zemegula

Poďme na chvíľu do „malých Benátok“,-taký je totiž preklad názvu „Venezuela“. Talianovi Amerigovi Vespuccimu, ktorý v ústí Orinoka pristál ako prvý, totiž obydlia domorodcov na vode pripomínali Benátky. /Sú ale zdroje, ktoré názov štátu pripisujú španielskemu moreplavcovi a prieskumníkovi Alfonsovi de Ojeda/.

Venezuela je veľká a potenciálne bohatá krajina. Má 916 445 km2 a 32 miliónov obyvateľov. V hlavnom meste Caracas žije asi 3,5 milióna obyvateľov. Venezuela je krajina ropy, železa, hliníka, saván, džunglí, stolových hôr a vysokánskych vodopádov. A hlavne krajina, ktorá ako ostrý kameň v topánke, omína chamtivého Strýčka Sama.

Pre nás je Venezuela krajinou zaujímavého Caracasu a úžasných stolových hôr a vodopádov v oblasti Canaimy, ale aj pohodovej plážovej destinácie v Karibiku – ostrova Isla Margarita. Predovšetkým však krajinou, kde žijú úžasní ľudia, plní patriotizmu a entuziazmu pri výstavbe a obrane svojej vlasti.

Venezuela je spolu s Kubou, Nikaraguou a Bolíviou jednoznačne anti-imperialisticky a preto aj anti-americky profilovaný štát západnej pologule. Za nimi trochu váhavejšie kráčajú štáty ako Salvador, Ekvador, Peru, Paraguaj a Argentína. /V minulosti však aj Chile a Brazília/. Venezuela je spomedzi skupiny týchto štátov najbohatšia a preto je pochopiteľné, že na ňu USA momentálne najviac tlačia a najostrejšie, kde môžu, útočia.

Venezuela je však tvrdý oriešok. Jej revolta nie je ani výsledok importu z Kuby, Ruska či Číny, ani krátkodobá ľavicová koketéria progresívnymi intelektuálmi zmagorených voličských más. Anti-imperialistická a anti-americká politika súčasnej Venezuely je výsledok je dlhodobého historického vývoja, jen výsledok jedinečných, autentických dejinných skúseností Venezuelčanov. Venezuela sa pýši tým, že najväčší revolucionár a bojovník proti kolonializmu v Južnej Amerike – Simon Bolivar, bol Venezuelčan. V jeho krvi sa spájala krv odbojnej španielskej šľachty s krvou domorodých Američanov /“indiánov“/. Bolivar odmietol kariéru bohatého latifundistu, zdierajúceho domorodé masy. Miesto toho sa vcítil do bolestí a túžob Juhoameričanov a využil všetky svoje schopnosti a celý svoj majetok, aby im pomohol v ich boji za slobodu.

Na Bolivara sa potom odvolávali a na neho nadväzovali všetky demokratizačné a humanizačné ľavicové hnutia, ktoré vo Venezuele pôsobili. Venezuela vďaka tradícii revolučného ľudového bolivarizmu už zhruba POL STOROČIA má prevažne ľavicové vlády a ľavicovo zmýšľajúcich prezidentov. Vstup HUGA CHAVEZA na politickú scénu nebol ničím prekvapujúcim. Aj keď sa mu prvotný radikálny krok smerom k uchopeniu vlády nepodaril, kráčal týmto smerom vytrvalo ďalej. Napokon dosiahol svoje, lebo za ním boli rozhodujúce masy Venezuelčanov. Vďaka entuziazmu más odrazil následne všetky intrigy USA a ich domácich poskokov. Podobne sa to po Chavezovej smrti darí aj jeho žiakovi NICOLASOVI MADUROVI. Hoci Spojené štáty proti Venezuele použili všetko, s čím boli v iných krajinách úspešné, vo Venezuele im to nevyšlo. Americké sankcie spomalili raketový rast venezuelskej spoločnosti, no nezlomili revolučný entuziazmus ľudí. Naopak. Tak ako na Kube a v Nikarague aj vo Venezuele narazili USA na venezuelskú NÁRODNÚ HRDOSŤ. Na známe heslo „patria o muerte“ alebo v jemnejšej podobe „radšej čestný život v chudobe ako plný válov v nevestinci“.

