zemegula

PODZEMNÉ KOSTOLY A STÉLY

Návštevu Etiópie /Abesínie, Habeša/ sme absolvovali v malej expedičnej skupine. To, čo sme videli a spoznali sa bohužiaľ do jednej kapitoly nezmestí. Príhody a skúsenosti sme teda tak ako v prípade Mali rozdelili do dvoch kapitol. V prvej časti putovania sme najprv zamierili z Addis Abeby k jazeru Taná a Nílu a potom cez slávnu Lalibelu do Aksumu. V druhej časti sme sa potom vrátili do Addis Abeby a zamierili na juh ku divým kmeňom pri rieke Omo.

Do Etiopie / 1 104 300 km2, 118 mil. obyvateľov/ sme sa dostali letecky. Pristáli sme v hlavnom meste ADDIS ABEBA /cca 4 mil.obyvateľov/. Ubytovali sme sa v hoteli so štyrmi hviezdičkami trochu ďalej od centra. Jeden deň sme okrem aklimatizácie / vo výške okolo2000 m.n.m./ venovali prehliadke mesta.

Veľa toho v Addis Abebe – vzhľadom na veľkú štvormiliónovú metropolu- pre turistu nie je. No voľačo predsa len. V prvom rade je to jeden z prvých mrakodrapov Afriky,-sídlo Organizácie Africkej Jednoty.

Okolo mrakodrapu je viacero administratívnych budov, udržiavaný park a pred areálom silná ochranka. Dvadsať rokov afrického socializmu na etiópsky spôsob-pod vedením MENGISTU HAILE MARIAMa- pripomína sovietsky pôsobiace súsošie.

Duchovne najdôležitejším miestom Addis Abeby je Katedrála najsvätejšej trojice Etiópskej ortodoxnej cirkvi. Tu sme sa prvýkrát stretli s kňazmi s prekrásnymi ceremoniálnymi dáždnikmi a vysokými palicami.

Odvtedy sme sa s nimi v Etiópii stretali takmer na každom kroku. Dlhé pastierske palice tu však nepoužívajú iba kňazi, ale aj veriaci. Kresťanské omše v Etiópii trvajú aj 5-6 hodín, na veľké sviatky aj viac, nejeden veriaci pri nich v teple a dusne zadrieme-a vtedy sa mu palica s pohodlnou rukoväťou na podopretie brady veľmi zíde. Zíde sa aj pastierom pochrapkávajúcim pri pasení dobytka. Tí však nosia okrem palice aj malý stolček /“šámlik“/. Keď ich zunuje spať po stojačky, vystrú sa na zemi a vtedy sa stolčekom podoprú hlavu…

Dôležitým miestom v Addis Abebe je Národné múzeum. Jedna z jeho budov je zariadená ako sídlo posledného etiópskeho cisára HAILE SELASSIÉ. Tu sú jeho originálne predmety z pracovne, zo spálne, dokonca aj z kúpeľne a WC.

Pozostatky po Heile Selassié sa nám zdali byť autentickejšie, ako kosti slávnej „Lucy“, ktorých repliky sú uložené v jednej z vitrín. Vyzerajú akosi príliš zachovalo na svoj vek /3,2 milióna rokov/. Zaujímavé, ako sa bájka o Lucy ako predchodkyni celého ľudstva v povedomí ľudí stále drží,-hoci čínski archeológovia už asi pred 15 rokmi poskytli dôkazy o paralelnom vývoji ľudí rôznych rás, teda o tom, že ľudovo povedané, černosi pochádzajú z africkej, belosi s kaukazskej resp. altajskej a aziati z himalájskej „opice“.

Na záver pobytu v Addis Abebe sme samozrejme, ako vždy keď sme túlačky absolvovali v organizovanej slovenskej skupine, navštívili mestské trhovisko-Mercato. Sprievodca sa hrdil tým, že tento až za obzor sa tiahnuci labyrint neporiadku a a hurhaja je údajne najväčším trhoviskom na svete. Nevieme, či je to pravda,-no faktom je, že addisabebské trhovisko sa javí ako obrovsky obrovské.

