zemegula

Mediá zase oklamali Slovákov. Toľko v rádiách a televíziách volali do diskusií predsedu neparlamentnej strany, toľko Pellegriniho ľuďom nanucovali, toľko ho propagovali, až sa im napokon podarilo pretlačiť ho na čelo rebríčka popularity slovenských politikov. -A že novinári tlačili toho Petríčka cukríčka z celej sily, o tom azda nielen Matovič, ale na Slovensku nikto úprimne nepochybuje.

Aby bolo jasné, som posledný, ktorý plače nad stratou popularity Čaputovej. Naopak. Jej descendentná politická kariéra ma teší, lebo si takýto vývoj zaslúžila. Presadzovaním záujmov USA v SR, zaťahovaním SR do vojnového konfliktu na Ukrajine, tolerovaním fašistických banderovských prejavov, zmarením referenda „cudzími rukami“, nezáujmom o veci národné, „citlivým /ne/vnímaním“ rastúcej biedy bežných Slovákov, atď. atď. Opakovane prognózujem, že ak sa Čaputová znovu prihlási do súťaže o prezidenta republiky, nebude už zvolená. A to je dobre. Dvaja pro-americkí slniečkári a banderofili na najvyššom poste v SR hádam už aj stačili. Aspoň na dve-tri najbližšie funkčné obdobia.

Novinári ale tlačili a tlačia Petríčka na vrchol rebríčka popularity nie kvôli zosadeniu Čaputovej z prestolu, – ak k tomu dôjde, je to len /neželaný/ vedľajší produkt ich úsilia. Médiá to nerobia kvôli pro-americkej orientácii pani Čaputovej -ešteže to ! Novinári netlačia Pelegriniho do hláv Slovákov preto, aby ukončili pro-americkú pozíciu SR,- ALE PRESNE NAOPAK. Novinári hrajú systémom „všetko na Pellegriniho“ práve preto, aby pro-americkú a pro-natovskú politiku SR zachovali aj potom, čo /ako aj oni správne šípia/ skončí éra úslužnej pani prezidentky a servilného pána premiéra, vulgo Edka Hegera. Pozadie, určujúce našim médiám smer a intenzitu tlaku si dávno vybralo miesto nezriadene zarasteného Edka upravene zarasteného Petríčka. Petríčka- rovnako euro-atlanticky orientovaného putinobijca a rovnako oddaného miništranta dedka Bidena, ako je Edko.

Rozdiel medzi Hegerom a Pellegrinim je len v grádoch pro-americkej úslužnosti. Heger je trochu viac „rough“, Pellegrini je o poznanie „soft“. Istý rozdiel je aj pri výkone domácej politiky. Heger je ideovo nezakotvený populistický ekletik, riadený z pozadia Matovičom. Pellegrini je programovo jasnejšie definovaný. Je to liberálny neo-ľavičiar bruselského strihu, riadený z pozadia veľkými psami z P.E.S. Pellegrini sa preto,-vďaka bruselskej ukotvenosti -nebude musieť pred pánmi z EK pre každé euro tak potupne plaziť. Jeho servilita už dnes je a aj neskôr bude menej manifestná. Slováci pri ňom nebudú tak vypuklo prežívať svoju štátoprávnu nepatrnosť. Posluhovať Bruselu a USA nie je a nebude pod Pellegrinim tak ponižujúce a bolestivé.

Na výsledkoch posledného prieskumu popularity politikov ma nezaujala výmena vedúcej pozície Čaputovej a Pellegriniho. Zaujalo čosi iné. Potvrdilo sa, že veľká časť Slovákov si priznáva svoju nesprávnu politickú voľbu z posledných parlamentných volieb iba tak trochu, trošíčku. Nie je schopná priznať si chybu na plno. Miesto poriadneho kroku vzad iba drobčí, krúti sa a ak cúvne, tak iba máličko. Chybnosť odskoku od sociálnej demokracie k pravicovému populizmu veľká časť voličov verejne neprizná. Miesto návratu k osvedčenej autenticky slovenskej sociálnej a národnej orientácii si títo voliči zvolia iba európsku pseudo-sociálnu demokraciu v podaní imitátorov ľavicovosti zo strany Hlas SD. Neodvážia sa, hanbia sa vrátiť k Ficovi, cupkajú radšej za jeho tieňom – Pellegrinim.

Politika je často nevďačná záležitosť. Môžeš do nej investovať veľa síl, peňazí, energie, ľudských zdrojov, politických nápadov, politických zručností a umu , – predsa sa ti to nemusí vrátiť. Ba čo viac, môže ti to niekto , kto k efektu tvojej práce príde ako slepé kura k zrnu, pekne krásne z taniera „vyďobať“. Ty si urobil obrovskú politickú prácu a druhý zožne výsledok tvojej roboty. Tak je to momentálne aj s Ficom a Smerom. Smer i jeho šéf sa na zvrátení politického smerovania Slovenska po 2020 narobili ako kone. Boli to oni, čo napriek fanatickému odporu médií organizovali „národnobuditeľské“ tlačovky, čo išli na ostrie noža pri demonštráciách, pri protestoch, -riskujúc dokonca aj väzenie,-len aby súčasnú vládnu koalíciu dostali tam, kde je. Pod „deku“. A Petríček-cukríček teraz z ich práce líže smotanu. Hlas má pred Smerom náskok asi 5% a Pellegrini pred Ficom možno ešte viac. Na Slovensku je to tak.

Na Slovensku sa brieždi sa na nové politické ráno. Na nový, krajší deň, než je ten dnešný. Škoda len, že to bude deň nielen s tým istým slniečkom, ako dnes, ale aj s požehnaním veľmi podobných slniečkárov, ako sú tí dnešní. Slováci sú zrelí na zmenu vlády, nie však ešte na zmenu režimu, na zmenu euro-atlantickej orientácie, na zmenu spoločensko-politickej podstaty ich života. Dokážu nanajvýš vymeniť Edka za Petríčka. Zmeniť Hegeromatoviča za Fica sa však boja. A to už nehovorím vôbec o tom, či by boli ochotní vybrať si vlasteneckú stranu, – napríklad stranu Republika. A to nielen preto, že pán Uhrík, aj keby sa neviem ako trápil, nebude mať charizmu predsedu vlády SR. Má ju nanajvýš tak na člena vlády alebo funkcionára parlamentu. – Ak pán Boh dá…

Na Slovensku sa brieždi na nové politické ráno. Na istú zmenu počasia. Na radikálne iné nové ročné obdobie si však ešte budeme musieť chvíľu počkať.