zemegula

Arménsko má 29 743 km2 a 3 mil.obyvateľov. Arméni sú fajn európsky národ. Aspoň tak fajn ako Gréci, Ilýri a Škiperi, s ktorými ich údajne spája dávny pôvod. Na Kaukaz sa vraj odsťahovali z oblastí niekde medzi Ilýriou a Dolným Dunajom. Je to však otázne a odpovede sa strácajú v temnote vekov.

Ľudia si Arménov vzhľadovo pletú s orientálnymi Židmi a Turkami. S týmito neárijskými národmi však nemajú veľa spoločné. -Hoci duchovne možno áno, najmä so Židmi. Arméni sú dobrí obchodníci a žili a žijú, tak ako Židia v značnej diaspore. Sú nepočetní, ale o to integrovanejší a asertívnejší. Majú svoju vlastnú celosvetovú cirkev. Sú uzemčistí, no smelí a keď treba, úspešne bojujú aj proti veľkej presile. Chlapi majú uhrančivé oči s bohatým obočím a ostro rezaným profilom. Sú to takí dupkovia. A pri ich obľúbených športoch -zápasení či vzpieraní, veľmi veľmi „hustí“. Ženy majú podľa akejsi americkej štúdie najsexi boky na svete ,presne podľa akéhosi indexu maternality, zohľadňujúceho šírku bokov a obvod drieku. – No áno, Kim Kardašianová. Nočná múza mokrých snov amerických hispáncov…

Svet našťastie vie o Arménoch viac. Pozná nielen bohatú zadnú časť tela americkej divy arménskeho pôvodu. Svet vzrušovali a vzrušujú najmä arménski velikáni ducha: Saroyan, Aznavour, Chačaturian…ale vraj aj súčasný minister zahraničia Ruskej federácie – pán Lavrov je čiastočný Armén. Osobitú úctu majú súčasní Arméni predovšetkým ku Ch. Aznavourovi. Dovolili mu dokonca postaviť si obrovskú vilu na inak posvätnom návrší pod Pamätníkom arménskej viery a kultúry, v blízkosti obrovskej sochy Matky Arménie. Aznavour, keď občas zavítal do svojej starej vlasti, musel mať úžasný výhľad na moderný i starý Jerevan ale i na Pamätník holokaustu Arménov.

Centrum Jerevanu, to je veľkolepý priesečník bulvárov, ovenčený obrovskými budovami s hnedej žuly alebo z červenohnedého pieskovca. Centrálna štvrť hlavného mesta Arménska bola projektovaná a stavaná štýlom sovietskeho gigantizmu. – Sem to však akosi pasuje. Tu sú budovy zákonodarnej i výkonnej moci; no aj moci reálnej-finančnej. No sú tu i svätostánky moci ešte silnejšej, duchovnej. Tu sú galérie , múzeá, divadlá. A tu je aj hotel Marriott, kde sa nám celkom slušne spalo.

Cesta týmito bulvármi hore ku soche Matky Arménie vedie popri najnovších -so sovietskymi budovami zharmonizovaných apartmánových domoch. Na prízemí sú značkové textilné a odevné obchody, luxusné parfumérie a klenotníctva.

Ideme si ideme – keď bulvár zrazu končí a my sa musíme rozhodnúť, či pôjdeme ďalej nahor výťahom alebo strmo do kopca pešky. Ak by ste boli v Jerevane, zvoľte si variant „B“, neoľutujete. Stúpame cik-cak cestičkou popri záhonoch aromatických byliniek a pomedzi vysuté záhrady. A sme pri pamätníku arménskej viery a kultúry. Dozvedáme sa, že Arméni boli prvý národ, čo na štátnej úrovni prijal kresťanstvo.

Komu nestačí štíhlosť pamätníka arménskeho kresťanstva, môže stúpať ďalej. Popri Aznavourovej vile, popri vilách aktuálnych vládnych papalášov, cez podchod, popísaný peknými „fuckoff“ charakteristikami nepriateľských Azerbajdžancov. No a už sme v sovietskom parku , s pomníkom padlým vojakom v Afganistane. V sovietskej armáde oných čias boli a stovky Arménov. Počuť veselú až hlučnú hudbu. – Sovietsky park-lunapark ! Na jeho konci je výstavka staršej sovietskej bojovej techniky, zaparkovaná pod opachou Matky Arménie. Keď na ňu hľadíme takto zblízka, pripomína nám sochu Víťazstva z Mamajevovho kurganu vo Volgograde/Stalingrade/Caricyne. Len je trochu menšia ako tá ruská opacha. Ale čo, veď aj Arménsko je menšie ako Rusko. – Aj keď odvaha Arméncov, predovšetkým tých 100%-ne najarménskejších a najsmelších-z Náhorného Karabachu, veľkostné rozdiely takmer zotiera.

