. Najmä jedného v Argentíne známeho šialeného masového vraha. Milovníci väzenských relikvií si môžu vyskúšať väzenský mundúr, celu a pričňu, na akej zločinci spávali.

Okrem spomienok na temné časy mesta sú v Ushuai aj svetlejšie momenty. Najmä množstvo grill-barov. Grilujú tu kurence, ryby, prasiatka, no najmä celé TELIATKA. Veľké ražne s telami úbohých malých kravičiek sa nad veľkými pahrebami pomaly krútia pred očami potenciálnych zákazníkov, vo výkladoch gril-barov. A ako to naokolo rozvoniava…

Musíme si však bolestne vzdychnúť, že aj tu tradičné jedálne s typicky argentínskym jedlom-pečenou hovädzinou, nahrádzajú nové a nové jedálne s rýchlym jedením. Fastfúdy sa už aj v Ushuai za 10-15 rokov rozmnožili ako choroboplodné baktérie.

Aká je príroda na „konci sveta“ ? Predovšetkým zelená, husto zalesnená, vlhká, machnatá, miestami močaristá. Zo stromov ako v rozprávkovom filme visia machy a kmene a balvany sú porastené lišajníkmi. Na poliankach stoja ako pomníky na cintoríne spráchnivené pne,- zvyšky pred dvesto rokmi zoťatých stromov. V hustej tráve sa občas červenejú čučoriedky a brusnice.

Príroda tu vonia ako v obrovskom flakóne lesnej arómy. A keby nebolo preplneného turistického vláčika, asi by tu všade pobehávala divá zver.

Dôležitou súčasťou mesta Ushuaia je letisko a najmä prístav. Kotvia v ňom veľké výletné lode, ktoré majú namierené na čoraz populárnejšie plavby do Antarktídy alebo cez Beaglov kanál, Magelanov prieliv či okolo Mysu Hoorn na západnú stranu Južnej Ameriky do chilského „fjordlandu“ a potom hore až do Kalifornie. Odtiaľto však odchádzajú aj malé výletné lodičky na kratšie pár hodinové plavby po ostrovčkech v Beaglovom kanáli alebo v Magelanovom prielive, zamernaé na pozorovanie vtáctva, tučnikaov, pinguinov, tuleňov.

V Argentíne sme všeličo stihli. No strašne veľa miest nám zostalo aj v Argentíne ešte nenavštívených . Predovšetkým jazerná horská krajina v podhorí And,- Bariloche. Pri vodopádoch IGUAZU sme síce boli /pri potulkách Brazíliou/ a z vrtuľníka prelietavali aj nad argentínskou časťou vodopádov /Puerto Iguazu, 50 tis.obyv./, prejsť sa po tamojšom turistickom chodníku až takmer ku korune vodopádov sme nestihli.

Argentína poskytla v časoch národného a sociálneho útlaku azyl mnohým ľuďom z Európy. Medzi nimi aj Slovákom. Za všetkých spomeňme Martina Bencúra-Kukučína, Jozefa Cígera Hronského, Štefana Polakoviča a Gorazda Zvonického a mnohých iných /najmä členov Zahraničnej Matice slovenskej v Argentíne/. Argentína je jednou z krajín, ktorú USA podozrievajú z kryptoľavičiarstva a nadbiehania Rusku. Preto sú bombardéry B-52 a výsadkové Herculesy C-130 pripravené z obrej paraguajskej vojenskej základne v Mariscal Estigarribia zasiahnuť aj v Argentíne. Vládam v Buenos Aires sa však darí umným diplomatickým manévrovaním túto hrozbu odvracať.

Svet nie je malý. Od Aljašky po Ohňovú zem sú tisícky kilometrov /presne 17 848 km/ a striedajú sa tu všetky typy krajiny a klímy.

S technickým rozvojom sa však americký kontinent scvrkáva. Po stále lepšom povrchu trans-americkej magistrály dokážu cestovatelia prekonať celú trasu za stále kratší čas. Ľudia sa skracovaním putovania ukracujú o zážitky, o skúsenosti a zaujímavé príhody. Skracujú si tým vlastne svoj aktívny rozvojatvorným obsahom naplnený život.

Vyvíjame sa správnym spôsobom ? – Rečnícka otázka…

/Autorom foto je autor textu/.

Prečo by sme nikdy nemohli žiť s Čechmi dobrovoľne v jednom spoločnom štáte

26.09.2022

Je to jednoduché. Sme hodnotovo niekde úplne inde než Česi. Pozor – nie Moravania – ale Česi ! Sme etnogeneticky a duchovne dva úplne odlišné národy,- aj keš s príbuznými jazykmi. Svedčia o tom aj výsledky posledných doplňovacích a komunálnych volieb, ktoré sa včera v ČR bilancovali. Voľby ukázali, že české myslenie je poplatné až otrockej servilnosti voči [...]

Novinári zabudli na miliónové demonštrácie proti vojne vo Vietname v USA v 60-70-tych rokoch ?

24.09.2022

Naše servilné novinárske uchá po vyhlásení čiastočnej mobilizácie záložníkov v RF neustále krútia čosi o všelijakých protestoch a vyhýbaní sa tejto povinnosti zo strany mobilizovaných Rusov. Podľa správ z našich médií to teraz v Rusku vyzerá na riadnu kovbojku. Ako vyzerá masové proti-mobilizačné a protivojnové hnutie, to si však my starší pamätáme z čias [...]

Čudáci s košíkmi zaplavili zase Cestu slobody- hľadajú ľadové dubáky…

24.09.2022

Dnes v noci bolo na Podbanskom mínus 5 stupňov. V prízemnej vrstve lesa všetko skamenelo, zamrzlo. Napriek tomu sa „firemné“ autá s bratislavskými značkami od včera roja na ceste L.Hrádok – Podbanské-Š.Pleso. A dnes ráno hríbari z Dolniakov s obrovskými košmi brázdia lesy, ktoré sa už venujú ruji, zimnému zhonu sojok a veveričiek pri zháňaní [...]

Jevgenij Prigožin / Vladimir Putin /

"Putinov kuchár" Prigožin priznal, že založil Vagnerovu skupinu

26.09.2022 10:45

Ruský oligarcha spresnil, že Vagnerovu skupinu založil v roku 2014 s cieľom vyslať bojovníkov do východoukrajinského regiónu Donbas.

náboje, zbraň, poprava

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo 13 ľudí, z toho sedem detí

26.09.2022 10:44, aktualizované: 12:07

Páchateľ vyzbrojený dvoma pištoľami a veľkým množstvom munície je po smrti, údajne spáchal samovraždu.

ran 7157

Polícia bude mať nové hybridné vozidlá za takmer 40 miliónov

26.09.2022 10:16

Ministerstvo vnútra chce získať nových 760 nízko-emisných vozidiel pre Policajný zbor za necelých 40 miliónov eur s DPH. Financované budú z plánu obnovy.

Koronavírus / Covid / Ochranný oblek /

Za nedeľu pribudlo 78 prípadov nákazy koronavírusom a dve obete

26.09.2022 10:12

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 443 pacientov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 379
Celková čítanosť: 958713x
Priemerná čítanosť článkov: 2530x

Autor blogu

Kategórie