Venezuelu sme navštívili dvakrát. Spoločné pre obe návštevy bol náš úprimný údiv nad revolučným „fanatizmom“ stoviek aktivistov a aktivistiek v uliciach Caracasu a iných miest. Bez nároku na akúkoľvek odmenu chodili, hovorili, diskutovali, presviedčali ľudí v prospech politiky Chaveza resp. Madura. Bez verejnej aktivity tých, čo Chaveza a Madura zvolili by obaja viac ako pár mesiacov pri moci neprežili. V entuziazme masy národa je iste veľa romantického, veľa idealistického, no aktivitný potenciál takéhoto „naštartovaného“ národa je ohromný. Za pár rokov dokáže veci, ktoré sa inak budujú desaťročia. Stačí si len pripomenúť, čo všetko stihol za 5 rokov slobody naštartovaný slovenský národ, keď v 1939 získal svoju vlastnú štátnosť. Alebo čo dokázal ruský národ, po rokoch gorbačovovsko-jeľcinovského marazmu naštartovaný V. Putinom. Alebo po gyurcsányovských „pres.atých“ rokoch maďarský národ naštartovaný V.Orbánom…

Možno sa vám tieto riadky zdajú byť pri spomienkach z ciest nenáležité, zbytočne teoretické. Ale oni nie sú. Odrážajú naše reálne skúsenosti a zážitky, naše myšlienky, ktoré nás schádzali na um, keď sme chodili popri verejných zhromaždeniach na uliciach Caracasu, keď sme sa divili, ako môže jedna údajne skrachovaná krajina za 50 rokov ľavicových vlád postaviť a prevádzkovať metrá v štyroch svojich mestách, ako môže mať najlacnejší benzín na svete, ako dokáže zabezpečiť koncert vážnej hudby na námestí Caracasu so 6 000 hudobníkmi, ako môže pravidelne vysielať svoje reprezentantky a žať úspechy na súťažiach o najkrajšie dievča planéty…

Venezuelčania, s ktorými sme sa stretli, neboli ani hladní, ani otrhaní, ani smutní. Naopak. Boli to zhovorčiví, vkusne oblečení ľudia, ktorých základnou pozíciou tváre bol úsmev. Vyskúšali sme to hneď pri našom prvom pristátí v Caracase, keď sme ešte pred ubytovaním v hoteli SAVOY pochodili po umelecky orientovanom predmestí metropoly, bývalej koloniálnej dedinke EL HATILLO /60 tis. obyv./.

Obchodíky tu žiarili farebnosťou textílií, ručných prác a insitných obrázkov a tváre remeselníkov a predavačov vľúdnosťou no v žiadnom prípade nie žobravou servilnosťou. S pohodou sme sa potom stretli aj na bulvároch, lemovaných mrakodrapmi moderného Caracasu, v mestských parkoch alebo na námestí Simona Bolivara. Historické centrum Caracasu je príjemné. Aj keď chodíte po centre troj-štvormiliónovej metropoly, je tu dostatok initimity a zaujímavých zákutí. Na potulke po centre Caracasu obdivujeme neoklasicistický Žltý dom /Casa Amarilla/, využívaný na vládne účely. Ale tiež Iglesia San Francisco, zo 16.storočia-v ktorom okrem renesančno-barokového slohu nachádzame aj pamiatky na udelenie titulu „El Libertador“ S.Bolivarovi. Tomuto venezuelskému hrdinovi je však určený predovšetkým Národný panteón. Popri Bolivarovi v ňom však ležia aj mnohé iné slávne venezuelské osobnosti, vrátane významných indiánskych náčelníkov.

Prehliadka Caracasu sa nezaobíde bez návštevy okolia parlamentu /národného kongresu/ a hlavnej katedrály Caracasu – “ Catedral Metropolitana de Santa Ana“ /17. storočie, postavená v neo-románskom slohu/. Caracas možno obdivovať zo zeme ale aj zvrchu, z kabínkovej lanovky alebo z vyhliadky na ktorú lanovka vedie.

