zemegula

Wrangelov ostrov je súčasťou administratívy Čukotky. Prírodovedným a zážitkovým významom sa však vyrovná celej Čukotke. Preto ho po Čukotke ako celku spomenieme ešte aj osobitne.

ČUKOTKA

Čukotka má 770 tis. km2. Je dvakrát tak veľká ako Nemecko a plus Česko. Má však iba 52 tis. obyvateľov, z ktorých dve tretiny sú Rusi+Bielorusi+Ukrajinci, štvrtina Čukčovia a po 3% Eskymáci a Evenkovia. Hlavným mestom ja Anadyr /pôvodné meno mal krajšie: Mariinsk resp. Novo-Mariinsk/, ktorý tvorí s Ugolným jednu aglomeráciu s 15 tis. obyvateľmi. Anadyr má prakticky všetko, čo sa čaká od regionálnej metropoly, vrátane pobočky Severových.štát.univerzity. Po zakotvení Plávajúcej Lomonosovovej jadrovej elektrárne rastie význam mesta Pevek /najsevernejšie mesto Ruska/ s asi 5 tis. obyvateľmi. Elektráreň s výkonom 70 MW by utiahla aj 100 tis. mesto. Zrejme sa tu očakáva väčší budúci rast.

Čukotka je jediný ruský región, ktorý leží na Západnej pologuli. Na území regionu je jedinečné veľké jazero Elgygytgyn, vzniknuté v dôsledku pádu meteoritu. Za čias ZSSR na Čukotke prekvitala ťažba ropy, plynu, uhlia, uránu, wolfrámu, cínu…Dnes je kvôli vzdialenosti odbytísk ich ťažba utlmená. Pôvodné obyvateľstvo sa venuje chovu sobov a rybolovu. Čím ďalej tým viac ľudí robí v službách, doprave, výskume, ale aj v konzervárňach a energetike: tepelnej, nukleárnej ale i veternej /sú tu dve tzv. veterné „farmy“/. Podnebie je chladné /v zime mínus 50°, v lete do plus 20°/ a suché /iba 350 mm zrážok ročne/.

Perspektívnym projektom pre Čukotku je re-vitalizácia Severnej morskej cesty /z Číny popri severnom pobreží Ruska do Európy/. Tonáž dopravovaného tovaru na konci ZSSR dosahovala 8 mil. ton, po rozpade ZSSR sotva 2 mil.ton a dnes je to zase už 70 mil.ton a perspektívne 130 mil.ton /sedmina výkonu Suezského prieplavu/. Kvôli tomuto projektu financovanému i Čínou sa obnovujú meteorologické a telekomunikačné stanice, prístavy ale i objekty vojenskej ochrany cesty. Z postupom globálneho otepľovania je projekt stále perspektívnejší.

Prvé správy o Čukotke doniesol do Ruska kozák Pojarkov v r.1645 pri návrate z cesty na Sachalin. Skutočným „objaviteľom“ a otcom ruskej Čukotky bol však tesne po ňom iný kozák Semion Ivanovič Dežňov, ktorý v rokoch 1650-1670 túto oblasť podrobnejšie zmapoval, objavil najvýchodnejší bod vtedajšieho Ruska a dostal sa až ku prielivu oddeľujúcemu Euroáziu od Ameriky. Územie bolo následne Rusmi využívané iba na lov kožušín. Systematickejšie osídľovanie a industrializáciu Čukotky začal až ZSSR po r.1920.

