zemegula

OD SUBTRÓPOV PO ANTARKTÍDU

Tá dlhá dážďovka, čo sa plazí po západnom pobreží Južnej Ameriky je štát s názvom „Chile“. Na rozdiel od bežného názoru, že súvisí s chladom alebo malými pálivými papričkami meno Chile súvisí s aymarským /indiánskym/ výrazom „krajina, kde končí zem“. – Akoby zemský „konečník“. Aj to je však nesprávna asociácia, lebo Chile nie je žiaden zadok sveta. Je to štát obdarený prekrásnymi scenériami. A to všade – hore na severe v Atacame, v strede vo vinohradoch okolo Santiaga de Chile alebo dolu v rozprávkovo krásnej machnatej krajine okolo Torres del Paine alebo v Patagónii a Tierra del Fuego.

Chile je úzke, lebo ho z jednej strany tlačia Andy a z druhej strany Pacifik. Vyzerá kvôli svojej štíhlosti ako rozlohou malý štát, no nie je to celkom pravda. Chile má rozlohu 756 096 km2 a takmer 20 miliónov obyvateľov. Chile na svojich mapách uvádza oveľa väčšiu rozlohu krajiny – no zaratáva do nej polovicu ANTARKTÍDY. /Druhú polovicu Antarktídy si do svojich máp kreslí ako svoje územie Argentína/. Hlavné mesto Santiago de Chile má 6,5 a s metropolitnou oblasťou 7, 5 milióna obyvateľov /viac ako tretinu celej populácie štátu/.

Potulku po Chile začneme v hlavnom meste Santiago, kam sme prileteli priamo z Európy. Pobyt v Chile sme po krátkom oddychu na hoteli /dosť slabý ale v centre/ začali peším prieskumom stredu mesta. Len čo sme sa trochu rozbehli, už sme si pochvaľovali prvú santiagskú pozoruhodnosť – obchodné, restauračné, kaviarenské a galérijné pasáže. Pasáž presekáva prízemie takmer každého domu v centre Santiaga a spolu tento komplex vzájomne poprepájaných pasáží vytvára dojem, akoby vnútorné mesto bola jedna obrovská mondénna kaviareň či umelecká galéria.

Trochu opodiaľ od pasáží sú historické cirkevné a vládne budovy. Jednou z nich je smutnoslávny palác „LA MONEDA“, v ktorom zavraždili pro-americkí pinochetovskí kati ľavicového prezidenta SALVADORA ALLENDA. V týchto priestoroch sa dodnes konajú študentské demonštrácie na jeho počesť, samozrejme, s aktualizovaným akčným programom. Peši sme pochodili, čo sme vládali, no megapolis akým Santiago je, sme samozrejme nijak zvlášť nepostihli. Trochu nám v tom na druhý deň pomohol miestny sprievodca s autom. Vďaka nemu sme zbrúsili do vzdialenejších častí mesta. Na lanovke sme napríklad vyšli na vyhliadkový kopec so sochou Panny Márie, pochodili v miestnom parku a z kopca pozreli do diaľav až po obzor vyplnených väčšími či menšími budovami. V parkovej časti domu sme si odfotili bývalú rezidenciu A.Pinocheta a domy ostatných jeho pusipajtášov a aktuálnych celebrít.

Potom nás sprievodca vzal na ľudovejšie miesto. Do mestskej tržnice na desiatu. Zrejme sem s turistami chodí často. lebo ho každý poznal a s majiteľom jedálne, kde sme jedli – bol evidentne dobrý kamarát. Posilnení o pár stoviek kalórií sme potom zašli trocha ďalej za Santiago, na vidiek, na úpätie And. Krajina je tu intenzívne poľnohospodársky využívaná, lebo má úrodnú pôvodom sopečnú pôdu a dostatok vlahy z horských riečok, stekajúcich spod Aconcaguy / 6959m, najvyššia hora Ameriky; hora je v Argentíne ale iba 15 km od Chile a jej svahy siahajú teda aj do Chile/. V prostredí malých kopčekov. preslnených z juhozápadu sa tu rozprestiera jedna z dôležitých vinohradníckych oblastí Chile.

