zemegula

LESNÉ KOLIBKY BEZ LESA

Malý, chudobný, suchozemský – taký je tento štátik vo vnútrozemí južnej Afriky. Má 30 355 km2 a 2,1 milióna obyvateľov. Hlavné mesto Maseru má 350 tisíc obyvateľov a leží, podobne ako celý štát – v kopcovitej resp. až horskej krajine.

Návštevu Lesotha sme uskutočnili s malou slovenskou skupinkou. Na autokare sme sem prišli z Južnej Afriky. Smerovali sme do Maseru miestami cestou-necestou, kde sme si do sýtosti pretrpeli „africkú masáž“. Terénne auto bolo kvalitné, s výkonným perovaním, no i tak si naša kostrč, chrbtica a obličky niečo užili.

Míňali sme dedinku za dedinkou, usadlosť za usadlosťou a obdivovali v kopcovitom odlesnenom kraji okrúhle hlinené príp. kamenné domčeky s kužeľovitými strechami z trstiny alebo so šúpolia. Všade naokolo boli malé políčka, jedno vedľa druhého, oddelené od seba pasekami, medzami či remízkami zarastenými banánovníkmi alebo kokosovými palmami. Pohybovali sme sa v nadmorskej výške okolo 1 000 metrov. Vzduch bol tu vlhký ale svieži. Odlesnenou krajinou stekali miestami silné potoky. Na jednom z nich sme v strede dediny videli striekať vodopád a následne sa plaziť dlhú vodnatú kaskádu.

Ako sme sa blížili k Maseru, tak hustota osídlenia rástla. V dedinkách pri ceste sa objavovali stále početnejšie krčmy a bary. Zastavili sme sa v jednom z nich.

Na dverách bolo na kuse papiera napísané, že do baru chodia aj osoby choré na AIDS. Bohužiaľ, všimli sme ten nápis až potom, čo sme si v bare kúpili nejaké plechovky s občerstvením a navštívili latrínu vzadu za barom na dvorčeku. Hygienou to tam samozrejme neoplývalo. Naopak. Pri bare postávali „zvodné“ slečny, ktoré na nás vyvaľovali svoje veľké pestrofarebne vymejkapované očiská.

Pred barom na brvne sedelo asi šesť mužov. Mali zjavne riadne pod čapicou. Najskôr sa na nás pozerali s naivnou zvedavosťou, postupne sa však začali vo svojom stádočku hecovať a keď sme nasadali do auta, už na nás čosi pokrikovali. Ešteže sme mali kvalitné auto, dobrého šoféra a dosť benzínu v nádrži.

Vošli sme do MASERU. Podľa nás je to obrovská tristotisícová africká dedina.

Hľadali sme v meste niečo, čo by z historického alebo architektonického hľadiska stálo za zmienku, no nič také sme tu nenašli. Je však možné, že sme nevideli všetko, že sme zle hľadali alebo nevieme oceniť to, čo je tu a je cenné. V spomienkach nám teda utkveli iba vyparádení ženích a nevesta, ako idú po lúke z kostola ku bielo prestretým stolom pod košatým baniánom, aby si so svadobčanmi sadli k slávnostnej hostine.

Potom už nasledoval iba prejazd po nevábnych uličkách na parkovisko pri veľkom miestnom trhu a tržnici. Tam to už bolo pestré a zaujímavé ako to býva na trhoch v rozvojových krajinách dobrým zvykom. Z celého toho festivalu vôní, zvukov a farieb nás najviac zaujal obchod /popravde skôr šopa/, ktorý bol zvonku označený ako „NATURAL MEDICINE“. Majiteľka a jej pomocníci vovnútri ponúkali všakovaké otiepky sušených byliniek, báječne voňajúce a rôzne zafarbené. Okrem sušených rastlín tu boli aj džemy, plody rôznych stromov a krov,-počnúc známym tropickým ovocím po plody, ktoré sme nepoznali a dovtedy nevideli. Byliny a plodiny boli na poličkách v rôznych škatuľkách a sklených pohárikoch-v podobe džemov, želé, štiav, sušených plodov a rôzne pomletých práškov a granulátov. Majiteľka obchodu, vysoká urastená černoška nám ponúkla „cukríky“. Boli to kandizované kakaové bôby a zrnká kávy. Chutili výborne a mali posilňujúci účinok, aj keď tácka s nimi a celkový vzhľad šopy nevyzeral príliš hygienicky.

