zemegula

Aj keď teraz žijem na Liptove, nemôžem si pomôcť, neťahá ma to odtiaľ na potulky ešte ďalej na sever, tobôž na západ a už vôbec nie na východ. Ťahá ma to „dolu brehom“ skôr na stredoslovenský juh. Do Tekova, Hontu, Novohradu. Malohontu alebo Gemera. Len čo prejdem Čertovicu a ocitnem sa na Horehrone, už to so mnou zaihrá.

Starý múdry profesor Stanislav písal, že Gemer je od slova gomor a to zase od gomole. Áno nielen Gemer, ale celý kraj od sútoku Hrona s Dunajom počnúc po Bodvu ma fascinuje svojimi horskými homoľami, malými roztratenými dedinkami, ukrytými v prítmí stále ešte pomerne hustých bukových, dubových, agátových, cerových, gaštanových tu a tam aj brezových a borovicových a smriečkových horičiek. Homôľka strieda homôľku a tak nečudo, že tu nie je žiadne dostatočne široké údolie-povodie, čo by na´kŕmilo aspoň na slovenské pomery širšiu rieku. Veď čo je to Ipeľ, Slatina, Rimava, Slaná, Bodva…-to sú len také väčšie potoky, najmä v tohtoročné úmorné suché leto. Nanajvýš sa pri nich uchytia ješiny, vodné topole a vrbiny. A kriačie.

Toho kriačia tu v posledných rokoch pribúda. Kedysi živé dediny ako Polom, Krokava, Ratkovské Bystré, Poproč, Hrlica…Píla, Hačava… , alebo Ďubákovo, Šoltýska… sa menia na strašidelné usadlosti, kde domy a s nimi tak trochu aj ľudia zarastajú nepreniknuteľnými šípkovými ružami, ako obydlie rozprávkovej princeznej Ruženky. Ak do týchto dediniek chcete preniknúť, musíte si /niekedy nie iba obrazne/ cestu k nim presekať. Keď nie mečom, tak po čoraz častejšej víchrici kvalitnou sekerou.

Tento kraj ma láka nie iba tajomnou trochu karpatskou, trochu panónskou, trochu už dolniackou ba až balkánskou prírodou, ale aj ľuďmi. V črtách ich tvárí hľadám nielen pravých Stredoslovákov, ale aj Rusínov, Maďarov, Palócov, Rómov a dokonca potomkov tých pár tisíc Osmanov, čo sa tu po páde ich fiľakovského sandžaku rozhodli konvertovať na kresťanstvo a zostať v dobytom kraji natrvalo. V ich povahách je zvláštna mäkkosť a sladkosť, ktorá sa ale vzápätí mení na prudkú korenistosť. Títo ľudia prechádzajú z jedného krkavŕšku na druhý-za prácou, za frajerkami, za hubami, či len tak na nezáväzné potulky. Práce je tu málo, zúfalo málo. Nečudo, že najväčšími zamestnávateľmi okresov sa stávajú úrady, školy, zdravotnícke zariadenia… – A tak sa tu ľudia za robotou poriadne nachodia. ženy sú tu …čo vám budem rozprávať,- vábne ako Mica Kekrekes-ová…muži turecky bajúzatí, ako starosta Fiľakova Atilla Agócs. V ich slovenčine počuť ozveny ich etnickej minulosti. Sú to ale zväčša Slováci. Trochu pomalí, ale húževnatí. Nedajú sa tak ľahko odbiť-ako sa nedal kedysi odbiť od svojich robotníckych práv Jano Ľupták, prezývaný „keľňa“. Smerom hore, ku Poľane, či hore plachtinskou dolinou rastú títo chlapi do výšky-ale sladkosť, spevnosť ich pántikovskej slovenčiny prezrádza sladkosť a preslnenosť kraja, z ktorého pochádzajú.

Ľudia, s ktorými sa teraz v tomto kraji stretávam, sú ale už len vzdialeným reliktom toho druhu ľudí, čo tu žili ešte pred 100 či 200 rokmi. V 18.-19.storočí tu žili iní Gemerčania, Honťania či Novohradčania. Sebestační gazdovia v takmer autonómnych slovenských dedinách, ktorým okolitý svet nebol načim. Iba ak tu a tam ženám na jarmoky alebo na púte a chlapom na asentírku a rukovačku medzi honvédov či husárov. Chlapi robili v miestnych baniach, hámroch, hutách. Na čele dedín boli dedinskými starejšími starostlivo vybraní kňazi a učitelia. Časom a prostredím zmenení na múdrych kmeťov a ploditeľov hromady slovensky cítiacich detí. Medzi nimi sa v každej dedine našiel aspoň jeden veľký Slovák-národovec. Ďalší kňaz, učiteľ,, tu a tam advokát…ale hlavne každý z nich nekonečne usilovný publicista, prispievateľ do národných novín, rozprávkár, autor historických kníh, bájí, povestí, noviel…A tu a tam sa medzi nich zaplietla aj nejaká tá Timrava či Vansová….

