Zimbabwe / Po Afrike 23. /

AKO SME RAFTOVALI PRI VIKTÓRIINÝCH VODOPÁDOCH

Hlavným cieľom našej expedície do srdca čiernej Afriky boli Viktóriine vodopády, rieka Zambezi – a Zimbabwe, ktoré si z tohto prírodného koláča odkrojilo najväčší kus. Do Zimbabwe / 390 757 km2, 15 mil. obyvateľov/ sme prišli z Botswany, z úžasného Národného parku Chobe. Boli sme tým, čo sme v Botswane videli, natoľko uveličení, že sme už od Zimbabwe žiadne ešte väčšie cestovateľské vzrušenie nečakali.

Mýlili sme sa. Bič plieska na konci. Ubytovali sme sa v meste VICTORIA FALLS, v majestátnom kamennom hoteli KINGDOM, imitujúcom kamenné stavby a palác stredovekého černošského „kráľovstva“ Zimbabwe. Ku komplexu žulových budov patril rozsiahly park, obrovský bazén s olympijskými rozmermi, bohatá záhradná architektúra, množstvo stromov, krov a kvetov a ozrutná /možno až preto nevľúdna/ reštaurácia.

V hoteli je aj kasíno v štýle Las Vegas. Počas nášho pobytu v kasíne veľa ľudí nebolo. Kasíno bolo postavené v čase, keď v Juhoafrickej republike vládlo pre hazardné hry veľmi nehostinné prostredie. Vtedy odtiaľ sem do Zimbabwe prilietali húfy hazarduchtiových Juhoafričanov. Dnes môžu Juhoafričania veselo hazardovaľ aj doma, preto sa im až sem ku Viktoriiným vodopádom lietať veľmi nechce. Nám však kasíno prišlo vhod, lebo sa v ňom nachádzal stejkhaus á la Texas. Mali v ňom všetky druhy amerických stejkov, pečených zemiakov a hranolčekov a čo je hlavné – za neskutočne nízke ceny. Mali k tomu aj kvalitné írske pivo. Jednoducho, eldorádo nezdravých no zákerne chutných jedál. Stejkárni sme dali prednosť pre chladnou reštauračnou hotelovou obludou.

Len čo sme sa v hotelovom komplexe trochu rozkukali, už aj sme sa od hotela pešo pustili ku areálu Viktóriiných vodopádov. Nie je to len taká hocijaká púťová atrakcia, ale obrovský ohradený areál s recepciou a spleťou asfaltových i nespevnených chodníkov a kopou šípok ku jednotlivým častiam vodopádov. Používame plurál, nie singulár. Ako hovorí názov, ide o sústavu vodopádov a kaskád, mokrých roklín a tiesňav, podobne ako pri juhoamerickom Iguazu. Tesne pred vodopádmi sa Zambezi rozlieva do šírky, tvorí malé skalné ostrovčeky, spomaľuje svoj tok /aspoň sa nám tak zdalo/, akoby sa rieka pred skokom do hlbokého bludiska roklín nadychovala ku svojmu vrcholnému „športovému“ výkonu.

Prehliadku vodopádov možno realizovať viacerými smermi a v rôznom časovom trvaní. Na vodopády sme si vyčlenili celý deň, mali sme dosť času a tak sme si vybrali najdlhší variant. Začali sme pri menšom bočnom vodopáde, rútiacom sa do hĺbky v bujnej zeleni stromov. Zaujímavé hučadlo, na povestné VODOPÁDY to neboli. Podobne nás neohúril ani ďalší bočný padajúci prúd vody.

No ale potom to prišlo. Uvideli sme pred sebou celú tú majestátnu panorámu, akú sme videli predtým na farebných plagátoch na hoteli, na letisku, v stejkárni…prosto všade v meste, na všetkých miestach, kde by sa dal nalepiť. Chytila nás z tej sily zvukov a gigantickosti valiacej sa vody eufória. Stáli sme tam, pred vodným divadlom ako prikovaní. Stáli bez pohybu a hľadeli na rieku bez slov, iba sa nechtiac usmievali. Postupne sme ale cítili, ako sa nám do tela rozlievajú endorfíny. Chceli sme to, čo sme videli, jeden druhému okomentovať, chceli sme sa podeliť o tie úžasné emócie, ktoré sme vo vnútri mali. Začali sme si vzájomne čosi hovoriť, no nič sme si nerozumeli. Vodopády nás prekríkli svojim mohutným hlasom. Čakali sme na medzierku v ich zvuku, aby sme sa do nej svojim príhovorom vošli-no vodopád nám to neumožnil. Nonstop hučal rovnako silno, v rovnakej tónine, naliehavo a neúprosne. Stále a stále. Bez známky únavy, ďalej a ďalej.

