zemegula

Cyril v 1944 končil prvý ročník ZVS v armáde Slovenskej republiky. Za tých pár mesiacov to stihol dotiahnuť na slobodníka. Pri jeho malej postave, výzore Siciliána /či skôr Róma/ a piatich ľudových bola aj táto hodnosť pre neho malý zázrak. Všetky svoje nedostatky Cyril dokázal kompenzovať poriadkumilovnosťou. Naučil ho to pedantský otec, ktorý hoci drevorubač a nádenný robotník, vždy chodil upravený a v rámci možnosti aj pozašívaný a a čistý. A to sa veru o synoch z bohatých gazdovských rodín nedalo povedať.

Cyril vyrastal v chudobe. Jeho otec a nevlastná mama mali sotva tretinu hektára úbohej neúrodnej pôdy, jednu-dve kozy, prežívajúce z toho, čo sa im cez leto navláčilo z hory alebo z pastvy. Po absolvovaní školského minima Cyril nastúpil za paholka u bohatších sedliakov,-aj to iba z milosti, vďaka tomu, že to boli jeho príbuzní po nebohej mame. Nástup do armády mal pre Cyrila svoje výhody: pravidelné jedlo, jasne vymedzené povinnosti a dostatok času na to, aby jeho uniforma a baganče vynikali upravenosťou a čistotou.

Na začiatku septembra sa ale čosi stalo. Do ustáleného rytmu života zvolenskej kasárne vtrhla neistota a disharmónia. Vojaci začali hovoriť o akomsi povstaní a o tom, že aj ich rota miesto nekonečných cvičení pôjde do boja. PROTI NEMCOM, ktorí vraj vtrhli na Slovensko a Slovensko proti nim treba brániť. V jeden z prvých septembrových dní sa vojaci pohli z kasární. Cyril s nimi. Po dlhom pešom pochode sa ocitli kdesi pri Hrone. Dôstojníci so znepokojením hľadeli dolu po prúde rieky, odkiaľ mali postupovať Nemci. Večer ich uvideli vo svojich ďalekohľadoch. O čomsi sa dlho do noci radili. Hovorilo sa, že ráno nastane boj.

Ke´d sa Cyril a ostatní vojaci ráno zobudili, zistili, že v ich jednotke nie je ani jeden dôstojník. Nikto, kto by bol schopný a ochotný veliť. Vojaci nervózne debatovali, podupkávali od nevyspatosti v chabých stanoch a od jesenného chladu. Zrazu začuli zvuk pancierových aut a automobilov. Z troch strán k nim prišli Nemci. S namierenými samopalmi a guľometmi. Bol medzi nimi akýsi Slovák, ktorý im prikázal dať na zem zbrane a zdvihnúť ruky nahor. Vojaci, opustení svojimi dôstojníkmi ako malé siroty, to urobili. Urobil tak aj slobodník Cyril.

Potom to už malo rýchly a organizovaný spád. Nemci ich odviedli na železničnú stanicu, naložili do vagónov a odviezli kamsi do Nemecka. Údajne kamsi k Berlínu. Tu to bolo spočiatku podobné vojenčine. Pravidelný režim: kopanie zákopov, jedlo, odpočinok. Cyrilovi to zase vcelku vyhovovalo, až na to, že s úpravou zovňajšku to tu mal oveľa ťažšie. Ale držal sa. Nastala zima. Jedla bolo stále menej a zima v barakoch bola stále väčšia. Vojaci trpeli nielen hladom a chladom ale aj kvôli parazitom. Napriek všetkej starostlivosti o zovňajšok dostal vši a blchy napokon aj Cyril. Ich likvidácia mu zabral väčšinu dňa. Ale úplne ich vykynožiť, to bola syzifovská robota.

Každý deń a noc boli v meste, ktoré bolo pri zajateckom tábore silné nálety. Všade to dunelo, trieskalo, lietalo, dymilo. Ke´d to na chvíľu skončilo, museli zajatci odísť do mesta a odhrabávať v ruinách domov ranených a mŕtvych Nemcov. Sem-tam sa pritom dalo nájsť aj niečo pod zub. Cyril mal na to šťastie. Udržalo ho to pri živote. Strava pre zajatcov sa totiž stala sporadická a doslova úbohá. Napokon už nebola žiadna. Zajatci jedli surové zvyšky po obielení zemiakov, čo si strážnici pre seba varili. No a najhoršie dni nastali, keď už prestali zajatcom dávať aj pitnú vodu. Niektorí sa zo smädu vrhali na kaluže vody, čo sa vytvorili na ceste, ktorú Nemci posypali akousi soľou, aby po nej vedeli jazdiť autami. Cyrilovi sa piť z takýchto kaluží bridilo. A to bolo dobre, To mu zachránilo život. Lebo desiatky zajatcov, čo sa na posolenú vodu vrhli, aby si uhasili smäd a azda aj hlad, za pár hodín zomierali v strašných žalúdočných kŕčoch.

