zemegula

Statočný Slovák. Robotný. Polyhistor práce. Univerzálny, renesančný človek. Vedel všetky remeslá, ktoré boli človeku na začiatku 20. storočia potrebné na prežitie na lazoch. Urobil si sám tehly, postavil si z nich a z kameňa dom, zakryl ho vlastnoručne urobeným krovom a šindlami. Urobil si malý rebrinák. Žene porobil zbonku, varechy, vahany, koše, košíky, filkaše, slamienky, kolovraty, trlice, kolibane, krosná…Vedel zošiť zrebné gate, kožušok, krpce no aj čižmy, cepy, grňačky, kade, drevené žľaby…Karolove výtvory nikdy neboli nejaké filigránske prácičky, skôr ťažšie mohutnejšie veci, na ktoré jeho žena vždy trochu frfľaľa. No o čo boli „neohrabanejšie“, o to dlhšie vydržali.

Karol sa narodil v roku 1896. Mal dvoch bratov. Jeho otec sa na bochmanovský laz priženil z mesta. S neveľkým majetkom si na laz priniesol aj jeden mestský neduh-lásku k poháriku. Netrvalo dlho a rovnakú lásku už s ním zdieľala aj jeho žena. Žena pochádzajúca z bohatej bochmanovskej rodiny.

Bochmanovský rod, založený jedným bývalým baníkom potom, čo uzavreli zlaté, strieborné a medené bane, prišiel k celému majetkom vlastnou prácou. Starý Bochmanovčan so synmi vyklčoval kusiská hory. Skaly Bochmanovci vynosili na veľké hroble konča zemí, rovnejšie íreky poorali, na menej úrodné posadili slivky, jablone, orechy, hrušky, okruhličky, belice, komprdice, drevené jahody, čerešne…Postavili si dlhý dom z dreva a hlinených tehál a strechu zakryli slamou – ražnými snopmi. Dom mal v strede pitvor s otvoreným ohniskom, nad ktorým bol od sadzí začadený komín. V ňom sa neskôr údievalo. Nad ohniskom bola železná trojnožka na varenie a pečenie. Z ohniska išli doľava i doprava teplovodné odbočky-prieduchy, do spoločnej spálne i do parádnej izby. V parádnej izbe bola kachľová pec. Kúrilo sa v nej ale iba zriedka, ak bola nejaká väčšia rodinná alebo spoločenská udalosť: svadba, krstiny, páračky, priadky a pod. V spálni bola jednoduchá z hliny ucápaná pec, ktorá umožňovala rodine pretrpieť dlhú a studenú zimu.

Karolovi rodičia sa mali radi, ale ešte radšej mali spoločnú vášeň-alkohol. Dva-tri razy do týždňa išli spolu do mesta, do najbližšej krčmy. Nelenilo sa im za pohárikom šliapať aj 5-6 km. Naspäť idúc, keď už bola noc, si cestu spestrovali milovaním. Žili tak, ako im to vyhovovalo. Problém bol, že to bol nákladný život. A tak nečudo, že za pár rokov prepili Karolovi rodičia takmer všetky zdedené zeme, že im už v maštali nezostala okrem jednej zúboženej kravy žiadna lichva a že v chlieve skučala iba jedna chudorľavá sviňa a okolo domu behalo len zopár polodivých sliepok. Traja chlapci, Karol a jeho bratia, boli často celý deň ponechaní iba sami na seba. Pojedli, k čomu sa dostali. Často sa kvôli kúsku chleba aj pobili. Stalo sa, že sa mlátili aj za pomoci skál, palíc a klepáčov.

Karolovi rodičia majetok prepíjali a predávali príbuzným , – najčastejšie sestrám Karolovej matky – od Hýkelov alebo od Tomanov. Tetky, ktoré takto prišli k majetkom možno kvôli výčitkám svedomia Karolovi a jeho bratom občas dali aspoň trochu zajesť. Keby toho nie, ktovie ako by to s chlapcami dopadlo. Hlad, -to bola v Karolovom detstve dominantná spomienka na najstaršie časy.

Karol bol od narodenia trochu nahluchlý a trochu menej pružný. Bratia to využívali, aby ho v bitkách o jedlo odstrčili a aby sa mu -hlucháňovi, riadne vysmiali. Odtiaľto odkiaľsi pramení neskoršia Karolova vždy trochu zachmúrená tvár. Zachmúrenosť a mrzutosť ktorá mu na tvári sídlila takmer po celý život.

Karol vychodil na lazianskej škole päť ľudových ročníkov. Chodil tam však zväčša iba cez zimu. Inak robil doma na majetku a neskôr, keď majetok rodičia prepili, na majetku príbuzných. Ako malý paholok. Karol však napriek nízkemu vzdelaniu celkom slušne písal a čítal, a ešte lepšie počítal. Nahluchlý, do seba uzavretý chlapec mal v rátaní záľubu. Vďaka počtom dokázal neskôr robiť i práce, ktoré dokázali len vyučení tovariši.

