zemegula

Sú zlaté šesťdesiate roky. Ilka má v Komárne vlastnú predajničku. Rodina má 3-izbový byt a v garáži vlastné auto. Najprv starého Tudora, no neskôr už aj vlastnú novú embéčku. Manželove deti zostali v detskom domove v Bystrici a styk s nimi je /najmä potom čo prišli do puberty/ už len sporadický.

Na novom televízore sa objavujú Gott, Matuška, Pillarová, neskôr Vondráčková, Neckář a Kubišová. Ilka po večeroch “ žerie “ hokej, krasokorčuľovanie, Kennedyovcov, Bohdalovú s Dvořákom a ďalšie „perly“ českej kultúry. Slovenské perly v televízii nie sú a tak niet inej voľby – iba ak prepnúť na Budapešť…Ilkine deti sa dobre učia. Robota a rodina sú ale náročné svety. Cez leto, keď deti odchádzajú ku starým rodičom na stredoslovenské lazy, si poriadne vydýchne. Konečne aj ona má čas na seba a svoje sny.

Ilkine sny sa veľmi nelíšia od snov ostatných žien v tomto období. Vydrátkované parkety, nadiavovaný „orechový“ nábytok, výlet s manželom za mesto do prírody. Keď sú doma deti, tak aj s nimi. Dievčatá kráčajú po dunajskej hrádzi s vrkôčikmi uviazanými červenými stužkami, chlapec predpubertálne namosúrený ide popri nich ako pajác v sivobielom striekanom kabáte. Rodinka má so sebou nevyhnutný fotoaparát flexaret. Vznikajú presvetlené malé obrázky rodinného šťastia.

Cez pracovné dni, po večeroch dostáva voľný priebeh odvrátená strana tohto šťastia. Škriepky pre peniaze, pre koketné pohľady Ilky na iných mužov a pre kurizovanie manžela Bandyho iným ženám. Nič dramatické, veď bežia šesťdesiate roky, svet je plný plnotučnej lásky a žiarlivosti, smelých výziev a lákavých cieľov.

Ilka bohatne. Kupuje si kvetované šaty a kabáty so širokým límcom ako Bea Littmanová alebo Gabriela Hermelyová. Jej manžel šuští v československom šuštiaku. Staršia dcéra dostáva prvé silonky. V zime majú deti novučičké korčule, syn si vydobýja nový, takmer športový bicykel a gitaru, dcéra platne s Gottom a šminky na líčenie. Obohatením sú spoločné rodinné autovýlety do Bojníc, do Trenčína, do Gottwaldova, do Budapešti ba dokonca aj jeden medzinárodný výlet do Bandyho rodiného kraja – na Békešskú Čabu.

Vrcholom sladkého života 60-tych rokov je rodinná rekreácia v Chate pod Chlebom´, tesne pod hrebeňom Malej Fatry. Tu už fotoaparát flexaret nestačí. Bandy, ktorý v tomto období pracuje ako služobný vodič hlaváčov z ONV a Okresnej poľnohospodárskej správy a napodobňuje ich spôsob života, kupuje pre rodinu filmovú kameru „osmičku“. Je na kľúčik, ale zábery z nej, čiernobiele i farebné, sú na tie časy raritné. Ilka je na chate v siedmom nebi. Každý deň organizuje túry, -na Veľký Fatranský Kriváň, na Rozsutec, na Stoh, do Jánošikových dier, k Mojžišovým prameňom a odtiaľ dolu, až k Šútovskému vodopádu. Bandy má z toho riadnu svalovicu, polihuje na izbe. Ilka je fit, využíva čas na rozhovory s miestnym „hvezdárom“, čo má pri chate rozložené ďalekohľady a pozoruje slnečné škvrny. Dovolí, aby sa na ne do hľadáčika pozrela aj Ilka. Bohužiaľ, práve v čase, keď z chaty vychádza aj Ilkin manžel. Zvyšok večera a ďalší deň potom prebieha v žiarliveckom a namrzenom móde. Rekreácia na chate a filmové zábery z nej sú však po návrate domov jedným z vrcholov Ilkiných /ale aj Bandyho/ trvalých spomienok na rodinný život.