Opúšťame Addis Abebu a smerujeme na sever. Po dlhšej jazde zaprášeným vidiekom sa dostávame k jazeru TANÁ /3200 km2/. V univerzitnom meste BAHIR DAR /0,8-1,0 mil.obyv./ nocujeme v pomerne solídnom hoteli Kuriftu Resort and Spa na brehu jazera. Pred našim príchodom tu boli veľké dažde a tak nás k hotelu prevážajú cez zaplavenú príjazdovú cestu na korbe nákladiaka.

Z hotela sme podnikáme viacero výletov. Prvý smeruje ku chrámu etiópskej cirkvi, nachádzajúcu sa na vzdialenejšom pobreží jazera Taná, na polostrove Zege. Prichádzame sem k nemu menšou lodičkou. Chrámový komplex Kláštorov milosrdenstva pochádza z cca 14.stor. Najvzácnejší je chrám Ura Kidane Mihret.

Pripadá nám akoby jeho rotunda bola upletená z prútia a potom ocápaná letňou /ílovitou lepkavou hlinou/, zmiešanou s kravskými lajnami a plevami z ovsa. Vo vnútri po celom obvode chrámu je chodba so svätými obrazmi. Tá bola určená pre verejnosť. Vo vnútri kruhu, za vchodmi zastretými kadejakými veľkými handrami bola potom miestnosť pre kňazov. Pri omši sa vchody odostreli, aby veriaci mohli vidieť kňazov pri celebrácii.

Kňazi sa pri našej návšteve zaujímajú skôr o milodary ako o kontempláciu. Jedinou výnimkou je mních, sediaci pod strieškou chrámu, zahĺbený do čítania akéhosi posvätného textu.

Druhý výlet bol orientovaný skôr na prírodu ako na veci duchovné. Vyrazili sme naň malým autobusom. Prešli sme popri veľkom mestskom smetisku s obrovským kŕdľom supov resp. marabu a ocitli sa medzi poľami, osiatymi prosom. V dedinkách popri ceste nám každú chvíľu ktosi do okna autobusu ponúkal etiópske kyslé špongiovité lokše – INDŽERU. Pri jednom z domov sme pozorovali ich prípravu. Bola aj na africké pomery nehygienická.

Nedobrá, rovnako ako indžera /injera/ samotná. Etiópčania indžeru jedia asi ku každému jedlu. My sme do seba dokázali dostať asi dva kúsky. Potom nám už riadne stiahlo žalúdok.

Cieľom nášho výletu bol MODRÝ NÍL, ktorý vyteká z jazera Taná a vytvára v jeho blízkosti vodopády TISISSAT.

V jednej z dediniek sme vyšli z auta a s kŕdľom dedinských detí sme asi dva kilometre prešli ku jednému z ramien Nílu. Tam nás čakala loďka, ktorá nás preplavila na druhý breh. Potom zase asi-dva-tri kilometre chôdze na pasienok a cezeň sme zišli bahnitým svahom ku vodopádu Modrého Nílu. Bol pomerne vodnatý. Hučal mohutným barytónom.

Po zdolaní vodopádu vody Nílu pokračujú ďalej v hlbokej rokline. Tú si miestni ľudia preklenuli visutým mostom. Vyskúšali sme je statiku. Most sa pod nami riadne kýval, ale skúšku nosnosti sme prežili.

Na ďalší deň sme opustili oblasť jazera Taná a zmierili do GONDARu /250 tis. obyv./. Mesto je historické hlavné mesto Etiópskeho cisárstva a je známe svojimi chrámami, hradom, slúžiacim cez 2.sv. vojnu ako talianska vojenská pevnosť, ale tiež tzv. FASILIDASovým kúpeľom. Celý chrámový a hradný komplex Fasil Ghebbi /“Kamelot Afriky“/ je zo 17. stor. a je zaznačený v Zozname dedičstva ľudstva UNESCO. Pri pohľade na hradisko sa zdá, akoby sme sa ocitli nikde na hrade v Trenčíne /z menej príkrej strany čerešňového sadu/.

