zemegula

Hlásim príchod z krátkej dovolenky v zahraničí. Znovu som, tak ako po celý život, v slovenských horách. Znovu medzi zvyškom toho, čo kedysi bola slovenská príroda.

Za krátky čas, čo som bol preč, stihli chrapúni z Liptova a Tatier zavraždiť jednu z medvedíc, ktoré žijú v mojom okolí. Zdochlinky jej dvoch mláďat som zatiaľ nenašiel. Budem hľadať ďalej. Správa o zavraždení medvedice ma zastihla – vďaka internetu- ďaleko od Slovenska. Okrem obrovského smútku a zlosti na vrahov medvedej prvorodičky som nemohol nič iné, len vyjadriť svoj názor na barbarský čin zlých a nevzdelaných ľudí, ktorí majú ruky obabrané od jej krvi. Napísal som blog. A smútil. A smútim.

Teraz po návrate domov som si prečítal diskusné príspevky na onen článok. Aj keď na diskusiu takmer nereagujem, tentokrát urobím výnimku.

Diskutéri v Pravde vyjadrili na vec také či onaké názory. Ak sú to ich osobné stanoviská a nie trolerské hejty, ďakujem im za ne a veľmi si ich vážim. Článok mal vysokú čítanosť,-napriek tomu, že nehejtoval ani Čaputovú, ani Matoviča, ani Putina, ani Bidena…a že bol o nepolitickej téme. To často nebýva.

Spojitosť s kampaňou proti „premnoženým medveďom“ a s odvolávaním Budaja je fakt čisto- čiste náhodná. Dôvodom blogu-toho prvého i tohto druhého , je iba fakt, že ZABILI JEDNÉHO KONKRÉTNEHO MEDVEĎA. JEDNÉHO Z MOJICH BLÍZKYCH TVOROV. Zabili mi takmer člena rodiny, ktorého som sledoval od malého medvieďatka, cez dospievanie a učenie sa umeniu žiť v lese, po prvé materstvo a krátke kratučké radosti a starosti spojené s výchovou mláďat.

Článok nie je o „probléme medve´dov“ ako takom, ani o fiktívnom probléme ich premnoženosti na Slovensku, či kdesi na Poľane. Keby tú „moju“ medvedicu a jej mláďatá nezavraždili, žiaden blog nenapíšem. Je to konkrétny článok o konkrétnom zločine, ktorý sa stal na Liptove. Samozrejme, človek sa pri jeho popise nevyhne občasným zovšeobecneniam, konštatovania či hodnoteniam. Ale tie boli utrúsené iba tak „mimochodom“. Čestné pionierske.

V názoroch diskutérov je veľa múdreho, veľa vlastnokožne prežitého. Veľa súhlasného i nesúhlasného. Rešpektujem-taká je diskusia. Bohužiaľ, asi som nedostatočne zdôraznil niektoré veci a tak nechtiac zaviedol niektorých diskutérov k chybným úsudkom. Dovoľte mi, aby som to preto tu a teraz napravil.

Predovšetkým – som Slovák, ktorý nikde inde nežil a nežije, než NA SLOVENSKU. Narodil som sa, vyrástol som a väčšinu života prežil a žijem na Strednom Slovensku. Na lazoch, v lese, ďaleko od najbližšej dediny. Chodím aj do mesta, aj do Bratislavy, lebo mi to robota inak nedá. No môj domov bol a je v podhorí a v lese, resp. v tom, čo po 30 ročnom drancovaní /osobitne po r.2000/ z neho zostalo.

Nie som žiaden kaviarenský ochranár. Tobôž budajovsko-smatanovského slniečkárskeho typu. Musím ale priznať, že po rokoch ministrovania pravicových a ľavicových podvodníkov, čo rezort životného prostredia SR viedli, sú obaja spomenutí páni prví, ktorí majú svoju civilnú kariéru /pred vstupom do politiky/ spojenú s ochranárstvom a nie kšeftovaním s drevom a naháňaním peňazí vôbec.