Pamätník Matky Arménie na počet v rôznych bojoch zabitých Arménov je nám sympatickejší než Pamätník genocídy Arménov. V Pamätniku genocídy tie obete kričia akosi bezmocne, bezzmyselne. V konfliktoch sa asi netreba dať hlušiť bez odporu, ako ovce alebo teľce na bitúnku. Akonáhle človek vie, že s ním zamýšľajú urobiť niečo zlé, mal by so sebou na druhý svet vziať aspoň jeden vlastnoručne zamordovaný exemplár zo satanášov, čo to vraždenie realizujú.

Arméni samozrejme neboli a nie sú žiadne poslušné ovečky. O tom, že pri masakrách zo strany Osmanov zopár vraždiacich „tešekurov“ Arméni poslali do pekla, niet pochýb. A niet pochýb, že na vraždy najbližších nezabúdajú ani dnešní potomkovia obetí. Preto je prekrásna jerevanská Modrá mešita síce /za iránske peniaze/ pekne obnovená, ale moslimské obrady sú už v nej takmer pre nikoho. Moslimov v Jerevane niet. -Mešita je alibi tolerancie, navyše kvalitne obostavaná, zamaskovaná, zašitá. Mali sme čo robiť, aby sme ju našli.

Na druhej strane, oproti Modrej mešite je budova hypermarketu. Je postavená v nefalšovanom slohu sovietskych univermagov. Predávajú v nej naozaj všeličo. Nám sa najviac pozdávali akési kravské „lajná“ so silne medového cesta. Bolo v ňom oveľa viac medu ako v našich perníkoch. Kúpili sme si dve tie „lajná“. Z jedného sme sa prestravovali celý zvyšok dňa a druhý sme vzali na koštovku príbuzným na Slovensku. Osobitou atrakciou okrem „lajen“ boli hromady malých jabĺčok-plánok. Arméni ich čulo kupovali. Vypýtali sme si jednu plánku na okoštovanie. Bola to echt plánka, kyslá ako fras. Ako toto môže Arménom chutiť ? – Nuž, proti gustu žiaden dišputát.

V Jerevane je obrovská Katedrála sv.Gregora Iluminátora. Je to druhý najväčší chrám na Kaukaze- Chrám je takmer novostavba- paradoxne celosvetovo takmer najstarobilejšej kresťanskej cirkvi, arménskej ortodoxnej cirkvi. Nestojí na hlavnom námestí, ale na návrší na okraji centra mesta. Skôr, než sme sa k nemu dostali, museli sme prejsť ďalším sovietskym lunaparkom. Ku chrámu vedie majestátne schodisko. Nie je však také strmé, ako to čo vedie k soche Matky Arménie. Na to, že ide o ortodoxnú cirkev je chrámový interiér prekvapujúco strohý. Majú ho však zariadiť ikonami a i. drahocennosťami, ktoré si arménska cirkev schovávala – predstavte si-v Neapole. Momentálne oslovuje viac rozum ako city. No hej, veď Arméni nie sú zdobní Byzantínci ale sucho kalkulujúci obchodníci. Takže ten dôraz na rozum ich dokonale vystihuje.

Na druhý deń ráno na hlavnom jerevanskom námestí ponúkajú turistickí sprievodcovia a taxikári v jednej osobe hŕstke turistov výlety, o.i. k jazeru Sevan. Odtiaľ je vraj národný vrch Arménov – ARARAT /t.č. v tureckom zajatí/ vidieť ako na dlani. Jeho kontúry nezakrýva jerevanský smog. Dali sme sa nahovoriť a išli sme. Náš dojem zo Sevanu ? Nuž, vyzerá ako akési štrkovisko-bágrovisko zatopené podzemnou vodou, s málom vegetácie. Veľké je však naozaj dosť. -Škoda, že sme mali málo času a výlet do chrámu v Garni /pozri na wikipédii/ sme už neabsolvovali.

Na večer sme boli zase na hlavnom námestí. Bolo tu už strašne veľa národa. Ako každý večer počas leta, aj dnes tu tisíce ľudí počúvajú hudbu a pozorujú hru svetiel a vody z obrovskej fontány či skôr komplexu fontán. Gýčovo pekná ale vzrušujúca kombinácia svetiel, zvukov a tvarov.

