zemegula

Na svet prišla v čase, keď sa rozhorievala Veľká hospodárska kríza. Narodila v deň štátneho sviatku masarykovskej republiky. Bolo to na jeseň tesne pred mimoriadne studenou zimou. V tej zime namerali neďaleko od jej rodiska historicky najnižšiu teplotu v dejinách Slovenska.

Narodila sa do chudobnej rodiny s jednou-dvoma kozami. Jej mama sa živila tým, že u bohatších gazdov odrábala na poli raz za vedro zemiakov, inokedy za slamienku pšenice alebo zopár šúľkov kukurice -len by bolo čo pre sliepky a aby bolo z čoho kašu variť. Aj jej otec robil, čo prišlo, čo deň dal. Raz v lese, inokedy na stavbe ciest alebo v kameňolome.

Mama v deň pôrodu zaľahla iba na chvíľu. Len čo však babica urobila svoju robotu, nechala dieťa v kolibani a už sa aj brala s plachtičkou na raždie. Začínalo byť chladno a nebolo čím podkurovať.

Ilkin príchod na svet znamenal len krátke zastavenie sa v každodennom životnom kolotoči. V tom čase sa medzi chudobnými ľuďmi narodeniu či úmrtiu veľký význam neprikladal. Po pár hodinách už bežal život rovnakým tempom ako predtým.

A tak hneď na druhý deň po Ilkinom narodení obaja rodičia pokračovali v robote- tam, kde prestali. Rozširovali si totiž dom. Narýchlo, aspoň provizórne zakrývali izbu , ktorú si cez leto pristavali. Blížila sa zima. – Ozajstná, – s metrom snehu na dvore a mrazmi takmer mínus 30 stupňov.

Meno „Ilka“ dostala po mame, výzor dostala po otcovi. Na rozdiel od sestry Gitky a mamy nebola blond ale mala vlasy husté a čierne ako žúžoľ. Oči tiež nemala ako oni-teda sivomodré ale uhrančivé, tmavé a živé ako otec. Narodila sa do biedy, hladu a zimy. Možno aj preto do výšky nikdy veľmi nenarástla. Zostala na 150 cm-čo malo neskôr pre jej profesionálnu kariéru osudovo limitujúce dôsledky.

Malé deti si na lazoch veľa bezstarostného detstva, plného hier neužili. Len čo sa deti naučili chodiť, už ich aj rodičia zapájali do roboty okolo gazdovstva. Hry si deti museli spájať s povinnosťami napr. pri pasení, hrabaní, okopávaní. Samozrejme, vždy si na ne trocha času ukradli, no veľa času to naozaj nebolo. Azda iba v zime, keď bolo roboty okolo domu menej, dalo sa pri sánkovaní trochu dlhšie vyblázniť.

Ilka mala sánkovačku rada. Odvážne sa spúšťala na malých drevených saničkách, čo jej otec urobil z mocného bukového dreva. Z celej detskej partie bola najtemperamentnejšia a najsmelšia. Jediná sa spúšťala dolu Pirťou- po strmej zľadovatenej vozovej ceste na bruchu s hlavou vpredu ako pri skeletone. Väčšinou jej to vyšlo, ale tu a tam sa vrátila domov riadne dobitá. Mama jej predtým ,než ju ošetrila, k tým modrinám ešte jeden-dva buchnáty na chrbát pridala.

V lete deti išli z povinnosti do povinnosti. Ilka mala rada, keď to bolo spojené s lesom. Najprv s mamou, neskôr už len so staršou sestrou chodila na lesné konvalinky. Z nich sa potom doma viazali kytičky a tie sa ponúkali v meste na trhu. Po konvalinkách nasledovala sezóna na zber lesných jahôd. Ilka a jej sestra vedeli v lese miesta, kde plody rástli veľké a špicaté. Volali ich „bujnice“. Vedierka so sladkými a voňavými lesnými jahodami potom chodili z dom do domu ponúkať mestským paničkám.

Len čo jahody skončili, už začínali maliny, po nich černice a napokon čierne metlice „chámrdia“. Na maliny a černice ich sprevádzala aj mama a brat, ba dakedy aj otec. Výprava za lesnými plodmi trvala aj 6-8 hodín. Obedovalo sa v lese. Kus chleba a maslo, ktoré mama dala do jamky, vydlabanej uprostred striedky, následne pokryla vydlabanou striedkou ako pokrievkou. Voda sa pila z horských studničiek, z ktorých ju Ilka pre celú rodina prinášala v smaltovanej kandličke.