Úzkou cestou sme odbočili medzi vinohrady. Asi po polhodine od hlavnej cesty sme zastali pri murovanej bráne s umeleckým kovaním. Brána sa pred nami otvorila a ocitli sme sa ako na palácovom nádvorí. Prízemné historické barokovo štylizované budovy a kamennou dlažbou vykladaná príjazdová cesta, malé námestie z fontánou a parkovisko dodávali celému areálu nádych prepychu a historickej významnosti. Vystúpili sme z auta a už nás vítal manažér vinohradníctva CONCHA Y TORO. Toto vinohradníctvo nie je len hocijaké. Je to najväčší výrobca vína v Južnej Amerike a desiaty najväčší na svete.

Manažér nás viedol k výstavným a návštevným priestorom tak, aby sme si mohli prehliadnuť zreštaurované staré preše, sudy, káry a putne na zber hrozna a kadejaké iné pamiatky na staré vinohradnícke časy. V interiéri sme absolvovali stručnú prednášku o histórii a súčasnosti vinohradníctva, o sortách hrozna a skladbe vyrábaných vín.

Potom nás zaviedli do podzemia, do vínnych pivníc medzi tisícky starých dubových sudov. Pane bože, tá vôňa tam, to už bol mok sám o sebe. Nakoniec nasledovalo to úplne najlepšie, – koštovka jednotlivých druhov vín a predaj darčekových vínnych kolekcií.

Sprievodca Santiagom kríval popri nás ako gróf de Peyrac. Tvrdil nám, že sa mu asi pred týždňom stal úraz. Keby ho noha nebolela, sprevádzal by miesto nás skupinu Francúzov pri ich výstupe na Aconcaguu. Dohodli sme sa, že mu za pol roka zavoláme a dohodneme s ním výstup na Aconcaguu aj my. Mali sme o výstupe určitú predstavu od istého bratislavského lekára, ktorý na kopec vyšiel s miestnym sprievodcom. Prevýšenie mu dosť podstatne skresala jazda autom až po vlastný začiatok treku. Výstup na vrchol urobil po nevyhnutnej dvojdňovej aklimatizácii /v útulni/ a nebol vraj príliš náročný. – Na Aconcague sme dodnes neboli. Dohoda so sprievodcom však stále platí.

Druhým cieľom nášho pobytu v Chile bola najsuchšia púšť na svete – púšť ATACAMA /do 1879 bola púšť Atacama súčasťou Bolívie/.

Zo Santiaga sme leteli lokálnym spojom do baníckeho mesta CALAMA / 190 tis.obyv./. Neďaleko mesta je najväčšia baňa na meď na svete -Chuquicamata. Stáročia patrila do Bolívie, od r 1879 do Chile. Z Calamy sme už išli autom rovno do púšte. Na jej okraji Calamy nás zaujalo obrovské mestské smetisko, kde sa v odpadkoch hrabalo niekoľko desiatok chudých psov. Mali sme pocit, že niektorí žrali od hladu aj plasty. Chceli sem pri nich zastať a urobiť si zopár záberov. Sprievodca zastal, ale vyjsť z auta nám neradil. Vraj tieto psi od hladu napádajú a žerú aj ľudí.

Psi nás Atacamou sprevádzali ako zlé svedomie,- asi preto, že sme doma nechali našu psiu slečnu Lucinku. Hlavný štáb nášho pobytu v Atacame – púšťové mestečko SAN PEDRO DE ATACAMA / 4 tis.obyv., takmer 2500 m.n.m.; do 1879 súčasť Bolívie/ sme kvôli množstvu túlavých psov prekrstili na „San Perro de Atacama“ /Svätý pes atacamský/. Jedna dedinská túlavá suka počas nášho pobytu v mestečku práve hárala a tak sa za ňou vláčilo asi tridsať sexuchtivých samčekov. Hladnej, smädnej a nadmieru vyničenej sučke sme z ľútosti na posilnenie nosili z hotelových raňajok chlieb so syrom a salámou. Z očí jej bolo vidieť, že nám ďakuje. Ten smútok čo mala iste v očiach, keď sme zo San Pedra odišli, sme na šťastie už nevideli.