Na Čukotku sme sa dostali loďou z Aljašky /z prístavu Nome/. Zakotvili sme v prístavnom meste Providenja. Mestečko malo v časoch ZSSR 12 tis. obyv.-dnes je to sotva 2 tisíc. Úbytok obyvateľstva je spôsobený útlmom baní a menej intenzívnym využívaním Severnej morskej cesty, no aj uzatvorením mnohých vojenských základní, ktoré tu ZSSR udržiaval. Providenja je dnes čiastočne mestom duchov. Takým zvláštnym: panorámu mesta hyzdia neudržiavané neobývané /najmä vojenské/ paneláky. Časť z nich v centre mestečka je ale pekne obnovená, zateplená, pestrofarebne natretá. Niektoré paneláky sú spoly obnovené, spoly opustené. Ak sa niekto rozhodne prisťahovať, môže si vybrať zadarmo akýkoľvek byt alebo si spojiť viac bytov do jedného. Čiastočne na svoj účet, čiastočne na účet mesta si potom byt obnoví. To je príčina, že v 20-bytovke je obnovených 5-15 bytov a ostatné sú zamknuté a voľné. Všetky neobývané byty sú v centre mesta aspoň temperované, pripojené na vodu a elektrinu.

Hlavná ulica mestečka a niektoré k nej vedúce radiály sú upravené. Nájdeme tu sídlo mestskej a okresnej administratívy, telekomunikačnú spoločnosť, banky, krytú plaváreň, krytý zimný štadión, obchody a v postranných uliciach školy, múzeum, kultúrny dom, v Rusku nikdy nechýbajúcu knižnicu, nemocnicu, starší pravoslávny kostolík. Námestie tvorí obligátna vlajkosláva, pomník Lenina a zaujímavé umelecké súsošie. Pustili sme sa stále rovno po hlavnej ulici . Minuli sme depo veľkých krytých terénnych nákladiakov /s kolesami i pásmi zároveň/. V zime asi slúžia ako mestská doprava. V prístave sú objemné sklady. Do jedného z nich z nákladnej lode vykladali uhlie, do druhého zemiaky. Je august, onedlho príde do mestečka zima a tma polárnej noci. Kto sa na zimu v týchto končinách v krátkom lete nepripraví, ten sa jari nedočká.

Na konci sa hlavná ulica trochu dvíha ku mestskému cintorínu. Hroby sú dosť husto pri sebe. Na nich betónové náhrobné tabule a umelé kvety. Starší muž, ktorý bol pri jednom z čerstvých hrobov sa posťažoval, že kopať hrob v permafroste, večne zamrznutej pôde, je náročné. Jamu treba vystužovať doskami, na bokoch ale najmä dolu. Pod vplyvom globálneho otepľovania truhly s nebožtíkom klesajú aj tak hlbšie a hlbšie…

Na veselšiu nôtu. Zašli sme do jedného zo supermarketov. Uvideli sme obchod s asi rekordnou hustotou tovaru na m2 ak nie na svete, tak v Rusku určite. Kde sa človek pozrel, všade tovar-od podlahy po strop. Pestré obaly, európske, americké i ázijské značky. – Aký to kontrast s obchodmi za gorbačovovských čias. Pokiaľ ide o potraviny,, drogériu a bežný spotrebný tovar ľudia tu nájdu všetko čo aj v Moskve alebo u nás v Bratislave. Urobili sme tu pár fotozáberov, aby sme presvedčili skeptikov v našej rodine, až im budeme rozprávať o veľmi veľmi solídnej životnej úrovni Čukotčanov. -Žiaľ ani vyššia životná úroveň nebráni postupnému odlivu obyvateľstva z týchto končín Ruska.

V Dome kultúry ako tradične bolo pre turistov folklórne vystúpenie. Zmes ruských a čukčianskych ľudových piesní a tancov. Deti základnej a študenti strednej školy sa snažili ako veľkí umelci. Nám boli milšie ruské pesničky, no spočiatku bolo zaujímavé aj čuktské rytmické brbľanie a mrmľanie v rytme väčších a menších bubnov, tamburín a zvončekov. Neskôr to už bolo dosť jednotvárne, až únavné.

