AKO MIGRANTI UROBILI Z KREOLSKEJ ZEME INDIU
Maurícius sme prvýkrát navštívili pri našej okružnej plavbe po Indickom oceáne. Loď, na ktorej sme sa plavili, už dávno neexistuje. Skončila ako koralový útes alebo ju rozmontovali kdesi v bombajských suchých dokoch. Neexistuje už ani lodná spoločnosť, ktorá ju prevádzkovala. No spomienky na ňu tu stále sú.
Bola to malá loď pre pár desiatok pasažierov, Nemala ešte dostatočne výkonné stabilizátory, ani kvalitnú klimatizáciu. Reštaurácia sa podobala na jedáleň v zotavovni ROH = dedinskej krčme v Telgarte.
Na lodi sme sa najviac skamarátili s lodným lekárom-Bulharom. Keď si s nami vypil pár pohárikov, ukázal nám najväčšie lodné tajomstvo-márnicu. Bola to veľká mraznička s telami dvoch mŕtvych filipínskych členov posádky, ktorí náhle zomreli počas plavby na šírom mori na akúsi infekciu.
Spomíname si živo aj na spolustolovníkov na lodi- napríklad na jednu milú Viedenčanku Elisabeth, pred odchodom na dôchodok pracujúcu vo viedenskej kancelárii OPECu resp. vo viedenskej UNO-City. Prechádzajúc sa po kývajúcej sa palube pod južnou hviezdnou oblohou sme s ňou o dušu politizovali a prekvapovali sa, koľko názorov máme spoločných. Bol tam aj Herr Kleber, nemecký veterán z 2.sv.vojny. Bol príslušníkom Waffen SS a podieľal sa aj na potlačení SNP. Keď ho povstalci ranili, doliečoval sa na Štrbskom plese. Našiel si tam nejakú slovenskú zdravotnú sestru, akúsi Máriu. Vznikla vraj medzi nimi veľká láska. – Zaujímalo by nás, či túto aférku mala Mária počas socializmu vo svojich kádrových materiálov. Problémom celej našej plavby po Indickom oceáne bolo, že nás prenasledoval stredne veľký tropický cyklón. Kľučkovali sme, ako to len neveľká rýchlosť starej lode umožňovala – cyklón nám však stále bol za pätami. Našťastie, nedobehol nás.
Vráťme sa však k cieľu našej dnešnej „plavby“ – k ostrovu Maurícius. Maurícius je malý, v porovnaní s ostatnými ostrovmi v okolí však pomerne rozložitý ostrov. Má 2040 km2 a 1,245 milióna obyvateľov. Veľký je teda ako dva slovenské okresy, no na tejto ploche žije takmer toľko ľudí ako je štvrtina slovenskej populácie. Maurícijská populácia je etnicky a religiózne veľmi pestrá. Obyvatelia sú takmer z tretiny kreoli a ich reč,- to je zmes francúzštiny, angličtiny a afrických jazykov. Pre naše ucho ich kreolčina znela ako veľmi príjemný francúzsky dialekt. Okrem kreolov a zopár belochov a Číňanov žije na ostrove väčšina /70%/ Indov a Pakistancov. Sila indického živlu rastie. Svedčí o tom fakt, že ako prezident tak premiér ostrova sú pôvodom z „Veľkej Indie“. Asi 52% obyvateľov sú hinduisti, silné postavenie majú však i kresťania a moslimovia.