Ubytovali sme sa v nenápadnom prízemnom radovom dome na jednej zo štyroch ulíc mestečka. Hostel „Pueblo de Tierra“ bol za vrátami prekvapujúcu priestranný a útulný. Všade vládli teplé hnedé, žlté a oranžové prípadne biele farby. Interiér bol rustikálny, bez zbytočného luxusu ale čistý. Izba mala príslušenstvo-kúpeľňu a WC bez strechy. Nikdy predtým a nikdy potom sme už pri „tom“ nehľadeli na tak jasnú a hviezdnatú oblohu ako v San Pedre. Plafón bol na najsuchšom mieste na svete naozaj zbytočný.

Pri potulkách mestom sme ešte v deň po príchode prechodili a obzreli si azda všetky kúty milého ale malého mestečka. V hlavnom kostole sme zvonku obdivovali jeho strohú bielu architektúru. Interiér bol minimalistický. Najzaujímavejší bol strop-zhotovený z vysušeného kaktusového resp. jukového dreva. Zvonku do kostola odrazu začali prenikať svižné zvuky latinskoamerickej dychovky. Vyjdeme von,-a vidíme v červených sviatočných mundúroch vyparádených miestnych bombeiros – požiarnikov.

San Pedro sme v ďalších dňoch využívali už len ako miesto výletov do okolia. Prvý z nich smeroval do susednej oázy, pár kilometrov od San Pedra. Osada vznikla podobne ako v iných častiach tejto vyprahnutej často Chile-v hlbokom údolí, kde si neveľký no vytrvalý potok vyjarčil v hlinenom mäkkom podloží celkom slušnú prepadlinu. V nej sú malé ale starostlivo obrobené políčka, živiace celú dedinu. Potok meandruje pomedzi ne a spravodlivo odovzdáva každému poľu istú časť vlahy /podobný systém, ako v Ománe/. Dedina je hore nad potokom, aby nebrala ani m2 úrodnej vlhkej zeme. Okolo domov už žiadna vegetácia nie je. Iba staré kaktusy a sukulenty. Na obrovskom pichliači z kaktusa si tu prepichol šľapku a následne aj chodidlo na nohe jeden Belgičan, čo bol s nami na výlete. Bolelo ho to, no držal sa statočne až po návrat do San Pedra.

Druhý výlet smeroval ku bolívijskej hranici, ku slaným jazerám, Vody prenikajúce do „salinas“ podzemím z bolívijských sopečných hôr /na vrchole s večným snehom a ľadom/ tu rozpúšťajú množstvo prehistorickej soli, nachádzajúcej sa v púšťovej hornine. V nehostinnom prostredí silno slaných jazier žijú endemické kôrovce, žerúce planktón zo presolenej vody. Kôrovcami sa zase živia vodné vtáky, podobné volavkám ale tiež nádherne sfarbené plameniaky. Pozoruhodne harmonický ekosystém funguje takto už storočia, možno tisícročia, aj napriek sporadickým zásahom človeka. Od jazier bol nádherný výhľad na bolívijské hraničné sopky Ánd.

Ďalšie dva výlety potom smerovali do hĺbky púšte Atacama. Atacama je trochu iný druh púšte ako saharské piesky či skalné pustatiny Arabského polostrova. Je to „hlinená“ púšť. Vznikla akoby vyprahnutím bahenných nánosov, ktoré sem v dávnych dobách z Ánd splavili horské rieky a riavy. V sprašových vrstvách Atacamy stále vetry, slnko a horúčavy ale aj raz za desaťročie sa vyskytujúce prudké lejaky vymodelovali kadejaké kaňony, rokliny a bizarné pieskovcové veže, čudesné abstraktné skulptúry a tzv. bludné balvany. Chodili sme pomedzi ne azda aj pol dňa a stále sme sa ich nevedeli vynadívať.

