zemegula

PRE NÁROČNÝCH

Pre nás, čo sme svet a jeho súvislosti vnímali už aj pred rokom 1989 je Grenada krajinou hrdinských ľudí no i krajinou zlomených ľudí, premožených obrovskou presilou zla. Pre dnešnú mladú generáciu a pre bežných turistov je to však predovšetkým krajina veľmi príťažlivej prírody a cenných historických pamiatok. Grenada mala a má potenciál byť plnokrvným štátom, bez rizika monokultúry plážovania. Návštevníci, ktorí sem prichádzajú, môžu striedať plážovanie s túrami do džungle a k vodopádom a oboje potom i s prehliadkou starobylých hradov a koloniálnych pamiatok v hlavnom meste krajiny St. Georges. Môžu si užívať karibské pláže i tichý roľnícky vidiek. Z hľadiska turizmu je Grenada krajina do koča i do voza.

Grenada má 348,5 km2 a 113 tisíc obyvateľov. 82% z nich sú černosi, 13,5% mulati, 2% pôvodní karibskí Indiáni a ostatok belosi a Aziati. Ako v bývalej britskej kolónii na ostrove prevládajú kresťanskí protestanti.

Naša návšteva Grenady bola celkom pekne vyvážená. Začneme dojmami s túlačky po prírode. Konkrétne z túry ku ANNANDALE FALLS. Sprievodca nás prevzal v prístave a asi hodinu nás viezol po hornatej časti ostrova, pomedzi kreolské domčeky a polia s kukuricou, maniokom, banánovníkové miniplantáže a pasienky hlbšie do vnútrozemia. Nie všetky domy okolo cesty boli milé a úhľadné. Dosť veľký počet z nich bol neobývaný, bez strechy, dokonca i bez jednej či dvoch stien. Na týchto obydliach zanechal svoj diabolský podpis posledný väčší hurikán /ktorého meno sme bohužiaľ zabudli/. Dokonca sme prešli aj okolo kostola bez strechy a s odlomenou špicou veže. Z tropickej zelene trčal do neba iba zvyšok veže. Vyzeral ako polovica zuba, ako pahýľ už mŕtveho stromu.

Z asfaltky sme odbočili do strmého svahu na hlinenú udupanú cestičku. Po asi sto metroch sme sa dostali na vrchol a za ním zbehli do údolia pomedzi polia ku malému drevenému na modro natretému domčeku. Pri ňom sme zastali.

Už nás tu čakal sprievodcov kolega s dlhými rovnými palicami, aké sa u nás robia z liesky ako opora do šplhavej fazule. Zbadali sme, že pri domčeku je jednoduchá drevená tabuľa s prostým nápisom a šípkou: „To the waterfall“. V tráve sme rozoznali už aj chodník, vyšliapaný v smere, v akom ukazovala šípka.

Túra to bola spočiatku ako na vlastivednej vychádzke po poľnohospodárskej krajine. Sprievodca sa cestou venoval informáciám o plodinách, ktoré sme videli okolo seba. Našťastie, robil to počas chôdze a nie formou nudných a nekonečných zastavení ako niektorí jeho karibskí kolegovia. Informácie, ktoré nám poskytol, neboli samozrejme nové, ale nevadilo nám to-veď opakovanie je matkou múdrosti. Po asi dvadsiatich minútach sme zišli do údolia k močarisku, kde pramenil menší potôčik. Prekonali sme ho po polozhnitej doske a konečne sa dostali medzi stromy, do riedkeho lesa. Náš potôčik sa v ňom onedlho spojil s oveľa mohutnejšou bystrinou. Popri nej, po už dosť kamenistej ceste sme začali znovu stúpať do kopca.

Les pri bystrine občas ešte viac zredol a menil sa na pasienky. Na jednom z nich sme stretli dvoch mladých pastierov a päť-šesť kravičiek. Zakývali sme si navzájom palicami a potom sa už venovali každý svojmu biznisu. Stúpanie do kopca sa onedlho zostrilo. Už to bol riadny krkavŕšok. Kamene na cestičke sa zmenili na akési schody s poriadne vysokými stupienkami. Aj okolitá lesná scenéria zdrsnela. Stromy zhustli, tlačili sa jeden cez druhého aj ponad našu cestičku. Boli sme v regulárnej džungli. Po pár minútach tropickej romantiky sme už začuli hučanie vodopádu. Mali sme dobrého sprievodcu-zase k tomu „vótrfólu“ potrafil !