Karolov rok narodenia 1896 nebol najšťastnejší. Vďaka nemu na jar 1914 narukoval a onedlho už aj išiel ako čerstvo vycvičený vojak na front. V zákopoch, prevažne v Haliči, v okolí Sambora a Lembergu v bojoch medzi moskaľmi a avstrijcami – strávil potom celé obdobie 1.svetovej vojny. V hlade, špine, blate či prachu, v svrabe, medzi všami, blchami, zavíjajúcimi mínami, šrapnelmi, v ohni požiarov, pod strašidelnými svetlicami v hrôze z nalietavajúcich kostrbatých lietadiel. Karol bol katolík. Nebol svätuškár, no desatoro božích prikázaní mal vrytých hlboko pod kožou. Najmä jedno z nich – nezabiješ – bolo pre neho obzvlášť posvätné. Napriek kriku a hecovaniu maďarských katonatisztov strieľal zo zákopov pokiaľ možno čo najvyššie. Nikdy vedome nemieril a nevystrelil na žiadneho ruského vojaka. Dôstojníci čosi šípili a výhražne sa pýtali „hol losz, Károly, – a levegobe ?“ Nikdy mu však nijaký zámer nedokázali. Len mu občas, ako každému tótskemu vojakovi, vypálili jedno-dve preventívne zauchá.

Karol bol na hlad z domu vytrénovaný. Preto na bežný nedostatok stravy na fronte až tak netrpel. Tu a tam ale bolo stravy tak málo, že aj Karol sa musel pozrieť po nejakej možnosti, ako si prilepšiť. Podarilo sa mu to pár krát, keď bol ako starší skúsenejší vojak pridelený na stráženie vriec z konzervami. Strážil ich statočne, akurát, že vo vreciach nenápadne urobil dieru bajonetom a vytiahol si cez ňu jednu-dve konzervy navyše. Robil to striedmo a iba občas. Medzi vojakmi boli ale i nenažranci, čo pri kradnutí nepoznali mieru. Tých potom chytili a na pár hodín vyviazali za trest pred ubykáciami. To bolo bolestných stonov, plaču a skučania.

Druhýkrát sa Karol na fronte najedol, či skôr až obžral vtedy, keď s kamarátom prechádzali popri opustenom dedinskom včelíne. Tu si prilepšil azda aj dvoma kilami medu. – Boli že to vtedy hody ! Len ten čemer v žalúdku, čo potom nasledoval…

Karol strávil na fronte celú vojnu. Mal šťastie, lebo vydržal živý a bez zranenia až do posledného roka vojny. Až niekedy v 1917 ho pri delostreleckom ostreľovaní zasiahol do pleca šrapnel. Karol stratil vedomie. Krvácal. A bol by azda aj vykrvácal, keby ho na chrbte do lazaretu neodniesol jeden kamarát Maďar. Keď sa Karol prebral z bezvedomia, skláňal sa nad ním bajúzatý János a pýtal sa ho “ hol sebesult Károly, hol sebesult ?“ Karol sa v lazarete pomerne rýchlo vystrábil a potom odišiel prvý a posledný raz na urlaub, aby sa znovu dostal do bojaschopného stavu. Dovolenka nebola dlhá, napriek tomu sa Karol počas nej stihol zoznámiť i zasnúbiť s jednou malou počernou dievčinou od Štefankov. Štefankovci neboli úplne chudobní, no ani veľmi bohatí. O majetok tu však ani nešlo. Bolo to skôr čosi ako láska.

Po návrate na front sa Karol dostal spod maďarskej komandy pod rakúsku. Karolovi nemčina nerobila až taký problém. V jeho rodnom kraji, neďaleko Hauerlandu sa nemčina používala v styku s miestnymi karpatskými Nemcami častejšie ako maďarčina. Ruská armáda, proti ktorej Rakúšania bojovali, bola v 1917 v stave rozkladu. Do zajatia denne išli stovky vojakov. Karolovi samému, keď raz bol na patrole, sa dobrovoľne vzdalo 6 ruských vojakov. Sám ich odviedol na komandatúru. Tu ho mali za hrdinu. Sám predsa zajal 6 Rusov ! Karol však nič také veľmi hrdinské neurobil, len splnil želanie Rusov dostať sa z nebezpečenstva frontu do istoty zajateckého tábora…

Tak či onak, Karol bol za svoj čin vyznamenaný podľa vojenských regulí jedným krížom a dvoma medailami. Navyše získal nárok na malú doživotnú rentu. Bohužiaľ, nedostal z nej po vojne ani groš. Monarchia skapala a nová československá vláda vyplácala veteránov-legionárov, nie hrdinských cisársko-kráľovských vojakov.

Vojna potom už dlho netrvala. Prišla jeseň 1918 a Karol cestoval domov. Bol mier. Za pár dní sa však Karol znovu musel hlásiť na vojenskom úrade. Už českom. Na nový štát zaútočili Kunovi maďarskí boľševici. Hrozilo, že Karol znovu pôjde na front. Našťastie, po výcviku pod českou komandou už do boja nebolo treba. Spojeneckí Rumuni totiž dobyli Budapešť a bolo po vojne. Tentokrát definitívne.