Pri múzeu sme uvideli poskladané drevené debničky. Nemeckí turisti si ich už so záujmom obzerali. Bol na nich totiž nápis „Gruss aus Heimat“ a nemecká orlica s hákovým krížom. Vojnové trofeje sa po vojne objavovali po celom šírom Rusku. Od wehrmachtu ukoristený plechový sud na naftu sme uvideli dokonca na Wrangelovom ostrove a jeden miestny Sibírčan mal múzeum rôznych vojenských nemeckých motocyklov, sajdiek a osobných aut dokonca v dedine Listvjanka pri Bajkalskom jazere.

Stretnutia s miestnymi ľuďmi sú pre nás vždy v každej krajine zdrojom poznania i pocitu všeľudskej spolupatričnosti. Aj v Providenji sme mali šťastie na ľudí, čo nám to vedeli poskytnúť. Prvým z nich bol miestny lekár a silný lokálpatriot. Najprv sa posťažoval, že počet pacientov trpiacich na TBC v tomto- na slnečné lúče skúpom kraji, je stále vysoký. Dohnať to, čo spôsobila dlhá polárna noc sa nedá ani vitamínom D, ani zeleninou a ovocím a ani ožarovaním „horským slnkom“. Kto v krátkom lete nie je vonku aspoň 6-8 hodín denne, ten si to často odskáče. Doktor hovorí, že lákadiel na pobyt vonku, na slnku a čerstvom vzduchu je tu mnoho. Mužská ale i ženská časť populácie rada chodí na autách, štvorkolkách či motocykloch na výlety do okolitých riedko zalesnených kopcov. V zime sa dá využiť osvetlený lyžiarsky vlek iba „čut-čut“ od centra mesta. Na konci leta sa svahy za panelákmi len tak červenejú od brusníc a krasiniek. Inde prevláda modrá farba čučoriedok. Keď sa doktor rozhovoril o hríboch, čo tu rastú,-nám = fanatickým hríbarom oči len tak žiarili. Tvrdil, že tu hríby nerastú po stromami /to by ich veľa nerástlo…/ ale aj na trávou, brusničím a čučoriedčím porastených holiach. Príliš sme mu vtedy neverili-ale potom, čo sme videli huby rásť aj na drsných pláňach Wrangelovho ostrova, sme mu dodatočne dali za pravdu.

Idúc po hlavnej ceste sme dvakrát stretli ženu v strednom veku, s účesom á la Valentina Tereškovová. Tlačila kočík. Dali sme sa s ňou do reči. Prezradila, že kočíkuje vnúčika. Dcéra má muža vojaka z povolania, ktorý dostal komandirovku práve sem. Dcéra má aj iné deti a tak jej mamička chodí do Providenja pomáhať s domácnosťou a deťmi aspoň 1-2 krát do mesiaca /to zaťko azda ešte vydrží…/. Chodí sem a tam letecky z Komsomoľska na Amure /je na čínskej hranici/ s prestupom v Anadyre. Pani dostala náš obdiv za takúto staromamovskú lásku a obetavosť. Naozaj klobúk dolu. – Toto je však zároveň ilustrácia toho, ako sa Rusi neboja vzdialeností a dlhého cestovania. Museli sa to naučiť, keď sa narodili do takej veľkej krajiny.

Po folklórnom vystúpení sme stretli dvojicu mladých dievčat čo na vystúpení tancovali. Mladé, moderne oblečené, štíhlo urastené, veselé a hovorné blondínočky. Zistili sme, že chodia na miestnu strednú školu a že po jej ukončení chcú ísť študovať na univerzitu do Anadyru. Bolo vidieť, že ani vo voľnom čase nezaháľajú a chcú sa vzdelávať aspoň v jazykoch. Uprosili nás, aby sme s nimi konverzovali v angličtine. Trochu absurdné medzi Slovanmi, ale v prípade tých devočiek izolovaných na kraji sveta predsa len pochopiteľné. Keď sme sa ich spýtali, či nechcú vedieť po anglicky preto, aby neskôr ľahšie ubzikli dakde do sveta – fakt úprimne a presvedčivo odvetili „počemu ? – zdes vsjo !“.

