zemegula

ŽIVOT NA VYSOKEJ NOHE

Najskôr malá poznámka dediča pozostalosti páni Reného-nie však k Uruguaju ale ku Paraguaju. Kapitolu o Paraguaji odmietli publikovať-asi im prekážal podnadpis, podľa ktorého bol Paraguaj prvý kresťansko-komunistický štát na svete. Nuž bol. Na tom nezmení nič ani odmietnutie publikovania. Teraz teda Uruguaj. Sľubujeme však, že sa k Paraguaju ešte vrátime. Čestné slovo. /Kto si dá prácu, môže si nájsť kapitolu o Paraguaji nájsť po kliknutí na „Ďalšie články tohto blogera“. Tu sa Paraguaj uvádza ako publikovaný. Čo sa ale nestalo…/

Uruguaj je malý brat Argentíny. V zemepisnom ale aj kultúrnom a ekonomicko-spoločenskom zmysle slova. Montevideo, hlavné mesto Uruguaja je malým bračekom Buenos Aires. Mondénna architektúra Montevidea má tie isté velikášske pseudo-parížske a pseudo-londýnske črty a vznikala v tých istách rokoch hospodárskeho boomu Južnej Ameriky ako architektúra Buenos Aires. Dobytkárstvo je historickou chrbticou ekonomiky Uruguaja rovnako, ako je to v prípade Argentíny. Krajiny sú prepojené aj turisticky: Uruguajci sa chodia v júni-auguste lyžovať do argentínskej oblasti Bariloche a Argentínčania v decembri až februári chodia na uruguajské pláže v Punta del Este /kde je voda Atlantiku predsa len o máčny máčik teplejšia než na pobreží Argentíny/. Futbal a polo a yerba maté sú spoločnými vášňami oboch národov. Oba národy sú silne europeizované, ak chcete belošské a kresťanské-katolícke. Vrcholom vzájomnosti je oblasť umenia, najmä divadla a hudby a tanca. Aj keď vám to Argentínčania neprezradia, TANGO je spoločný vynález kultúr oboch krajín. Tango vznikalo na začiatku 20.storočia v krčmách a baroch Buenos Aires rovnako ako v prístavných putikách Montevidea.

V čom sú teda odlišné črty Uruguaja ? V čom je Uruguaj iný ako Argentína ? Nuž predovšetkým vo veľkosti – veľkosti krajiny i veľkosti populácie. Uruguaj má 176 215 km2 /asi ako Veľká Británia bez Škótska/ ale má len 3,5 milióna obyvateľov/. Na území väčšom ako tri Slovenská žijú teda sotva dve tretiny slovenskej populácie. Uruguaj je veľmi riedko osídlená krajina. A to ešte v Montevideu žije 1,4 milióna teda tretina Uruguajcov a v metropolitnej oblasti Montevidea dva milióny teda takmer 60% obyvateľov Uruguaja. Uruguajský vidiek, ak odrátame Punta del Este / mesto s okolím má asi štvrť milióna obyvateľov/ je takmer tak ľudoprázdny ako Mongolsko. Je tam obrazne povedané len tráva a kravy.

Kravy a kravské či konské povozy sú pre Uruguaj ikonické. Iba v Montevideu sme videli tri súsošia s kravami, koňmi, jazdcami, kraviarmi a furmanmi. Zaujímavé, ale v Uruguaji cítiť čosi podobné, ako na Novom Zélande. Akúsi planetárnu príťažlivosť materskej veľkej planéty ku jej malej obežnici. Akúsi vidiecku clivotu a provinčnú zatrpknutosť obyvateľov malej zeme voči susednej regionálnej veľmoci. Ešteže je tu futbal, kde si Uruguajci občasnými víťazstvami nad Argentínou liečia svoje provinčné komplexy menejcennosti.