Pokračujeme ďalej a vchádzame ku Fasilidasovmu kúpeľu, kde sa koná výročný TIMKET /rituálny kúpeľ na obnovu svätého krstu/. Do kúpeľa ľudia v čase púte prichádzajú vo veľkom množstve. Pre timket dal preto cisár Fasilidas vybudovať obrovský murovaný bazén. Keď je bazén napustený, z vody trčí iba veža či hrádoček pre kňazov, ktorí rituál vedú. Okraje murovaného bazéna zvádzajú ľúty boj s koreňovým systémom okolitých stromov. Stromy, zdá sa, jasne vyhrávajú.

V Gondare je ešte jedna pamätihodnosť – Kostol Debre Birhan Selassie. Je známy tým, že má v interiéri 80 cherubínov. Cherubíni sú namaľovaní, hlava vedľa hlavy, na celom strope chrámu.

Nocujeme v dobrom hoteli na kopci s výhľadom na mesto. Ešte predtým, než sa uložíme k spánku, však autobusom odbehneme do turistickej dediny Wolleka- „dediny FALAŠOV“. Falaši sú etnicko-náboženská etiópska skupina, vyznávajúca judaizmus. Týchto tzv. čiernych Židov asi pred 35 rokmi Izraelci polo-legálne /operácia Mojžiš/ takmer všetkých odviezli do Izraela. Dnes sú tam marginalizovanou, chudobnou vrstvou, trpiacou rasistickými predsudkami ostatných Židov /sefardov ale najmä aškenázyov/ a sociálnou vylúčenosťou. Izraelskí Falaši majú však predsa len vyššiu životnú úroveň ako Falaši, ktorí zostali v Afrike. Etiópski Falaši z dediny Woleka sa modlia v synagóge, pripomínajúcej chliev. Prilepšujú si sem-tam výrobou a predajom turistických suvenírov. Väčšinou je to strašný gýč.

Hlavným cieľom naše expedície na sever Etiópie sú v zemi zakopané kamenné chrámy ortodoxnej cirkvi v Lalibele a starobylé kresťanské stély v Aksume. Aby sme sa ku nim dostali, musíme použiť lokálnu leteckú linku a potom autobus. Po asi hodinovom lete presadáme na miestny autobus a strmými serpentínami asi po hodine-dvoch jazdy dosahujeme mesto LALIBELA / 20-30 tis-obyv./. Ubytovávame sa v solídnom hoteli Roha /ktorý jeden náš románový cestovateľ popísal akoby to bolo centrum strašidelnej mágie/.

Vyrážame ku podzemným resp. v jamách pod úrovňou okolitého terénu vybudovaným ortodoxným chrámom. Postavené boli cca v 12.-13.storočí.Na druhý deň navštevujeme jednotlivé chrámy -jeden po druhom. Niektoré sú práve také úžasné, ako sme ich videli doma v televízii. Napríklad Chrám sv.Juraja. Iné sú miernym sklamaním. Zisťujeme, že ich ochrancovia pamiatok dosť necitlivo poprikrývali kadejakými plastovo-kovovými strieškami, podopreli či vystužili oceľovým lešením.

Vnútrajšok chrámov je zaujímavý, ale akýsi porozhadzovaný. V každom chráme tróni samoľúby kňaz s krížom, monštranciou či nejakou svätou knihou v ruke. Gúľa po náš orientálnymi očiskami a číha na to, kedy nejaký turista poprosí za malý bakšiš o povolenie odfotiť si ho. Okolo kňaza či mnícha ležia špinavé handry, lav´´or s páchnucou vodou, papierové škatule, plastové vedrá a lavóre, zodratá ciroková metla, plastové fľaše od pepsi koly…slovom bordel, neporiadok. Steny kostolov sú strohé, bez ozdôb, bez sôch, bez obrazov. V interiéri vládne šero, narúšané iba plamienkami sviečok. V chrámoch je spravidla dusno a prevláda zápach z potuchnutých starých látok. Exteriér lalibelských chrámov je úžasný, fascinujúci, no interiér-to je číročistá Afrika…

Po prehliadke chrámov na deň je na programe obligátna prehliadka miestneho trhoviska, starej štvrte s pôvodnými obytnými tzv. tukulskými rustikálnymi domčekmi.