Vodopád Annandale Flas nie je žiaden gigant. Má niekoľko stupňov, z ktorých sme videli dva. Posledný stupeň padá do jazierka asi tak 20 x 10 metrov. Na miestach, kde zhruba z 10 metrovej výšky padá voda, bolo jazierko zjavne dosť hlboké. Nad prvým stupňom bolo ďalšie jazierko, no o poznanie menšie a plytšie. Ženská polovička našej cestovateľskej dvojice sa rýchlo zvliekla do plaviek a po klzkých balvanoch sa pomaly ponorila do vôd spodného jazierka. Pofotili sme si vodopád, jazierko i plavkyńu v ňom. A potom, aby sme si zábery vylepšili, rozhodli sme sa vyjsť ku predposlednému stupńu vodopádu. Chceli sme spodné jazierko s plavkyňou pofotiť aj odtiaľ, zhora. Po balvanoch pomedzi krovie viedla nahor pomerne viditeľná prť. Prichytávajúc sa konárov stromov a krov sme sa šplhali nahor. Bolo to náročné, ale napredovali sme. Až pokým na posledných asi dvoch metroch nenahradili listnaté stromčeky /mahagonovníky ?/ riadne pichľavé akácie. Ak sme sa ich chceli chytiť pri ceste nahor, museli sme si klásť prsty opatrne pomedzi tŕne.

Podarilo sa. Boli sme hore. Ostatní členovia našej malej turistickej skupinky nám zdola potichu závideli. /Veď aj o to nám išlo/. Urobili sme si zábery na horné jazierko a horný nižší stupeň vodopádu a potom i zábery smerom dolu, na dolné jazierko s plavkyńou. Ledva sme to spravili, už nás sprievodca volal na spiatočnú cestu. Nezostávalo iné, len sa pokúsiť pomedzi akácie zliezť skalnú strminu nadol. Zostup, hoci pomalý, nám dal riadne zabrať. Párkrát sme veľmi riskovali, že sa pomedzi pichľavé kmene zrútime z ostrých skál o pár metrov dolu. Konečne sme boli pri spodnom jazierku. Spotení od tropickej teploty, vlhka, no najmä od strachu. Až ke´d sme sa ovlažili v potoku, uvedomili sme si, do akých komplikácií by sme sa dostali. Ak by sme sa pri zostupe šmykli, na skalách a pichliačoch by sme sa riadne dorantali. Dodatočne sa nám z tejto predstavy roztriasli kolená. Aby sme to niečím preklenuli a upokojili sa pred cestou nazad, pozreli sme si na kamere, čo sme to zhora vlastne zaznamenali. -To ale bolo sklamanie ! Zábery akési nejasné, neostré a tie, čo boli lepšie, ukazovali spodné jazierko s plavkyńou akoby sme boli sotva dva-tri metre nad nimi. Obyčajné fádne zábery. – A my sme kvôli nim skoro prišli o život…

Už je to za nami. Zmeňme tému. Potulky za históriou ostrova začíname v centre St.Georgesu. Volá sa to tam CARENAGE. Štvrť tvorí zopár kamenných anglicky vyzerajúcich budov a množstvo nižších drevených domov s pastelovými kreolsky vyfarbenými fasádami. Zaujímavosťou mesta je, že má /ako azda jediné mesto v Karibiku/ z jednej časti do druhej urobený tunel. Vysekaný je do skaly a slúži autám i chodcom. Ke´d sme popodeň prechádzali, nemali sme v hustej premávke aut najlepší pocit.

Vyšli sme z centra mesta na návršie, kde je mestská pevnosť FORT GEORGE. Nie je na ostrove jediná. Je tu ešte aj Fort Frederick, Carriacou a i. no pevnosť-hrad v St. Georges je najstaršia. Z hradu sa dá obdivovať veľmi pekná scenéria mesta, rozprestierajúceho sa nielen na pobreží a na svahoch nad ním, ale aj na polostrovčeku a okolo zálivu.

Členitosťou územia, na ktorom sa rozkladá sa St.Georges vzdialene podobá brazílskemu megapolisu Rio de Janeiro. Samozrejme, tu sú kopce, zálivy a polostrovy oveľa menšie. Majú iba hračkárske rozmery. St.Georges je však vďaka nim zaujímavý a pomerne ľahko zapamätateľný.

