zemegula

Medzi slniečkármi, progresívnymi liberálmi ale aj u niektorých pseudo-konzervatívnych“ kádehákov sa v poslednom čase stalo módou sezóny zdôrazňovať, že Slovensko je vraj „Západ“. Slovensko je vraj EU, Slovensko je vraj NATO – a preto je vraj Západ. Nič iné, než pravý nefalšovaný politicky, ideologický ale vraj aj geografický, historický, duchovný, demografický…a čo ja viem aký ZÁPAD.

Na potvrdenie tejto axiomy si politici, ideológovia, publicisti, propagandisti, dezinformátori maľujúci Slovensko ako Západ berú kadejakých institných historikov, príp. aj predajných vyštudovaných historikov, geopolitikov a pod. „odborníkov“. Ich argumentácia je neraz extrémne chabá, asi tak na úrovni anekdoty, že Slovensko je Západ už aj preto, lebo posledná významnejšia gotická katedrála je v Košiciach, teda na území Slovenska. Anekdoticky pôsobia aj ďalšie argumenty, – vraj už Samova ríša bola Západ, lebo Samo bol franský kupec zo Západu a Svatopluk uprednostnil pri šírení kresťanstva franských, čiže germánskych čiže západných kňazov pred misionármi a kňazmi z Byzancie.

Na tieto detinské argumenty potom nadväzujú insitne spracované dejiny Uhorska, v ktorých sú vraj dôležití vládcovia zo Západu: Luxemburgovci, Anjuovci, Habsburgovci. Trochu problém majú títo premaľovávači slovenskej histórie s osvietencami, národnými buditeľmi, štúrovcami a martinskými národniarmi. U nich je totiž dosť zjavná aj trochu iná orientácia- na pravoslávne Rusko, na panslávie, na všeslovanskú jednotu…Aj to však zruční manipulátori našich dejín dokážu zvládnuť: tvrdia, že pro-ruská, východná orientácia Štúra, Vajanského a spol. bola vlastne omyl. Bol to iba produkt ich romantickej duše. Bola to neznalosť, – lebo otcovia zakladatelia moderného slovenského národa nepoznali skutočné Rusko, ba ani Rusov a všetko čo o spásonosnom Východe vedeli, bola vlastne len literárna inšpirácia. – Takže je to všetko jasné, – Slovensko je Západ a nič viac než Západ.

-Je to však skutočne tak ? Nie je to trochu inak ? Samozrejme, že je to inak. Dokazovať skutočný charakter Slovenska a Slovákov, – to je téma na niekoľko zväzkov odborných historických pojednaní, príp. aspoň na aspoň tisíc strán geopoliticko-filozofickej esejistiky. Ísť v žánri blogu touto cestou by bola samovražda. Veď čitatelia v Pravde idú iba po krátkych článkoch, pokiaľ možno osobne zameraných na aktuálne mená zo slovenskej politiky. Ostatné, najmä ak by čítanie trvalo viac ako 5 minút, väčšinu návštevníkov blogoviska nezaujíma.

Aby som takýchto čitateľov neodradil, zhrniem argumenty o tom, že SLOVENSKO NIE JE ZÁPAD aspoň do niektorých pomerne úsečných konštatovaní.

• Slováci nie sú typický národ Západu. Geneticky sú v prevažnej miere árijci /podobne ako Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Poliaci/, kým typické národy Západu sú erbini t.j. sú keltsko-germánskeho pôvodu.
• Na úsvite dejín sa starí Slováci najviac miešali s Avarmi, so starými Maďarmi a inými národmi Euroázie a až neskôr /v stredoveku/ s Germánmi, no súčasne tiež s Tatármi a Turkami.
• Sporadické prvé kresťanské misie k nám prišli zo Západu /Frankovia, Íri/, no dejinotvornými sa stali až misie z Byzancie, teda z východokresťanského duchovného sveta; v 6.-10. storočí však išlo ešte o jedno celoeurópske kresťanstvo; rímsko-katolícke /teda západné/ kresťanstvo sa z toho, čo tu na Slovensku bolo, stalo až o 500 rokov a neskôr; liturgia však mala na minimálne polovici Slovenska výrazné znaky východného rítu; tie neskôr – po valaskej /rusínskej/ kolonizácii plynule prešli do gréckeho katolíctva.
• Východné /byzantoidné/ duchovno bolo na väčšine územia Slovenska /až po Valaskú Belú pri Trenčíne, Biele Karpaty, celé Severné Slovensko, Liptov, Oravu, Gemer a Malohont…až po Podkarpatskú Rus aj po rozšírení protestantizmu. V liturgii grécko-katolíckej cirkvi a pravoslávnej cirkvi, vo folklóre, kultúre je na viac ako polovici Slovenska jasný Východ od stredoveku až do dnešných dní.
• Na východné negermánske duchovno prirodzene nadväzovali naši osvietenci, buditelia, štúrovci a matičiari. Nemuseli si nič vymýšľať. Jednoducho explicitne podávali to, čo masy Slovákov dávno cítili. Poznanie ruského sveta a Rusov na Strednom a Východnom Slovensku bolo vždy pomerne značné. Vďaka Rusínom, vďaka olejkárom, šafraníkom, drotárom, vďaka spoločnému boju Rusov a Uhrov proti Turkom, neskôr vďaka vojenským misiám Suvorova, Kutuzova, vďaka ruským kozákom, ktorí udreli na šovinistických kossuthovcov a uchránili nás pred úplnou maďarizáciou. Nielen vzdelanci cez ruskú literatúru a umenie ale aj obyčajní Slováci-remeselníci a kupci, dobre poznali reálnych Rusov a reálne Rusko. Nikto z nich, ani Štúr vo svojom epochálnom diele „Slovanstvo a svet budúcnosti“ si Rusov a Rusko neidealizoval. Pre slavianofilov a neskôr rusofilov vzťah k Rusku nebol vecou romantickej naivity ale skôr racionálneho – akéhosi prirodzeného „geopolitického“ kalkulu. – Dovolím si tvrdiť, že takým je u rozhľadenejších Slovákov až doposiaľ. A ešte dlho bude.