Nakoniec to najlepšie – výstup na jeden z horských chrámov resp. kláštorov vysoko nad mestom. Volá sa ASHETON MARYAM.

Najprv ideme nahor autom. Krútime sa divými serpentínami cez útulné roľnícke usadlosti, až po posledné možné miesto na zaparkovanie. Nasleduje asi dvojhodinový peší výstup ku chrámu. Cestou stretávame skupiny veriacich, prevažne žien a dievčat ale aj postarších mužov a kmeťov s majestátne zvráskavenými tvárami.

Cesta nahor sa mení na chodník a ten miestami na takmer horolezecký terén. V záverečnej fáze výstupu, v skalách tesne pod chrámom vchádzame do prírodného tunela, škáry či jaskyne, ktorou miestami dvaja ľudia vedľa seba neprejdú.

Po pár metroch sa rozjasní, -dostávame sa na hlinené nádvorie pred chrámom. Chrám je bohužiaľ čiastočne obohnaný lešením. Interiér je podobne ako v ostatných chrámoch sklamaním. Okolie chrámu je však magické. Tvorí ho náhorná plošina. Ploché skaly, škutinová tráva a zopár zakrpatených stromov. Výhľady na Lalibelu a jej okolie sú však úchvatné. Krajina okolo nás je hnedozelenkavá. A priestranná. Núti dušu, aby čiastočne opustila telo a poletovala vo vzduchu spolu s jemným chladivým vánkom. Áno, toto je to pravé miesto na preduchovnené rozjímanie a stíšenie mysle.

Asi po polhodinke, nabití novou energiou, schádzame dolu k autu. Na druhý deň zamierime do cieľovej stanice našej expedície,- na krajnom etiópskom severe ležiaceho AKSUMU / 50 tis.obyv./- Do provincie TIGRAY a na hranice Eritrey. Ubytovávame sa v hoteli a začíname prehliadku mesta a okolia. Začíname v okolí. Krátkou jazdou z centra Aksumu dosahujeme tzv. Kúpeľ kráľovnej zo Sáby. Samozrejme, ide o miestnu povesť, ale úprava jazera a jeho umiestnenie nahráva jej pravdivosti.

Ďalší fotostop je pri menšom múzeu, ktorého hlavnou „hviezdou“ je menší kamenný stĺp s nápisom v gréckom, hebrejskom, arabskom a etiópskom písme. Po múzeu po ďalšej jazde prichádzame na návršie z nádherným ďalekým výhľadom na ostré hory vzdialené od nás možno 20 km, možno trochu viac. To sú už eritrejské hory.

ERITREA / 117 600 km2, 6 mil.obyv., hl.mesto Asmara cca 1 mil.obyv./ bola v časoch talianskej kolonializácie a okupácie súčasťou Etiópie. V časoch cisárstva sa však /údajne za výdatnej pomoci Talianska/ osamostatnila. V súčasnosti tam vládne militantný vojenský režim, ktorý sa snaží odtrhnúť si pre seba z Etiópie ďalšie „sústa“. Najmä provinciu Tigray, v blízkosti jeho hraníc, vrátane Aksumu. Ale aj Lalibelu a Gondar.

Okrem vyhliadky s peknými scenériami je tu i ďalšia atrakcia: schádzame za ňou dolu po schodoch do podzemia a tu sa ocitáme vo svete mŕtvych, v hrobkách starých aksumských resp. abesínskych kráľov.