Potom, v jeden skorý jarný deň nálety prestali.Zajatci prekvapení chodili po tábore a vyzerali nemecké stráže. Lenže nikde nič. Nikde žiaden Nemec so zbraňou a v uniforme. Zajatci, osprostení zo strachu z Nemcov, ubiedení od hladu, smädu a chladu, sa iba vyčudovane prechádzali po tábore a čakali, čo príde. Nikto spoza ostatnatých drôtov neutekal. Podvečer prišli vojaci v skromných uniformách: na tanku a na dvoch malých nákladných autách. Boli to Rusi. Rozostavili sa okolo vchodu do tábora a vybrali z auta akúsi lavicu a dve stoličky. Posunkami a výkrikmi prinútili zajatcov postaviť sa do dlhého husieho radu a dvaja dôstojníci s modrými čiapkami a červenými hviezdami sa postupne začali zajatcov pýtať na meno a krajinu pôvodu. Každému potom dali do ruky „dokumenty“-papier s menom a krajinou, odkiaľ sú a veľkou pečiatkou s azbukou.

Nakoniec prišiel rad aj na Cyrila. V jazyku podobnom slovenčine sa ho dôstojník spýtal tiež na meno a že vraj „odkuda ty ?“ Cyril povedal, že zo Slovenska. Dôstojník dal na bumažku zapísať „Čechoslovakija“. Cyril nebol zvyknutý protirečiť vrchnosti a tak bez slova „dokument“ zobral. Dôstojník mu ešte oznámil, že je slobodný a že môže ísť domov,- a už sa venoval ďalšiemu zajatcovi. Takto sa Cyril stal znovu slobodným človekom. Hladný, smädný, uzimený, ďaleko od domova. No čo, vrchnosť povedala domov, tak sa tu ešte jednu noc vyspí a zajtra pôjde domov.

V tábore bol z Cyrilovho rodného kraja ešte jeden zajatec. S ním začal ťažkú a dlhú cestu na Slovensko. Cyrilov krajan bol vynaliezavejší a menej škrupulózny. Cyrilovi sa vďaka nemu pošťastilo cestovať tu a tam vlakom, autom, povozom,-ale i tak značnú časť cesty išli domov peši. Hoci boli slobodní, ich fyzický stav sa dlhým putovaním a pokračujúcim nedostatkom potravy nezlepšoval, skôr naopak. Do Čiech prišiel Cyril už iba kosť a koža a slabý, že ledva stál na nohách. V jednej dedinke pri Litoměřiciach si sadol na lavičku pod stromom, rozlúčil sa s krajanom, ktorý bol v lepšej kondícii, Dal po ňom pozdravovať príbuzných a poprosil ho, aby im odkázal, že sa vráti, len čo sa trochu dá dokopy. Sedel tam asi hodinu, keď sa pri ňom pristavila žena v strednom veku. Mocná, kostnatá, o hlavu vyššia od neho. Slovo dalo slovo a žena sa ponúkla, že ho zoberie do svojho domu, nachová a ošetrí. Cyril mal po dlhom čase v noci normálnu posteľ a ako-tak normálnu stravu. Aj keď so stravou bol problém, lebo len čo Cyril niečo zjedol, už musel utekať na záchod alebo to zo seba hneď vyvracal.

Asi po dvoch týždňoch sa Cyril predsa len trochu zotavil. So ženou, ktorá v malom domci s izbou a kuchyňou žila sama sa stále viac zbližoval. Napokon až tak, že prvýkrát v živote zažil to, čomu sa hovorí telesná láska. Páčilo sa mu to. A žene tiež. A tak keď sa s ňou lúčil, dal jej sľub, že sa za ňou po krátkom pobyte u príbuzných na Slovensku vráti. Sľub dodržal. Po ďalšom mučivom pešom pochode cez Čechy, Moravu a kus Slovenska konečne prišiel do rodného kraja. Z hladu a únavy bol celý spuchnutý. Keď ho susedia takéhoto uvideli, hovorili si,- aha veď v tom koncentráku to nebolo až také zlé, ako sa vraví. Veď aj ten Cyril vyzerá skoro ako vypasený. Ibaže po pár dňoch Cyril odpuchol a oni uvideli, ako veľmi sa mýlili.

Cyril sa trochu zorientoval v nových povojnových pomeroch. Zistil, že ho v rodisku zase nečaká nič iné, ako robiť paholka, spávať po maštaliach a humnách a robiť na cudzích za stravu a „ubytovanie“… V lete ešte Cyril odišiel s príbuznými na Dolniaky na tradičnú žatvu, aby doniesol rodičom dve vrecia žita a potkm s as nimi rozlúčil. Zamieril za svojou dobrodenkyňou ddo Čiech. Zvítali sa ´ako milenci. A aj tak spolu začali žiť,-hoci Cyril mal čosi nad dvadsať a ona čosi nad štyridsať. Marie,-tak sa táto pani volala, ho postupne trochu scivilizovala. Akurát dosť na to, aby mohol v jesennej kampani nastúpiť do cukrovaru. Keď sa kampaň skončila, poslal Cyril rodičom na Slovensko pekných pár kíl cukru. A tento zvyk zachovával potom po celý svoj život, až pokým ho sily neopustili a neodišiel definitívne na dôchodok.