V tejto kapitole, venovanej Uruguaju sme sa pokúšali dať tejto krajine aspoň približne taký priestor ako sme ho dali Argentíne. Lenže nepodarilo sa to. Kde nič nie je, ani čert to nevymyslí. Uruguaj má Montevideo, má Punta del Este, má kravský vidiek a má i svoju trochu dramatickú históriu. Lenže nemá Ohňovú zem, Patagóniu, nemá ľadovec Perito Moreno, nemá Andy a Aconcaguu, nemá tučniakový polostrov Valdes a obrovitánsky megapolis Buenos Aires s jeho príbehmi o Evite, Perónovi, špinavej mestskej vojne generálov proti ľudu, vojne proti britskému imperializmu a pod…

Uruguaj má ale MONTEVIDEO. Má smutno-krásne nostalgické, prachom času trochu patinované veľkomesto, ktoré má možno časy svojej najväčšej slávy už za sebou ale statočne kráča trochu spomaleným krokom stále ďalej a ďalej. A čaká, že sa mu možno onedlho zase do rúk dostanú lepšie karty.

Uruguaj a Montevideo sme navštívili dvakrát. Podarilo sa nám s odstupom asi 15 rokov znovu zavítať na tie isté miesta a potvrdiť si alebo upraviť pocity a poznatky, ktoré sme pri prvej návšteve mesta nadobudli. Znovu sme pochodili po grandióznom, vskutku veľkolepo koncipovanom a kvalitne postavenom hlavnom námestí PLAZA INDEPENDENCIA. Na ňom stojí SALVO PALACE kedysi najvyššia budova Južnej Ameriky, sídlo vlády, luxusné rezidenčné budovy a starobylo vyzerajúca kamenná brána do centrálneho mestského parku: PUERTA DE LA CIUDADELA.

Znovu sme sa cez deň prešli ku slávnemu divadlu TEATRO SOLIS a znovu sme na večernom predstavení v ňom obdivovali nielen výkony dramatických umelcov ale aj „vymakaný“ interiér divadla. Jeho noblesnosť takpovediac milánskej, viedenskej či parížskej úrovne.

Prešli sme sa aj po hlavných bulvároch. Kukli sme na námestie, kde v čase našej prvej návštevy stál metropolitný vianočný stromček-a ajhľa, znovu tam bol, možno aj trochu krajší ako kedysi. Spoznali sme aj fasádu hotela, kde sme kedysi spali pár nocí. Všetko bolo na svojom mieste. Dokonale nostalgická atmosféra.

Zaklincovali sme ju potom pri obrovitánskom prezidentskom paláci. Znovu sme pocítili, že svojou veľkosťou presahuje sám seba a vyvoláva v divákovi trochu fanfarónsku atmosféru.

Našli sme aj park pri Avd.Delmira Agustini, kde je už spomenuté kovové súsošie furmanov s koňmi – MONUMENTO DE LA DILIGENCIA.

Spomenuli sme si, ako jeden z našej slovenskej cestovateľskej skupiny vysadol kovovému koňovi na chrbát a a dal sa vyfotiť v póze ako žena u gynekológa. Obdivovali sme i mohutné stromy a vynikajúco zostrihané trávniky v blízkom parku a šofér nám pristavil i pri ďalšom súsoší. Smutnej rodinke, ktorá kedysi pózovala sochárovi, snažiacom sa zvečniť poslednú rodinu pôvodných Indiánov tesne pred ich vymretím.

Pri druhej návšteve Montevieda sme ale nevečerali v prístavnej reštaurácii a nezažili teda ani dramatický návrat pochybnou prístavnou štvrťou do centra mesta, do nášho hotela. Bolo nás tam pred asi 15-16 rokmi 8 možno 1O Slovákov. Po dobrom jedle a hlavne pitive sme mali guráž na peší návrat do miesta nocľahu. Miestny sprievodca nás varoval, že po našej trase sú miesta, kde sa v poslednom čase odohrali viaceré lúpežné prepady. My sme to bagatelizovali-veď nás je veľa pohromade a sotvakto by si na nás trúfol. Sprievodca sa nedal a povedal, že práve preto, lebo sme veľká a na pohľad solventná skupina si na nás trúfnu profesionálni gauneri z mocného gangu. Nebudú to nejakí malí zlodejíčkovia s nožíkmi ale trénovaní chlapi s kalašnikovmi, vysielačkami, kvalitným maskovaním a únikovými trasami. Skôr by sme do hotela nenápadne prešli po jednom-dvoch ľuďoch ako vo veľkej skupine. – Sprievodca nás presvedčil: objednali sme si tri taxíky od jeho kamaráta-majiteľa taxislužby…

Pri druhej návšteve sme ale na druhej strane videli aj nové veci. napríklad štadión, kde sa kedysi /1930/ konali majstrovstvá sveta vo futbale. Pri štadióne bolo malé trhovisko a ďalšie súsošie s furmanmi.