Najstaršími obyvateľmi ostrova sú kreoli – potomkovia krížencov pôvodného a z Afriky dovlečeného čierneho obyvateľstva a Európanov, predovšetkým Francúzov. Francúzi boli totiž prvými dlhodobejšími kolonizátormi Maurícia /po Araboch, Portugalcoch a Holanďanoch, ktorí ostrovu dali súčasné meno a zaviedli plantážne hospodárenie, no napokon tu skrachovali/. Zásluhu na ovládnutí ostrova Francúzmi mal B.F.Mahé, neskorší guvernér a modernizátor platážnictva i prístavov. /Mahé kolonizoval aj Seychelly a ich hlavný ostrov sa dodnes volá jeho menom/. V napolenských časoch /1810/ dobyli ostrov Angličania a tí tam zostali až do vyhlásenia nezávislosti v roku 1968. Holanďanmi a Francúzmi založené plantáže Angličania ďalej zveľadili a zhruba od 1835 roku pre ne z Indie dovážali stabilnejšiu a poslušnejšiu pracovnú silu než boli černosi a kreoli. Hromadne privážaní migranti z „Veľkej Indie“ /dnes India, Pakistan, Bangladéš/ dali takto základ úplnej zmene národnostnej štruktúry afrického ostrova.
Kreolskí a černošskí otroci na plantážach robili len pod silným tlakom ozbrojených dozorcov. Často organizovali proti nim revolty a masovo utekali do vnútrozemia ostrova, aby tam pod ochranou džungle žili v slobodných ilegálnych osadách. Plantážnici a úrady na nich z času na čas robili poľovačky. Otroci sa nezriedka ani zoči-voči puškám nechceli vzdať a vrátiť na plantáže a radšej si siahali na život. Miestne legendy hovoria o tom, ako dobrovoľne skákali z vysokých skál do priepasti, len aby sa vyhli otročeniu. Miestni sprievodcovia-kreoli vám dnes s hrdosťou ukazujú na ostré vulkanické končiare hôr, kde ich predkovia dali prednosť smrti pred stratou slobody. Jeden z nich – „Le Morne Brabant“ je dnes oficiálnym pamätným miestom ostrova.
Paradoxom ale je, že za takéto smelé a nekompromisné odmietanie otročenia zaplatili potomkovia týchto hrdinov STRATOU VLASTI. Angličania si kvôli ich neústupnosti doviezli na ostrov Indov a Indovia sa na ňom namnožili na úkor domorodcov tak, že dnes už majú drvivú prevahu…Zaujímavé a poučné. Aj pre nás Slovákov. – Až sa bojíme robiť širšiu analógiu medzi takýmto historickým vývojom na Mauríciu a súčasným vzťahom Západu EU a Východu EU k migrácii. Čo keď v súvislosti s neochotou nás Východoeurópanov poslušne krčiť chrbty pred elitou Západu – nám sem, do našej vlasti, Brusel násilne navozí novú poslušnejšiu väčšinu z Ázie a Afriky ?
Mauricius má vo vzťahu ku Slovensku aj iné spojovníky. Ich pólmi sú Mauríčania, ktorí kedysi žili a študovali na Slovensku a Slovenky, s ktorými sa tu u nás zoznámili a ktoré sa potom s nimi odsťahovali na Maurícius. Údajne je tu takýchto Sloveniek zopár desiatok. A údajne si založili aj krajanský spolok, ktorý dostával spočiatku podporu zo Zahraničného odboru Matice slovenskej a Matica slovenská sa hrdila, že má svoju pobočku až na Mauríciu. Dnes už oficiálne väzby medzi Maticou slovenskou a Mauríciom asi nejestvujú. Dnes už totiž takmer nejestvujú ani väzby medzi Maticou slovenskou a Vládou SR. Tobôž medzi Ministerstvo kultúry SR a slovenskou národnou kultúrou. Bohužiaľ.
Ako sme spomenuli, na Maurícius sme priplávali na lodi. Už z diaľky sme obdivovali ostré končiare sopečných hôr.