Vrcholným „číslom“ výletov do Atacamy bol prechod jaskynného komplexu,-bývalého podzemného riečneho toku, ktorý tu tiekol tisíce, desaťtisíce, možno i státisíce rokov pred nami. Sprievodca v propozíciách pri kúpe výletu upozorňoval účastníkov, aby si obliekli dlhé a pevné nohavice a košele s dlhými rukávmi a aby si so sebou vzali ručné baterky. Nie sme predpisové typy, no spravidla vycítime, kedy je obsahom odporúčaní pre turistov iba „zichrovacia buzerácia“ /častá v turizme v USA/ a kedy ide o užitočnú radu. Propozície ku výletu do púšťovej jaskyne boli tým druhým typom pokynov-boli to veľmi užitočné rady.

K jaskyniam sme sa dostali po asi polhodinovom treku od miesta, kde nás vyložili naše autá. Po ceste sme sa v dlhých nohaviciach a košeli dosť potili a úkosom sledovali nenápadné úškrny tých turistov, čo sa na výlet vybrali v bermudách, tričku a šľapkách. Potom sme zišli ku vchodu do jaskyne. Bola to na začiatku pomerne široká diera, zavalená balvanmi. Zapli sme si baterky a šli chvíľu vo vzpriamenej polohe. Potom sa strop znížil a museli sme sa zohnúť. Potom sme už išli v akomsi podrepe. Na a potom nestačilo už ani to. Museli sme ísť po štyroch, potom po kolenách a úplne nakoniec sme sa z jedného jaskynného dómu do druhého museli párkrát preplaziť po bruchu. Po asi pol hodine-trištvrte hodine sme vyšli na svetlo božie. Špinaví, zaprášení ale inak fit. Postupne sa z diery začali vynárať úbožiaci v krátkych nohaviciach a tričkách. Bol na nich žalostný pohľad. Tváre čierne, ako majú baníci po šichte na porube. Prach sa im miestami zmiešal so sopľami, slinami a slzami a vytvoril na tvári riadny maglajz. Najhoršie však vyzerali ich bruchá, hrude a končatiny. Boli dodriapané, zakrvavené, miestami do hĺbky dorezané od ostrých kameňov. Šoféri a sprievodcovia im núdzovo omývali rany vodou, čo sme mali v aute od smädu a dezinfikovali im najviac skrvavené miesta, pokým sa im neminula dezinfekcia. Auto vezúce týchto turistov späť do San Pedra vyzeralo ako americká vojenská sanitka zo seriálu z kórejskej vojny /tušíme, že sa volal M.A.S.H./. Bola plná akoby obetí brutálneho komunistického útoku na bodáky.

Naše krátke ale zážitkovo čertovsky plné životné extempore na púšti Atacama sa napokon skončilo. Posledný deň ešte hlboko za tmy sme si vzali do tereniaka všetku batožinu a vydali sa zo San Pedra po prašných nespevnených cestách do hôr ku hranici s Bolíviou. Všade tma tmúca, iba sem-tam pred nami a za nami blikali reflektory aut s inými turistami. Vonku teplota pod bodom mrazu. Akoby januárové slovenské ráno pár sto kilometrov od rovníka. Keď sa začalo brieždiť, uvideli sme jeden z našich súkromných divov sveta – EL TATIO /4200 metrov nad morom/. Vysokohorskú náhornú plošinu plnú desiatok parných, plynných a horúcovodných gejzírov. V skromných lúčoch ranného slnka to všetko vyzeralo giganticky, magicky, veľkolepo. Miestami ako v nebi, medzi vankúšmi božských obláčikov, a miestami ako v pekle, uprostred hrncov s variacimi sa hriešnikmi. Všade akoby kvílenie úbožiakov v hrncoch a jedovaté syčanie čertov, čo na nich púšťali stále nové a nové trysky z vriacou vodou.

