zemegula

Pri prechádzke po lesoparku stretávam rôznych ľudí. Mladých bežcov, mladé slečinky s malými kaviarenskými psíčkami, mladé rodinky s deťmi i dôchodcov o paličke, so psami primeranými ich veku a pohyblivosti, či starčekov iba tak sa šuchtajúcich a užívajúcich si jarnú prírodu.

Všimol som si, že do istého veku sa mladí ľudia starším zdravia iba zriedka. Napríklad mladí rúči psíčkári s vlčiakmi a mladé slečinky s mikropsíčkami sa starším nepozdravia takmer nikdy. V prípade mladých rodiniek sa nanajvýš pozdravia malé deti, ktoré to majú natrénované zo škôlky. Staršie deti to robia iba výnimočne a počnúc adolescenciou ľudia onemievajú.

Nie na vždy. Po 40-tke sa im hlas a schopnosť zdraviť sa opäť vracia. Je to zhruba vtedy, keď ich vlastní rodičia vstupujú do dôchodcovského veku a keď ich samých starnutie „pozdravilo“ prvými šedinami, plešinami, bruškami, nedajbože prvými ozajstnými diagnózami.

Mladí ľudia akoby sa po vstupe do dospievania začali hanbiť za svoju dobrú výchovu. Akoby sa cítili menejcenní, že v styku s ľuďmi používajú normy správania, vštepené im ich rodičmi a školou. A akoby až po získaní kritického množstva vlastných životných skúseností začali byť v styku so staršími sebavedomejší. Suverénnejší. A akoby starších ľudí začali zdraviť už na základe vlastných noriem, ktoré odovzdávajú už aj svojim vlastným deťom.

Ide v podstate o to, že normy uvedomele a sebavedome používame až vtedy, keď máme pocit, že sme si ich vytvorili sami, na základe vlastných skúseností,-lebo sme si v praxi vyskúšali ich zmysluplnosť.

Tento prirodzený proces „ontogenézy charakteru“ našťastie takto funguje u väčšiny ľudí. U väčšiny, nie však u všetkých. Niekedy vývin charakteru zahapruje, zostane v štádiu „chronickej hanblivosti.“ Takíto ľudia ešte aj okolo 50-60 ky nevedia pozdraviť starších: Nielen neznámych v parku ale aj vo vlastnej domácnosti. Prinajlepšom, lebo od niektorých možno čakať aj oveľa horšie veci ako neschopnosť pozdraviť sa.

Niekedy mám pocit, že sa takýto charakteroví mrzáci častejšie vyskytujú v určitých povolaniach. V povolaniach, v ktorých by mali čerpať z bohatých životných skúseností /nielen vďaka veku ale aj bohato a intenzívne prežívanému životu/. – No asi cítia, že im tie vlastné životné skúsenosti chýbajú a tak to maskujú siláctvom, občas až aroganciou a chrapúnstvom. -Stačilo chodiť okolo horúcej kaše-poviem konečne na rovinu, že mám na mysli najmä ľudí pracujúcich v médiách, šoubiznise, v politike, ale aj v justícií a polícii. Tu sa mi vidí, že je počet mravne nedovyvinutých ľudí, vykonávajúcich tieto povolania- signifikantne zvýšený.

Napríklad v súčasných slovenských médiách je mnoho prípadov arogantných novinárov, komentátorov, ale aj diskutérov, čo „nevedia pozdraviť“. Niektorí kvôli veku, lebo ešte majú na brade šampanské po oslave titulu bakalára či dajboh dokonca magistra. Tí mi ešte až tak neprekážajú. Dúfam, že sa u nich vývoj síce trochu spomalil, ale život ich dokope k istej múdrosti. Horšie je to so starými zlými novinárskymi psami. Tí síce navonok obrástli múdrou bradou a prezentujú sa sivovlasou majestátnou hlavou, no tieto rekvizity múdrosti sú u nich iba prázdnou atrapou. Klamú telom. Doslova.

Ako sa to prejavuje ? Napríklad aroganciou pera, klamaním, zatajovaním, očierňovaním tých, na ktorých ukázal prstom zamestnávateľ alebo len tak z vlastnej vôle. Z pasie. Napríklad tak, že zataja príčinu dvoch strašidelných rokov, ktoré nás podľa NBS čakajú. Vyžívajú sa v bu-bu-bu a ani slovo nepovedia, že všetko to bude zbytočné martýrium. Nepovedia, že by stačilo obnoviť normálne obchodné vzťahy z Ruskom, Iránom, Venezuelou, ale aj Čínou a ďalšími krajinami, ktoré Západ z rôznych príčin / resp. z jednej jedinej príčiny/ sankcionuje. Stačilo by obnoviť normálne obchodné vzťahy, a nebolo by treba uvažovať o benzíne na prídel, o 8 násobne drahšom plyne, 12 násobne drahšom slnečnicovom oleji, drastickom zdražení priemyselných výrobkov, na ktoré sú potrebné čínske čípy, rusko-ukrajinský neón, ruský urán, venezuelská či iránska ropa. Nebolo by treba pod chvíľou zastavovať výrobu vo Volskwagene, minimalizovať výrobu v žiarskej hlinikárni, drasticky obmedziť hnojenie našich polí, nahrádzať import dreva drakonickým výrubom v našich lesoch…Stačilo by poinformovať nielen o tom, ako hrozí Západ Východu, ale aj o tom ako na to Východ reaguje. Ako ? Napríklad stretnutím ministrov zahraničia krajín Východu, postihnutých v tej či onej miere sankciami Západu. Toto stretnutie sa koná v Číne a zúčastňujú sa na ňom napríklad hostiteľská Čína, Rusko, Irán, Pakistan, Indonézia …a ďalšie štáty /zväčša končiace na „-stan“/. Toto stretnutie má pomôcť Východu, aby jeho krajiny nečakali ony „dva hrôzostrašné roky“ , aké čakajú krajiny Západu. /Aj keď SR pod súčasnou hrôzovládou čakajú dva hrozné roky tak či tak…/.

Zapnem si televízor, otvorím počítač, pozriem sa u holiča na titulky v našich novinách – a mám to. Všade samá arogancia. Všade produkcia tých, čo sa „nevedia pozdraviť“, keď sa stretnú so skúsenejšími, múdrejšími. Našťastie, v normálnej slovenskej pospolitosti takýchto ľudí veľa nie je. A tak stačí, aby sme si vypli televízor, prípadne si na internete a satelite našli aj iné kanály, – alebo si prečítali v Pravde zopár sviežich riadkov od blogerov, ktorých tu /možno nedopatrením/ príslušný zodpovedný pracovník ešte nechal. Ktorých ? Nuž tých, čo som ich spomenul v prvom svojom blogu.

Pozdravuje vás „nový dedič“.