Keď sme sa priblížili k brehu, loď urobila krátku okružnú plavbu a my sme tak mali možnosť obzrieť si všetky plážové rezorty v krajine. Budovy hotelov neboli vysoké, skôr to boli rozložité bungalovy z dreva a skla, občas funkčne poprepájané pohľadovým betónom alebo stenami z kameňa. Pláže neboli veľké ale ani jednotvárne. Využívali konfiguráciu terénu, občas aj do mora ústiace delty a meandre miestnych riečok. Nebol to taký luxus ako v špičkových rezortoch na Maledivách, ani taká elegancia ako na Seychellách, no bolo zjavné, že plážový turizmus tu dosahuje vysoký štandard. Služby dvoch rezortov /Dinarobin Beachcomber a Royal Palm Beachcomber/ sme potom, po vylodení využili na párhodinové plážovanie.
Jadrom nášho pobytu na Mauríciu nebol pobyt na pláži ale autokarové potulky po ostrove. Za štyri dni sme prakticky prešli všetko, čo sa na tomto ostrove dalo prejsť resp. prejazdiť. Takmer celý deň sme mali na pešie pochôdzky po hlavnom meste Port Louis. Aj s predmestiami má mesto viac ako 150 tisíc obyvateľov. Nie je to iba minimetropola, ale živé centrum, s pohľadu turistu /vďaka ilegálnym prisťahovalcom z vnútrozemia/ aspoň tak zaľudnené ako Košice.
Popri obligátnych budovách vládnych orgánov nás mimoriadne zaujala portlouiská tržnica- „Central Market“. Hádam od zeme po strechu bola prepchatá korením a pochutinami, typickými pre ostrovy Indického oceánu. Voňalo to tam čiernym a bielym korením, paprikou, škoricou, klinčekmi, ďumbierom, vanilkou, muškátovými orechmi, šafránom, oregánom, citrusovou kôrou, kokosovým mliekom, palmovým olejom, fenyklom, hrozienkami, zaváranými a sušenými artičokmi…ale aj cesnakom, cibuľou, figami, mangami, avokádami, burskými a kešu orechmi, kávou, čajom, sušeným mäsom a údeninami, tabakom, khatom a možno aj drahšími narkotickými oblbovákmi…Do toho sa miesili ťažké arómy z indických a kreolských voňaviek, látok na sárí a na kreolské šaty, blúzky a sukne. Na všetko pripravení indickí obchodníci ponúkali farbivá na typicky indické líčenie tvárí, najmä na bodky šťastia, symboly osudu a manželského stavu, ktorými si Indky zdobia tváre. Veselí a zhovorčiví indickí obchodníci aj zadarmo zabodkovávali čelá chichúňajúcich sa turistiek. Samozrejme, ako všade v Oriente, aj tu mali dôstojné miesto klenotníci, predavači, náhrdelníkov, náramkov, náušníc, brošní, pudreniek… kovotepci, predávajúci moslimské lampy, krčiažky, čaše, tácky a iné nádoby s kovu, no tiež obchodníci s kobercami, závesmi, uterákmi, turbanmi …ako aj výrobcovia a predajcovia obuvi, opaskov, tašiek a kufríkov a pod.
Keď predavači začuli úryvky z našich vzájomných rozhovorov, zazdala sa im naša slovenčina ako ruština a už na nás kričali „zdravstvujte“ či „posmotrite zdes“, „pokupite“, skidka, skidka… alebo nám na rozlúčku kývali „dosvidanja“. Na otázku, odkiaľ vedia po rusky odpovedali, že buď zo štúdia v ZSSR alebo od ruských námorníkov. Asi to tak bude,-Sputnik tu sotva sledujú.
Ďalšou interesantnou zastávkou bola návšteva peknej portlouiskej hlavnej mešity Al Madina. Muezín z minaretu „nás“ slušne „zavolal“, a tak sme išli.
Zarazilo nás, že vnútri v mešite sa nemodlili iba Pakistanci, Bangladéšania či Indovia, ale aj dosť černochov. Aby sme neurazili nášho kresťanského boha, ponáhľali sme sa po návšteve mešity rýchlo do miestnej katolíckej katedrály Cathédrale Saint-Louis de Port-Louis. Pozreli sme si aj na nábreží situovaný starý cintorín pre Európanov z koloniálnych čias. Takéto miesta majú pre nás zvláštne čaro. Pripomínajú akúsi dôstojnejšiu kultúrnejšiu minulosť,- iný, krajší obraz sveta než je tá naša dnešná realita.