Ako pozoruhodná turistická atrakcia sa v poslednom čase ukazujú aj na kopcoch nad mestom rozťahané štvrte chudobných ľudí, – „favely“. ktoré tu ale volajú „barracas“. Tento názov sa však tu používa aj na označenie štvrte umelcov a environmentalistov.

Ulice Caracasu nepatria iba ľuďom ale aj svorkám túlavých psov. Psíky vyzerajú navonok dobre živené a milé, no pozor. Ak im chcete niečo ponúknuť na jedenie, nedávajte im to z ruky ale hoďte smerom k nim. Jeden náš slovenský spolucestovateľ z Košíc na kŕmenie psov doplatil celkom slušným hryzancom do lýtka. V jednej ruke držal dva veľké kornútky so zmrzlinou, v druhej psom ponúkal nedojedené žemle. Psi žemle zožrali, a keďže v druhej ruke videli tiež niečo na zjedenie, vrhli sa chlapíkovi po ruke. Zmrzlina skončila na tričku a na zemi a noha, ktorou chcel psov odohnať, skončila s malým chirurgickým zákrokom.

Caracas je podľa bedekrov „juhoamerický smaragd“. Nie je to však jediný a ani hlavný turistický magnet Venezuely. Číslom jeden pre návštevníkov Venezuely je určite vidiek, príroda, najmä východná časť krajiny smerom na guyanskú hranicu. Tu, za pásmom saván sa začína Guyanská vrchovina a v nej slávne TEPUI = stolové hory. Prvý raz sme o nich podrobnejšie čítali v „fantasy“-románe Sira A.C.Doyla o „stratenom svete“. Stolové hory sú nedostupné, strmé trosky starobylých náhorných plošín. Dostať sa na ne zdola je bez horolezeckého úsilia takmer nemožné a prísť tam zhora, letecky tiež nie je najlepší nápad. Plošiny skalných hôr sú totiž rozoklané jarkami a zarastené bujnou vegetáciou. Na jednom tepui, AUYAN TEPUI z ktorého tiekol monumentálny vodopád, chcel pristáť lietadlom Američan menom Jimmy Angel. Nepodarilo sa mu to a pri pristávaní na tepui stroskotal. Jeho pokus sa však stal „večne slávny“, lebo onen vodopád dostal meno práve po ňom – SALTO ANGEL. Meraním sa neskôr zistilo, že je to so svojimi dvoma stupňami najvyšší vodopád na svete. Vysoký je 979 metrov. Aj keď jeho vodnatosť kolíše, zatiaľ sa ešte nestalo, že by po takmer kilometrovom páde nedopadol na zem aký-taký prúd vody. Prehliadať si vodopád a pokúšať sa ho odfotiť sa zo zeme sa ale veľmi nedá. Treba k nemu zájsť na lietadle.

Presne toto sme urobili aj my. Z Caracasu sme odleteli malým dopravným lietadlom do Národného parku CANAIMA. Tu sme sa v jednom lodži trochu osviežili a potom znovu vzlietli ku vodopádu.

Na palube nás bolo asi 10: päť na jednej a päť na druhej strane a pilot. Pilot sa k vodopádu priblížil na maximum a potom raz ľavou a raz pravou stranou okolo neho prelietal vo vzdialenosti, umožňujúcej fotozáber na celý padajúcu prúd vody. Zdalo sa to byť spravodlivé. Problémom bolo ale slnko. Konkrétnejšie protislnko. Mala ho práve tá strana lietadla, kde sme sedeli my. Skúšali sme nejaký ten záber urobiť, ale vyšli iba totálne presvetlené nepozerateľné obrázky. Preto sme pri ďalšom prelete z druhej strany vstali a na pár sekúnd si urobili zábery z tejto „nie našej“ strany.