Pochodili sme viac aj luxusné štvrte so secesnými vilkami a nádhernými záhradami. Zaujalo nás, že na mnohých domoch a bytoch viali ruské zástavy. Boli to domy Uruguajcov s ruskými koreňmi alebo sympatizanti V.Putina -alebo oboje ? /Alebo niečo úplne iné-ako napr. v peruánskom Cuzcu, kde dúhová zástava nie je zástava homosexuálov, ale mestská zástava Cuzca resp. zástava Inkov/.

Záver nášho druhého pobytu v Montevideu bol bombový. Zašli sme do baru-tančiarne FUN-FUN BAR, kde sa vraj hrajú a tancujú najlepšie tangá v celom povodí zálivu LA PLATA. Dozvedeli sme sa, ako sme už spomínali, že tango nie je iba výlučne argentínsky vynález ale že je to výsledok tvorivosti ľudí z Argentíny a Urauguja, teda ľudí z oboch brehov La Plata. Preto by sa tango nemalo označovať ako „Tango Argentino“ ale „Tango de la Plata“. Akokoľvek, dostali sme výborný „grappamiel“ /brandy, rozdrvené semiačka, med, voda/, niečo pod zub a tí, čo vedeli tancovať tango /ako naša ženská cestovateľská polovička/ si z miestnymi majstrami a majsterkami tanga aj do chuti zatancovali. Interiér tanečného tango-baru bol na rozdiel od exteriéru skvelo zariadený dobovým nábytkom, predmetmi a bola v ňom atmosféra ako spred sto rokov.

Pri oboch pobytoch v Uruguaji sme navštívili aj PUNTA DEL ESTE. Je to populárne, miestami mondénne a luxusné, miestami aj pre stredné vrstvy prístupné uruguajské letovisko severne od Montevidea. Počas novembra až marca ho navštevujú mnohí solventní Uruguajci. No tí by na vysokú úroveň fungovania letoviska nestačili. Početnosť uruguajských boháčov a vyššej strednej vrstvy je príliš nízka. Mesto žije predovšetkým z peňazí bohatých Argentínčanov, ale aj Brazílcov a Paraguajcov, dokonca vraj aj Bolívijcov. Je to jednoducho nadnárodné mondénne stredisko „lepších ľudí“ južnej polovice Južnej Ameriky.

Prvýkrát sme sa s menom tohto mesta stretli ešte v detstve, keď sa strieborní chlapci okolo Schrojfa, Scherera, Kvašňáka , Štibrányiho, Popluhára, Bombu, Molnára, Adamca a spol. chodili na zimu pripravovať -ktovie prečo,-práve do tohto uruguajského mesta.

Potom dlho išiel náš život bez toho, aby sme si na Punta del Este čo len spomenuli a až pár rokov po novembri 1989 sme si naň spomenuli a navštívili miesta, spojené s dávnou slávou nášho futbalu. Punta del Este má v letnom období veľa slnečných dní. Niektoré dokonca bez silnejších vetrov, dujúcich od mora. V tamojšej zime to však nie je najvľúdnejšie miesto na svete. Počet tunajších stálych obyvateľov sa scvrkne na sotva pár desiatok tisíc a tí sa zabalení do vlny klepocú od chladu pri chôdzi po hmlou zakrytých a atlantickými vetrami trápených uliciach. Nečudo, že luxusné vily ale aj bežné domy v meste sú na strechách vybavené masívnymi kozubovými komínmi. Podobné ako luxusné sídla v Anglicku alebo v Škótsku…

Leto je ale iné, -teplota v mori sa šplhá aj ku 20-ke °C, piesočná pláž MANSA ohriata od slnka príjemne zohrieva chodidlá, no nespaľuje ich ako niekde v trópoch.