Hinduistické svätyne sme si nechali na potom. Na druhý deń sme totiž zamierili do vnútrozemia ostrova-do hinduistického komplexu svätýň pri jazere v horách, – „Maheswarnath Mandir “ – resp. ľudovo Grand Shiwala Triolet /lebo leží pri meste Triolet/.
Už nás tam očakávali strašidelné farebné tváre hindusitických bohov, najmä Šivu, ktorému je venovaný hlavný chrám, ale aj Durgu a Kali- a ešte staršidelnejšie stáda opíc. Obťažovali a ohrozovali nás počas celého výstupu na jednu malú svätyňu, postavenú ako vyhliadka na kopci nad jazerom /zvanom Ganga Talao/. Samozrejme všetko to tam bolo hlučné, pestré, zvláštne páchnuce a preľudnené. No veď sme boli v srdci „Malej Indie“ ako maurícijskí Indovia svoj nový domov na ostrove volajú.
Cestou do prístavu sme sa zastavili v mestečku Bobato /pri druhom najväčšom meste- stotisícovej Curepipe/. Tieto lokality sú celosvetovo známe výrobou modelov a kópií historických lodí, osobitne starých plachetníc. Neodolali sme a kúpili si jednu menšiu plachetnicu, takú, čo sme po odmontovaní stĺpov a rahien dokázali napchať do batožiny. Čudovali sme sa, koľko modelárskych dielní tam bolo a ako slušne napriek vzájomnej konkurencii vedeli prosperovať. Modely lodí robili remeselníci striktne podľa dobovej dokumentácie. Povaľovali sa im tam všelijaké staré námorné katalógy, encyklopédie, prierezové nákresy a zožltnuté starobylé fotografie a obrázky.
Posledný deň sme okrem iného venovali aj prírode.
Zašli sme do Národného parku „Black River Gorges“, kde cez posledný rozsiahlejší lesný /džungľový/ porast pretekala väčšia riečka Black River. Na inom mieste, už v poľnohospodárskej krajine sme zase obdivovali momentálne dosť vodnatý a vysoký vodopád Chamarel.
Významnou pozoruhodnosťou Maurícia je blízka oblasť Chamarel Seven Coloured Earth s obnaženými svahmi z rôznofarebnej hliny. Nemyslite si, že ide o nejaký jeden svah. Pestrofarebná hlina pokrýva značnú rozlohu vnútrozemia ostrova. Snažili sme sa tento div divúci odfotiť. Obrázky, ktoré sa nám podarilo urobiť, sú však iba veľmi chabým odleskom pôsobivejšej skutočnosti.
Nám v Európe pri zmienke o Mauríciu ihneď zíde na um filatelistická rarita – vzácna poštová známka modrého či červeného Maurícia. V hlavnom meste sú dve múzeá venované týmto známkam: Blue Penny Museum a Postal Museum. Navštevujú ich hlavne turisti. Domorodci o tejto zvláštnosti svojej vlasti veľa nevedia a veľký význam jej neprikladajú. Hovorí sa, že nikto nie je doma prorokom. Asi to platí aj o „modrom Mauríciu“ a skutočných živých obyvateľoch Maurícia. Mauríčania sa tešia a obávajú sa úplne iných vecí, než je nejaký papierik, ktorý sa v čudnom svete Západu stal vzácnou ceninou.
Problémy, starosti, radosti a vášne ľudí, žijúcich v rôznych častiach sveta našťastie ešte nie sú až tak globalizované, ako si my konzumenti globalizačných masmédií myslíme. Skúste si zájsť niekde do sveta a vyskúšajte, či je to pravda.
/Autorom fotiek je autor textu/.
Celá debata | RSS tejto debaty