Nekonštatuje sa mi to ľahko, lebo Budaj mi je ako mečiarobijec a predstaviteľ súčasnej hrôzovlády doslova odporný. – Paradoxom života na Slovensku ale je, že tí, ktorí sú mi sympatickí ako politici, sú mi odporní svojim vzťahom k prírode a naopak-tí ktorí sú mi odporní ako politici, sú mi vzťahom k prírode blízki. – Také je dnešné Slovensko: mnohí liberáli, čo nenávidia národniarstvo objektívne pomáhajú zachraňovať prírodu, a mnohí ľavičiari zo Smeru a Hlasu, mnohí konzervatívni národniari z ĽSNS, SNS či Republiky vidia v slovenskej prírode len potenciál pracovných príležitostí, zdroje dreva, kameňa, možnosti na výstavbu ďalších hrôzostrašných „demänovských petržaliek“ , hotelov, penziónov, chát a apartmánových domov na odporný, špinavý kšeft.

Bohužiaľ, pre národniarov po 1989 sú ich voličom sympatickí iba nekultivovaní „ľudoví“ vodcovia, čo sa chvália svojim alkoholizmom, anabolicky zväčšenými svalmi, minulosťou spojenou s mafiou a prostitútkami, vulgárnym slovníkom, neznalosťou slovenských dejín, nespisovným vyjadrovaním…Aký to kontrast oproti národným vodcom v 19. a prvej pol. 20. storočia: Štúr, Hurban, Hodža, Francisci, Moyzes, Škultéty, Vajanský, Botto-Krasko, Bencúr-Kukučín, Országh-Hviezdoslav, Stodola, Tiso, Tuka, Rázus, Mach, Šubík-Žarnov, Krčméry, Husák, Clementis, Novomeský…-to neboli žiadni opilci, žiadni krčmoví zemití slovenskí „chlapi“ s vulgárnym slovníkom a chamtivo žravým vzťahom slovenskej prírode. To boli skôr intelektuáli, absolventi vtedy prestížnych univerzít, profesori, lekári, inžinieri, advokáti… ľudia hlboko vzdelaní, kultivovaní.

– A taký bol poväčšine aj ich vzťah k slovenskej prírode. V politickej rovine s nimi často nesúhlasíme, dokonca ich odsudzujeme, – no ich intelektuálnosť a kultivovanosť im odoprieť nemôžeme.

– Ani ja nevynikám záľubou v krčmách a alkohole, aj ja sa stránim vulgárnemu slovníku a bitkárskemu spôsobu komunikácie. Aj ja nesiem na svojom chrbte dedičný hriech absolvovania dvoch univerzít, – a aj ja, hanbím sa to priznať, mám pedagogickú a vedeckú kvalifikovanosť. A hoci som do kosti slovenský patriot, ak chcete aj nacionalista, som zároveň fanatický obranca prírody-ak je treba, bojujem za prírodu aj proti človeku.

Priznám sa, že sú mi zvieratá niekedy milšie ako niektorí ľudia. – Ak som preto mizantrop a obranca zvierat na úkor ľudí,-tak nech. Hrdo sa k tomu hlásim. Som kresťan-katolík: svojim kultúrnym zázemím, – no tvrdím, že monoteistické zbožšťovanie človeka na úkor iných tvorov Zeme mi je cudzie. Tu sa skôr prikláňam k indickému mysleniu, v ktorom človek nie je pánom prírody ale iba jednou z jeho súčastí. Toľko na okraj príp. konšpirácií o mojej osobe a motivácii k medvedím „ochranárskym“ blogom.

Po druhé, – medvedica, ktorú Budajovi a Karaskovi podriadený tím štátnych „ochrancov“ prírody J.Slašťana a spol. zavraždil, – NIKDY NIKOHO NEZRANILA. Ani ona, ani jej medvieďatá. Nikdy žiadnu jalovicu či ovcu nezabila. V oblasti Hrdova, Suchého a Surového Hrádku a Kokavského mosta, kde žila, sú STOVKY CHÁT. V nich boli vlani a predvlani v lete a už aj v toto leto TISÍCE ĽUDÍ, ŽIEN, DETÍ. Zavraždená medvedica nikoho z nich neškrabla, neuhryzla, nijakú chatu nevyrabovala.