Loď zdvihla kotvy a zamierila na sever. Oboplávali sme Diomedove ostrovy /Gvozdevove o./. Väčší z nich patrí Rusku, menší už USA. Medzi nimi je úžina široká ani nie 3 000 metrov. – Toľkoto tu more od seba oddeľuje dve superveľmoci. Na oboch ostrovoch boli viditeľné navigačné a iné vojenské zariadenia. V r.1987, časoch odmäku vzťahov ZSSR a USA a sovietskej perestrojky úžinu medzi ostrovmi preplávala Američanka Lynne Coxová. Viac si ju vtedy všímali novinári ako vojaci na oboch stranách. Ako by asi dopadla jej plavba dnes ?

Obraciame jemne na západ a zakotvujeme pri brehoch Mysu Dežneva. Tenderboatmi sa vyloďujeme pod monumentálnym pamätníkom-majákom s bustou Semiona Ivanoviča Dežnova. Pamätník je na kopci, asi pol hodiny šliapania. Cestou nás zdraví pes miestnej hliadky pohraničníkov. Pohraničníci sa na nás usmievajú zo svojho stanu, pes sa nám s krútiacim chvostom pance popod nohy. -To je ale návštevníkov, po dlhom čase ! Vyčudovane na nás hľadia aj miestne svište. Psa sa boja, ale nás nie. Fotografujeme pamätník /pozri foto/.

A schádzame trochu zań, k útesu nad večne špliechajúcim morom. Na jeho okraji sú dva veľké pravoslávne kríže. Postavili ich tak, aby boli dobre viditeľné azda aj z Ameriky. Spomíname si na slová bojovej piesne „…a na Tichom oceáne, zabodli zrak do mrakov“…Dr.Husák mal pravdu-až tu, na konci Euroázie, na hranici Pacifiku a Severného ľadového oceánu vlastne končí ruská, slovanská a teda aj naša slovenská vlasť.

Vraciame sa naspäť. Obchádzame zvyšky osady Naukan, ktorej obyvateľstvo na konci sovietskej éry presťahovali do dediny Uelen. Bližšie k pobrežiu sú však aj zvyšky iného osídlenia. Oveľa staršieho. Sú tam kameňom obložené a dláždené jamy s priemerom asi 3-5 m, zhora zastrešené obrovskými rebrami z veľrýb a možno aj klami z mamutov. Prehistorické osídlenie z doby kamennej. Z doby, ktorá tu trvala možno až do 17.storočia.

WRANGELOV OSTROV

Ostrov má 7600 km2 a 0 stálych obyvateľov. Jeho existenciu tušili ruskí a západní námorníci už od 16-17.storočia, no nedokázali ho nájsť. Nepodarilo sa to ani barónovi v ruských cárskych službách Ferdinandovi von Wrangelovi pri jeho expedíciách v r.1820-4. Rusi ostrov /ktorého čukčské meno je Imkilir=Ostrov bielych medveďov/ napriek tomu pomenovali na jeho počesť. Úspešnejší než kvalifikovaný objaviteľ boli bezmenní ruskí lovci kožušín. Keď na ostrov v 1879 dorazila americká prieskumná loď, už na ńom bolo zopár ruských lovcov. Hoci je ostrov asi 150 km od ruskej pevniny a Ruské impérium ho prirodzene vždy považovalo za svoj, vypukli oň /kvôli bohatstvu kožušinových zvierat/ spory medzi V.Britániou /Kanadou/, USA a Ruskom. Nepomohla ani jasná deklarácia ruskej vlády z roku 1911.

