zemegula

Na pomedzí Malohontu a Horehronia je Slovensko najkrajšie. Z kraja medzi Fabovou hoľou a Klenovským Veprom vidieť Tatry i Poľanu. Tam kdesi tesne za hranicou extravilánu Čierneho Balogu-Dobroča, na území Pohronskej Polhory a Michalovej resp. Tisovca a Klenovca je sedlo Chlípavica. Jedno z najkrajších miest na Slovensku.

Vďaka šikovnej rodine majiteľa areálu Zbojská sa povyše rozhľadne, asi hodinu cesty horským bicyklom alebo rýchlej turistickej chôdze nachádzajú najväčšie drevené kukučkové hodiny s orlojom. Je to útočisko pre odľudov. Pre tých na bicykli či s turistickými topánkami, ale aj pre miestnych trochu lepšie situovaných Polhorcov, ktorí sa na Chlípavicu dostanú terénnym autom. Musia však byť majiteľmi jednej z tamojších súkromných chát alebo hostia Gazdovského dvora /reštaurácie či ubytovacieho zariadenia/, mať povolenie od lesníkov a ev. kľúč od závory na príjazdovej lesnej ceste.

Podľa mapy je Chlípavica len asi 5 km od areálu v sedle Zbojská. Nedajte sa však zmiasť cestičkou na mape. Je naozaj iba pre safari-tereniak, ktorý vás hore do Chlípavice v lete vyvezie krkavŕškami, kde to poriadne natriasa. Teraz je už jeseň a je už po tejto atrakcii. Hoci-ak si celý nákladný tereniak zaplatíte sami, dá sa ním ísť až po prvé väčšie snehy. No pozor- kto má zlú chrbticu, radšej nech toto „safari“ oželie.

Za Pohronskou Polhorou pri jazde smerom na Tisovec je na pravej strane aj o čosi lepšia prístupová cesta. Uzučká asfaltka pre lesníkov a na zvoz a manipuláciu s drevom. Ibaže pre bežných šoférov je tam zákaz vjazdu a hlavne je tam rampa, ktorá býva potom, čo majú pilčíci a lesníci fajront, zamknutá. Ak by ste sa na SUV-čku aj dostali hore, večer dolu by to bez rozdrúzgania zamknutej závory nešlo.

Asfaltočka z Polhory je samozrejme prístupná pre „našich ľudí“, bohatých dedinčanov, čo majú hore typ-top chaty a majú k nim aj kľúč od závory. Polhoranci nie sú veľmi priateľskí ku autoturistom. Peších turistov alebo cyklistov ešte ako tak znesú, -no aby im do ich súkromného raja ďaleko od cudzej civilizácie, jazdili SUVčka s bratislavskými, bystrickými, košickými, -nedajbože nejakými českými a poľskými EČV-čakmi, tomu sa chcú vyvarovať ako čert svätenej vode. Bariérou pred nimi je „mrcha cesta“.

Pre majiteľa areálu Zbojská by nebol problém natiahnuť pár km lesnej asfaltky, ktorá by Chlípavicu spojila so Zbojskou. No tým by lesný raj pre chatárov z Polhory otvoril plebsu, tým by ho zlikvidoval a svoj Gazdovský dvor by zmenil na hlučné, prašné, smradľavé parkovisko a lacný lunapark.

Znehodnotil by vyčačkané okolie chaty s kukučkovým orlojom a apartmánmi pre kvalitnú klientelu. Znivočil by zážitok z horskej reštaurácie a z gazdovského dvora, kde sa dá obdivovať stádo zakrpatených kráv s hustou srsťou, veľkými a ostrými rohami /dobytok podobný jakom, pripravený aj v zime nocovať vonku/. Pokazil by zážitok s dvoma polodivými sviňami a ôsmymi malými prasiatkami, resp. pozorovanie kŕdľa pestrofarebných sliepok, kohútov a moriakov, či kŕdľa husí na hladine malého rybníčka a kŕdľa pstruhov pod hladinou. Rozčertil by bielu staručkú suku, ktorá celý tento gazdovský dvor má pod palcom, pardon pod svojimi labkami.

Chlípavica je vďaka rampe na lesníckej ceste a divému stavu skalnatej prašnej cesty zo Zbojskej od konfekčnej slovenskej autoturistiky dosť dobre izolovaná. Ako všetko, aj ona má však svoje slabšie miesto. Je to lesná asfaltka od Čierneho Balogu resp. Dobroče. Je oveľa dlhšia ako príjazd od Polhory alebo Zbojskej. Asfaltka je kvalitnejšia. Aj na nej je závora so zámkom. Pre tých, čo majú dobré vzťahy s miestnymi Dobročanmi sa však dá cez ňu dostať. Ako ? Neprezradím.

Prekonanie závory je však len prvý problém. Druhým je vyznať sa v spleti lesných ciest, ktoré sa tu všelijako vetvia a kto sa odtiaľto chce na Chlípavicu dostať musí sa v spleti vyznať, alebo mať dobrých informátorov alebo aspoň obrovský kus šťastia.

Ešte väčšie šťastie alebo šikovnosť si vyžaduje dostať sa autom do Dobročského pralesa. Je to už premlčané, preto sa smelo priznávam, že ja som v dobročskom pralese trikrát bol. Dvakrát zhora od hlavnej asfaltovej cesty vedúcej na Biele Vody a raz aj z Dobroča.

Dobročský prales je paráda nad parádu. Aj dnes, hoci pred 35 rokmi, keď som sa do neho prepašoval prvýkrát, to bola rozprávka. Kompletná slovenská rozprávka. No ale čo už. Dobre už bolo.

