zemegula

Alexander Andrejevič Baranov bol prvým gubernátorom Ruskej Aljašky. Preslávil sa ako obchodník, dejateľ v oblasti správy, vojenstva, vzdelávania, domorodej lingvistiky, pravoslávnej cirkvi, zdravotníctva a charity. Jeho pomník v hlavnom meste bývalej Ruskej Aljašky – Novo-Archangelsku /dnes Sitka/ zlikvidovali nedávno v r.2020 úrady USA. PREČO ? Odpoveď na túto otázku sa pokúsi dať naša prvá /z troch/ kapitola o Aljaške.

Meno „Aljaška / Alaska“ nie je anglické. No nie je ani ruské /nie je po žiadnom Aljoškovi/. Je to názov domorodých Aleutov a Inuitov a označuje krajinu, ktorá nie je ostrovom. Domorodci nemajú pravdu-Aljaška je stále tak trochu ostrovom, stále nie úplne integrálnou súčasťou amerického kontinentu.

Prvým Európanom, ktorý uvidel Aljašku, bol okolo 1670 ruský kozák Semion Dežňov. Titus Bering sa v 1728 priblížil k Aljaške pri svojich plavbách v rámci 2.kamčatskej expedície. Prvá loď, ktorá zakotvila na Aljaške bola ruská loď Sv.Gabriel kapitána a geodeta Michaila Gvozdeva a navigátora I.Fjodorova v r.1732-v rámci expedície kozáckeho atamana Šastakova /mal na lodiach 90 kozákov/ a cestovateľa Pavluckého. Niekoľko lodí z tejto expedície údajne stroskotalo na aljašskom pobreží, kde pri rieke Chuveren preživší kozáci založili osadu Kungovej. Okrem rozprávaní domorodcov o osade „bradatých bielych ľudí“ a zopár mnohoznačných archelogických nálezoch však o tejto udalosti nie sú exaktnejšie údaje. Ak tu kozáci aj istý čas žili, postupne zrejme splynuli s domorodcami. V r.1759 obchodník s kožušinou Glotov zakladá na ostrove Unalaska /Staryj Port, dnes Dutch Harbor/ prvú osadu ruských lovcov kožušín. Túto však domorodci /údajne Angličanmi vyzbrojení strelnými zbraňami/ neskôr úplne zničili a obyvateľov vyvraždili. Glotov v r. 1765 so 190 námorníkmi a kozákmi v odvete zlikvidoval na Unalaske vyše 5000 domorodcov a vytvoril podmienky pre vybudovanie novej základne ruských lovcov kožušín /rok 1768/. V r. 1772 tu vzniká natrvalo ruská osada Junaljaska /Unalaska, dnešný Dutsch Harbor/. Až r. 1778 sa na Aljaške konečne zjavujú prví ANGLOSASI. V tomto roku si kapitán J.Cook v Unalaske vymieňa navigačné mapy s ruským lodným kapitánom Izmajlovom. Na ostrove Kodiak v Zálive Svätej trojice vzniká osada lovcov kožušín, neskôr premenovaná na Pavlovsk Gavon /na počesť cára Pavla I./ resp. Pavlovskaja. Mesto bohužiaľ v 1912 zničil výbuch sopky Novaja Rupta a neskôr tsunami.

V 1793 zakladajú obchodníci s kožušinou tri ruské osady v oblasti dnešnej aglomerácie Anchorage-Seward: Ninilčik, Jekľutńu a Soldatnoje. V tom istom roku 1793 vzniká na území dnešného mesta Seward osada Voskresenskij. V 1795 založilo 30 rodín ruských osadníkov osadu Jakutatsk, ktorú následne zničili a vyvraždili domorodí Tlingitovia.