USA na Wrangelov ostrov občas poslali nejakú prieskumnú loď a tá na pobreží vztýčila americkú „pyžamo-zástavu“. Briti a ich poskokovia Kanaďania boli zákernejší. Vztýčiť „Union Jack“im nestačilo. Pokúsili sa po rozpade ruského cárskeho impéria využiť situáciu a poslať na ostrov akože vedcov- britských-kanadských kolonistov. Hlavný iniciátor tejto provokácie bol Kanaďan islandského pôvodu Vilhjalmur Stefansson. Opieral sa o skúsenosti Američana Maurera, ktorý tu na lodi Karkuk stroskotal v r.1914, prežil na ostrove následne 8 mesiacov a teda ho „dobre“ poznal. Najal si k nemu ďalších 3 námorníkov /ale aj vedecky podkutých prieskumníkov/ a jednu inuitskú/eskymácku ženu Adu Blackjack Johnsonovú, r. Deluturovú. Vilhjamur s nimi na ostrov nešiel – kúpil im ale loďku Silwer Wave a sľúbil logistickú a finančnú podporu. 5 prieskumníkov dorazilo v septembri 1921 na ostrov a počas leta sa im vcelku darilo plniť daný program. Prišla však jeseň a žiadna loď, ktorú im sľúbil Vilhjamur na spätný odvoz, neprišla. „Osadníci“ začali hladovať a trpieť na skorbut. S obrovskými ťažkosťami prečkávali zimu. Na konci januára sa traja rozhodli ísť po ľade peši na Sibír. Nikto už o nich nikdy nepočul. Ada zostala na Wrangelovom ostrove iba s jedným ťažko chorým námorníkom, pripútaným na lôžko, navyše užívajúcim heroín. V júni 1923 námorník zomrel a Ada zostala 3 mesiace na ostrove sama, len s mačkou. Koncom augusta 1923 konečne prišla záchranná loď Donaldson. Po návrate na Aljašku žila až do 1983 viac-menej v núdzi, kým Vilhjamur Stevansson- iniciator jej trápenia, napísal o nej a o ostrove úspešnú knihu „Dobrodružstvo Wrangelovho ostrova“.

Príbeh mal však predsa len jedno pozitívum – po konsolidácii mocenských pomerov vyslal ZSSR v r.1924 na ostrov delový čln „Červený október“. Výskumník G.Ušakov následne v r.1926 založil na ostrove stálu osadu obývanú ruskými výskumníkmi a niekoľkými desiatkami Čukčov z Čukotky. Osadu po ňom nazvali Ušakovskoje. Osadníci sa živili lovom kožušinových zvierat a chovom sobov. V pol.30-tych rokov už bola v osade škola, pošta, obchod, nemocnica, klub, dokonca verejný kúpeľ. Vojakmi a Čukčami bola založená aj ďalšia osada Zvezdnoje. Postavili pri nej i poľné letisko, zvané Poloostrov Hawaii.

V r.1934 sa na ostrove začali diať veci. Guvernérom ostrova a riaditeľom výskumného inštitútu sa stal neúspešný diplomat Semenčuk. Čoskoro sa stal neobmedzeným pánom nad životom a smrťou malej tamojšej komunity. Spolu so svojou sadistickou manželkou a šéfom lovcov kožušín Starcevom organizoval alkoholické orgie, znásilňoval čukčské ženy a mučil osadníkov. Sluha Starcev raz v opitosti zavraždil svoju ženu. Guvernér to nechal tak, bez trestu, lebo vraj najväčším trestom pre Starceva bude nutnosť žiť ďalej na tomto nehostinnom ostrove. Vraždy sa napokon dopustil aj Semenčuk-zavraždil miestneho doktora. Správa o tom sa cez lekárovu manželku dostala mimo ostrov a Semenčuka so Starcevom zatkli. Vo verejnom procese ho v r. 1935 odsúdili na smrť a zastrelili. Verejným žalobcom bol známy prokurátor Vyšinskij.

Život v dvoch osadách na Wrangelovom ostrove bežal potom ešte asi 35 rokov. V 70-tych rokoch však zdroje ZSSR na nákladnú vojenskú prítomnosť na ostrove začali slabnúť. Letisko na konci 70-tych rokov zavreli. Na začiatku 80-tych rokov opustili Zvezdnoje i poslední lovci. Zostalo ľudoprázdne.