V obchode s prírodnou medicínou boli aj rôzne drevené a hlinené sošky bôžikov a duchov a boli tu aj rohy, kosti a lebky rôznych zvierat. Keď sme sa majiteľky spýtali, či sú to pomôcky pre šamanov a či aj ona sama nie je šamanka, asi sa urazila. Lebo dôrazne zopakovala, že ona predáva iba medicínu /aj keď prírodnú/ a že nie je šamanka, skôr liečiteľka. Na dôkaz svojho tvrdenia nám ukázala pri pokladnici na stene zavesený obraz. Na ňom mala zarámované osvedčenie o tom, že v Pretorii /hlavnom meste Južnej Afriky/ absolvovala akýsi zdravotnícky kurz. Ospravedlnili sme sa jej a kúpili si na záver nejaké medíky a džemíky s nám známeho /pre istotu…/ tropického ovocia. Po návrate na Slovensko sme ich ľutovali zjesť. Bola to predsa spomienka. A tak tie tégliky s dnes už nevábnym obsahom máme v komore doposiaľ.

Hlavným bodom programu v Lestohe mala byť a aj bola návšteva domorodej dediny KOME vysoko v horách, v ktorej je sú skalné obydlia domorodcov a skanzen ľudovej architektúry.

Dedina ležala na príkrom svahu nad riekou a nad hlbokým údolím. Z údolia sa k nej ale dostať nebolo možné. Jediný prístup bol odhora, z náhornej plošiny. Nespevnená cesta, plná skál a výmoľov bola ale pre náš tereniak /sic !/ zjazdná asi do polovice. Zvyšok, približne dva kilometre sme dolu ku vstupu do “ Kome Cave Heritage Village“ zišli po vlastných.

Kultúrno-historické múzeum sídlilo v budove, postavenej v štýle dedinských kamenných domčekov s kruhovým pôdorysom a s kužeľovitou slamenou strechou. Tvar kužeľovej strechy je pre Lesotho posvätný. Majú ho vo svojom štátnom znaku i na zástave. Majú ho vo svojom tradičnom národnom odeve. Kuželovité slamené či z trstiny vypletané kužeľovité klobúky nosia dedinčania doposiaľ.

V múzeu folklórne a historické predmety nielen vystavovali ale aj predávali. Kúpili sme si tu nielen hrnček s motívom kužeľového klobúka ale aj klobúk samotný /pozri foto/.

Z múzea nás domáca sprievodkyňa zaviedla chodníkom do centra dediny. Centrom bolo nádvorie pred zopár jaskynnými domami. V týchto príbytkoch z troch strán chránených skalou bolo príjemné závetrie, chladnejší vzduch a útočisko pred vonku pripekajúcim slnkom. Bohužiaľ bola tu aj dosť tma, preto život domácich prebiehal skôr pred jaskyňami a pod skalu sa utiekali iba v noci a keď pršalo.

Príbytky sme si poprezerali, pofotili sa s domácimi a vybrali sa hore dedinou do strmého kopca naspäť ku autu.

Nebola to ani krátka a ani ľahká cesta. Podchvíľou sme sa zastavovali pri kruhových domcoch, poväčšine ešte normálne obývaných. Nevedeli sme sa vynadívať na čarovné tvary a farby, ktorými si títo jednoduchí africkí dedinčania svoje príbytky ozvláštnili. Kúzlo miesta zvyšovali sliepky, prasiatka, ktoré okolo nás pobehovali a banánovníky a citrusovníky, ktoré pri domoch na priedomí rástli ako u nás na slovenskej dedine moruše alebo višne. Do auta sme sa doteperili celkom unavení ale spokojní. Videli sme čosi, čo inde nie.

Lesotho je dosť odlesnená krajina. Domorodé domčeky so kužeľovitými strechami však podčiarkujú jej lesnatú minulosť. Domčeky, podobné rozprávkovým lesným kolibkám sa sem hodia ako kľúč do zámky.

Držíme Lesothu palce, aby svoj ďalší rozvoj uskutočňoval tak, že sa ma -aj prostredníctvom modernej výstavby v tradičnom duchu,- podarí zachovať si aspoň trochu pôvabu hornatej krajinky s magickými lesnými kolibkami.

/Autorom foto je autor textu/.