Mimochodom, – „astronómia“ je v tomto období častým predmetom Ilkiných úvah. V tých časoch boli médiá plné Gagarina, neskôr lunochodov a potom aj výpravy Američnaov na mesiac. Svet bol plný naivného optimizmu, že dlho nepotrvá a ľudia budú bežne chodiť raketami z planéty na planétu. Ilka VERÍ V POKROK. Verí, že sa svet rýchlo vyvíja stále k lepšiemu a lepšiemu. Verí autoritám z novín, rádia a televízie. Verá svetu, ktorý v jej konkrétnom prípade nastavil na obdiv svoju vľúdnejšiu tvár. Neverí bohu, neverí ani osudu, verí vlastnej činorodosti a pokroku. Ilka je jednoducho POKROKÁRKA. Má pokrok odskúšaný na vlastnom živote. Pokrok u nej funguje….

Ilke sa pod vplyvom života v socializme totálne zmenil nielen vonkajší svet ale najmä svet vnútorný. Vonkajšie zmeny jej poskytli panské vymoženosti ako televízor, gramorádio, auto, módny sekretár, vysávač, fén, mixér, autovýlety na hrady, na Balaton, do Budapešti, dokonca do Viedne, rekreácie v horách a pod. Vnútorné zmeny, rodinné ale aj profesionálne úspechy urobili zo zaznávanej slúžky-slobodnej matky sebavedomú pani vedúcu, pani obchodníčku, ktorá v časoch socialistického tovarového nedostatku bola NIEKTO. Prijmami spojenými s vedením predajne Ilka prevýšovala príjem manžela. A čím ďalej tým výraznejšie. Sebavedomiu napomáhali aj školské úspechy jej detí.

Ilka mala v robote váženú pozíciu, mala aj relatívne dosť peňazí, úspešné deti a mala aj svojho manžela, ktorý vedel opraviť autá, motorky, práčky… pomáhal v domácnosti, pral, žehlil, varil krumplipaprikáš a robil deťom vojičkov zo slaniny a bieleho chleba.. Na rodné stredoslovenské lazy mohla ísť Ilka pyšne, na vlastnom aute ako pani. A mohla sa tam leto čo leto ohrievať pri závistlivých ohníkoch, čo kukali z očí bohatým gazdom , ktorí ju pred 15-20 rokmi za nič nemali.

Nuž áno, ibaže nič netrvá večne. Zlaté 60-te roky sa končili. Svet socializmu, v ktorom Ilka žila, zatiahli mraky. Slnko zakryli najprv tí, čo chceli aby sa vrátili časy ich dedičných privilégií a po nich lietadlá a tanky tých, čo im to prekazili. V rádiu a televízii sa začali masovo šíriť reči, ktorým Ilka nie intelektovo ale bytostne nerozumela. Nepotrebovala ani akúsi demokratizačnú ľudskú tvár, ani normalizačný návrat k socialistickým začiatkom. Nerozumela oportunistickej pseudorevolučnosti hlaváčov či feješov, ktorých vozil na aute Bandy, ani čudáckemu revoltovaniu jej dospievajúceho syna.

Nepokoj a strach však neboli spojené iba so zmenou vo vonkajšom svete. Ilka cítila, že sa čosi deje aj s ňou samotnou. Začala na sebe pozorovať prvé známky starnutia. Po nebezpečnom potrate prišla o časť svojej ženskosti. To narušilo jej doterajšie sebavedomie. Po odchode československých vojakov z Komárna /v tzv. „pevnosti“ ich nahradili Sovieti/ sa v meste výrazne oslabil slovenský živel. Už po povodni sa do Komárna prisťahovali Maďari zo zaplavených dedín. Maďarský živel prenikal aj do obchodov. Ilka dovtedy nemala problém, že so zákazníkmi i s vedením Zdroja komunikovala iba po slovensky. Odrazu jej to začali zákazníci vyčítať. Na schôdzach obchodníkov sa stávala raritou, kvôli ktorej museli úradné pokyny zopakovať aj po slovensky. Ilka cítila, že Maďarom zavadzia. Bola však bojovníčka a miesto ústupu si paradoxne vybojovala miesto vedúcej v lukratívnom tzv. koktajlbare. Boli s tým však spojené nielen veľké šance ale aj riziká…

Najhoršie sa zmeny spojené s nástupom čudných 70-tych rokov prejavili na Ilkinom manželskom živote. Narušené sebavedomie, spojené s nástupom starnutia a stratou plnej ženskosti viedli u nej k upnutiu sa na udržanie si status quo vo vzťahu k Bandymu. Manžel Bandy, straník, po normalizačnom upokojení situácie znovu získal pôdu pod nohami. Ojazdený mercedes, ktorým v 1968-9 vyvážal vtedajšieho dubčekovského súdruha osvietenca vymenil po 1970 za hrdú Tatru 613 a za súdruha, prevereného previerkou komisiou. Spolu so súdruhmi chodil na poľovačky. Kúpil si čižmy, rajtky a kožený kabát…O Bandyho, muža v najlepších rokoch, sebavedomého, súdruhmi váženého, s istotou pozície a spoločenským honorom, začali mať záujem aj ženy z úradov, dokonca staré dievky-súdružky sekretárky.