V r.1997 sa rozhodlo o uzavretí aj osady Ušakovské. Zopár starých Čukčov tu však dožívalo. Poslednú stálu obyvateľku Vasilinu Alpaunovú v októbri 2003 pred jej domom zabil a zožral ľadový medveď. V osade zostali iba výskumníci, ktorí sa tu turnusovito striedali. A tak je to dodnes. Ostrov bez ľudí sa stal rajom pre zvieratá.

My sme na lodi, krúžiacej okolo ostrova strávili týždeň. Absolvovali sme úžasné vylodenia na jeho rôznych častiach. Navštívili sme kolónie tuleňov, inde zas kolónie mrožov a inde kolónie vodného vtáctva. No najmä niekoľko kolónií ľadových medveďov.

Pozorovali sme medvede pri letnej „hibernácii“ , ako driemu spoly zahrabané v piesku, aby šetrili energiou až do príchodu ľadov a nástupu bohatej loveckej sezóny.

Tulene naopak- v čase medvedej pasivity veselo lovili ryby a tučneli. Medvede na to s úľubou pozerali… Zaujímavé bolo sledovať hostinu ľadových medveďov pri zdochline mroža. Jasne sa pri nej ukázala hierarchizácia medveďov podľa veku, veľkosti a pohlavia. Napriek tomu, že sa mladé medvede museli uskromniť so zvyškami, nevyzerali nijako podvýživené. Niekoľkotisícovej populácii ľadových medveďov sa na Wrangelovom ostrove jednoducho darí.

Na ostrove žijú okrem týchto zvierat i polárne syslíky, ktoré spásajú trávu a trávové semená. Na nich si hľadajú obživu polárne líšky a polárne sovy. Aj tie sa nám podarilo uvidieť z blízka a odfotografovať. Do vnútrozemia ostrova, kde žijú majestátne pyžmone /niečo medzi jakom a zubrom/ a soby, sme sa neodvážili. Ani so všade a vždy prítomnými dvoma rangermi s ostronabitými puškami, chrániacimi nás pred hladnými medveďmi.

Na Wrangelovom ostrove údajne ešte pred 3500 rokmi žili posledné mamuty. Vlastne už iba mamutíky, lebo so zhoršovaním klimatických podmienok, znižovaním množstva trávy a zhoršovaním kvality vody sa mamuty na ostrove postupne zmenšovali, scvrkávali. Svedčia o tom ich kostrové pozostatky. V permafroste ostrova však boli nájdené aj časti mäkkých tkanív týchto kedysi aj na Slovensku dominantných živočíchov. Pokusy genetických inžinierov replikovať a „oživiť“ tieto tvory v súčasnosti boli zatiaľ neúspešné.

Počas expedícií sme sa postupne zblížili s našimi strážcami-rangermi. Videli sme, aká náročná a nebezpečná je ich robota. Po dvojici obchádzajú jednotlivé ostrovné strážne a pozorovateľské punkty. So svetom ľudí ich spájajú iba vysielačky. Prespávajú v jednoduchých z lát pozbíjaných búdach. Okná a dvere týchto búd musia však byť zvonku vybité veľkými 10-15 cm klincami. Ľadové medvede sú lovcami ľudí, ak ich zacítia, idú po nich, idú za „žrádlom“. Stopujú ich aj desiatky kilometrov. Aby nevošli do búdy a neurobili si zo strážnikov bod svojho jedálnička, treba sa chrániť ako sa dá. Aj ostrými klinčiskami.