To isté divadlo sa potom zopakovalo ešte veľakrát. Vyhliadok na vodopády z rôznych smerov a uhlov bolo ešte asi desať-pätnásť. Niektoré boli ďalej, niektoré tak blízko, že sme sa museli obliecť do plášteniek a aj tak sme za chvíľu boli mokrí. Na pláni pred vodopádmi bola vysoká mokrá tráva a na kameňoch mláčky vody, -v tomto prostredí asi večné. Tesne popri útese pred vodopádmi prechádzala v rade za sebou skupina rozjarených Japoncov v pršiplášťoch. Podišli sme k nim, pokiaľ viedol chodník. Zbadali sme, že pod oficiálnym chodníkom sú ďalšie neoficiálne prte. Boli blatisté, šmykľavé, ísť až na ne sme sa neodvážili. A tak sme napokon pomaly zamierili k najbližšiemu východu. Adrenalín nám pomaly vyprchával a v nás sa rozhostil akýsi bazálny takmer postkoitálny smútok. Smútok z toho, že to najlepšie už máme za sebou a že tie úžasné pocity trvali len tak krátko. Keď sme sa však pozreli na hodinky, zistili sme, že zase ale nie až tak krátko. Pri Viktóriiných vodopádoch sme totiž strávili báječné štyri hodiny svojho života.

Na ďalší deň nás čakal ešte jeden ohromujúci zážitok. RAFTING NA RIEKE ZAMBEZI. Prihlásili sme sa naň s malou dušičkou, či to zvládneme a či sme nebezpečne neprecenili svoje sily. Vodáctvu sme sa venovali pred desiatkami rokov ešte ako univerzitní študenti. Potom sme absolvovali sporadicky nejaké splavy na Slovensku: na Váhu pri Kráľovej Lehote, na Belej okolo Pribyliny, na dunajských ramenách ale aj na pokojnom Malom Dunaji od Vrakune po Komárno. Áno,-lenže Zambezi, to je iná liga. Zambezi, to je Afrika. Zvládneme tu tie obťažnosti III a IV v tropických podmienkach ? S odretými ušami, ale zvládli sme.

Spoločnosť, v ktorej sme si raftovanie kúpili, nás tereniakmi vyviezla asi hodinu a pol od Victoria Falls. V akomsi základnom tábore nás už čakali inštruktori. Bolo nás 12 z rôznych krajín a dvaja inštruktori nás rozdelili do dvoch 6-členných družstiev. K nám dvom slovenským svetobežníkom sa na tejto mini-expedícii pridal náš známy majiteľ benzínovej pumpy z Komárna. V družstve bola aj štvrtá Slovanka-Ruska, študujúca vo V.Británii a jej juhoafrický priateľ. Šesticu dopĺňal jeden Izraelčan. Kormidelníka sme mali mohutného asi 45-ročného domorodca. Rozdal nám vesty, prilby, veslá, stručne nás poinformoval o nástrahách rieky /krokodíly, hady, hrochy, opice…, silné bočné prúdy, plytčiny ale aj hlbočiny do 20 metrov/, dohodol dorozumievacie signály, predstavil nám dvoch záchranárov na kajakoch a potom sme už vyrazili chodníkom dolu k rieke.

Chodník sa onedlho stratil a nahradili ho v blate vyšliapané schody. Blato sa šmýkalo a schody boli ďaleko od seba. Každú chvíľu hrozilo, že sa dolu zrázom spustíme po bruchu a po nose, ale zvládali sme to. Dokonca sme bez pádu prekonali aj zákernú časť, kde nad roklinkou bola miesta mosta prehodená kývajúca sa polozhnitá foršňa. Napokon sme prišli na miesto štartu. Bola to malá štrková pláž, vytvorená na sútoku Zambezi a potoka, vedľa ktorého sme k rieke schádzali.

Nalodili sme sa na rafty, ktoré nás tu čakali, dostali praktickú inštruktáž o bezpečnom vynorení sa a zachytení raftu v prípade stroskotania a hajde dolu riekou !

Čo vám o tom raftingu povedať ? Pozrite sa na priložené fotky a sami si urobte na to názor.