Po predkrme nasleduje hlavné jedlo: slávne aksumské kamenné STÉLY /obelisky/ z 4. až 5.storočia. Najznámejšia je tzv. Rímska stéla /24 metrov vysoká, s váhou 160 ton/. Ako „rímska“ sa označuje preto, lebo v čase 1937-2005 bola umiestnená v Ríme /kam ju odcudzil Mussoliniho režim/. Zopár obeliskov ešte stojí, niektoré už len ležia na zemi, zhodené silami prírody alebo zlých ľudí. Hrúbka jednej zo zhodených a zlomených stél je fascinujúca. Stély sú na vrchole zakončené akousi kamennou slučkou. Ich opracovanosť a mohutnosť je svedectvom remeselníckeho majstrovstva, umeleckej obraznosti ale najmä politickej a ekonomickej sily vtedajších aksumských resp. abesínskych vládcov. Ležiace stély sú rozmiestnené v parku, medzi štrkom a riedkou trávou. Sú tam, kde spadli. Stojace stély sa týčia do oblohy , jedna od druhej v relatívne bezpečnej vzdialenosti.

Aksum bolo svojho času centrom etiópskej civilizácie, jej religiozity, politickej moci a duchovného života. Dnes to už tak nie je. Napriek tomu hlavné sídlo etiópskej ortodoxnej cirkvi je doteraz práve v Aksume. V cirkevnom areáli stojí metropolitný chrám Panny Márie Sionskej. Je v ňom verejne prístupné múzeum s množstvom cirkevných predmetov nevyčísliteľnej hodnoty.

Pri prehliadke múzea, keď sme ochkali a híkali nad tým, čo vidíme, domáci sprievodca nás „uspokojoval“, že to nič nie je. V podzemí, verejnosti ba ani bežným cirkevným funkcionárom neprístupných priestoroch je vraj uložená biblická „Archa zmluvy“. Doniesla ju sem údajne z Izraela Kráľovná zo Sáby, aby ju tu skryla pred zlobou nepriateľov Izraelitov. K arche sa dostalo alebo ju aspoň videlo veľmi málo smrteľníkov. V každej generácii je iba veľmi malý okruh vyvolených, ktorí majú tú česť sa o archu starať a strážiť ju. Ich mená sú neznáme aj najvyšším cirkevným hodnostárom…Veríte tomu ?

Neuveriteľné príbehy o Kráľovnej zo Sáby pokračujú v archeologickom nálezisku na predmestí Aksumu. Sprievodca nás vezie medzi rozvaliny starovekých stavieb. Zostali z nich viac-menej iba základy. Sú to vraj pozostatky sídelného paláca Kráľovnej zo Sáby. Veľkosť a lokalizácia tohto náleziska by to potvrdzovala. Žiadne písomné či materiálne dôkazy na to však nie sú.

Aby sme mali od Kráľovnej zo Sáby nejaký darček, kúpili sme si pri odchode z archeologického areálu od mladej predavačky suvenírov repliku jej pleteného tanierika. V červených optimistických farbách. Už len pohľad naň spôsobuje radosť. Veď posúďte sami.

Potulky po Aksume a celej severnej Etiópii končíme v neďalekej miestnej škole resp. gymnáziu. Riaditeľ školy je z našej návštevy natoľko uveličený, že dáva na našu počesť nastúpiť na školský dvor všetkých žiakov. Aby ilustroval vyspelosť žiakov, organizuje pre nás akési rétorické preteky. Dve družstvá žiakov medzi sebou súťažia v logickej argumentácii. Prekvapuje nás nielen solídna znalosť angličtiny ale aj slovnologické myšlienkové spôsobilosti týchto gymnazistov- týchto černoškov odkiaľsi z malého a zastrčeného afrického mesta.

Afrika a Etiópia sú plné zatiaľ neobjavených a nevyužitých talentov. Sú to však kvety, ktoré neznášajú presádzanie. V cudzine je z nich planá škodlivá veľkomestská burina. Rozkvitajú iba doma, v rodnej zemi. Len na to tam musia dostať vhodné materiálne podmienky.

/Autorom foto je autor textu/.