V roku 1781 zakladajú obchodníci Šelikov a Golikov Severovýchodnú obchodnú spoločnosť, premenovanú v 1799 roku na Rusko-Americkú obchodnú spoločnosť /=RAC/. Čoskoro /1790/ na jej čelo prichádza Alexander Andrejevič Baranov, obchodník pôsobiaci na Sibíri, pôvodom z neprivilegovanej meštianskej rodiny. Sídlom spoločnosti bola najprv osada Kichtak na ostrove Kodiak, neskôr sa sídlo premiestnilo do Novo-Archangelska /dnešnej Sitky/ a odtiaľ do Kreposti Ross /Fort Ross v Kalifornii/. Najintenzívnejší rozvoj zaznamenala RAC v čase, keď sídlila v Novo-Archangelsku, dnešnej Sitke. Prvú osadu tu pre tento účel Baranov založil v 1799. Počas jeho neprítomnosti domorodí Tlingitovia v r.1802 /vyzbrojení strelnými zbrańami od Britov a Američanov/, napadli, vyvraždili a zničili túto vtedy ešte slabo stráženú osadu. Urobili tak v rozpore so zmluvou, podľa ktorej Baranov územie od Tlingitov kúpil a kúpnu cenu im vyplatil. Baranov následne v 1804 s pomocou fregaty Neva so zopár námorníkmi a kozákmi a 700-člennou armádou domorodcov z Aleút po neúspešnom rokovaní napadol Tlingitov a dobyl územie Novo-Archangelska naspäť. Neskôr uzavrel s náčelníkom porazených Tlingitov-Katlianom mier, ktorý sa úspešne rozvíjal až do obsadenia Aljašky armádou USA.

Baranov sa popri šéfovaní RAC stal v 1799 prvým oficiálnym gubernátorom Aljašky a celej „ruskej Ameriky“. Tento post zastával až do svojej abdikácie v r. 1818 keď ho na krátke obdobie zastával Chagemajster a následne Baranovov zať námor.kapitán Semion Janovskij. /Po ňom od r. 1820 už na dlhší čas bol v úrade gubernátora Matvej Muravlev./.

Kto bol „otec ruskej Aljašky“ gubernátor Baranov ? Podľa dnešnej vlády USA to bola rozporná priam zločinecká osoba, ktorá vraždila domorodcov, vykorisťovala ich a drancovala prírodné zdroje Aljašky. Podľa dobovej dokumentácie, údajov z archívov a zápisov miestnej cirkvi to bol priekopník civilizácie, kresťanstva a pokroku na vtedy divej Aljaške. Baranov bol šikovný obchodník. Rozvíjal lov zvery a rybolov a obchodovanie s kožušinami. Do cárskej pokladnice priniesol milióny rubľov. Dnes sa to nechce veriť ale bol to i čestný obchodník, lebo hoci na neho z Petrohradu poslali mnoho zlomyseľných kontrol, vždy mu účty sedeli do kopejky. Konfrontácie s domorodcami sa snažil riešiť obchodnými zmluvami a politickými dohodami. Keď už napriek tomu došlo k vojenskej zrážke, nebol pomstivý a snažil sa dohodnúť sa s porazeným nepriateľom bez ponižovania. Príznačné sú jeho dobré vzťahy s vodcom jeho najväčších protivníkov na bojovom poli – s náčelníkom Tlingitov Katlianom. Dokazuje to fakt, že popri svojom portréte dal urobiť aj oslavnú olejomaľbu s portrétom náčelníka Katliana a jeho manželky.

Baranov si už na Sibíri osvojil mäkké formy styku s miestnymi domorodými etnicitami. Rusi nezískali Sibír ani tak bojom ako snahou o obojstranne prospešnú spoluprácu s domorodcami.. Toto Baranov presadzoval aj na Aljaške. Ruka v ruke s obchodovaním presadzoval na Aljaške šírenie kresťanstva a princípov morálky podľa Desatora. Už od 1799 cieľavedomo posielal medzi kmene Aleutov a Inuitov pravoslávnych misionárov. V spolupráci s lingvistami a domorodými starešinmi dal do domorodých jazykov preložiť Bibliu a omšový ceremoniál. Omše v pravoslávnych kostoloch pre domorodcov sa konali už na konci 18.stor. v aleutskom či inuitskom jazyku. Založil prvé semináre pre domorodých mníchov a kňazov. Má zásluhu na tom, že ruská pravoslávna cirkev je DODNES hlavným náboženstvom pôvodných obyvateľov Aljašky. Domorodci mali už v 19. storočí nielen svojich vlastných kňazov ale aj biskupov. A tak je to doposiaľ.

Okrem cirkvi podporoval Baranov i rozvoj vzdelania, gramotnosti medzi domorodcami. V osadách, v ktorých vedľa seba žili Rusi, kreolskí rusko-aljašskí miešanci i čistokrvní domorodci nariadil povinnú školskú výučbu. A keď sa i na Aljaške objavila hrozba kiahní, dal proti nim vakcinovať všetky školské deti.