Pri posudzovaní toho, či je Slovensko Západ alebo nie treba ešte spomenúť pár momentov. Po prvé, Západ nie je Európa, je to iba jej menšia časť tzv. atlantickej Európy /Nemecko, Británia, Francúzsko, Benelux, Škandinávia, Portugalsko, Španielsko, Taliansko/. Slovensko je súčasť Európy, -ale CELEJ Európy, -v geografickom a historickom zmysle. Zužovanie Európy iba na západnú /atlantickú/ Európu je záležitosť posledných 100 rokov. Do vzniku ZSSR nič také, ako pojem Európy iba po Karpaty neexistovalo. Imperiálne Rusko bolo stáročia integrálnou súčasťou kultúrnej Európy. Veď jeho kresťanstvo bolo pred pár storočiami jednotné s kresťanstvom Západu. Aj ruské pravoslávie čerpalo z tej istej studnice ako katolicizmus a protestanstvo-z antiky gréckej a rímskej, z helenistického jadaizmu. Na rozvoji EURÓPSKEJ CIVILIZÁCIE a kultúry sa spoločne podieľal Západ i Východ. Európske umenie, ba dokonca umenie Západu by bez umenia Puškina, Dostojevského, Bunina, Kandinského, Chagala… nebolo mysliteľné. Bez ruskej vedy a techniky by ani Západ nebol tam, kde je. Suma sumárum, postavenie Ruska a Východu do protikladu z Britániou, Francúzskom a Nemeckom Západu je umelý konštrukt, ktorý vznikol po rozpade Ruského impéria a s historicko-civilizačnou realitou nemá nič spoločné.

Slovensko, tak ako aj Ukrajina, Bielorusko a RUSKO sú Európa. Vždy ňou boli a znovu budú. Iná vec je, že celá Európa je zároveň len trochu väčší polostrov Euroázie a že Rusko tvorí medzi Západnou Euroáziou a Východnou Euroáziou dôležitý prírodný, politický, duchovný spojovník.

Slovensko však napriek zbožným želaniam našich „Západnikov“ nie je Západ. Slovensko nikdy nebolo Západom /ešte aj tá naša gotika je gotikou karpatských Nemcov…/ a ani ním nebude. Vedia to všetci -aj v Bruseli. Za chrbtami našich poslancov no tu a tam aj verejne nás označujú za duchovný, civilizačný Východ, za „východné krídlo NATO“, za Východné krajiny EU“. Povedať Britovi, Francúzovi, Belgičanovi, Nemcovi, že si zo Západu lebo si zo Slovenska spôsobí u neho úsmev či skôr úškrn. Nie, nie sme Západ. Nie, EU nie je náš štát. Nie, Brusel nie je naše hlavné mesto. My sme Európania, no Európania z Východu /keď si chceme klamať do vrecka, tak sme zo „Strednej“ Európy/. So všetkým, čo k tomu patrí. Geograficky, historicky, duchovne, civilizačne, politicky, demograficky…

Je na nás čo s faktom, že nie sme Západ urobíme. Či sa budeme škriepiť a samých seba presviedčať, že just sme aj tak Západ, či sa budeme ďalej strápňovať vydávaním za čosi , čo nie sme, – alebo či sa so svojou vlastnou identitou plne stotožníme. Či na ňu nezačneme byť viac hrdí. Či z nej nezačneme získavať sebavedomie v zápase o lepšie miesto na slnku.

EU nie je ZÁPADOeurópska únia. Je to EURÓPSKA únia. Sme v nej, lebo sme Európania a ona je európska. Ak prestane byť európska, lebo nebude ROVNAKO slúžiť všetkým jej európskym členom, ak bude násilne presadzovať na európske problémy pohľad Západu, pohľad atlantických národov, potom sa budeme musieť rozhodnúť. Budeme sa musieť zariadiť tak, aby sme zostali Európanmi ale aj Slovákmi a Slovanmi.

Hrať sa na čosi, čo nie sme a nikdy sme neboli, je trápne. Byť trápny a smiešny, hoci dobre napapaný, to nie je údel európskeho človeka. To je údel otroka. My sme takí nikdy neboli a bohdá, ani nikdy nebudeme.