Nevedeli sme, čo najsamprv fotiť. Či ten či onen gejzír, či toto alebo tamto horúce bublinkujúce jazierko alebo skalnú kopu, z ktorej ako z luciferovej fontány prýštila smrteľne nebezpečná horúca tekutina.

Slnko sa postupne šplhalo nad obzor. V jeho hrejivých a ostrých lúčoch sa mágia miesta strácala ako upírova sila po rozbrieždení. Pláň s gejzírmi neprestala byť veľkolepá, no už bola prehľadnejšia, už v nej bol istý poriadok. Uvideli sme, že na kraji termického areálu stojí asi tridsať terénnych aut a pomedzi gejzíry pobehuje pár desiatok ľudí. Čaro prírody slablo a nadišiel čas pre kúzla našich domorodých sprievodcov. Pri jednom plytkom jazierku do horúcej vody ponorili vari dvesto vajec. A za pár sekúnd ich potom dlhými cínovými podberákmi vyberali von a ponúkali svojim turistom ako tie najlepšie pripravené vajcia na tvrdo. Skromné ale nezabudnuteľné raňajky.

Zlatým klincom pobytu v El Tatio bol kúpanie v prírodnom „bazéne“. Bolo to jazero na kraji areálu, trochu ďalej od gejzírov. Akýsi chilský variant Modrej lagúny Islandu. Tu však okrem malého kamenného múrika pri najhlbšom mieste jazierka a jedného kovového rebríka do vody nebola žiadna civilizačná škaredosť. Vedeli sme z bedekra o možnosti vyskúšať najvyššie položené kúpalisko na svete a tak sme boli na kúpeľ pripravení. V teplote sotva nad nulou sme sa vyzliekli do plaviek a bosí po snehu a ľade sa pomaly došuchtali do jazera. O pár sekúnd nám už nebola zima – skôr naopak. Voda na miestach, kde sme sa do nej ponorili, mala asi 50°C. Nebolo to však všade tak. Na mieste, kam sa do jazierka vlieval potok, prameniaci v jednom z gejzírov, sa teplota blížila k bodu varu /menej ako 100°C, veď sme boli vysoko/no na mieste, kde iný potok z jazierka vytekal už mala voda len 35-40°C. Okolitý mrazivý vzduch a pomerne veľká plocha jazera vodu celkom slušne ochladila. Našli sme si napokon v jazere miesto, kde nám voda relatívne vyhovovala a asi 10 minút sme sa v jazierku vyšantili. Dačo bohovô. /Dojem nepokazili ani hrdzavé zvyšky po britskom pokuse urobiť v tomto úžasnom mieste sveta geotermálnu elektráreň-fuj!/.

Odvoz z El Tatio smeroval potom horskou pampou, miestami polopúšťou k Pacifiku.

Cesta bola relatívne dlhá a tak sme občas robili prestávky ale na spestrenie i malé odbočky. Napríklad do hlbokej rokliny s prameňmi pitnej vody. Pri prameňoch bola malá dedina, políčka a pasienky s pasúcimi sa lamami. Mysleli sme si, že dedina a jej obyvatelia sú dajaké prízraky z dávnej minulosti. Veď na plošine nad roklinou široko-ďaleko nebolo nič,-no mýlili sme sa. Keď sme si fotili jednu z miestnych krásavíc, druhá dievčina jej radila, ako sa má tváriť, aby na fotke vyzerala á la Claudia Schiffer. Dedina bola v rokline tak skrytá, že ju vraj Španieli počas celej koloniálnej éry neobjavili a nenavštívili. Chvalabohu.

Azda poslednými miestami pri putovaní po severe Chile boli tzv. „pukary“- predkoloniálne opevnené refugiá, resp. hradiská z 10.-15. storočia a neďaleko nich aj pohrebné miesta starých Indiánov. Stredoveké hroby, nad ktorými sú navŕšené kamenné mohyly skrývajú okrem kostí aj šesťsto až tisíc rokov starú keramiku a iné obradné predmety. – Čo myslíte, -vzali sme si odtiaľ niečo na pamiatku ?