Baranov podporoval expedície do vnútrozemia až po Boľšuju Goru /neskôr Mt.McKinley, dnes Denali= Veľká Hora/. Znepokojoval tým ostražitých britských kolonizátorov v susednej Kanade.

Baranov vedel, že ovládnuť Aljašku osadníkmi a vojakmi z Ruska bude pre slabú ruskú populáciu neriešiteľná úloha. A tak si „sibírskou metódou“ cez cirkev a školu „vyrábal“ z miestnych domorodcov cárskej korune oddaných „aljašských Rusov“. Jadrom takýchto „Rusov“ boli miešanci, hovoriaci rovnako dobre po rusky ako vo svojich domorodých jazykoch.

Baranov nemal voči domorodcom žiadne rasové predsudky. Tak ako mnohí Rusi v jeho okolí, aj on mal v súkromí domorodú priateľku /Baranovova manželka žila tisíce kilometrov od neho, v Petrohrade/. Mal s ňou tri deti a svoj vzťah k nim plne legalizoval, keď formálne ovdovel a mohol svoj druhý pravoslávny sobáš uzavrieť v pravoslávnej cerkvi. /Jeho dcéra-miešanka, sa neskôr stala manželkou tretieho guvernéra Aljašky-kpt.Janovského/. Baranov bol v súkromí údajne až neuveriteľne súcitný dobrák, čo mnohí z jeho okolia využívali. Svoju úradnú mzdu i svoj majetok často rozdával chudobným, osirelým, menej úspešným z radov Rusov i domorodcov. Keď sa v 1818 rozhodol abdikovať na úrad guvernéra a vrátiť sa loďou do vlasti, nemal už údajne žiaden majetok. Iba penziu. Bohužiaľ, návratu do Petrohradu sa nedožil. Zomrel na ceste domov, -v dnešnej Indonézii ochorel a chorobe podľahol. Telo pochovali podľa námorníckych zvyklostí /do mora/.

Na konci kariéry sa zblížil s iným vtedajším ruským politikom-Rezanovom. Rezanov mu pomáhal zabezpečovať potraviny /múku, soľ a pod./ ale i petrolej pre obyvateľov Aljašky z Filipín, Číny no najmä zo španielskych amerických kolónií. Baranov a Rezanov skoncipovali a v praxi už aj zmluvami začali realizovať strategický pakt medzi Ruskom a Španielskom. Obe tieto krajiny mal pakt chrániť pred imperiálnou dobyvačnou anglosaskou politikou Veľkej Británie a USA. Bohužiaľ, smrťou oboch týchto veľkých ruských geopolitických stratégov a zmenami mocenských pozícií na španieskom kráľovskom dvore sa celá vec zastavila a skončila. Ich odkaz však Američnom dodnes naháňa hrôzu. Preto najprv odstránili z mapy Aljašky čo najviac ruských názvov, preto premenovali Novo-Archangelsk na Sitku, preto v nej nedávno strhli Baranovovu sochu a preto Baranovovo múzeum v Kodiaku obsadila Americká pobrežná stráž.

Aljašku nasmeroval vývoj vo svete /najmä po Krymskej vojne/ inde. Za dosiaľ nie príliš právne a politicky jasných okolností bola v r. 1867 „predaná“ za 7,2 mil. USD do rúk USA.

Čo dodnes zostalo na ruskej Aljaške po Baranovovi a po ruskej vláde, po ruskej kultúre a civilizácii ? Ruská pravoslávna ortodoxná cirkev je dodnes náboženstvom drvivej väčšiny pôvodného obyvateľstva Aljašky /vrátane rusko-aljašských kreolov/. Na Aljaške funguje vyše 80 pravoslávnych chrámov. Cirkev má stovky kňazov a viac ako desať biskupov. Vďaka nej vychádzajú na Aljaške publikácie v jazyku Inuitov a Aleutov. Na školách bežia kurzy domorodých jazykov pre žiakov a študentov. Mnoho obyvateľov Aljašky má pekné ruské priezviská a na vidieckych cintorínoch prevládajú pravoslávne kríže.