Nie všetci však v onen večer relaxovali pri fontánach. V „našom“ Marriotte bolo plno Američanov. A už pri vchode ako stráž stáli mariňáci v slávnostných uniformách. Čo je ? Čo sa deje ? Došlo azda práve ku ďalšej americkej invázii do cudzej krajiny, tentokrát do Arménska ? Nie. /Zatiaľ nie…/. To si iba ambasáda USA pri príležitosti svojho štátneho sviatku vymyslela konferenciu o „bezpečnosti na Kaukaze“ a prenajala si takmer celý Marriott. Vrátane možnosti vlastnej réžie a vlastnej ostrahy. OK. Návštevníci z EU sa do izieb v arménskom hoteli dostávajú iba po prehliadnutí americkými mariňákmi. – Len aby na túto povoľnosť voči USA naši arménski priatelia onedlho nedoplatili. Rusko je tradičným spojencom Arménska -ale paktovanie sa s Američanmi, to bude mať onedlho pre Arménov nepríjemné dôsledky. A ak bude s Arménmi zle, možno si Rusi dvakrát rozmyslia, či budú za Arménov z ohňa ťahať horúce gaštany alebo nie.

Sme konečne na izbe, kvalitne odčekovaní. Z okna izby máme výborný výhľad na záhradné átrium hotela, kde práve prebieha recepcia amerického ambasadora. Po záhrade sa prechádza škeriaci sa ambasádor v akomsi polovojenskom-polocivilnom livreji a za ním úctivo cupitajú jeho hostia a suita. Sú tu aj asi všetci arménski disidenti. Jeden mladší ako druhý. Za živým plotom, na okraji parku sa pri bufetových stoloch na amerického veľvyslanca aspoň z úctivej vzdialenosti pozerá asi stovka tých najbiednejších poskokov, za americké peniaze vyškolených a mimovládkárskych aktivistov. Zaujímavé, akí sú tiež vyobliekaní, ako na svätom prijímaní. – Doobeda sa povaľovali okolo národného divadla len v tričkách a džínsoch. Kvalitne fajčili a maľovali si protivládne plagátiky.

Na druhý deň, po recepcii u amerického veľvyslanca to v Jerevane začalo. Začali -vraj kvôli zvyšovaniu cien- blokády ciest do centra. Normálni občania Jerevanu síce tiež frfľali na vyššie ceny /kto a v akom štáte nie/, – no k aktivistom spred divadla sa nepridali. Revolučnému nadšeniu Američanmi vyškolenej mládeže akosi nepodľahli. A farebná revolúcia v Jerevane tentokrát zase trochu vybledla.

Polovica, údajne však až dve tretiny Arménov nežije v Arménsku, ale roztratená po celom svete. Arméni, či už žijú doma alebo vo svete, však nesmierne ľúbia svoju arménsku vlasť. Zo sveta posielajú svojim príbuzným domov peniaze a darčeky a keď môžu, zabezpečia si doma dovolenkové bývanie. Vilu, ako Aznavour, apartmánový byt alebo aspoň izbičku na vidieku u vzdialených príbuzných. Arméni sú citovo pripútaní ku krajine pod Araratom ako ku svojej matke. Bez aspoň nejakého puta s ňou by neprežili.

Zaujímavé je, ako veľa Arménov, najmä obyčajných ľudí sa vám prizná, že má rado Rusov a Rusko. Arméni, tento ťažko skúšaný národ /nielen Osmanmi a Azerbajdžancami ale aj krutými zemetraseniami/ , tento starobylý kultúrny národ s vlastným starovekým písmom a oddávna vysokou gramotnosťou by mohol na iné národy, vrátane Rusov, nazerať ako na menej civilizované národy. No Arméni nie. Majú totiž okrem kultivovanosti aj dobrú pamäť. Pamätajú si, kto im pomáhal z najhoršieho. A vedia byť /alebo vedeli byť ?/ za to aj vďační. Väčšina Arménov nezradí Rusov a nepredá svoju česť na americkej ambasáde za pár hamburgerov.

Ak teda Američania hľadajú na Kaukaze pozemky pre nové proti-ruské základne, musia ísť na mape prstom trochu hore a naľavo. Hoci ani tam to nebudú mať ľahké. Ba možno to v tomto kraji ostrých hôr a ostrých mužov-či už v Azerbajdžane alebo Gruzínsku, bude pre nich celkom nepriechodné.

Ale o tom v nasledujúcich kapitolách.

/Autorom fotky je autor textu/.