Z nazbieraných malín, černíc a chámrdia sa doma varil lekvár. Väčšina sa však odnášala do výkupu. Výkupcom bol zelovocár Cibuľka. Bol to skupáň a pri vážení sa snažil dospelých ale najmä deti čo najviac ošklbať. Iný výkupca však po ruke nebol a tak aj menší peniaz od Cibuľku bola pre chudobnú Ilku veľká pomoc. Škoda, že iba v auguste a septembri.

Detstvo po 6 roku získalo nový, pre Ilku krajší rozmer. Začala chodiť do školy. Laznícka škola bola pomerne veľká. V tých časoch bolo na každom laze detí ako smetí. A na rozdiel od rodičov, čo za Uhorska chodili do školy iba v zime, museli už deti /za Masaryka/ navštevovať školu poctivo od jesene do jari. Škola bola asi 3 km od domu. Cestou k nej bolo treba najprv ísť dolu a potom hore. Chodník totiž prechádzal cez Hucov potok. Potok bol pre Ilku plný tajomstiev. Žili v ňom žaby, mloky a raky. V skalách pri brehu hniezdili vtáci a do skál boli vymyté malé jaskyne. Vchody do jaskyniek v zime zdobili veľké trblietavé cencúle. Ilka si cestu zo školy neraz spestrila brodením potoka. Mama ju za to doma buchnátovala. Keď Ilka prišla domov premočená, hneď vedela, čo zas tá nezdarná ďouka robila.

Mamu hnevalo najmä to, že sa čižmy v potoku zbytočne drali. A s čižmami to na laze nebolo jednoduché. Otec síce vedel čižmu sám vyrobiť, no koža a box na ňu boli drahé. Do kostola sa preto chodilo od mája do októbra bosky,- s čižmami v rukách- a iba pár metrov od kostola sa čižmy obúvali na nohy.

V lazníckej tzv. ľudovej škole bolo 5 základných ročníkov. Mnohí z učiteľov boli Česi. Ilka ich mala rada, lebo u Čechov mala ako výborná žiačka rešpekt. Česi nerobili rozdiel medzi tým ktoré dieťa je z bohatej rodiny a ktoré nie. Takýto „sociálne rovnostársky“ prístup Ilke ako chudobnej žiačke veľmi vyhovoval. Česi jej na celý zvyšok života vštepili do hlavy pokrokárstvo, kritický pohľad na cirkev a nie príliš zdravé čechoslováctvo.

Na škole učili aj slovenskí učitelia – manželia Chmelkovci. Chmelko Ilku učil slovenčinu, gramatiku i literatúru. V úcte ku knihe nadviazal na vplyv Ilkinej mamy, ktorá bola náruživou čitateľkou románov a kalendárov a ku knihám a vzdelaniu mala posvätnú úctu. Chmelko neskôr Ilku učil aj na meštianke, kam prešiel učiť ešte predtým, než tam začala chodiť aj Ilka. Pre Ilku bol Chmelko poloboh. Okrem vyučovania viedol miestnych divadelných ochotníkov. Po vojne prešiel k divadlu na plný úväzok. Stal sa hercom a neskôr dokonca riaditeľom jedného profesionálneho divadla. Chmelko tiež napísal zopár kníh a Ilka ich neskôr všetky /ešte aj vnúčatám/ hrdo vystavovala vo svojej knižnici.

Na lazníckej škole učil ešte jeden Slovák. Bol to kaplán, ktorý okrem náboženstva vyučoval aj telesnú výchovu a občiansku výchovu. V poslednom roku, po vzniku prvej samostatnej Slovenskej republiky učil deti aj brannú výchovu. Spočívala v imitovaní vojenskej prípravy, najmä v pochodovaní. Ilka kaplána nemala rada. Pochodovať sa totiž muselo v čižmách alebo kožených topánkach. Mali ich v triede všetci, iba ona mala na nohách plstené kapce alebo staré deravé topánky po sestre. V takejto obuvi sa jej dosť ťažko pochodovalo alebo bežalo. Kaplán miesto toho, aby jej pomohol nejakou úľavou, ešte ju nútil, aby pred celou triedou pochodovala za trest úplne sama. Poriadne sa zabával, ako komicky jej to v tých jej bačkorách išlo. No a samozrejme, s kaplánom sa na Ilke rehotala celá trieda. – Po tomto zážitku Ilka znenávidela nielen kaplána, ale aj r.k. cirkev a ľudácky režim, ktorý sa o ňu vtedy opieral.