Ilka ťahala ku 45-ke. Starla. Z roboty prichádzala unavená z neschopného personálu a intríg, ktoré okolo nej spriadali nežičliví nadriadení i podriadení. Keď prišla domov, miesto podpory cítila, že už u manžela nie je taká žiadaná ako kedysi. Strácala vieru v seba, cítila sa byť ohrozená, začala na Bandyho stále viac a viac žiarliť. Keď jej deti odišli na vysoké školy, mala pre svoje žiarlivecké predstavy v prázdnom byte času až až. Napokon sa rozhodla potvrdiť si, čo šípila. V neskorších večerných hodinách sa vybrala skontrolovať, či manžel naozaj tak dlho do noci opravuje tú 613-ku, ako jej to hovoril. Keď prišla na jeho pracovisko, garáž bola prázdna. Cez okno do kancelárie však uvidela, že sa Bandy miesto auta intenzívne venuje jednej starej dievke. Súdružke sekretárke.

Nasledoval búrlivý večer doma a po ňom rozvodové konanie. Bol to krátky proces. Bandy si vzal garáž, auto a nejaké peniaze. Ilke zostal trojizbový družstevný byt. Prázdny byt, ktorý sa naplnil deťmi iba cez víkendy, keď deti pricestovali zo škôl. Ilka sa mohla naďalej tešiť z úspešných potomkov a finančnej samostatnosti. No diera v psychike po manželskom zlyhaní bola príliš veľká, než aby to úplne vyrovnala.

Koktajlbar bolo čosi ako malá reštaurácia kombinovaná s cukrárňou a drinkbarom. Bol neďaleko budovy okresného súdu a tak sa do „baru“ chodili naobedovať mnohí jeho zamestnanci. Po súdnych konaniach tam chodili zapíjať úspech alebo žiaľ z nezdaru prokurátori a advokáti, obžalovaní aj žalobcovia. No a okolo nich sa trúsili nápadne nenápadní eštebáci a policajní vyšetrovatelia. Nebezpečná zmes, – ktorú prezieravo pridelilo maďarské šéfstvo Zdroja práve Slovenke Ilke. Danajský dar.

Ilke sa po rozvode finančne darilo. Kúpila si chatku pri Dunaji, Tú neskôr vymenila za záhradný domček a políčko v záhradkárskej osade. Mala aj priateľa prokurátora Kopenczeiho. Bývalý manžel jej osobné a finančné úspechy závidel. Bezdetná stará dievka, s ktorou sa neskôr zosobášil, mu chýbajúce peniaze a rodinnú atmosféru nedokázala nahradiť.

Exmanželova zášť vrcholila udavačskými listami, ktoré o Ilke napísal a poslal na políciu. V nich si zakonšpiroval o ilegálnych dodávkach mäsa z mäsozávodov a o Ilkinom priateľovi – prokurátorovi Kopenczeim. Kauzy sa chytili prokurátorovi neprajníci, zavetrili veľkú rozkrádačku na čele práve s prokurátorom Kopenczeim. Nastalo jedno z najťažších Ilkiných životných období. Do „baru“ chodila kontrola za kontrolou, inšpekcia za inšpekciou. Počet nápadne nenápadných mužov v šuštiakoch, čo vysedávali celý deň pri stole s jednou kávou a minerálkou sa zdvojnásobil. Ilka cítila, že na ňu štátna moc, ktorej dovtedy vcelku verila, začala organizovať drsnú štvanicu. Svet jej ukázal svoju druhú, krutejšiu tvár.

