zemegula

Organizácia spojených národov má 193 členov. Ak neberieme do úvahy naše rodné Slovensko, potom je to 192 členov. Z týchto krajín sme navštívili 170 krajín /vrátane SR/. V ostatných krajinách sme neboli a vzhľadom na náš zdravotný stav a celkovú situáciu vo svete už asi ani nebudeme. Z bezpečnostných dôvodov sme neboli napríklad v Afganistane, Čade, Eritrei, Južnom Sudáne, Nigeri, Somálsku, Stredoafrickej republike a Sudáne. Zo zdravotných dôvodov /vysoká nadmorská výška/ sme neboli v Bhutáne a Tadžikistane. Kvôli náročnosti vízovej procedúry a neochote slovenských cestoviek vybavovať víza iným, než svojim klientom sme nenavštívili Angolu, Bangladéš, Guineu-Bissau, Kongo, KĽDR, Libériu, Malawi, Mauretániu, Rovníkovú Guineu, Sierra Leone a Východný Timor. No a Kirgizsko ? Na to sme jednoducho ešte nemali čas.

Chýbajú nám obrazy z týchto nenavštívených krajín ? Áno, chýbajú. Chýba nám neexistujúca spomienka na veľké /aj keď zničené/ afganské sochy Buddhu, prechádzka popri čadskom jazere, divé zvieratá z nigerských, juhosudánskych národných parkov, spomienka na núbijské pyramídy a talianske koloniálne art deco z Asmary či Mogadiša. Chýbajú nám kláštory Bhutánu a hory Tadžikistanu. Chýbajú túlačky po starej koloniálnej Luande či Dháke. Chýbajú pohľady na modernitu Guiney Bissau, Rovníkovej Guiney či Konga, na tajomnú krajinu čučche-Severnú Kóreu, na chudobu Libérie a Sierra Leone na kresťanský ostrov v moslimskom mori-Východný Timor či na krajinu koní a sokolov – Kirgizsko. Chýba nám vlhký tropický vánok z Malawi a suchý dych Sahary z Mauretánie.

Geopoliticky tieto krajiny do skladačky Zemegule postrádame menej ako emocionálne tóny, ktoré by nám po návšteve týchto krajín iste ešte dlho dlho v duši rezonovali. S výnimkou Kirgizska, Tadžikistanu, KĽDR, Angoly, Afganistanu, Stredoafrickej republiky a Čadu /ktoré sú našimi spojencami v boji proti neokolonializmu, západnému neoimperializmu a hegemonizmu sú to všetko krajiny tzv. sivej zóny. Ich vlády sa správajú oportunisticky. Pragmaticky spolupracujú s ktoroukoľvek veľmocou, ktorá im poskytne viac zdrojov nielen na rozvoj ich krajiny ale aj na uhasenie ich vášne po územných výbojoch -a po osobných províziách pre členov vlády. Ľud týchto krajín potrebuje čas, aby sa uvedomil, spamätal a aktivizoval. Požijeme, uvidíme. A keď aj my nie, dakto sa nájde, kto ešte požije a uvidí.

Azda sa na Slovensku nájde niekto, kto do týchto krajín ešte odcestuje. Nielen s kamerou na zážitky ale predovšetkým so sviežou hlavou na zber poznatkov, príbehov, skúseností. A so schopnosťou vidieť veci a ľudí po slovensky, požuť a stráviť ich tak, aby boli na osoh Slovensku.

Na túlanie po svete sme si zarábali sami. Aj tým, že sme vo svojej práci zužitkovávali poznatky a skúsenosti, ktoré sme vo svete nadobudli. Investície do ciest boli teda pre nás rýchloobrátkovými vratnými investíciami. Niektoré z ciest sme uskutočnili úplne sami, iné vo dvojici alebo v malej turistickej či expedičnej skupine. Informačná a technická príprava niektorých ciest bola náročná. Našťastie našli sme na Slovensku ľudí, ktorí nám cesty pomohli pripraviť, zabezpečiť letenky, víza, permity, lístky, hotely, príp. aj stravu a pod. Najviac nám pri potulkách pomohla cestovná agentúra Dartour /p.Fialová/, Tourimpex /p.Miroslav Vaculík/, MTA, Bubo, Victory travel, Satur, no tiež Kreuzfahrten.de a Sonnenklar.de. Bez nich by sme toľko zo sveta nevideli.

Zaoberáme sa už desiatky rokov slovenskou geopolitikou. Sedieť v knižnici, pri počítači a v archívoch by nám na jasnejšiu predstavu o svete nestačilo. Bez osobného kontaktu s reáliami sa to nedá. Geopolitické analýzy by boli iba suchými odbornými pojednaniami, Takto sa dajú omočil v šťave z ciest v tej-ktorej krajine – a ponúknuť ich nielen odbornej verejnosti ale aj bežným čitateľom. Takto sa zmenia na náučnopopulárne cestovateľské eseje. Na subjektívnu výpoveď o „zemeguli“, o planéte, ktorá je naším jediným domovom, kde je naša kolíska i náš hrob.

V priebehu cestovania sa nám čoraz jasnejšie vyjavovala pravda o socio-biologickej podstate ľudského správania: jednotlivcov, národov, rás a historicko-geografických spoločenstiev. Sociologicko-psychologické a historicko-geografické aspekty vývoja ľudstva sú podľa nás rozhodujúce. Aj-a predovšetkým,- pre prognózu ďalšieho vývoja. Nazdáme sa, že prakticky všetky vojny ale aj mierové formy interakcie medzi ľuďmi majú základ v ich genetike, v ich haploskupinách, v ich rase, v ich etnickom pozadí. Vojny, ktoré ľudia medzi sebou viedli a vedú boli a sú -zjednodušene povedané: ETNICKÉ.