V meštianke už českí učitelia neboli. Po vzniku SR sa vrátili do Čiech. K sympatickému Chmelkovi pribudli ďalší učitelia, ktorých Ilka mala rada: Felcán a Zeman. Obaja títo učitelia boli ľavičiari a rusofili. Stáli na strane chudobných žiakov, akým bola aj Ilka. Zeman okrem povinných úväzkov učil deti aj nepovinný predmet: ruský jazyk a literatúru. Prvé dva roky sa to na meštianke ešte smelo. Po vstupe SR do vojny proti ZSSR už nie. Keď vypuklo SNP, bola Ilka z meštianky preč, no aj tak sa dozvedela, že učiteľa Felcána Nemci na Veľkom Poli umučili a zabili. Bol totiž partizán. Keď jeho telo po vojne exhumovali, zistili, že mu Nemci pri mučení vypichli obe oči, odrezali nos a uši…Felcánov kolega Zeman mal lepší partizánsky osud. Vojnu prežil a po vojne sa ako partizánsky veliteľ a komunista stal vysokým dôstojníkom. Ilka sa k nemu -najmä ak bol v generálskej uniforme, rada hlásila. Spomínala s ním na staré časy azda na každej oslave SNP, ktorá sa v mestečku konala.

Ilka sa na ľudovej škole i na meštianskej škole veľmi dobre učila. Učenie ju bavilo. Nemala síce na väčšinu predmetov vlastné učebnice, no chodila si ich požičiavať ku svojej najlepšej kamarátke – Babuke Pritzovej, dcére polesného. Ak sa to nedalo, stačilo jej pozrieť sa do učebníc cez prestávky alebo pred vyučovaním. Využívala veľmi dobrú pamäť. Niekedy si však dôležité pasáže z učebníc aj opisovala, aby si mohla doma opakovať alebo ak išlo o básne, učiť naspamäť..

Po ukončení tretej triedy meštianky prišla Ilka domov celá natešená s vysvedčením, na ktorom mala samé jednotky. A prosila rodičov, či by nemohla chodiť do školy ešte jeden ročník, ktorý by ju kvalifikoval buď ďalej do škôl alebo aspoň na nejaké podradnejšie miesto v obchode a administratíve. „Mamka“ /tak Ilka volala svoju mamu/ bola náchylná súhlasiť, no rozhodnutie nechala na otcovi. „Apík“ nad vynikajúcim vysvedčením iba mávol rukou a povedal jej „Papier je to síce pekný, ďouka moja, ale čo s ním ? My chudobní ľudia si s ním môžeme iba ak tak zadok vytrieť…“

-Ilka mala svojho apíka rada. Možno dokonca radšej než mamku, ktorá vždy tak trochu uprednostňovala jej blonďavú modrookú sestru Gitku. Medzi jej najšťastnejšie chvíle z raného detstva patrilo tutulkovanie sa s apíkom na tráve pri dome v nedeľu poobede. V tomto čase sa v dome nič nerobilo. Mamka čítala dajaký román, Gitka ako správna dcéra pri nej vyšívala a Ilka s apíkom ležali v tráve. Ilka otcovi na husto zarastenej hrudi zapletala na chlpoch vrkoče a on sa pri tom slastne podriemkával…

.Nuž a tento božský apík teraz tak drsno vyriekol ortieľ nad jej ďalším životom ! Bolo to strašné, ale prekvapujúce na tom je, že Ilka zato na otca nezanevrela. Vlastne ho plne chápala. Otec bol už vtedy invalid, neschopný akéhokoľvek zamestnania. Spolu s mamkou nanajvýš tu a tam pomáhali za stravu a zbožie okolitým bohatším gazdom. Z malého invalidného dôchodku, ktorý mamka pre muža vybavila na dôchodkovom úrade SR /ústretovejšom, než čsl.úrady za Masaryka/ sa školské a životné náklady na dcéru nedali zvládnuť.