Rafting bol namáhavý nielen tým, že po pár minútach plynulejšej plavby vždy nasledovali riadne šupy vody, keď sme prekonávali menšie vodopádiky a pereje, nielen tým, že sme celou cestou museli sedieť na pol zadku na boku raftu, s druhým polzadkom vo vzduchu, ale najmä tým, že trval neskutočne dlho. Asi 3-4 hodiny. Vrátane asi dvoch prestávok v tichších zátokách. Plavbu sme zvládali bez stroskotania, -čo sa o druhom rafte, plávajúcom spolu s nami, povedať nedá. Tí si na jednom štvorkovom vodopádiku nedali pozor a prehodili si raft hore bruchom. Našťastie, záchranári na kajakoch im ihneď pomohli.

Do cieľového bodu sme sa nakoniec úspešne doplavili. Bolo na čase. Nohy sme mali také skrehnuté a stŕpnuté, že sme ledva vyšli z raftu. No a potom nasledoval „Mauthausen“. Asi 40 minútový výstup strmou prťou hore riečnou roklinou až po náhornú plošinu, kde už boli naše autá. Umením by bolo liezť do kopca aj bez všetkého. My sme však okrem seba niesli aj plecniaky, veslá, záchranné vesty a prilby ! Domorodci po dvoch ale niesli hore brehom aj oba spustené gumené rafty. A napriek tomu našich dám sa vytrvalo pýtali, či im nemajú pomôcť a vziať aspoň veslá. Tesne pod vrcholom boli so svojou ponukou napokon úspešní.

Hore na plošine to už bola iná nálada. Miesto fučania a frfľania zase zavládla endorfínová veselosť. Podporili ju aj chladené coca coly a obložené chlebíčky. Napokon sa nám ani veľmi nechcelo nasadnúť do auta a odísť späť do mesta. Hoci sme boli z rôznych krajín, vytvorila sa medzi nami istá chvíľková atmosféra spolupatričnosti. Usmievali sme sa na seba a vtipkovali. Podozrievavý Izraelčan, ktorý sa urazil, keď sme sa ho počas plavby spýtali, koľko je hodín, lebo zistil, že jeho „vodotesné“ hodinky sú totálne zahmlené a nepoužiteľné a myslel si, že sa ho na presný čas pýtame iba z posmechu, sa napokon tiež emočne roztopil a chcel si s nami vymeniť adresy. Všetko bolo v najlepšom poriadku. „Splavili“ sme Zambezi.

Dávame sem úvodzovky, lebo skutočné športové splavy na Zambezi trvajú aj dva-tri dni, dokonca i týždeň. Predpokladajú byvakovanie v nebezpečnej prírode a splav niektorými naozaj náročnými úsekmi. Pri jednom takomto splave so skupinou českých športovcov prišla v minulosti o život jedna Slovenka. Niekoľko ďalších ľudí z ČR a SR sa od vody v Zambezi nakazilo a zdá sa nám, že jeden-či dvaja z toho potom aj zomreli.

My sme aj po rafte stále žili. Museli sme, lebo osud našej ženskej cestovateľskej polovičke pripravil v Zimbabwe ešte jednu skúšku. Na ďalší deň sme sa rozhodli trochu sa poprechádzať po okolí hotela. Asi kilometer od nášho hotela „Kingdom“ bol starý koloniálny luxusný hotel „The Victoria Falls Hotel“. Scény z neho sa dokonca mihli i v jednom z filmov detektíva H.Poirota. Ísť do susedného hotela po asfaltke by trvalo aj pol hodinu. Tak sme si na mape našli chodník, akoby priamu skratku. Vydali sme sa po nej preslneným píniovým lesom. Keď sme už boli takmer pri koloniálnom hoteli, v blízkosti smetiakov sme videli na chodníku čosi čierne. Naša cestovateľka na to takmer šliapla. Našťastie, nešliapla. lebo to by bol asi jej koniec. Zistili sme, že to tmavé je riadny had. Chvíľu sa na nás díval a potom sa dôstojne odplazil do kríkov. Popísali sme toho hada nášmu domorodému sprievodcovi. Povedal bez váhania, že to bola „čierna mamba“. Vraj ten chodník v buši medzi hotelmi je jej obľúbené lovisko. Ku smetným hotelovým kontajnerom totiž chodia chutnučké tučné potkany…

Hotel, kvôli ktorému sme riskovali životy, stál za to. Dali sme si na terase celkom chutný olovrant. A pri pohári vína sme pozorovali železný most ponad roklinu Zambezi, vedúci zo Zimbabwe do Zambie. mali sme šťastie, videli sme po moste prechádzať aj vlak. Bohužiaľ, žiaden bandžidžamping sme ale nevyčkali.