Honba na „rozkrádačov z baru“ sa skončila fiaskom. Nikomu nikto nič nedokázal. Nemal čo. V dusnej atmosfére sa však kuchárke a upratovačke podarilo využiť situáciu a „premiestniť“ z baru zopár drahých káv a koňakov. Inventúra to Ilke spočítala. Pridala neobjektívne zistenia hygienickej a obchodnej inšpekcie a keď sa to všetko spočítalo, Ilke prichodilo zaplatiť riadnu paletu. Suma pokút presiahla Ilkine možnosti. Nezostalo iné, ako ísť k sestre a švagrovi s prosíkom o pôžičku. Milí príbuzní jej ju dali, -s tým, že to bude na úkor dedičstva z malého rodičovského majetku na lazoch.

Ilka dlh vyrovnala, no koktejlbar sa jej postupne sprotivil. Ešte tam rok-dva vydržala a potom požiadala o nejakú menšiu predajničku dakde ďalej od centra. Dostala ju. Tu dokončila oficiálnu profesionálnu kariéru a získala nárok na starobný dôchodok. V ťažkých chvíľach jej po čudnej smrti Kopencueiho pomáhal nový priateľ Báňai. Fyzicky podobný exmanželovi, ale inak predsa len úplne iný človek. – Dolniak…

Deti v tom čase končili školy a uvažovali o zakladaní vlastných rodín. Bolo treba vydávať staršiu dcéru a po nej sobášiť aj syna. Neskôr sa bolo treba postarať o dcérino dievčatko, ktoré sa narodilo tesne pred dcérinou promóciou. A následne na to prišla ďalšia starosť-zabezpečiť mladšej dcére vlastné bývanie. Organizačne pomohol priateľ Báňai, ale inak to boli samé výdavky. Preto sa Ilka snažila po formálnom odchode do dôchodku pracovať ďalej – „na percentá“. Maďarské šéfstvo Zdroja jej kládlo prekážky, prehadzovalo ju z jednej málo honorovanej zastrčenej kutice do druhej. Ilke dávali Maďari vyžrať jej národnostnú inakosť.

Syn sa po škole a po sobáši odsťahoval do podnikového bytu pri veľkom podniku na Hornej Nitre. Dcéra išla ešte ďalej, až do Martina. V Komárne zostala mladšia dcéra. Po Ilke „zdedila“ jej osudové požehnanie – porodila nemanželské dieťa. Ilka jej – zase za pomoci Báňaiho – zabezpečila vhodnejší samostatný byt.

V trojizbovom byte, v ktorom kedysi nažívala celá 5-členná rodina, zostala sama.

Bolo sa treba rozhodnúť, čo ďalej. Ilka ani v staršom veku nestratila činorodosť a odvahu začínať odznovu. Usúdila, že je najvyšší čas urobiť veľkú zmenu, – pohnúť sa z Komárna niekde inde. V Práci našla inzerát, že bratislavský Prior hľadá kvalifikované pracovníčky do bufetu a ponúka im samostatné ubytovanie na podnikovej ubytovni. Ilka neváhala, veď platové podmienky boli v bratislavskom Priore oveľa lepšie než paberkovanie po komárňanských obchodíkoch. Trojizbový byt vymenila za jednoizbový byt a finančný doplatok.

Bratislavskú anabázu začala Ilka s obnoveným sebavedomím. V Komárne mala byt, v bratislavskej ubytovni vlastnú izbu a v banke po výmene bytov celkom slušnú sumu peňazí. Základ, na ktorom sa dala stavať celkom slušná nová kariéra. Situácia sa zlepšila, keď sa do Bratislavy presťahoval syn s manželkou. Ilka po dlhom hľadaní v inzertných rubrikách našla napokon možnosť vymeniť si byt v Komárne za byt v Bratislave. Petržalský bytík bol menší ako komárňanský, ale Ilke na daný moment vyhovoval. Prečkala v ňom napokon aj rok 1989 a aj následný definitívny odchod do dôchodku. Vnučka, ktorá prišla z Komárna študovať do Bratislavy a návštevy ďalších dvoch vnučiek z Martina jej spestrovali život, ktorý sa inak zúžil na zážitky z prioráckeho bufetu a šetrenie peňazí na horšie časy. Menej príjemným spestrením bol slabší infarkt, ktorý jej pripomenul, že každý človek má svoje limity…

Obnova kapitalizmu našla Ilku v úplne inej situácii, ako keď ho po 1948 nahradil socializmus. Ilka mala istotu dôchodku, mala v Bratislave byt a aj slušné úspory v banke. Po infarkte sa otriasla. Začala chodiť do Malých Karpát na celkom dlhé túry. S kamarátkou alebo aj sama. Cítila sa pri sile a keby mala s kým ísť do podnikania, bola by nejaký vlastný biznis ihneď rozbehla. Bohužiaľ, ani syn a ani dcéry nemali obchodnícke sklony. A tak si iba sklamane pre seba vzdychala, že tá revolúcia prišla pre ňu príliš neskoro. Keby bola mladšia, pohybovala by sa v nových pomeroch ako pstruh v čistej horskej vode.