V Ušakovskom majú rangeri svoju administratívu. S ňou sú spojení vysielačkami počas obchôdzok v teréne. Administratíva je v parádnej budove s kancelárii a zasadačkou, s garážami pre moderné terénne pásové vozidlá. Neďaleko nej je tiež na dané pomery luxusne vybavená ubytovňa. Treba však za ňu platiť. A tak ju využívajú najmä hostia zo zahraničia, napríklad z lodí „National Geographic“. Tieto lode s „panskou“ klientelou často chodia na ostrov skúmať prírodu alebo nakrúcať nejaký britský, americký či kanadský prírodopisný film. Ruskí rangeri, aby ušetrili, bývajú v starých opustených domcoch po presťahovaných lovcoch-Čukčoch. Boli sme sa na ich ubytovanie pozrieť. Domec mal dreváreň, pitvor so sporákom a izbu s pieckou a poschodovými pričňami. Malé zamrežované okno a pod ním jednoduchý stôl a stoličky. No a vždy nočné lampy a knižnica. Čo tu rangeri robia, keď nemajú službu ? Čítajú, učia sa cudzie jazyky, píšu alebo čítajú na počítači. Na priestranstve medzi domami sú všade zvyšky loveckých lodí, saní, snežníc, či kostí z veľrýb, mrožov, pyžmoňov a sobov. Lapidárium Arktiky.

Zaujímavý nápis v ruštine a angličtine sme si prečítali na vchodových dverách onej luxusnej ubytovne, určenej pre cudzincov. Stálo na ňom, aby človek pri vychádzaní von pozrel najprv napravo a potom naľavo, či v tesnej blízkosti ubytovne nie je žiaden ľadový medveď. Tento nápis sme si odfotili a dali na dvere našej chaty na Podbanskom. Nejde o recesiu. Je to už aj na Liptove čím ďalej tým užitočnejšia rada.

Medzi rangermi nás zaujali dvaja ľudia. Našou prírodovedeckou lektorkou bola Galina. Vynikala nielen krásou a poznatkami ale i perfektnou angličtinou. Nečudo,-má na jej zdokonaľovanie v samote ostrova času habadej. Druhým obľúbeným rangerom bol Tolja. Mladý asi 30-ročný absolvent univerzity, poloRus-poloČukča. Okrem pútavých historiek zo života ostrova nám daroval aj CD so svojimi krátkymi hudobnými a filmovými kreáciami. Zaujímavými, Fakt.

Jednou z jeho historiek je rozprávanie o kolónii miestnych polárnych husí. Ostrov Wrangela je celý veľmi prísnou rezerváciou UNESCO. Medzinárodné ochranárske organizácie sa osobitne starajú práve o osud polárnych husí. Výskumníci-ochranári ich sem často prichádzajú kontrolovať. Husiam sa darí. – No iba pokiaľ neodletia preč a nad územím Aljašky, USA a Kanady sa nestanú terčom každoročných masových poľovačiek Severoameričanov. Takže tak, – ty Rus sa staraj, zabezpečuj čo najviac husí, aby sme my Američania mali čo najbohatšiu „great“ poľovačku !

Iným druhom historky je správanie sa medveďov v osade Zvezdnoje potom, čo ju opustili poslední stáli obyvatelia a úplne sa vyľudnila. Medvede si pootvárali do domcov dvere a nasťahovali sa do nich. Urobili si v nich brlohy, kde v pokoji matky-medvedice dojčia svoje malé medvežonky. Rangeri nám poukazovali nádherne vtipné fotografie z tejto medveďmi osídlenej osady. Najviac sa nám páčila fotografia domu s nápisom ŠKOLA, z okna ktorého do objektívu hľadí mladý nezbedný medvedík.

Ľadové medvede sú milé tvory. Len keby neboli také pahltné, nedožraté.

Milí priatelia Bratislavčania ! Slovenské medvede sa už pomaly blížia aj k vám, do vášho miesta. Preto vám odporúčame-skôr ako v Ružinove otvoríte vonkajšie dvere na paneláku- pozrite najprv napravo a potom naľavo, či nablízku nie je dajaký medveď. Keď nie biely, tak trebárs aspoň hnedý.

Nabudúce dve kapitolky o Aljaške.