Spolucestujúci Maroš, známy svojim strachom z lietania /spočiatku si musel pred vstupom na palubu lietadla do seba dať aspoň pollitra-liter vína, aby let absolvoval/ začal na nás ako v amoku revať, aby sme si ihneď sadli na miesto, „lebo s lietadlom havarujeme“. Nedbali sme na jeho strach a urobili sme si i tak dva tri solídne zábery. Potom sa nám chlapca uľútostilo. Aby nezomrel ešte v pomerne mladom veku kdesi v juhoamerickej džungli, vyhoveli sme mu a sadli si na svoje miesto. Zachránili sme mu asi život. Dodnes sa nám za to ale ničím neodvďačil…

Národný park Canaima nie je iba Salto Angel. Je to aj reťazec jazier a vodopádov na rieke Rio Carrao. Rieka je veľmi vodnatá. Cestou zo stolových hôr sa jej vlny trú, driapu a narážajú do vápencového boku a dna rieky. Spolu so špecifickou flórou na skalných brehoch potom mikročastice vápenca a šťavy z rastlín vytvárajú na rieke penu a zápach, aký cítime pri veľkom predvianočnom praní. Zápach podobný jarnému zápachu našej slovenskej chochlačky dutej je asi pol hodiny prijemný, potom trochu začne prekážať.

Naša malá turistická skupina ide v plavkách skúsiť treking po riečnych kaskádach. V skale vymytých vodných hrncoch a bazénikoch sa tu i tam ponoríme a ovlažíme. Sme totiž stále v trópoch. Obdivujeme jednotlivé vodné skoky a jazerá pod nimi. Musíme si ale dávať pozor, aby sme na šmykľavom vápenci nepokĺzli až dolu, pod vodopády. Cieľom trekingu je akoby jaskynný komplex v mohutnej skalnej stene, z ktorej padá do asi 10-20 metrovej hĺbky najmohutnejší vodopád Canaimy. Jaskynky pod vodopádom využívali ako skrýše miestni Indiáni v časoch nebezpečenstva. Sú tu po nich /alebo po ich potomkoch ?/ akési kresby, kusy opracovaného dreva a skál. Asi nič až také cenné, keď to tu stále je. Alebo že by to tu pracovníci národného parku každý mesiac obnovovali a dopĺňali ?

Poslednou atrakciou, ktorú sme pri návštevách Venezuely absolvovali, je ostrov ISLA MARGARITA. Je to najväčší z ostrovov, ktoré má Venezuela v Karibskom mori. Jeho rozloha je 1020 km2- je asi o tretinu menšia ako je rozloha nášho Žitného ostrova. Žije tu okolo pol milióna obyvateľov. Podnebie na ostrove je teplé, slnečné, suchšie ako napr. v Canaime. Od mora často vanú vysúšavé vetry.

Na Margaritu sme prileteli malým chartrovým lietadielkom z Caracasu. Ubytovali sme sa v all inclusive plážovom komplexe PORTOFINO. Dostali sme na ruky známe zelené, červené a pod. plastové obojky a mohli sa vrhnúť na nonstop žranicu a ožranicu v nonstop otvorených jedálňach, baroch a bufetoch. V areáli je viacero bazénov, na plávanie, na vírivkovanie i na šmýkanie na tobogánoch. Pri bazénoch alebo na pláži je viacero pódií, kde vystupujú živé kapely, beží karaoke alebo sa predvádza nejaký ten dídžej. Areál je trochu šmrncnutý talianskou stredomorskou architektúrou a atmosférou. Nečudo, že je tu aj a la carte reštaurácia, kde sme vyskúšali špagety bolonéze. Nesklamali.

Po dlhom putovaní vnútrozemím Venezuely sme najviac nadržaní na kúpanie sa v mori. Na pláži na ležadlách pod slnečníkmi nás poteší plno voľných miest. Pozornejším pohľadom na pláž pochopíme, prečo to tak je. A ak by nám aj oči zlyhali, signály z nosa nás zachránia. Po celej dĺžke pieskovej pláže sa na jej styku s morom ťahá hnedozelený smradľavý pás mŕtvych chalúh a morských rias. Maroš, ktorému sme pri oblietavaní Salta Angel „zachránili život“, nedbá na varovanie svojich zmyslových orgánov a vrhá sa do vôd Karibského mora. Vegetácie je však v mori azda viac ako vody a tak Maroš po pár minútach vzdáva boj s Karibikom a vylieza z mora na breh. Nevychádza však Maroš, ale akýsi prvoplánovo zamaskovaný vodník, chystajúci sa na maškarný ples. Spoza plaviek , spod pazušia, spoza uší a z vlasov mu visia chaluhy a morské „vlasy“-riasy. Vyzerá nevábne, no ešte menej vábne „vonia“. Uteká rýchlo pod sprchu-a dobre robí…