Večer sme strávili romanticky. Plavbou na menšej reštauračnej lodi po Zambezi. Pred nalodením sme sa zapojili do folklórneho vystúpenia miestnych tanečníkov. Jedli sme dobroty, chlipkali s aromatického juhoafrického vína a pozorovali v pomarančovom svite zapadajúceho slnka chrochtajúce hrochy v rieke a sloníčatá s matkami na jej brehoch. Občas nám ponad stôl preletel nejaký vodný vták a zbavil nás tých najdotieravejších moskytov. Občas sa na dohľad od rieky ukázala dedinka s roľníckymi chyžami, občas kus poľa. Poľahoda.

Blížil sa opäť jeden z mnohých našich návratov z afrických potuliek späť na Slovensko. Ešte predtým sme sa dôkladnejšie poprechádzali po meste. V umeleckom obchode sme našli fantastický stolovací set s vkusnými africkými vzormi za ešte fantastickejšiu cenu. – Tým čo vášnivo šetria, odporúčame ísť nakupovať do Zimbabwe. Možno sem preto chodia zimovať aj naše lastovičky.

Zimbabwania sa radi štylizujú do pozície afrických majstrov-kamenárov. Veď jediný poriadne masívny hrad z kameňa postavili v stredovekej Afrike ich predkovia. V meste Victoria Falls je iba na hlavnej ulici aspoň dvadsať kamenárstiev. Pár sme ich prešli. Umelci-kamenári, ba vlastne už sochári, sa tu pýšili artefaktami od niekoľkých centimetrov po niekoľko metrov. Máloktorý sa venoval výrobe gýčových zvieracích figúrok. Väčšina výtvorov bola šmrncnutá Rodinom alebo Moorom. Len čo sme prejavili o nejaké dielo čo len mikro-záujem, už boli pri nás predavači a naše výhovorky, že nič nekúpime, lebo ideme do Európy leteckou linkou, vyvracali pohotovou kalkuláciou nákladov na dopravu sochy do Bratislavy v lodnom kontajneri. Zimbabwania boli do plánovania transportu svojich sôch k nám domov takí zažratí, že sme mali obrovský morálny problém definitívne ich odmietnuť.

Oveľa ľahšie obchodovala so Zimbabwankami naša cestovateľská polovička. Keď sa jej na jednej miestnej dievčine zapáčili jej oringle, vyčarala ich za pár tričiek a na dôvažok bartrovania pridala gratis aj svoje funkčné no trochu zánovné topánky. Obe dámy boli so svojim obchodom nanajvýš spokojné. Slovenke sa navyše v batožine vytvoril voľnejší priestor na nákup ďalších afrických „nezmyslov“.

Okrem obchodovania aj trochu duchovnejší zážitok. V mugabeovskom mierne marxistickom antieurópskom režime dodnes vládnucom v Zimbabwe nebolo populárne stavať kostoly. Kresťania a ich dušpastieri tu však oddávna boli a doteraz sú. Neprítomnosť kostolov riešia i tým, že omše vykonávajú vo voľnej prírode, najčastejšie pod nejakými mohutnejšími stromami s dostatkom tieňa. Prechádzali sme popri priestranstve, kde sa takáto omša pod holým nebom práve konala. Bez pátosu,-bolo to čosi nádherné, autenticky kresťanské, podobné začiatkom šírenia viery v časoch Starého Ríma.

Posledná vec, ktorú sme pred odchodom na letisko videli, bolo stádo divých prasiat bradavičnatých, ako sa preháňa po úplnom centre mesta Victoria Falls. Dnes to pomaly prichádza do módy aj medzi divými sviňami na Slovensku. no pred pár rokmi, v čase našej návštevy Zimbabwe to bola pre nás Slovákov predsa len rarita.