Záverečný pohľad na Atacamu sme potom „vrhli“ z kamennej rekonštruovanej veže jednej „pukary“ -starého údajne inkského hradiska. A potom už Calama a spiatočný let malou miestnou leteckou spoločnosťou s dvoma-troma medzipristátiami v malých a ešte menších mestečkách. Na jednom z nich nastúpili futbalisti, ktorí tam práve vyhrali zápas a vracali sa domov do iného mestečka na trase. To bolo zrazu radosti a osláv na palube…Možno však nechýbalo veľa, a bola by to naša posledná oslava. Lebo pred posledným medzipristátím sa chod motorov aj nám laikom zdal akýsi prechladnutý. Raz išli na plno a o chvíľu sa stíšili a chrapčali. Pri poslednom medzipristátí sme cez okno videli, ako na jednom z motorov pilot čosi opravoval. Búchal na motor celkom veľkým kladivom a potom tam čosi priväzoval. Vyzeralo to, ako v socialistickom vtipe o náhrade roztrhnutého klinového remeňa nylonovými pančuchami…Akokoľvek-do Santiaga sme šťastne prileteli a po nocľahu znovu odleteli. Ba dlhšie-lebo sme leteli až na ISLA DE PASCUA, na Veľkonočný ostrov, ktorý je pod /nad/vládou Chile. O zážitkoch a príhodách z tohto ostrova však píšeme v osobitnej kapitole ako o pacifickom ostrove RAPA NUI.

Na záver tejto chilskej kapitoly sa radšej zameriame na potulky po južnom Chile- po Patagónii. Do Patagónie sme sa dostali pri jednej z mnohých ciest do Argentíny. Do chílskej Patagónie sme prišli autobusom z argentínskeho El Calafate, krížom cez pampu, v pozadí s MOUNT FITZROY /3375 m.n.m./.

V Paso Laurita Casas Viejas sme prešli hranice do Chile. Nebolo to vzhľadom na trvalú rivalitu Chile a Argentíny jednoduché. Na argentínskej strane sme z autobusu vystúpili, vzali si všetku batožinu a s ňou sme potom po argentínskej colnej a pasovej kontrole peši prešli pár sto metrov na pôdu Chile. Tam po ďalších asi sto metroch sme išli na chilskú pasovú a colnú kontrolu a po nej konečne do chilského autobusu, nadväzujúceho na autobus argentínsky. Ním sme sa potom dostali do mestečka PUERTO NATALES /25 tis.obyv./, východiska pre turistov, hodlajúcich navštíviť slávny chilský Národný park Torres del Paine. Bolo už popoludnie, okolo 14.00, keď nás taxi priviezol do hotela.

Pôvodne sme tu mali zrelaxovať po dlhej a únavnej ceste pampou a pripraviť sa na ďalšiu cestu na juh, do Punta Arenas. Akosi sme však pri uvedomení si blízkosti Torres del Paine pookriali a povedali si, že by bolo celoživotná škoda nevyužiť šancu a nejsť sa tam aspoň na chvíľu pozrieť. S touto túžbou sme sa zdôverili taxikárovi a dali mu „tučnú“ ponuku, aby nás do Torres del Paine aspoň na pár hodín zobral. Taxikár porozmýšľal a potom povedal, že sa v cestách a cestičkách NP až tak nevyzná-ale že keď priplatíme a bude môcť s nami vziať aj kolegu-ktorý robí v parku rangera, ponuku prijme. Samozrejme, priplatili sme a už sme aj ťahali hore do pohoria Torres.