Jej zločin spočíval v tom, že sa tu a tam, zavčas ráno a podvečer, no najmä v noci pohybovala po svojom lese. Po lese, kde sa narodila a kde žili aj jej predkovia. Jej zločin je, že ju tu a tam uvideli chatári a vodiči aut na ceste Pribylina-Podbanské. Tí vodiči, čo potom zastávali, cúvali a robili to aj 5-6 krát za sebou, aby si urobili čo najlepší foto-záber. Jej zločinom bolo, že prebehla cez cestu pred cyklistom alebo za ním. Prípadne že sa akoby varovne rozbehla za „bikerom“ /čo za hlupáka sa na Slovensku označuje týmto anglickým výrazom ?/, lebo spolu s ňou nestihli na druhú stranu cesty prebehnúť aj jej medvieďatá…

– Prejsť na druhú stranu širokej asfaltovej „Cesty slobody“ je umenie aj pre človeka, nie to ešte pre medvedicu s mladými. Táto cesta je v lete plná aut. Väčšina z nich tu letí nad 100-120 km/h. Sú to prevažne Česi a Poliaci. ktorým sa nechce platiť mýto na diaľnici a miestni občania a podnikatelia /z rovnakých dôvodov/. V ochrannom pásme TANAPu sme si my Slováci urobili tak husto frekventovanú cestu, že by dnes už bolo treba namaľovať na vozovku zopár prechodov pre chodcov. Jazdiť po takejto ceste na bicykli si vyžaduje riadnu odvahu. Nebezpečenstvo hroziace od šialencov v autách, na motocykloch či na tirákoch – je oveľa väčšie ako nebezpečenstvo zo sporadického výskytu medveďov.

V zahraničí /Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko,Taliansko, Slovinsko/ sa cesty cez národný park alebo po jeho okraji označujú ako „panoramatické cesty“. Vjazd na ne je obmedzený, početne, rýchlostne a ekologicky limitovaný. V USA sú na ich začiatku a konci takýchto ciest rampy. Za prejazd cez takéto scénické, panoramatické cesty sa platí VSTUPNÉ. Zastavovanie, tobôž parkovanie či stanovanie pri horských riečkach /akou je v Hrdove Belá/ je prísne zakázané. Zo vstupného sú financovaní rangeri, ktorí svoju robotu robia poriadne prísne. Výstavba chát, z akej si liptovská obec Pribylina urobila rozpočtové Eldorádo /že pán starosta Kohút…/ je v zahraničí nemysliteľná. Za holorub, alebo za ilegálnu chatu-odstavenú maringotku, aké sa vyskytujú v Hrdove, by išiel v zahraničí páchateľ na dlhší čas do väzenia. A čosi také nezmyselné, ako sú neštátne urbárske lesy, zapísané od čias Márie Terézie do pozemkovej knihy ako pasienky /hoci na nich už 200 rokov rastú smreky/ je naozaj iba čisto slovenská záležitosť.

A na záver ešte raz čosi o „zásahovom tíme“ pre medve´da hnedého. Táto medvedia popravná čata je zložená, z nedostatočne kvalifikovaných ľudí, ktorí o etológii medveďa majú iba anekdotické vedomosti. A ak by aj mali nejaký ten kurz, je kvalitou zjavne na úrovni Lesníckej a DREVÁRSKEJ univerzity vo Zvolene. Táto „univerzita“ by mala byť liahňou ochrancov-ekológov. Je však iba liahňou drevárov, ťažiarov, drevomafiánov, leso-plantážnikov a krížencov poľovníkov s pytliakmi. Sú to nekvalifikovaní ľudia, necitliví lesní zabijaci. – Odborník na medvede z Tichej a Kôprovej doliny – Erik Baláž, by ich mal kyjakom z lesa vyprášiť.

V Hrdove onedlho navŕšim mohylu na počesť zavraždenej medvedice. Aby si ju slušní ľudia uctili. A aby darebáci, čo v lese nemajú čo robiť, mali čo od zlosti rozhádzať a zničiť. Viem o čom hovorím. Mám svoje skúsenosti. No napriek tomu to urobím. Nie je to veľa. Ale aspoň to som medvedici dlžný. A verím, že aj my všetci slušní a vlasteneckí Slováci.