Prakticky celý aljašský vidiek je dodnes pravoslávny, poznačený ruskou kultúrou a civilizáciou.

Bohužiaľ, dnešná Aljaška /1,7 mil. km2/ má aj inú tvár. Mestskú. Z dnešnej populácie 0,8 mil. ľudí je iba 14% pôvodných obyvateľov. Sú však takmer všetci členmi ruskej pravoslávnej cirkvi /hlási sa k nej 12% z celej populácie Aljašky/. Vo veľkých mestách /Juneau, Fairbanks no najmä Anchorage/ sú v drvivej väčšine prisťahovalci z anglosaských USA príp. ich potomci. Čo ich sem priviedlo, prečo sem prišli ? Veď „zlatá horúčka“ už dávno zmizla. A ani ťažba aljašskej ropy nenapreduje tak, ako si to v USA mnohí predstavovali. Kožušinové zvieratá sa v národných parkoch nestrieľajú…-Tak prečo je dnes Aljaška americká ?

Odpoveď je jednoduchá a súvisí s tým, prečo z bývalého hlavného mesta Novo-Archangeľska, dnes Sitky, zmizla socha „otca Aljašky“ gubernátora A.A.Baranova. – LEBO RUSI ! Áno Rusi sú tou príčinou, príčinou prečo je na Aljaške nezmyselná veľkomestská obluda- Anchorage. Kvôli údajnej hrozbe z cárskeho Ruska, neskôr zo ZSSR a dnes z Ruskej federácie je na Aljaške najväčšia vojenská prítomnosť USA /per capita na počet pôvodných obyvateľov/. Na Aljaške majú USA deväť veľkých oficiálnych vojenských základní. Plus desiatky neoficiálnych, menších a pobočných.

Najmohutnejšie sú v Anchorage. Je tu Fort Richardson Army Base /pozemná armáda/, Elmendorf Air Force Base /istý čas najväčšia letecká základňa USA na svete/, Eielson Air Force base, plus neoficiálne základne US Navy, kvôli ktorým musia turistické vyhliadkové plavby končiť v prístave Seward /Voskresenskij/ a hostia na letisko Anchorage ísť po vyše 100 km diaľnici autokarmi či taxíkmi/.

Vo Fairbanks sú dve vojenské základne – Fort Greely /US Air Force/ a Fort Wainwright. Vo Fairbanks je sídlo špeciálnych jednotiek Arctic Warriors. Sťažovať sa nemôže ani oficiálne hlavné mesto Aljašky- Juneau. Podstatná časť populácie tohto mesta okrem štátnej administratívy pracuje alebo poskytuje služby miestnej ALCOM, americkej pobrežnej stráži a US Navy Base /jej velenie je však v Anchorage/. Odhadovaný počet amerických vojakov a armádneho personálu /riadnych zamestnancov alebo kontraktorov/ je viac ako 110 tisíc. Len v Anchorage ich je vyše 90 tisíc. K nim si pripočítajte firmy a zamestnancov, vytvárajúcich logistiku a zázemie pre tak veľký počet armádnych zariadení a armádneho personálu. Plus ich rodinní príslušníci. Ak by z Anchorage odišli všetci americkí vojaci, zmení sa na mesto duchov. Z 300 tisíc obyvateľov by ich zostalo max. 10 %. Čosi podobné by postihlo i celú „americkú Aljašku“. Aljaška by sa vrátila do svojej pôvodnej populačnej veľkosti, dosahujúcej sotva 100 tis.obyvateľov.

Takéto číselné úvahy človeka chytia, keď pri prechádzke po Anchorage nad ním zarachocú strategické stealth bombardéry B-2 /Spirit/, či pri plavbe do Nome jeho civilná loď na chvíľu zdieľa plavebnú dráhu s niektorým z krížnikov US Navy. Nadmerná sila armády je vraj známkou zlého svedomia a zlých úmyslov elity, vládnúcej v danom štáte. Niečo z tohoto vidieť aj na tvári inak nádhernej aljašskej krajiny. Ak si to pri návšteve Aljašky dokážete nevšimnúť-gratulujeme vám. My sme to nedokázali. Zo života v „komunistickej porobe“ sme asi zbytočne precitlivení.

Dovetok pre milovníkov aljašskej turistiky a aljašskej divočiny: oboje bude nasledovať. Jedno po druhom.