zemegula

V mojom susedstve žije a pracuje viacero tzv. utečencov resp. migrantov z Ukrajiny. Sú to ľudia buď z Podkarpatskej Rusi /prevažne migranti za prácou, niektorí sem prišli ešte pred vojnou/ alebo z ruskojazyčného juhu a východu Ukrajiny /tí sem v prevažnej miere prišli až po začiatku vojny/. V prvej skupine prevládajú remeselníci a pracovníci z priemyslu a služieb. V druhej skupine je významný počet vysokoškolsky vzdelaných odborníkov. Pre obe skupiny je spoločné, že sa snažia čo najskôr sa zaradiť medzi slovenských spolupracovníkov a susedov. Ich deti až na výnimky chodia do slovenských škôl a hovoria už celkom dobre po slovensky. V reči rodičov cítiť ruský prízvuk, no v správaní je už snaha začleniť sa jasná a evidentná.

Ľudia´, čo sem na Slovensko prišli z Ukrajiny majú čosi, čo sme my už stratili alebo čo sme predsa len nemali tak silno zvnútornené ako „Ukrajinci“. Je to názorová poslušnosť, konformita s oficiálnym názorom, najmä ak ide o názor z oblasti politiky. „Ukrajinci“ za čias ZSSR mali prevažne pro-sovietske názory. Väčšina z nich sa cítila byť „sovietskymi ľuďmi“. Po vzniku samostatnej Ukrajiny sa konformita voči sovietskosti pretransformovala na „pro-ukrajinskú“ štátnu konformnosť. Najmä u „Ukrajincov“ z Haliče, Volyne a západných oblastí. Zvyk prijať oficiálne úradné názory za svoje vlastné /samozrejme najmä na verejnosti, v súkromí už menej: v duchu teórie tzv.dvojitého spoločenského vedomia/ pomohol banderovcom narobiť za pár rokov z „ukrajinských“ Sovietov silne „vlastenecky“ cítiacich Ukrajincov-patriotov. /Samozrejme, že hlavne navonok, vo verejnom styku/.

„Ukrajinskosť“ / v prípade tu študujúcich „Ukrajincov“ dokonca až banderovskosť/ sa vo verejnom vyjadrovaní u ukrajinských utečencov či prisťahovalcov zachovávala aj pro príchode na Slovensko. Ochota zúčastňovať sa pro-ukrajinských demonštrácií a lepiť kade-tade ukrajinské zástavočky však postupne začala ochabovať. Utečenci či migranti z Východu sa postupne začali svojim slovenským susedom otvárať a prezentovať aj svoje ozajstné názory. Najmä pokiaľ ide o názory na prezidenta Zelenského.

V poslednom čase, po slovenských septembrových voľbách došlo podľa mojich skúseností vo verejnom vyjadrovaní sa „našich Ukrajincov“ ku názorovému zlomu. Na vidieku, dokonca aj v pro-západne orientovanej Bratislave začína byť verejný prejav „Ukrajincov“ výrazne odbrzdený. Kritický pohľad na kyjevský režim už nie je žiadne tabu. Ľudia z Ukrajiny, najmä tí, čo tu chcú dlhodobo pracovať a žiť, tí s deťmi zo slovenských škôl a tí, čo túžia po slovenskom občianstve pochopili, čo si o konflikte na Ukrajine myslí väčšina Slovákov okolo nich. Či už na základe vlastného súkromného presvedčenia alebo na základe starého sovietskeho reflexu názorovej konformity sa „Ukrajinci“ začínajú vo verejných vyjadreniach približovať názorom väčšiny Slovákov. Akoby ich mienka slovenskej väčšiny vychovávala či prevychovávala smerom ku politickému nadhľadu, skepse a relativizmu.

-Nie, z „našich Ukrajincov“ ešte nie sú „“putinovci“. Napokon, ani u Slovákov neplatí, že kritický postoj voči vyzbrojovaniu Ukrajiny a voči antiruským sankciám rovná sa „putinovec“. Zmena postojov zatiaľ smeruje skôr od jednostranného banderovského fanatizmu ku realistickejšiemu pohľadu na ukrajinsko-ruský konflikt a na jeho skutočné hlbšie príčiny.

Či chceme alebo nie, „naši Ukrajinci“ sa pod vplyvom väčšinových politických názorov na Slovensku pomaly menia. Z fanatikov sa stávajú umiernenými vlastencami, zo šovinistických romantikov sa stávajú realisti či skeptici s nadhľadom. Inak povedané, „naši Ukrajinci“ sa nám tu názorovo poslovenčujú. – Je to dobré alebo nie ? Nazdám sa, že je to dobré, ako pre nich tak pre nás. Inak povedané „quis regio, eius religio“ alebo jednoducho „koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj“.

Nuž a tá slovenská pesnička zase nie je pre našich susedov z východu až taká vzdialená či nezrozumiteľná.