Obnovený kapitalizmus neznamenal iba otváranie nových príležitostí ale aj zatváranie starých istôt. Po čase v tvrdom kapitalistickom prostredí skončil aj starý socialistický Prior. V nových podmienkach už o nadsluhujúcu dôchodkyňu Ilku nebol záujem. Nezúfala si. Onedlho našla to, po čom azda celý život túžila. Dala sa dokopy s jednou výrobkyňou turistických suvenírov /figúrky zo šúpolia, modranská keramika a i./ a začala v jej stánku na bratislavskom Hlavnom námestí predávať. Predávala, s výnimkou krátkych dovoleniek,- v lete i v zime. Majiteľka jej poskytla finančnú samostatnosť. Čo bolo dohodnuté, to jej Ilka každý deň odviedla na bankový účet – a čo bolo navyše, to si nechala.

Predavačky a predavači v stánkoch na Hlavnom námestí tvorili zaujímavú komunitu. Boli to buď mladé slečny a mladí muži, ktorí z osobných dôvodov videli v stánku svoju náhradnú či dočasnú cestu za šťastím, alebo dôchodcovia, ktorým sa nechcelo doma sedieť a čakať na smrť. Mnohí z nich boli ešte životaschopní ľudia a Ilka medzi nimi patrila medzi najživotaschopnejších. Ako presvedčená pokrokárka považovala Ilka mladých za predvoj lepších čias. Snažila sa im prispôsobiť -keď nie vekom, tak aspoň jazykom. Osvojila si význam slov ako betálny, hustý, kúúl a miesto rodnej stredoslovenčiny začala-na hnev dcér a syna- čoraz častejšie „nékať “ ako predavčka „zelá ze Záhoria“.

Ku komunite okrem predajcov patrili aj turistickí sprievodcovia – a vrabce. Ilka si našla medzi sprievodcami kamaráta, čo ju naučil pár fráz v japončine. Nimi potom ohurovala japonských turistov a zvyšovala pravdepodobnosť, že práve u nej si niečo kúpia. Skamarátila sa aj s jedným vrabčím šéfom a jeho háremom. Keď nemala zákazníkov, bolo Ilke s vrabcami veselo.

Ilka si vysnívala, že do skutočného dôchodku pôjde až potom, keď jej majetok v korunách dosiahne milión. Vypočítala si, že by to mohla dosiahnuť, keď bude mať 82 rokov. Čo si zaumienila, to dodržala. Pri prepočte z eur na koruny mala pri odchode do definitívne definitívneho dôchodku v banke a v trhovej cene bytu naozaj niečo okolo milióna slovenských korún. S príchodom veku nad 80 rokov zistila, že práca v obchode – práca, ktorá ju celý život neskutočne bavila, -je už nad jej sily. Zákazníci ju začali rozčuľovať, predajcovia zo susedných stánkov ju priam jedovali. Na námestí bol pre ňu na pocit čoraz väčší hluk. V zime jej bolo stále viac zima a v lete stále viac teplo. A všade bol nepríjemný prievan. – Najvyšší čas skončiť. Ilka bola vždy realistka a vedela, že prišiel jej čas. Milovanú obchodnícku prácu definitívne-ale naozaj definitívne- ukončila.

Pred Ilkou boli posledné 4 roky života. Prežívala ich striedavo s vnučkou a pravnučkou vo svojom byte v Petržalke a na návštevách u vnučiek a pravnúčat v Martine. Keď Ilka nebola s vnúčatami, sledovala v televízore skoky na lyžiach, čítala okultnú literatúru, štrikovala kadejaké čiapky, farebné rukavice, šály a ponožky. Chodila po meste, po burzách, po trhoch a obchodoch a zbierala už od januára-februára maličkosti, ktoré potom v decembri dávala deťom, vnúčatám a pravnúčatám pod stromček. Niekedy im s tým urobila radosť, inokedy vykúzlila na ich tvárach aspoň blahosklonný chápavý úsmev a za chrbtom aj úškrny vnúčat …