Zaujímavá krajina, toto Zimbabwe. Vo vládnom hoteli proti-imperialistického režimu majú kasíno a parádnu americkú stejkáreň. Za päťhviezdičkovým luxusným hotelom sa po chodníku plazí extrémne jedovatá čierna mamba a pomedzi butiky s umeleckou produkciou behajú divé svine. Zimbabwe je horúci africký hrniec, kde sa v akejsi všehochuťovej harmónii podáva tropický „ajntopf“. Zaujímavé, že to tu turistom zo Západu i Východu chutí. Prichádzajú sem v značných počtoch, bez ohľadu na štátny režim Zimbabwe, bez ohľadu na epidémie, bez ohľadu na prírodné katastrofy, dokonca bez ohľadu na to, že v hlavnej zimbabwianskej atrakcii,-Viktóriiných vodopádoch z roka na rok ubúda voda.

Domorodci sa tu neboja budúcnosti. Vravia, že si s ňou poradia aspoň tak, ako ich tvrdí kamenárski predkovia. Vraj keď vodopády úplne vyschnú, budú roklinu Zambezi ponúkať ako atraktívny skalný kaňon a miesto raftingu tu budú organizovať skalolezenie medzi opicami…

Nuž ktovie, ako bude ďalej. Niečo nám však vraví, že aj v prípade najhoršieho scenára – zániku západnej civilizácie,- v Zimbabwe ľudia pretrvajú. Prinajhoršom sa na chvíľu vrátia naspäť na stromy alebo do jaskýň. A potom, keď sa obloha opäť vyjasní, budú pokračovať tam, kde prestali.

/Autorom fotiek je autor textu/.

Sociálna a národná vláda R. Fica dnes znovu vyhrala

03.10.2024

Dnešné hlasovanie v NRSR o konsolidácii verejných financií dopadlo pre vládu R.Fica impozantne. Všetkých 79 vládnych poslancov – bez ohľadu na to, či majú na niektoré podružné veci rovnaký alebo trochu odlišný názor – podporilo vládny program konsolidácie pre rok 2025. Ukázalo sa, že aj po ťažkom roku vládnutia má vládnuca koalícia opraty pevne v rukách. [...]

Včera v Košiciach pochodovalo 40 tisíc neviditeľných ľudí !

23.09.2024

Včera bol v Košiciach občiansky pochod za život a za rodinu. Podľa organizátorov sa na ňom zúčastnilo asi 40 tisíc ľudí a na chodníkoch im tlieskalo aspoň raz toľko ľudí. Spolu pokojne aj 100 tisíc ľudí. Viac ľudí už v Košiciach bolo azda iba pri príchode Horthy Miklósa v 1938. Tí včerajší demonštranti však boli NEVIDITEĽNÍ. Až na malé výnimky sa do [...]

Koho to vlastne Ficova konsolidácia sklamala ?

20.09.2024

Po dlhom čakaní na novinársky „špek“ to predvčerom konečne prišlo. Ficova vláda naznačila, ako sa bude uberať konsolidácia verejných financií a čo bude treba urobiť s obrovským /a rastúcim/ deficitom štátneho rozpočtu. Médiá /samozrejme viac-či menej protivládne/ odvtedy nonstop bombardujú verejnosť tým, že Fico konečne ukázal svoju pravú /asociálnu, [...]

Netanjahu

Izrael našiel telo zavraždeného rabína Kogana, Netanjahu sľubuje odvetu

24.11.2024 08:54

Štát Izrael bude konať všetkými prostriedkami s cieľom dosiahnuť spravodlivosť voči zločincom zodpovedným za jeho smrť, uviedla kancelária premiéra.

Oskar Rózsa, Machala, Bombic, Danny Kollár

Toto nie je vaša hymna, Oskar Rózsa rozdeľuje Slovákov. Hymna patrí všetkým, reaguje Šimečka

24.11.2024 08:45

Ešte prednedávnom sa však vyjadroval celkom odlišne.

vojna na Ukrajine, tank T90M Proryv

ONLINE: Zalužnyj: Európa nie je pripravená na dlhú vojnu s Ruskom

24.11.2024 07:45, aktualizované: 09:11

Bývalý hlavný veliteľ ukrajinskej armády Valerij Zalužnyj tvrdí, že európske krajiny nedokážu viesť s Ruskom opotrebovávaciu vojnu.

Rumunsko, prezidentské voľby

V Rumunsku sa koná prvé kolo prezidentských volieb. Prieskumy favorizujú súčasného premiéra

24.11.2024 07:26

V Rumunsku sa v nedeľu koná prvé kolo prezidentských volieb. Rumuni v zahraničí už mohli voliť v piatok.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 787
Celková čítanosť: 3055535x
Priemerná čítanosť článkov: 3883x

Autor blogu

Kategórie