zemegula

Predvčerom zomrel vo veku 90 rokov Prof. Dr. Matúš Kučera, DrSc. Zákerné „slovenské“ médiá o tom slovenskej verejnosti sotva pípli. Keď zomrie nejaký bezvýznamný pro-západný šašo, nejaký multikulti podvodník, nejaký kaukliar, bezcenná pseudocelebrita neslovenského etnického pôvodu, -tak sú toho plné rádiá, televízie, internet. Keď ale zomrie velikán slovenskej historickej vedy, významný pedagóg, diplomat a politik, – tak je v zradcovských pseudoslovenských médiách záhrobné ticho. Hanba a ešte raz hanba.

Profesor Kučera bol odborník na slovenský stredovek. Na ten raný, na veľkomoravské obdobie, na kráľa Svätopluka, ale aj na ten neskorší. Poznávanie období, keď sa formovala špecificky slovenská identita, keď sa vytváralo povedomie etnicky originálnej slovenskosti bolo po väčšinu života profesora Kučeru zo strany úradov a školskej vrchnosti nie príliš želateľné. Komunistickí čechoslovakisti a po krátkom období slovenskej jari /1991-1998/ aj havloidní a potom pro-západní kolaboranti dehonestovali slovenské dejiny kde len mohli. Ľudia ako M.Kučera im boli tŕňom v oku. Tobôž, ak boli vysoko kvalifikovaní, v medzinárodnej vedeckej komunite uctievaní. – A takým bol práve profesor Kučera.

Profesor Kučera založil v roku 1989 na FF UK katedru slovenských dejín. Predstavte si, – aj keď nevzdelanci trepú čosi o novej epoche pre Slovákov už od vzniku ČSR, teda už od roku 1918, – muselo uplynúť takmer trištvrte storočia, pokým na Slovensku vznikla katedra, zameraná nie iba na dejiny ale špecificky na slovenské dejiny. Otcom zakladateľom výskumu a výučby na Slovensko a Slovákov zameraných dejín bol práve Matúš Kučera.

Po 1991-1992 sa Matúš Kučera začal venovať aj politike a diplomacii. Pochopil, že bez zmien v spoločensko-politickom prostredí k žiadnej skutočne emancipovanej slovenskej vede a slovenskej pedagogickej praxi nikdy nedôjde. Stal sa poslancom vo FZ Č-SFR za HZDS, v Snemovni národov sa dokonca postavil na čelo jeho poslaneckého klubu. Spolu s Romanom Zelenayom patril medzi vedúce osobnosti slovenskej politiky vo federálnom parlamente, -medzi tie osobnosti, čo na jeseň 1992 zabezpečili úspešný proces prijatia zákona o rozdelení federácie. Aj vďaka profesorovi Matúšovi Kučerovi potom 1.1.1993 bola obnovená slovenská národná štátnosť a vznikla demokratická Slovenská republika. V nových podmienkach potom Matúš Kučera takmer rok viedol ministerstvo školstva a vedy SR. Následne sa stal veľvyslancom SR v Chorvátsku a potom riaditeľom Slovenského národného múzea. Po nástupe dzurindizmu, keď ho noví proti-národní mocipáni odstavili od verejných funkcií sa vrátil k vedeckej historiografii a výučbe slovenských dejín na trnavskej univerzite sv, Cyrila a Metoda. Posledným politickým bojom, ktorý prof. Kučera už vo vysokom veku zvádzal s nepriateľmi slovenskosti, bola obrana jazdeckej sochy kráľa Svätopluka pri vstupe do bratislavského hradu.

Za profesorom Kučerom zostane na slovenskom vedeckom a pedagogickom ale aj politickom poli vyoraná hlboká brázda. Profesor Kučera bol tvrdý Slovák, nielen srdcom ale aj umom. Neúprosne bojoval za pravdu o slovenských dejinách,-pritom ale nikdy neskĺzol na pozície aktivistickej hejslováckosti. Aj keď sa na veci pozeral slovenskými očami, vedecké výsledky a objektívne fakty boli pre neho posledným kritériom pravdy. Nikdy nebol šovinistickým fanatikom, každému ale dal pocítiť, že je sebavedomým a hrdým Slovákom.

Úmrtím profesora Matúša Kučeru Slovensko stráca zase jedného velikána slovenskej vedy, vzdelanosti a slovenskej národnej politiky. Do panteónu veľkých národných osobností sa zaraďuje ďalší veľký Slovák. Ďalší z otcov-zakladateľov slovenských národných inštitúcií a Slovenskej republiky ako takej.

Pán profesor Kučera, – budete nám chýbať. Česť vašej pamiatke. Slováci na vás nezabudnú.