Prehliadka hradu má svoje obmedzenia. Do miestností v ňom sme sa nedostali. Prešli sme iba vonkajšie nádvorie s hradbami a výhľadmi, zopár chodieb a schodísk a napokon vnútorné nádvorie. Na ňom sa odohral masaker, pri ktorom boli bývalými spolubojovníkmi popravení grenadský revolučný vodca MAURICE BISHOP a niektorí jeho ministri. Na nádvorí vládne pochmúrna atmosféra. Genius loci tu má veľmi veľa zlej energie. Čo sa v tom roku 1983 vlastne na Grenade stalo ?

V roku 1974 získala Grenada nezávislosť od V.Británie a v duchu smutnoslávnych neokolonialistických praktík sa stal premiérom Grenady verný britský sluha sir Eric Gairy. Miesto riešenia sociálnych problémov sa venoval upevńovaniu moci. Brutálne potláčal protesty obyvateľov; takmer každá demonštrácia sa skončila krviprelievaním. V 1979 kalich trpezlivosti ľudu pretiekol. Po masovom proteste sa vlády ujal vodca opozície-umiernený marxista Maurice Bishop. Nastolil ľavicovú vládu a začal s veľkými sociálnymi, agrárnymi a školskými reformami a mohutným budovaním infraštruktúry. Cieľom bolo urobiť z Grenady celoostrovný plážový rezort pre takmer pol miliardy občanov vtedajšieho socialistického sveta. Pomáhali mu pri tom kubánski experti. Rozsah revolučných zmien bol výrazný a kedysi jednotné ľavicové hnutie sa začalo štiepiť. M.Bishop podľahol tlaku USA a ich poskokov z niektorých bábkových štátov Karibiku /Jamajka, Barbados, Dominika, Antigua, St.Vincent, St.Lucia/ a začal reformy brzdiť. Radikálne marxisticky orientovaný podpredseda vlády Bernard Coard a ľudia okolo neho sa stali pre Bishopa nežiadúcimi osobami. Aby sa ich Bishop zbavil, zorganizoval vládnu čistku, de facto vládny prevrat. Plány prevratu však boli odhalené – revolučný výbor´ /= parlament/ zbavil Bishopa moci a poveril vedením vlády B.Coarda. Bishop so zradcovskými členmi vlády boli daní do domáceho väzenia. Z neho ich načas vyslobodil dav Bishopových stúpencov-zasiahla však armáda a tá Bishopa a spol. uväznila vo Fort St.Georges, kde ich za zradu revolúcie z rozhodnutia vojenského súdu popravila. Jednou z popravených bola aj tehotná ministerka, milenka a neskôr manželka M.Bishopa. Vlády sa vzhľadom na nebezpečenstvo invázie zo zahraničia ujala vojenská vláda pod vedením H.Austina.

K zahraničnej invázii o pár hodín naozaj aj došlo. Takmer 8000 príslušníkov elitných amerických námorných, pozemných a leteckých síl, vrátane pár stoviek ozbrojencov z bábkových karibských štátov /Jamajky, Barbadosu, Dominiky/ zaútočilo na 1500 člennú Revolučnú ľudovú armádu Grenady a 86 kubánskych vojenských poradcov. Američanom trvalo 8 dní, než ich porazili. V bojoch padlo 20 amerických vojakov, 45 vojakov Revolučnej ľudovej armády Grenady a 25 kubánskych vojenských poradcov. Aby USA zlepšili vojenskú bilanciu, pripočítali ku kubánskym „vojakom“ aj 700 neozbrojených robotníkov a technikov, ktorí na ostrove stavali civilné letisko pre turistické účely. Ako sme už spomenuli, zámerom Ľudovej revolučnej vlády Grenady totiž bolo vybudovať z ostrova špičkovú rekreačnú zónu pre dovolenkárov z celého vtedajšieho Východného bloku.