Pri druhej návšteve Punta del Este sme si všimli množstvo sklobetónových apartmánových domov a hotelov, ktoré tu za posledné obdobie vyrástli. Viac sme si všimli aj kultovú plastiku gigantických prstov na ruke- MANO DE PUNTA DEL ESTE, zdobiacu návršie nad plážou.

Konečne miesto, kde sa dá okrem fotogenického kostola a majáka zvečniť tak, aby každý pochopil že ste boli v Punta del Este. Prírodne najzaujímavejšou časťou mesta je park pri jednom z mostov, ktoré z kúpeľnej časti vedú na ostrov do „normálnej“štvrte mesta s trochu vidieckou atmosférou /La Barra resp. El Tesoro/. Most je vlnovkovitý, čo v prípade vysokých vĺn umožňuje, aby sa cezeň preliali a most nestrhli.

Pri druhej návšteve Punta del Este bol náš miestny sprievodca Žid. A tak sa prehliadka mesta krútila okolo lepších adries, kde žije židovská komunita. Tá je v Montevideu a Punta del Este, podobne ako v Buenos Aires pomerne početná ale hlavne vplyvná. /Nečudo, veď Evita Peronová bola jednou z podporovateľov sionistického hnutia, priateľkou Goldy Maierovej a na Evitinom PR pracovali izraelskí experti/. Videli sme teda zákutia, kde sa na pobreží s nádhernými výhľadmi sústreďuje táto elita ale aj intelektuálna, umelecká a podnikateľská smotánka mesta a celého Uruguaja. Súčasťou prehliadky bola aj vila – CASAPUBLO /Museo Taller de Casapueblo/ miestneho umelca Carlosa Páez Vilaróa, ktorú mu naprojektovali a postavili ako honosné pobrežné sídlo v štýle Gaudího resp. C.Manriqueho. Biela futuristická fantázia, zhmotnená v betóne a kameni.

Samozrejme, neobišli sme ani budovy kasína a hotela, ktoré fungujú za významnej prítomnosti židovského kapitálu.

Židovský sprievodca nás na konci prehliadky zaviedol do súkromnej obrazárne-múzea RALLI, ktorej majiteľom je bohatá židovská rodina. Sme mu za to povďační, lebo sme tu videli jedinečnú zbierku obrazov Marca Chagalla, ktorý bol rusko-židovského pôvodu.

Bolo zaujímavé vidieť ďaleko za Atlantikom a navyše na južnej pologuli toľko nádherných rozprávkových obrazov ruskej krajiny, mestečiek s cibuľovitými vežičkami pravoslávnych chrámov, bradatých mužikov a jevrejov. Obrazáreň je majstrovským dielom architekta, spájajúcim modernitu a latinskoamerickú tradíciu.

Okolie obrazárne bolo utopené v zeleni. Po stromoch a po trávniku poskakovali pestro sfarbené vtáčiky.

Punta del Este dnes má ešte niektoré štvrte, príznačné pre obdobie, keď toto mesto bolo „vyhradené“ pre boháčov, obývajúcich drahé prímorské vily a rezidencie.

Mesto sa však postupne demokratizuje. Pribúdajú apartmánové vežiaky, prístupné aj pre širšie stredné vrstvy. Punta del Este sa tým približuje ku Miami a pláže, kedysi útulné, sa menia na brodisko a čliapkarisko pre masy jednoduchších návštevníkov.

Posledné dojmy z Punta del Este a z Uruguaja máme spojené s pešou vychádzkou po nákupnom bulvári letoviska /El Remanso/. Tu sme obdivovali najmä ľudí, čo sa trúsili po obchodoch s luxusným tovarom.

Akoby to boli postavy kadejakých boháčov – seňorov, seňorí a seňorít z argentínskych televíznych seriálov. Majestátne držanie tela, mierne arogantný spôsob komunikácie s predavačkami a predavačmi, povýšenecký pohľad na nás-turistov. Nuž hej, aj takýto ľudia žijú na svete. Žijú na vysokej nohe-lebo sa vedeli narodiť. My nie. Tak nám treba.

/Autorom foto je autor textu/.