Po tejto skúsenosti ležíme už potom len na ležadlách, srkáme koktajly a nezáväzne tárame. Po slovensky. Jeden chlapík, idúci popri nás zrazu zastane a prihovorí sa nám po slovensky, že aj on je Slovák. Je to Metod, Slovák žijúci v Kanade. Pracuje ako realitný maklér a aspoň raz do roka si svoje kanadským chladom premrznuté hnáty chodí vyhriať do Karibiku. Sadne si k nám. Metod je vcelku vtipný chlapík a tak máme o zábavu postarané. Roztomilé je už to, že Metodov brat na Slovensku sa volá Cyril.

Metod pochádza zo Spiša. Tam sa odohráva aj väčšina historiek, ktoré nám rozpráva. Najviac sme si z nich zapamätali príbeh z ich dediny. Bol o arogantnom mladom lesníkovi, čo sa odkiaľsi prisťahoval na Spiš a pri dedinských tancovačkách často otravoval miestne dievčatá. Keď raz obťažoval aj Metodove dievča, Metod si ho počkal a trochu ho zbil. Bol by mu vraj dal aj viac „na bendžo“, no kamaráti ho od lesníka odtiahli, hovoriac mu “ Ta co ty šaleny ? Ta ty nevidziš, že to pan ? Šak to pan hórar, pan hórar, chapeš ? Ta to kásta, to ne taky parobek jak ty-to pan !“ Metod v tejto historke vlastne odhalil temnejšiu črtu našej slovenskej povahy. Inými slovami povedal to isté, ako povedal Pachovi starý poddaný, keď ho Pacho chcel brániť pred pánom veľkomožným a jeho bičom.

Nuž, toto by sa vo Venezuele asi nestalo.

Po našom odchode z Isla Margarita sa na ostrove vyskytol ďalší Slovák. Takpovediac „celebrita“. Akýsi Mišenka, pôvodom z Topoľčian. Bol obvinený z organizovania vraždy svojho synovca a tu vo venezuelskom Karibiku sa skrýval pred spravodlivosťou. Hoci vedel, že ho hľadá Interpol, dúfal, že ho Chavezov režim do EU nevydá. Zmýlil sa. Venezuelčania budujú vo svojej krajine juhoamerický socializmus, nie ríšu zla. Mišenka asi čítal priveľa denníka Sme a bol tak naivný, že tomu, čo čítal, aj uveril. Mišenka sa ale poučil. Po krátkom pobyte v slovenskom väzení si vybavil prepustenie a potom zdrhol tentokrát do kapitalistického liberálnodemokratického Rakúska. Odtiaľ ho už napriek naliehaniu slovenských orgánov späť na Slovensko nevydali.

Prišiel čas nášho odletu z Margarity do Caracasu a odtiaľ trans-kontinentálnym letom do Európy. Zdalo sa, že náš návrat na Slovensko bude iba obvyklá nepríjemná letisková rutina. Chyba lávky. Nebola. Malé charterové lietadlo, ktorým sme sa mali dostať do Caracasu sa pokazilo. Spoločnosť, v ktorej sme si let kúpili ale žiadne iné lietadlo na Margarite nemala. Museli sme sa teda poskladať na iný spoj. Spoločnosť, ktorá bola ochotná nás včas do Caracasu dopraviť, využila našu časovú tieseň a zapýtala si za charter takmer dvojnásobnú cenu, ako bolo obvyklé. Nuž čo, zaplatili sme, leteli sme a na poslednú chvíľu sme interkontinentálny let do EU chytili.

Z tejto záverečnej príhody plynie poučenie, že aj vo Venezuele stále platia kapitalistické zvlčilé pravidlá žitia. Ani tu ešte nie je socializmus. Tie doterajšie pokusy za Chaveza a Madura vyzerali sľubne. Ale ani sympatickí Venezuelčania ešte definitívne nepreskočili. Akokoľvek,- držíme im do budúcnosti palce.

/Autorom foto je autor textu/