TORRES DEL PAINE /najvyššia veža Cerro Paine Grande a ďalšie žulové veže s výškou asi 2500 m.n.m./ považujeme za najkrajšie pohorie na svete. Týčia sa neďaleko Pacifiku a nad jazerami ako Gray, Pehoe, Nordenskold, Sarmiento a ľadovcami ako Grey, Pingo a Tyndall. Geomorfologicky i z hľadiska flóry a fauny. Skôr než sme uvideli divokrásne štíty a jazierka pod nimi, išli sme úzkymi ale kvalitnými cestami cez lesíky a a polianky do vnútra parku. Ocitli sme sa na širokej pampe, ktorá ale na rozdiel od argentínskej bola akási žírna, nevypasená a nedotknutá človekom. Nečudo, že sme sa každú chvíľu stretali s divou zverou: lamami, vikuňami, huanako, pštrosmi-nandu, divými psami, skunkami, pampovými jeleňmi, diviakmi, zajacmi a líškami, nosálmi, množstvom hlodavcov , divými husami, kondormi a množstvom rôznych druhov vtáctva. Tak zazverenú krajinu, ako bol NP Torres del Paine sme nevideli ani v afrických safari parkoch. Všade to tu žilo a správanie zvierat prezrádzalo, že tu človek nie je častý zjav a ak áno, tak je to človek pre divú zver neškodný.

Na okraji pampy sa objavilo plytké jazero a v ňom sa vo vode čvachtalo množstvo červeno-ružových plameniakov. Tak blízko ako tu sme k nim inde vo svete prísť nedokázali. Evidente človeka buď nepoznajú alebo s ním majú iba dobré skúsenosti. Opačné skúsenosti však iste majú s pumami, ktoré sem chodia zo skalných dier Torres na lov. Pumy sme nevideli a ani to veľmi neľutujeme.

No a potom sa objavili strmé skalné veže Torres del Paine. Úžasné, fantastické, grandiózne. Presne také, aké kreslia na základe svojej fantázie iba malé deti. Rozprávkové, neuveriteľné. Na fotografiách nepravdepodobné, nerealistické, gýčové. Nafotili sme si ich z viacerých miest, no bohužiaľ, viac sme ich nahrávali na video. Video sa nám výborne hodilo na flóru a najmä na faunu parku, no na zachytenie krásy veží Torres del Paine to už nebolo až také dobré. Bohužiaľ, uvedomili sme si to až na hoteli, po návrate z parku.

NP Torres del Paine pár mesiacov po našej návšteve vypálil na najkrajších miestach -priamo na úpätí štítov, jeden absolútne nezodpovedný český turista. V Torres sa správal tak, ako sa mnohí Česi správajú aj v Tatrách. Ako žobráci šetria na hotelovom ubytovaní a na strave. Hral sa dobrodruha-zálesáka. Načierno v Torres stanoval a večer si na ohníku zohrieval konzervu. Od ohníka sa chytila suchá tráva a po nej ihličnany. Čech sa pokúsil z horiaceho NP ujsť ale chytili ho a dali mu okrem väzenia aj finančný trest, ktorý iste spláca až doposiaľ. Strašné.

My sme Torres del Paine videli ešte v plnej kráse. A vídame ich dodnes v príjemných snoch a vo chvíľkach báječného spomínania. Torres del Paine je jeden z dôvodov, pre ktoré cestujeme po svete. Jeden z dôvodov, pre ktorý je život fajn vec a pre ktorú sa oplatí žiť.

Naša cesta na juh Chile pokračovala znovu autobusom až do PUNTA ARENAS / 130 tisíc obyvateľov/. S omeškaním -ale predsa- nás na autobusovej stanici čakal miestny sprievodca. Ukázalo sa, že je jedným z početnej miestnej komunity Chorvátov resp. Chilanov chorvátskeho pôvodu. Pri prechádzkach po Punta Arenas nám bol možno práve preto, že bol Chorvát, veľmi nápomocný. Pred cestou do Patagónie sme si prečítali či skôr preštudovali knihu MARTINA KUKUČÍNA pod inšpiratívnym názvom PRECHÁDZKA PO PATAGÓNII. Chorvát nám pomáhal identifikovať miesta, ktoré Kukučín bývajúci a pôsobiaci ako lekár a dobrovoľný hasič v Punta Arenas v knihe popísal. Kukučín bol tak, ako my uchvátený štítmi Torres a Mt.Fitzroyom a tiež zvieratami v pampe. No čo nenávidel, to boli večné a studené vetry, vanúce cez priamočiare ulice od mora a zo smeru od Antarktídy. My sme boli v Punta Arenas iba chvíľu, ale dali sme mu plne za pravdu.