Vrátim sa však na Chlípavicu. Dámy a páni, keď chcete zo svojho luxusného apartmánu obdivovať totálne hviezdnatú oblohu, keď chcete cez otvorené okno počuť iba zvuky divého nočného lesa, keď nechcete v tme vidieť žiadne svetielko z inej chaty, keď chcete byť na Slovensku, po akom chodieval Juro Jánošík z Liptova kamarátovi Mravcovi do Klenovca a kde na ceste z Rimavskej Soboty do Brezna prepadával kupcov zbojník Surovec, potom je Chlípavica pre vás to správne miesto na Slovensku.

Chlípavica je „hajdevej“, aký zažijete iba na africkom safari. Superluxusné ubytovanie v prostredí divej zvery a maximálne možnej ochrany pred mrzkými stránkami súčasnej civilizácie. Chlípavica je miesto, kde na stene môžete čítať všetky slohy Tomášikovej hymnickej piesne „Hej Slováci“ a zároveň si pochutnávať na pravom slovenskom haláslé, teda na červenej pikantnej rybacej polievke z čerstvo uloveného PSTRUHA. /Pstruh je to čo slovenské haláslé odlišuje od maďarského halászlé, postaveného na kaprovi a dvoch ďalších druhoch rýb/.

Je to miesto, kde sa v dobrom slova zmysle „vyzúrili“ miestni sochári-rezbári. Veža s obrovskými kukučkovými hodinami a orlojom sa vyrovná orloju v kysuckej Starej Bystrici. Starobystrický orloj však prekonáva vo farebnosti a najmä v tom, že okolo nie je dedinský ruch a občasné záľahy turistov lež pravá lesná divočina.

Jediné, čo tu z ponuky slovenskej pralesoviny chýba, sú húfy medveďov, tak typických pre okolia Žiliny a pre Liptov. Medvede sa sem samozrejme občas zatúlajú, veď Poľana krížom cez lesy nie je ďaleko. No nie je tu žiadne medvedie eldorádo. Prečo ? Pretože v okolitých dedinách chýba pole so slnečnicou, s kukuricou, s repkou olajnatou. Ba nie je tu nablízku ani ovos, tobôž nejaký jačmeň či pšenica. Sú tu iba nepríliš bohaté svrčinky, kde na holinách rastú čučoriedky a potom malinové báne povedľa potokov. Ibaže aj tie v poslednom čase veľa malín nerodia. Nuž a tak sa medvede musia uspokojiť s bobuľovinami, hmyzom a občasnými zdochlinkami.

S vlkmi je to o niečo lepšie. No vzhľadom na to, že srnčia a jelenia zver sa zdržiava na šťavnatejších lúkach poniže sediel Zbojská a Chlípavica, tak lov prebieha dolu v dolinách.

Výlet do okolia Brezna, Č.Balogu, Dobroča, Tisovca, Michalovej a Pohronskej Polhory odporúčam všetkým, čo majú radi mimosezónny lesný pokoj. Odporúčam ho však aj našim opozičným politikom. Najmä tým, čo hovoria o akýchsi slovenských hladových dolinách. Čo bedákajú, že Slovač žije v biede, o hlade a smäde, v polozhnitých dreveniciach, odetá v stokrát pozašívaných šatách.

– Odporúčam sem ísť na výlet napr. pánovi Zoroslavovi Kollárovi, ktorý v akejsi stavbárskej červenej helme kúpenej v OBI loví medzi horehronskými a malohotskými „bedármi“ svojich voličov. Údajne hladová dolina Horehronia a Gemer -Malohont sú Kollárovými bilbordami doslova zaplavené. Rok pred voľbami…

Odporúčam ísť sem na výlet aj bačovi Hlinovi. Zistí, ako to na Č.Balogu je s „drancovaním“ tunajších, stále hustých lesov. Ako je to s pílením kapitálnych smrekov a jedlí v dobročskom pralese. Ale vlastne, pardon. Lojzo Hlina o tom, že klame, až sa hory na Poľane zelenajú, vie. Zneužíva však nevedomosť svojich voličov. Nie tých domácich. Iných bedárov. Bedárov ducha. Tých „bedárov“, čo sú ich v Bratislave plné kaviarne…

Vážení opoziční politici-nemíňajte peniaze na bilbordy s absurdnými heslami o tom, ako napravíte biedu v tomto „bohom zabudnutom“ kraji. Tu sa totiž drevené chalúpky ešte iba stavajú. Stavajú ich Dobročania, Balogčania, Polhorci…ale iba pre turistov, hladných po folklórnom ubytovaní na Slovensku. Oni sami, -podnikatelia v agroturizme však v dreveniciach dávno nebývajú. Bývajú vo veľkých zateplených domiskách so vyhrievanými zimnými záhradami, so solárnymi panelmi na streche. Pri domoch majú altánky na opekanie prasiatok, garáže s dvoma SUV-čkami a jednou harlejkou. Okolo domu majú teraz v septembri nádherne rozkvitnuté muškáty, gazánie, georgine, pampové trávy, juky a pod. V sade za domom jablone, ktoré sú na rozdiel od Dolnikov aj v tento suchý a rozpálený rok obťažkané jablkami.

Vážení opozičníci -vaše bilbordy sú na Horehrone práve tak nenáležité, ako plagáty propagujúce vystúpenie „írečitej“ a „československej“ kapely Čechomor alebo návštevu miestnych lokálov typu „kings pub“, „hard country club“, či „coffe club“. Prestaňte míňať peniaze podaromnici a kúpte si radšej pobyt v apartmáne na Chlípavici.

Budete mať ideálne podmienky na kvalitnú, hlbokú a trvalú sebareflexiu.