V tejto časti Slovenska kedysi hladové doliny neboli. Naopak. Rudohorie dávalo obživu, ktorú dopĺňali háje, lúky, pasienky i skromné roličky. A keď obživy nebolo, odišlo pol dediny aj s kňazom či učiteľom na Dolnú zem. A tam, aj keď v cudzom často nehostinnom etnickom prostredí, prekvapujúco dlho ich slovenskosť odolávala-až pokým ich krojované dievča na plagáte nezavolalo vrátiť sa po 2.sv.vojne na starodávnu rodnú zem.

Túto časť Slovenska vtedy pokrývalo nielen Rudohorie ale aj Duchohorie. Čo hora, to bašta slovenského ducha. Kým telo žilo z bohatstiev rúd, ich kopania a spracovávania, duch žil bohatstva slovenského slova. Slova nielen slovenského ale na tie časy aj prekvapujúco múdreho ba moderného. Na Gemeri, Malohonte, Novohrade, Honte i Tekove niet dedinky, čo by Slovensku neporodila a nevychovala aspoň jedného kultúrneho, historicky významného Slováka. Niet tam dedinky či mestečka, v ktorom by nebola aspoň jedna pamätná tabuľa, busta, či nebodaj aj socha a súsošie.

Aký to rozdiel oproti dnešku. Bohom zabudnuté dedinky obývajú iba chudobnejší chalupári /vychytené chalupy tu nie sú,-tie hľadajte na Záhorí alebo na myjavských kopaniciach/. Alebo od samoty spolovice zošalení dedinskí čudáci a starci. Občas sa medzi nich zamieša nejaký alternatívec, aby sa tu pokúsil žiť na liečivých bylinkách, kozom mlieku a základoch ajurvédy, keltských či pra-slovanských mýtoch. Ale spravidla dlho nevydrží a vracia sa pod hrozbou rozvodu a detskej sociálky do civilizácie. Dnes sú v tomto kraji hladové doliny. Hladové po materiálnej ale azda ešte viac po duchovnej stránke. Ľudia sú tu chudobní majetkom, ale neraz aj -s prepáčením, aj duchom. V hladových dolinách hladuje ich telo a ešte viac /aj keď o tom možno nevedia/ ich duchovno. Pomaly kondenzuje do kvapiek lacného alkoholu.

Naproiek tomu sem rád chodím. Chodím nie ako do múzea s vyleštenými exponátmi, nie ako do skanzenu s motorovou kosačkou vykoseným trávnikom medzi chalupami. Chodím do autentického sveta umierajúceho času. Všade už pomaly záhrobné ticho. Na kedysi živé obrazy vitality pomaly padá dusivý prach. Torzá slávnej kultúry, čo zmizla ako civilizácia Atlantídy. Prechádzam sa pomedzi polorozpadnuté humná, odkiaľ na mňa smutne „kývajú“ anjeli melanchólie. Túlam sa pomedzi archeologické náleziská starej slovenskej civilizácie. Plnej dobového intelektuálneho espritu a predsa bez akéhokoľvek náznaku odpornej kaviarenskej zafajčenosti. Toto tu nie je ani tak skanzen folklóru a krpčiarskej sedliackej ľudovosti. Toto tu sú domce učiteľov, kňazov, notárov. Dedinských či malomestských pánkov, čo chodili po zablatených uličkách v čiernych oblekoch, čiernych klbúkoch, čiernych viazankách a bielych košeliach. Čo mali na slnečnom priedomí kvetinovú záhradku obsypanú bielymi kamienkami z potoka a sedeli v prútených pohodlných kreslách a popíjali omšové alebo malinové či trnkové vínko. Toto je pamiatka na časy, keď sa časť slovenskej elity, ktorá sa rozhodla zapredať za pár zlatých, odtiaľto sťahovala „za lepším“ do cudzojazyčných miest a tá slovenská elita, čo chcela zostať slovenskou, zatvrdla a nepopustila. Zostala tvrdo slovenskou, ako tá ruda, čo tu vtedy ešte bola v hlbinách hádam aj pod každou lesnou homolou.

Gemer, Malohont, Novohrad a Hont-to je jeden veľký skanzen života slovenských intelektuálov 18.-19.- možno ešte trochu aj začiatku 20.storočia. Ak máte radi pohľady do minulosti /lebo viete, že vám pomáhajú vidieť do budúcnosti/ navštívte tento kraj. Uvidíte miesta, kde sa rodila a kde už momentálne aj potichu skonáva autentická slovenská duchovnosť. Uvidíte miesta, kde sa objavilo nefalšované, zárodočné národovectvo.

A možno tu uvidíte nie iba minulosť ale aj budúcnosť nášho národa. – Uvidíte to, čo nás čaká, ak sa nespamätáme, nepoučíme a nechytíme toho, čo nás vždy držalo v našich vrchoch a nedalo nám zahynúť od biedy a hladu. – Uvidíte tu to, čo nás čaká, ak sa nechytíme našich slovenských materiálnych tradícií a vekmi odskúšaných životných postojov a hodnôt.