Na jar Cyril nastúpil na štátny majetok. Robil tam až do dôchodku. Bol spokojný. Svoje si vedel zastať, nech to bola akákoľvek práca. A večer v „hospode“ potom v sebe objavil netušený talent zabávača. Bez Cyrila to po pár rokoch v miestnej hospode nebolo ono. Bol obľúbený. Výzorom pripomínal Charlie Chaplina a kadejakými eskamotérskymi trikmi /ktoré ho naučil v tábore jeden Poliak/ bol centrom zábavy. Po pätnástich rokoch súžitia s Mariou ale Cyril zatúžil po deťoch. Marie ich mať nemohla. A tak mu našla inú Mariu,-mladú a poslušnú gazdinú. Staršia Marie ich dala dokopy. urobila svadbu a ponúkla sa, že bude v ich vzťahu čosi ako Cyrilova náhradná mama. A keď prídu deti, že im pomôže s ich varovaním. Zaujímavý trojuholník fungoval až do času, keď staršia Marie okolo 65-ky podľahla rakovine.

Každý rok v máji Cyril jazdil na týždeň na dovolenku na Slovensko. Oficiálne kvôli to,mu, aby si prevzal smiešny nájom za asi pol hektára lúky, ktorú Cyril zdedil po svojej vlastnej mame. Neoficiálne ale najmä preto, aby sa stretol s otcom, macochou a nevlastnými súrodencami, s kamarátmi a známymi a – aby sa utvrdil v názore, že jeho rozhodnutie odísť zo Slovenska do Čiech bolo správne.Česká dedina, v ktorej žil, mala už tesne po vojne dláždené chodníky a asfaltové hradské. V jeho rodnom kraji na Slovensku bolo všetko akési zaostalejšie. Cesty kamenisté a štrkové, chodníky žiadne alebo blatisté, po daždi s veľkými mlákami. Cyril idúc po nich nikdy nezabudol príbuzným spomenúť, že takýto zablatený ako na Slovensku nie je v Čechách ani na poli. Zo Slovenska sa Cyril vracal do Čiech s tu a tam zablatenými topánkami -ale šťastný, že jeho voľba novej vlasti bola správnym rozhodnutím.

Ozaj -a čo SNP ? Po 1945 zažil Cyril až do svojej smrti azda 30 krát oslavy SNP. Tie sa v Čechách veľmi neoslavovali, ale ľudia aj tam vedeli, o čom to SNP bolo. Teda aspoň si to mysleli. A tak trochu ten odpor proti Nemcom Slovákom závideli. O Cyrilovi sa z hospody vedelo, že bol v SNP a následne aj v lágri. Štamgasti z hospody ho každý rok v auguste nahovárali, aby si vybavil 255-ku a k nej „tučný“ odbojársky dôchodok. Cyril to nikdy neurobil. Hanbil by sa brať peniaze za to, že v tom boji proti Nemcom ani raz nevystrelil. A pokiaľ ide o zajatecký láger – brať peniaze za to, že tam pol roka hladoval, sa mu tiež zdalo čudné. Bol -ako vravel, z chudobnej ale poctivej rodiny, ktorá by sa nikdy neznížila na poberanie peňazí za čosi, čo sa mu nikdy neprihodilo. Cyril videl veľa filmov o SNP. Videl udatných partizánov a vojakov Slovenskej armády – kapitánov Dabačov, videl kapitánov Nálepkov a ďalších udatných chrabrých bojovníkov. Keď si porovnal ich osud so svojim, bolo to nelichotivé zistenie. On a povstalecký bojovník ? On a láger ? No veď áno, bol v ňom. Ale to bol zajatecký tábor a žiaden Osvienčim. Takže nakoniec Cyril odolal nahováraniam kamarátov a 255-ku si vybavovať nezačal. Jeho SNP bolo iné ako to oficiálne. Neskončilo v hrobe pod Chabencom, ale v posteli starostlivej a skúsenej ženy.

Cyril zo svojho SNP nezískal odbojársku penziu. Získal však podľa neho oveľa viac: získal ženu, ktorá z neho urobila muža a po čase mu vybavila aj ďalšiu mladú ženu a dve úspešné deti. Vďaka jeho SNP Cyril zmenil život paholka za dôstojný život robotníka v cukrovare a traktoristu na štátnom majetku. Získal si srdcia hospodskej komunity, v ktorej on bol konečne NIEKTO. A napokon, získal si nový domov. Domček a záhradku v dedine, kde boli dláždené chodníky, asfaltové cesty a kde sa nemusel báť, že si cestou do roboty alebo do hospody zašpiní svoje vždy tak vzorne vyčistené topánky.

Cyrilovo povstanie sa neskončilo porážkou. Naopak. V tom jeho povstaní sa Cyril stal víťazom nad svojim dovtedajším biednym životom. Cyrilovu pravdu o SNP mu nikto nikdy nespochybní.