Invázia R.Reagana na Grenadu bola po prehranej vojne vo Vietname prvou víťaznou vojenskou akciou USA v zahraničí. Vojenskí experti a diplomati však hovoria o Pyrrhovom víťazstve americkej superveľmoci nad karibským minimikro- trpaslíkom. Jediným plusom bol vzrast popularity R.Reagana medzi domácim americkým vojnychtivým publikom. Vojenskí experti z USA a najmä zo zahraničia však hovoria o tom, že sa na invázii prejavila hrubá neschopnosť ozbrojených síl USA v plánovaní invázie. Invázia bola plánovaná už od 1981, teda 2 roky pred jej realizáciou. USA zlyhali aj v jej diplomatickej podpore /USA získali iba súhlas britského guvernéra, nie však vlády UK a kráľovnej; USA nemali nielenže súhlas BR OSN ale ani Organizácie amerických štátov- mali iba súhlas malej ad hoc vytvorenej skupiny tzv. východokaribských ostrovných štátov; armáda USA nemala dokonca ani zákonný súhlas Kongresu USA/. Najstrašnejší však bol vojenský prieskum /obe prieskumné plavidlá Marine Seals havarovali v mori a polovica seals sa utopila/. Viazlo rádiové spojenie a koordinácia jednotlivých zložiek ozbrojených síl USA. Pechota a námorníctvo USA sa vzájomne ostreľovali delami a lietadlami a vrcholom bolo zrazenie sa dvoch transportných vrtuľníkov nad domnelými kasárňami Kubáncov. Došlo k stratám na životoch Američanov a keď nakoniec kasárne obsadili, zistili, že boli totálne prázdne a nepoužívané. Neúspechom skončilo aj potrestanie zajatých členov Revolučnej ľudovej vlády Grenady. Na mohutný nátlak svetovej verejnej mienky im musel Američanmi vedený bábkový „grenadský“ súd zrušiť tresty smrti a postupne ich prepustiť na slobodu bez toho, aby sa priznali ku tomu, že vraj chceli premeniť Grenadu na vojenskú megazákladňu ZSSR a Kuby, odkiaľ sa malo riadiť dobytie Strednej a Južnej Ameriky komunistami.

Ako sme už spomenuli, jediným pozitívom pre Grenadu v následnom vývoji bolo, že jej turizmus dostal injekciu takmer 50 miliónov USD -čo je vzhľadom na hodnotu dolára spred takmer pol storočia a vzhľadom na miniatúrnosť infraštruktúry Grenady obrovský peniaz.

Väčšinu súčasných návštevníkov Grenady tieto udalosti, ktoré sa na ostrove stali už takmer pred polstoročím, veľmi nezaujímajú. Tak ako inde v Karibiku, aj na Grenade sa turisti zaujímajú hlavne o povestné tropické pláže a kvalitné hotelové komplexy. Dôležité pre nich je, aby mali dobrú stravu, pohodlné ubytovanie, bazény, vodné svety, atrakcie. Američanmi zabezpečené financie, ktorými sa usilovali kúpiť si priazeň bežných Grenadčanov viedli ku masovým investíciám do turizmu a do tvorby dobre platených pracovných miest v tomto odvetví. Dnes je v´daka tomu na Grenade viacero luxusných plážových rezortov. Nejde o bombastické stavby á la hotel Atlantis na Bahamách, či o rozsiahle all inclusive areály ako v Mexiku. Na Grenade sa skôr stretnete s menšími butikovými hotelmi, poskytujúcimi viac adresnosti v servise pre hostí a diskrétnejšiu, rodinnejšiu atmosféru. Toto návštevníka Grenady stretne napríklad v hoteloch na Grand Anse Beach /Spice Island Beach Resort, Radisson Grenada Beach Resort/, Morne Rouge Bay, La Sagesse, Lance aux Epines / Calababash Luxory Boutique Hotel, Grenada Boutique Resort a pod.

Návštevníci hotelových pláží si môžu spestriť pobyt na Grenade okrem výletov do prírody aj výletmi za inými atrakciami: Underwater Sculpture Park, Spice Tours and Tasting, Grand Etang National Park & Forest Reserve, Levera National Park, a pod.

Grenada je Karibik pre náročnejších turistov. Pre ľudí, čo sa neuspokoja s konfekčným produktom „turistického priemyslu“. Čo hľadajú butikový typ odpočinku, dobrodružnejšie typy na výlety a zaujímajú sa aj o históriu miesta, kde prežijú istý,- hoci krátky ale impresívny – úsek svojho života.

Ak ste butikový, nekonfekčný typ turistu, Grenada je pre vás to pravé miesto na dovolenku.

/Autorom foto je autor textu/.