Vládnuce elity jednotlivých štátoch ich radi maskujú religiozitou /sväté vojny židov, kresťanov, /katolíkov, protestantov, pravoslávnych/ moslimov /sunnitov, šiítov/, hinduistov, budhistov…alebo ideológiou /liberalizmus, konzervativizmus, demokratizmus, monarchizmus, kapitalizmus, socializmus…/ a pod. konštruktami. No ich podstatou sú rôzne záujmy rôznych etník a sub-etník.

Samozrejme, na genetickú výbavu a teda tým aj na etnicky špecifické formy správania sa ľudí a ľudských spoločenstiev vplýva ekosystém, prostredie, v ktorom ľudia dlhší čas žijú. Rozhodovanie sa a prežívanie ľudí je v každom jednom momente potencované socioetnicitou, v ktorej je naindukovaný aj vplyv prostredia: geografie, klímy, geologických charakteristík. Obrana hraníc vlastného ekosystému alebo jeho rozširovanie sú dve základné dimenzie ľudského správania /na individuálnej i na skupinovej, najmä národnej úrovni/. Etnické spoločenstvá sa podľa toho, či žijú bližšie k oceánom alebo žijú ďalej vo vnútrozemí vyznačujú preferovaním obrany svojho ekosystému alebo preferovaním jeho rozširovania.

Určujúce etnické spoločenstvá dnešnej historickej epochy sú britsko-americké prímorské spoločenstvo a euroázijské /čínsko-ruské/ vnútrozemské spoločenstvo. Etniká resp. štáty dnešného sveta sú viac alebo menej podrobené alebo gravitujúce k jednému alebo druhému spoločenstvu. Podrobené etniká, ktoré sú násilne pričlenené k etnobiologicky nesúladnému spoločenstvu sú potom akcelerátormi pohybov, smerujúcich k ich súladnejšiemu začleneniu. Pohyby môžu mať /v prípade etník prímorskej gravitácie/ buď agresívnu alebo /v prípade vnútrozemských etník/ pacifickú podobu. Súčasný svet má rastový potenciál smerujúci k agresii, k útočnej vojne britsko-amerického spoločenstva voči euroázijskému spoločenstvu.

Slovenské etnické spoločenstvo je t.č. nesúladne začlenené do britsko-amerického agresívneho makro-spoločenstva. Odpor voči nemu prežívajú Slováci ako neochotu bojovať. To však nestačí. Poslaním Slovákov od čias veľkého mysliteľa ALBERTA ŠKARVANA je pôsobiť na svoje okolie AKTÍVNOU PACIFICKOU POLITIKOU. PACIFICKÁ MISIA SLOVENSKA je pre náš región a náš národ hlavným dejinotvorným poslaním. Vzťah k mieru určuje pozíciu Slovenska ku svojim susedom a k veľmociam a superveľmociam súčasného sveta.

Toto je hrubé zhrnutie nášho geograficko-historického a sociálnopsychologického putovania po svete.

Ľudia môžu počas svojho jedinečného života buď zbierať zážitky /pôžitky, prežitky, príbehy…/ alebo poznatky /úsudky, predsudky, skúsenosti/. Ako vidíte, my sme sa zaradili skôr do skupiny tých druhých,-no obe orientácie sa v každodennom živote prelínajú, ťažko sa v spomienkach oddeľujú. A to je dobre. Vytvára sa tak ucelený, celostný obraz o svete a našom mieste v ňom.

Ako Bajzov René aj my sme sa pokúsili podeliť sa o tento obraz s vami, vážení čitatelia. Ak vás naše texty trochu niečím zaujali a inšpirovali k premýšľaniu, alebo aspoň motivovali k vlastnému cestovaniu, potom naše úsilie nebolo márne.

Využite krátky čas, ktorý tu na Zemi máte k dispozícii, k spoznávaniu sveta vo vás i okolo vás. Žite s otvorenou mysľou. Všetko najlepšie vám želá Karol F. B. alias René!

++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

Poznámka editora – „dediča pána Reného“.

Týmto záverečným blogom sme splnili želanie pána K.F.B. Malo by nám to otvoriť cestu k dedičstvu po ňom. Po pánovi K.F.B. síce zostalo ešte množstvo esejistických textov, ale ich publikovanie nebolo v závete spomínané. Uvidíme, čo s nimi spravíme. Možno nič.

Dosť sme sa s textami natrápili. Podmienky publikovania v Pravde neboli pre nás najvhodnejšie. Najťažšie bolo spájať texty s fotografiami. Čitatelia blogov možno nevedia, no Pravda limituje zverejnenie fotografií rozsahom pixelov resp. kB. Jasné a ostré fotky z USB alebo iných elektronických nosičov tento limit presahovali. Mohli sme ich buď komprimovať, publikovať zmenšené, alebo ich prefotiť z počítačov /často „predpotopných“ s pokazeným vstupom pre USB/ pána „Reného“, tým znížiť ich kB rozsah ale aj kvalitu. Zvolili sme si druhú možnosť, pretože sa aj tak väčšina fotiek našla /zatiaľ/ v pozostalosti iba v papierovej podobe a do elektronickej formy ich bolo treba prefotiť.

Nie sme ani fotografi ani experti na počítačovú grafiku. Robili sme, čo sme vedeli a na čo sme mali čas. Ak sme tým texty znehodnotili, mrzí nás to. Pán „René“ mal obrázky a poháre z každej krajiny, ktorú navštívil. Niektoré sme však v jeho veciach bohužiaľ nenašli. Nepochybujeme, že ich napokon nájdeme-ale to už bude neskoro.

Všetko najlepšie v roku 2022 želá „Dedič“.