A tak sa hneď v júli, po ukončení tretej meštianky musela mamka pozrieť Ilke po nejakej službe. Ilka si presadila aspoň to, že službe nenastúpi u bohatých gazdov niekde na laze, ale u pánov v meste. Štrnásť a pol ročná nastúpila ako opatrovateľka k deťom a pomocná slúžka u bohatých obchodníkov so železiarskym tovarom – u poslovenčených karpatských Nemcov- Wagnerovcov. Bývali v dome, kde mali aj obchod-Na Ringu, priamo v centre mestečka, oproti Mestskému úradu. Tu bolo Ilke celkom dobre. Do školy ďalej nechodila, ale ľudia, s ktorými sa denne stretala, boli zaujímaví, rozhľadení. Pri nich sa cítila lepšie, než pri urobených, maštaľou páchnucich lazníckych gazdoch.

Raz, keď bola s pani Wagnerovou a slúžkou kopať zemiaky pri hradskej smerom na Bystricu, objavil sa na ceste nákladiak s mladými vojakmi, čo -čuduj sa svete- mávali nad hlavou starou čsl. zástavou ! Ilke, ktorá vznik SR vnútorne ešte celkom nespracovala, bola zástava s modrým trojuholníkom hneď dôvodom k zlepšeniu nálady. Neskôr sa dozvedela, že SR stále trvá, že to len v Bystrici vypuklo dvojmesačné povstanie…

Po pár dňoch bolo po čsl.zástavách. Do mestečka prišli Nemci a s nimi aj ich zástavy. Vysoký dôstojník nemeckej armády sa ubytoval u svojich súkmeňovcov-Wagnerovcov. Ilke pribudla nová povinnosť: každodenné leštenie dôstojníkových čižiem. Na druhej strane, dostala príležitosť cvičiť si nemčinu.

Vojna-nevojna Ilka prichádzala do veku mladej dievky. Spolu s trochu staršou hlavnou slúžkou, jej kamarátkami od vedľa a ich dvoma mladučkými bratmi sa podvečer po robote schádzali v slúžkovskej komôrke, rozprávali si kadejaké smiešnosti a potom sa na nich z chuti rehotali. Často medzi nich prišla aj stále ešte mladá pani Wagnerová. Byť medzi veselou mládežou ju bavilo viac ako posedávať s mužom a nemeckými dôstojníkmi v kuchyni pri kartách.

Front sa od jesene do jari zastavil na Hrone. Pravú, západnú stranu Hrona mali v rukách Nemci, ľavú východnú stranu Rusi. Rusi spoza Hrona zvykli práve v podvečer ostreľovať mestečko, najmä jeho centrum. Vtedy na ulicu a vydláždené námestie dopadali pískajúce míny. Padli a roztrieštili sa na množstvo úlomkov. -Neuveriteľné, ale medzi obľúbenú zábavu mládeže, čo sa schádzala u Wagnerov patrilo prebehovanie po námestí práve počas obstrelu. Bola to akási skúška odvahy. Nielen pre chlapiacich sa výrastkov, ale aj pre bláznivé mladé slúžky. Spomedzi nich bola najbláznivejšia práve Ilka…Zažila pri pobiehaní pod mínami poriadny adrenalín, no našťastie sa jej nikdy nič nestalo.

Blízkymi príbuznými Wagnerovcov boli istí Krenčajovci. Boli to úspešní veľkoobchodníci, čo sa počas SR vyšvihli a presťahovali do Bratislavy. Krenčajovci neraz robili pre svojich priateľov-kadejakých štátnych úradníkov, bankárov a obchodníkov veľké zábavy. Aby to s obsluhou hostí zvládli, požičiavali si od Wagnerov slúžku výpomoc. Najčastejšie ňou bola práve Ilka.

Ilka chodila na výpomoc do Bratislavy rada. Už cesta vlakom tam a späť bola pre mladú slúžku zaujímavý zážitok. Nehovoriac potom samotný pobyt vo „veľkomestskej“ Bratislave. V meste stretala mnoho krajanov, mladých vojačikov či učňov. S nimi potom v sobotu večer vyrážala do kina alebo na tancovačky.

Vojnová Bratislava bola dlho fajn. Až prišiel nálet na Apolku /jún 1944/. Ten našťastie Ilka nezažila. Zažila však posledný nálet, ktorý sa udial v marci 1945. Z vyvýšeniny pri Horskom parku sledovala vybuchujúce, horiace a dymiace domy. Boli to strašné ale posledné znaky vojny. Onedlho prišla Červená armáda. A s ňou aj nové, úplne iné časy.