Mesto je síce dosť presiaknuté históriou / Palacio Sara Braun, budova Braun-Menendez centra, bývalé sídla chorvátskych bohatých chovateľov oviec, pompézne hrobky na miestnom cintoríne -údajne najkrajšom na svete, socha Magellana a iných slávnych cestovateľov, moreplavcov a objaviteľov/, no žiadnu hmotnú stopu po tom, že tu pôsobil literárny velikán Martin Bencúr Kukučín sme pri našej návšteve nenašli. Zdá sa nám, že po nás sem zavítali aj nejakí predstavitelia Matice slovenskej a kultúrni aktivisti a čosi v tomto smere predsa len urobili. No my sme to na vlastné oči nevideli a tak tomu príliš neveríme.

Punta Arenas má smerom na juh nádherné okolie. Divá, človekom príliš nepremnožená príroda, ihličnaté a listnaté lesy chladnejšieho mierneho pásma. Stopy po rozsiahlej ťažbe dreva a pasení oviec pomaly zarastajú. Ovčiarstvo vrcholilo v časoch aljašskej zlatej horúčky, keď zlatokopovia potrebovali baranie mäso a teplé vlnené oblečenie a lode s mäsom, vlnou a vlnenými výrobkami a materiálom pre zlatokopecké osady / v časoch, keď ešte nebol Panamský prieplav/ smerovali z Východného pobrežia USA a z Európy cez Beaglov kanál a Magellanov prieliv cez Punta Arenas do Kalifornie a na Aljašku. Lode privážali do Punta Arenas nesmierne bohatstvo. Bohužiaľ, po otvorení Panamského prieplavu v Punta Arenas „zdochol pes“. A tak je to doposiaľ. Život v meste držia nad vodou drevári, lodiari, zabezpečujúci cesty do Antarktídy a poskytovatelia služieb pre okolité vojenské základne /napr. PUERTO WILIAMS /3 tis.obyv./, najjužnejšie mesto sveta/.

Istý druh príjmov však prináša aj turizmus. Atrakcie pre turistov, navštevujúcich Patagóniu a OHŇOVÚ ZEM /Tierra del Fuego/ sú zväčša na argentínskej strane /Ushuaia/, no zaujímavé prírodné zaujímavosti a pamätné miesta sú aj na území Chile. Navštívili sme viacero z nich – napr. pevnosti pre prvých osadníkov a historické vojenské posty /napr. Fort Bulnes/. A pochutnali sme si na patagónskych brusniciach, ktorých boli po tundrovitých lúkach celé záľahy.

Chile nám chutilo. Aj preto, že Chile je krajina tehotná ľavicovosťou. Darmo sa USA snažia. Ak aj na chvíľu dosadia na čelo štátu svojho človeka, v najbližších voľbách to ľud Chile skoriguje. A vráti sa k ľavicovej orientácii.

V Chile sme videli veľa pekného. No veľa sme ešte vidieť nestihli. Napríklad VALPARAISO , akúsi juhoamerickú obdobu portugalského Porta, so starými lanovkami a malebnými starými štvrťami. Neboli sme ani na blízkej pacifickej pláži s údajne najväčším bazénom na svete. No mrzí nás, že sme nevideli z paluby lode aj chilské fjordy, mestá chilského „fjordlandu“ s obyvateľstvom nemeckého pôvodu /PUERTO MONTT/ a ľadovce v ich okolí.

Našťastie, je toho veľa, čo sa ešte na svete dá vidieť. Je toho nekonečne veľa, kvôli čomu sa oplatí ďalej cestovať, poznávať a žiť.

/Autorom foto je autor textu/.