Ilku jej životné osudy naučili samostatnosti. Naučili ju spoľahnúť sa sama na seba. Naučili ju iných rešpektovať, ale nikdy im plne nedôverovať. Naučili ju čítať v správaní iných ľudí skryté odkazy. Ilka si rada domýšlala motívy ich správania. Ako ona vravela – ZHÚLALA. Čím bola staršia tým bola k ľuďom opatrnejšia. Tým menej od nich očakávala. Tým viac sa snažila, aby od nich nič nežiadala a aby ich ničím neotravovala. Cudzím ale najmä najbližším nechcela byť na ťarchu.

Aby Ilka svoje deti a vnúčatá na starobu neobťažovala, doma v byte veľa cvičila, zdravo sa stravovala, na krížovkách si trénovala pamäť, – len aby bez opatery od iných vydržala čo najdlhšie.

Ilka nikdy voči nikomu, ani voči rodičom, ani voči manželovi a ani voči deťom neprejavovala nejaké horúce city. Nebola objímací a bozkávací typ. Svoju rodinu, deti a vnúčatá mala rada, dokonca až tak, že sa to blížilo k akémusi druhu rodinného šovinizmu. S úspechmi detí a vnúčat sa rada chválila pred cudzími ľuďmi.

S úspechmi detí a vnúčat však chlácholila aj samu seba, keď na ňu dopadli strasti jej chorôb, tieseň staroby a samoty. Všetko to u nej bežalo na úrovni realistickosti myslenia. Nikdy nie na báze teatrálne prejavovaných, vrúcnych a slepých citov. Citom podliehala iba nakrátko-po takejto krátkodobej slabosti sa u nej znovu obnovil zmysel pre realitu. Aj keď tá realita bola nepríjemná či krutá.

Ilkin zmysel pre realitu bol niekedy iným ľuďom nepochopiteľný, niekedy bezcitný inokedy až komický. Keď sa jej pri akejsi príležitosti nevesta so synom spýtali, čo jej vo veku 85 rokov robí najväčšiu radosť, odpovedala im s úsmevom, že okrem detí a vnúčat už len počítanie peňazí. Podľa nich vraj jasne vidí, že bola v živote úspešná a že jej život mal zmysel.

Racionálny, realistický bol aj Ilkin odchod zo života. Raz na jar, pri návšteve u dcéry v Martine dostala mozgovú príhodu. Začala ochrnovať. Dcéra so zaťom jej ihneď vybavili pobyt v martinskej nemocnici. Lekári jej s ich súhlasom aplikovali čosi na rýchle rozpustenie krvných zrazenín. Nezabralo to. Naopak, Ilka zmodravela na celom tele. Keď k nej prišla najbližšia rodina, jej tvár už nebola tvárou Ilky. Bola to už len akási biomasa. Napriek tomu v jej v hlave stále fungoval jasný duch a jasná schopnosť rozhodovania.

Na posteli ležala napichaná hadičkami. Aby si ich zo seba nezhadzovala, bola o posteľ priviazaná. Keď k nej deti prišli, rázne im naznačila, aby prikázali lekárom odviazať ju a hadičky dať preč. Keď to dosiahla, viditeľne sa jej uľavilo. Ba dokonca sa zdalo, že sa v tvári znovu začína podobať na Ilku, – takú aká bola.

A takáto, podobná sebe samej,- napokon aj pár hodín po odchode detí odišla z tohto sveta. Ilka zomrela tak, ako žila. Žila nezávisle na iných a nezávisle na iných, na ich opatere, aj zomrela. Tak ako mala pod kontrolou vlastný život /aj keď to dakedy bola kontrola z pohľadu iných ľudí veľmi neviazaná a nezodpovedná/, tak sa jej podarilo mať pod kontrolou aj vlastnú smrť. Dokedy fungovala, dovtedy s radosťou žila. Keď fungovať prestala, sama sa zo života „vypla“.

Zostali po nej dobré gény. Gény bystrosti úsudku, húževnatosti, činorodosti, egocentrizmu, rozhodnosti, zmyslu pre dobrodružnosť ale aj zmyslu pre realitu. Ako s génmi jej potomkovia naložia, bude však už len reťazec ich vlastných rozhodnutí. Osud potomkov bude výsledkom ich práce na sebe. Tak, ako to bolo aj v prípade Ilky a jej zaujímavého života.